znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 500/2012-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   októbra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   Advokátska   kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 69/2012 z 18. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 15 Er 364/2009 z 31. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 69/2012 z 18. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Er 364/2009 z 31. januára 2012.

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Keďže dlžník dobrovoľne nezaplatil svoj dlh, tento   sa   stal   splatným   a v nadväznosti   na   podmienky   dojednaní   v zmluve   o úvere obsahujúcej   aj rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s.,   B.. Rozhodcovský rozsudok tohto súdu sa stal exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j. exekúciu.   V priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   svojím   uznesením   exekúciu zastavil. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

3.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   napadla   právne   závery   okresného   súdu a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec.

3.1   Podľa sťažovateľky okresný súd   porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,   že   rozhodol   nad rámec zverenej   právomoci,   svojím   postupom   jej   ako   účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal náležité   dokazovanie   a svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia   veci   a s   použitím   chybnej   aplikácie   a interpretácie   práva.   Sťažovateľka predovšetkým namieta, že všeobecný súd, ktorý koná ako súd exekučný, nie je oprávnený vykonávať úkony   smerujúce   k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o veci   (revízny postup),   a ak   právny   poriadok   upravuje   nástroje   právnej   kontroly   a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. Poukázala predovšetkým na právoplatnosť rozhodcovského rozsudku. Podľa tvrdení sťažovateľky tým, že exekučný súd konal nad rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality a zásadu začatia   konania   na   návrh,   rovnosť   účastníkov   konania   i právo   na   spravodlivý   súdny proces, čím došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

3.2   Krajský   súd   podľa   tvrdení   sťažovateľky   v bode   1   označené   práva   porušil predovšetkým   tým,   že   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal   náležite dokazovanie   a svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých   existencia   nebola dokázaná,   pričom   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.

4.   V nadväznosti   na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu,   ako   aj   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k namietanému   porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým uznesením okresného súdu

7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   tak   ako   v iných   obdobných   sťažnostiach   sťažovateľky   doručených ústavnému súdu (napr. rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutým uznesením krajského súdu

9. Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozhodnutím (pozri I. časť odôvodnenia tohto   rozhodnutia,   pozn.)   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   o zastavení exekúcie.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky týkajúce   sa   najmä   právomocí   všeobecných   súdov,   spôsobilosti   exekučných   titulov, posúdenia   zmlúv   o úvere,   ich   obsahu   a   náležitostí   ako   zmlúv „v   zmysle   zákona o spotrebiteľských úveroch“ a iné sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol tak, že ich vo vzťahu k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp.   zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II.   ÚS 379/2011 zo 7. septembra   2011   a sp.   zn.   I.   ÚS   382/2012   z 22.   augusta   2012),   keď   v odôvodnení týchto rozhodnutí (okrem iného) uviedol, že považuje za ústavne akceptovateľný právny názor   odvolacích   súdov,   že   nespôsobilý   exekučný   titul   (rozhodcovský   rozsudok) je dôvodom   na vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú,   resp.   na   zastavenie   exekučného konania, že tieto súdy aplikovali na vec sa vzťahujúce všeobecne záväzné právne predpisy (zákony)   podľa   ich   obsahu   a rozhodli   aj   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej Najvyšším   súdom Slovenskej   republiky (rozsudok sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997   publikovaný   v Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997),   a teda   že rozhodnutia odvolacích súdov nezasahujú neprípustným spôsobom do práv sťažovateľky, porušenie   ktorých   namietala.   Keďže   dôvody   odmietnutia   analogických   sťažností   sú sťažovateľke   dobre   známe,   ústavný   súd   ich   v danom   prípade   nepovažoval   za   potrebné duplicitne citovať a sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

10. Ústavný súd ďalej konštatuje, že je zarážajúce, že sťažovateľka, ktorá je právne zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nerešpektuje   zákon   o ústavnom   súde, a napriek   viacerým   upozorneniam   (napr.   I.   ÚS   283/2012,   III.   ÚS   328/2012, III. ÚS 329/2012   a   iné)   naďalej   predkladá   také   sťažnosti,   ktoré   neobsahujú   náležitosti ustanovené   citovaným   zákonom.   V posudzovaných   prípadoch   síce   sťažovateľka   v petite sťažností   označila   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   malo   dôjsť   k porušeniu   jej označených   práv, a zároveň   na   úvodnej   strane   svojej   sťažnosti   uvádza   ako   prílohy „dokumenty podľa textu“, no napriek tomu ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) žiadne písomné   podklady   nedoručila.   Keďže   nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí vyplývajúce   z podaní   sťažovateľov,   ústavný   súd   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti, sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

11. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012