znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 500/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 12001/2013 – sp. zn. Rvp 12018/2013 a sp. zn. Rvp 13022/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uzneseniami sp. zn. 25 CoE 136/2012 z 31. októbra 2012 a sp. zn. 7 CoE 109/2012 z 31. októbra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Komárno a jeho uzneseniami sp. zn. 8 Er 1208/2006 z 20. júna 2012 a sp. zn. 8 Er 546/2006   z 23.   apríla   2012   a zároveň   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Nitre sp. zn. 26 CoE 43/2012 z 31. mája 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Nitra a jeho uznesením   sp.   zn.   23   Er   387/2005   z 8.   apríla   2011   a zároveň   postupom   a uzneseniami Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   15   CoE   221/2012   z   23.   novembra   2012, sp. zn. 6 CoE 79/2012 z 21. decembra 2012, sp. zn. 26 CoE 85/2012 z 30. novembra 2012, sp. zn. 15 CoE 186/2012 z 23. novembra 2012, sp. zn. 15 CoE 189/2012 z 23. novembra 2012,   sp.   zn.   15   CoE   183/2012   z 23.   novembra   2012,   sp.   zn.   6   CoE   106/2012 z 21. decembra   2012,   sp.   zn.   15   CoE   198/2012   z 23.   novembra   2012,   sp.   zn. 7 CoE 136/2012   z 30.   novembra 2012,   sp.   zn.   26   CoE   111/2012   z 30.   novembra 2012, sp. zn. 6 CoE 101/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 26 CoE 80/2012 z 30. novembra 2012, sp. zn. 26 CoE 83/2012 z 30. novembra 2012 a sp. zn. 9 CoE 122/2012 z 21. decembra 2012 v spojení   s postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   a jeho   uzneseniami   sp.   zn. 12 Er 3517/2005   z 5.   júna   2012,   sp.   zn.   12   Er   1363/2005   z 18.   mája   2012,   sp.   zn. 12 Er 413/2006   z 21.   mája   2012,   sp.   zn.   12   Er   272/2005   z 21.   mája   2012,   sp.   zn. 12 Er 2143/2006   z 21.   mája   2012,   sp.   zn.   12   Er   2802/2006   zo   4.   apríla   2012,   sp.   zn. 12 Er 3756/2005   z 12.   júla   2012,   sp.   zn.   8   Er   318/2004   z 18.   apríla   2012,   sp.   zn. 7 Er 352/2006 z 24. apríla 2012, sp. zn. 7 Er 8/2009 z 9. mája 2012, sp. zn. 7 Er 109/2009 z 20.   apríla   2012,   sp.   zn.   12   Er   1361/2005   z 3.   mája   2012,   sp.   zn.   12   Er   2122/2006 z 18. mája 2012 a sp. zn. 12 Er 2902/2006 z 21. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12001/2013 – sp. zn. Rvp 12018/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12001/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 18. a 23. marca   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a v záhlaví tohto rozhodnutia uvedenými   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v spojení s postupom a v záhlaví uvedenými rozhodnutiami Okresného súdu   Komárno, Okresného súdu Nitra a Okresného súdu Topoľčany.

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných   v úverových   zmluvách.   Po   zročnosti   pohľadávok   a   v   nadväznosti   na rozhodcovské   doložky   v úverových   zmluvách   boli   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky   mali byť relevantnými   exekučnými   titulmi v exekučných   konaniach   vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných tituloch Okresný súd Komárno, Okresný súd Nitra a Okresný súd Topoľčany rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 52 ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „Exekučný   poriadok“)   zastavili,   resp.   vyhlásili   za neprípustnú   a následne   zastavili   podľa   § 57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku. Rozhodnutia   Okresného   súdu   Komárno,   Okresného   súdu   Nitra   a Okresného   súdu Topoľčany   boli   druhostupňovým   krajským   súdom   v odvolacom   konaní   potvrdené   ako vecne správne.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť   do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresných súdov ako súdov exekučných v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola buď notárska   zápisnica,   alebo   rozsudok   rozhodcovského   súdu.   V ďalšom   sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku a v ostatnom namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto rozhodnutia   označených   práv   postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   Okresného   súdu Komárno, Okresného súdu Nitra   a Okresného súdu Topoľčany vrátane krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 12001/2013 – sp. zn. Rvp 12018/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami Okresného súdu Komárno, Okresného súdu Nitra a Okresného súdu Topoľčany

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9.   Pokiaľ   ide   o   rozhodnutia   Okresného   súdu   Komárno,   Okresného   súdu   Nitra a Okresného   súdu   Topoľčany,   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami krajského súdu

10. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne   závery   všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k právnemu   posudzovaniu   notárskych zápisníc   ako   exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade   neprijateľných   podmienok v úverových   zmluvách,   ako   aj   rozhodcovských   doložiek   ako   nekalých   podmienok v spotrebiteľských   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to,   že   sťažovateľke   sú   známe dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných   zmien,   nie   je   potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   381/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS   220/2011 z 9. júna   2011,   sp.   zn.   I.   ÚS   410/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS   337/2012 z 13. septembra   2012,   sp.   zn.   III.   ÚS   488/2012   z 2. októbra   2012...),   ktoré   skončili odmietnutím   podobných   a opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené   právne   názory,   a preto   v podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované   svoje rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu   argumentáciu   vyplývajúcu   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo   odlišnej   judikatúry   všeobecných   súdov)   doplniť,   že   nie   je   jeho   úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m.   I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).  

12.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 110/2013 z 20.   februára 2013,   I. ÚS 157/2013   z 13. marca 2013,   I.   ÚS   146/2013 z 13. marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   153/2013   z 13.   marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   152/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory   vyslovené   v predošlých   rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory k nastoleným   otázkam   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   ústavne   konformné   a   právne akceptovateľné,   v dôsledku   čoho   hodnotí   sťažovateľkou   predostretú   argumentáciu za neopodstatnenú.

13. Ústavný súd preto odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

14.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

15. Nad rámec veci ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania   neexistujúcich   porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013