znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 500/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana spotrebiteľa   HOOS,   Námestie   legionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom JUDr. Andrejom   Cifrom,   Advokátska   kancelária,   J.   Kráľa   5/A,   Lučenec,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 999/2013 zo 17. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. apríla 2014 doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len   „sťažovateľ“,   v   citáciách   aj   „vedľajší   účastník“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn.   14   Co   999/2013   zo   17.   decembra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ „vstúpil na základe... § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... v pozícii vedľajšieho účastníka na   strane   žalovaného   do   súdneho   konania   vedeného   Okresným   súdom   Zvolen pod sp. zn. 16 Rob 209/2012“ (ďalej len „okresný súd“).

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že:„... je občianskym združením založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,   ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa uvedeného zákona.

Združenie vstúpilo do predmetného súdneho konania za účelom ochrany žalovaného spotrebiteľa...

Predmetom   žalobného   nároku   bolo   uplatňovanie   finančného   plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy.

Žalobcom   v   konaní   v   pozícii   dodávateľa   bola   obchodná   spoločnosť   EOS   KSI Slovensko, s. r. o... Uvedená spoločnosť sa domáhala finančného plnenia od žalovaného spotrebiteľa fyzickej osoby A. K.“

4. Podľa názoru sťažovateľa „postupom a citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. decembra 2013 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Podľa názoru sťažovateľa bolo porušené najmä jeho právo implikované a obsiahnuté vo vyššie uvedených garanciách – právo na prístup k súdu...

Uvedené   bolo   spôsobené   v   dôsledku   aplikácie   ústavne   nekonformného   a arbitrárneho výkladu relevantných procesnoprávnych noriem.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím (pozri bod 1), zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie   konanie. Súčasne požiadal   o   priznanie mu náhrady   trov   právneho zastúpenia a odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu zo 17. decembra 2013.

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných   základných   práv   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu.   Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd týmto rozhodnutím porušil označené   základné   právo   (resp.   právo)   predovšetkým   namietaným   postupom   uvedeným v bode 4. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru   existuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   uznesením zo 17. decembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovorom.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu   a   nepripustil   vstup   sťažovateľa   do   konania   ako vedľajšieho   účastníka,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie náležite   odôvodnil,   po   opísaní   právnej   argumentácie   okresného   súdu,   námietok navrhovateľa uvedených v odvolaní a vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   okrem   všeobecnej   právnej   úvahy, kedy môže dôjsť k vstupu tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka, vychádzajúc z ustanovení § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), konkrétne uviedol:

«...   je   nutné   rozlišovať   sporové   a   nesporové   konania,   ako   aj   jednotlivé   fázy sporového konania, a to z hľadiska právnej úpravy a špecifík týchto fáz sporového konania (predovšetkým rozkazného konania a samotného sporového konania prejedávaného vecne súdom). Otázkou prípustnosti účasti vedľajšieho účastníka v štádiu rozkazného konania sa zaoberal   Najvyšší   súd   SR   aj   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   6   Cdo   357/2012   zo   dňa 30. 10. 2013,   v   ktorom   vyslovil   jednoznačne,   že   „...   vedľajší   účastník   odpor   voči platobnému rozkazu podať nemôže.“

Z tohto   rozhodnutia   vyplýva,   že   právo   podať   odpor   proti   platobnému   rozkazu, t. j. urobiť   uplatnený   nárok   sporným   má   len   odporca   v zmysle   §   174   ods.   2   O.   s.   p. Ide o významné   dispozičné   oprávnenie   odporcu   napĺňajúce   jednu   zo   základných   zásad občianskeho súdneho konania. Len odporca rozhoduje o tom, či podaním odporu odstráni platobný rozkaz ako formu rozhodnutia vo veci samej a bude pokračovať v konaní podľa prejednacej   zásady   kontradiktórnosti.   Pokiaľ   by   sa   priznalo   právo   podať   odpor   aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, došlo by tým k popretiu dispozičného práva odporcu. Na rozdiel od odvolania má podanie odporu okamžité a nezvrátiteľné dôsledky – zrušuje sa ním platobný rozkaz. Ak by mal vedľajší účastník právo podať odpor a odpor by podal, potom by zisťovanie stanoviska odporcu bolo bezpredmetné, lebo odporca by účinky odporu nemohol zvrátiť.

Okrem toho Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal záver, že oznámením tretieho subjektu, vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu v štádiu skráteného konania,   nenastávajú   účinky   vzniku   vedľajšieho   účastníctva   tohto   subjektu.   Vylučuje   to zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom k inštitútu skráteného konania. Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu týmto subjektom.

Aj z vyššie uvedených dôvodov považoval krajský súd rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, a preto ho potvrdil v zmysle § 219 ods. 1, 2 O. s. p.“»

16. Vychádzajúc   z   uvedených   dôvodov   uznesenia   krajského   súdu zo 17. decembra 2013,   ktorý   sa   opiera   aj   o   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   ústavný   súd   preto   uzavrel,   že   právne   závery   krajského   súdu   vychádzajúce z okolností   tohto   prípadu   sú   v   danej   veci   jasné,   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické. Rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti, a keďže obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014