znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 50/2014-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedu   Petra   Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka na neverejnom zasadnutí senátu 2.   apríla   2014   v   konaní   o   sťažnosti   K.   L.,   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.   r. o., Potočná   2835/1A,   Čadca,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   Petra Strapáča, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 85/2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 85/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 85/2006 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. K. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť   K.   L.   trovy   konania v sume   331,13   € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária   JUDr.   Stopka,   JUDr.   Blendovský,   JUDr. Strapáč,   PhD.,   s.   r.   o.,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. novembra 2013   doručená   sťažnosť   K.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 85/2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Dňa 15. 06. 2006 bol Okresným súdom... prijatý návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: J. J.... proti odporcom: 1/ D. L.... a spol., na určenie hranice medzi nehnuteľnosťami a o vydanie časti nehnuteľnosti. Na   deň   21.   05.   2007   bol   vytýčený   termín   pojednávania   (t.   j.   po   11   mesiacoch od podania návrhu na začatie konania), ktoré bolo odročené na neurčito.

Na   deň   02.   08.   2007   bol   vytýčený   termín   pojednávania,   ktoré   bolo   odročené na neurčito.

Dňa 23. 10. 2007 bola vykonaná ohliadka na mieste samom. Dňa 08. 11. 2007 súd nariadil znalecké dokazovanie, pričom znalecký posudok bol doručený súdu dňa 13. 03. 2008.

Dňa   12.   06.   2008   prebehlo   pojednávanie,   na   ktorom   súd   vyhlásil   rozsudok 8 C/85/2006-111.

Dňa 31. 07. 2008 podal navrhovateľ odvolanie voči rozsudku 8 C/85/2006-111. Dňa 22. 09. 2008 bol spis zaslaný na Krajský súd v Žiline, pričom tento sa vrátil na Okresný súd v Čadci dňa 08. 04. 2009.

Dňa 08. 06. 2009 prebehlo pojednávanie na Okresnom súde v Čadci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 22. 09. 2009 prebehla ohliadka na mieste samom. Na deň 17. 12. 2009 bolo vytýčené pojednávanie pred Okresným súdom v Čadci, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa   24.   03.   2010   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu vyjadrenie k doplneniu a úprave návrhu na začatie konania.

Dňa 19. 04. 210 prebehlo pojednávanie pred Okresným súdom v Čadci, na ktorom súd vyhlásil rozsudok 8C/85/2006-237.

Dňa   17.   06.   2010   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa.

Dňa 09. 02. 2011 bolo sťažovateľovi doručené Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co/233/2010-269 zo dňa 30. 12. 2010.

Dňa 06. 06. 2011 bolo právnemu zástupcovi doručené predvolanie na deň 04. 07. 2011. Dňa 15. 06. 2011 podal sťažovateľ žiadosť o odročenie pojednávania na iný termín z dôvodu kúpeľnej liečby.

Dňa   23.   06.   2011   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené   predvolanie na pojednávanie na deň 08. 09. 2011.

Dňa   08.   09.   2011   prebehlo   pojednávanie   na   Okresnom   súde   v   Čadci,   pričom pojednávanie bolo odročené na deň 03. 11. 2011.

Dňa   03.   11.   2011   prebehlo   pojednávanie   na   Okresnom   súde   v   Čadci,   pričom pojednávanie bolo odročené na deň 19. 12. 2011.

Dňa   19.   12.   2011   prebehlo   pojednávanie   na   Okresnom   súde   v   Čadci,   pričom pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa   08.   02.   2012   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené   Uznesenie Okresného súdu v Čadci sp. zn. 8 C/85/2006-320 zo dňa 03. 01. 2012, ktorým súd ustanovil znalca z odboru geodézia a kartografia.

Dňa   05.   03.   2013   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu urgenciu   na   Okresný   súd   v   Čadci,   nakoľko   súd   vo   veci   nekonal   vyše   15   mesiacov. Na podanú urgenciu Okresný súd v Čadci nereagoval.

Dňa   26.   04.   2013   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu na Okresný súd v Čadci sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa   30.   04.   2013   bola   právnemu   zástupcovi   doručená   výzva   Okresného   súdu   v Čadci zo dňa 24. 04. 2013 spolu so znaleckým posudkom.

Dňa   06.   05.   2013   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   vyjadrenie k znaleckému posudku.

Dňa 13. 05. 2013 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený prípis Okresného súdu v Čadci sp. zn. Spr 52/13 zo dňa 06. 05. 2013.

Dňa   2.   9.   2013   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené   Uznesenie Okresného súdu Čadca sp. zn. 8 C 85/2006 zo dňa 19. 8. 2013, ktorým súd priznal znalcovi z odboru geodézia a kartografia znalečné...

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že celé konanie trvá od podania návrhu (15. 06. 2006)   už   takmer   7   a   pol   roka,   čím   je   podľa   nášho   názoru   porušené   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   o   sťažnosti sťažovateľa nálezom takto rozhodol:

„Základné právo K. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní... pod sp. zn. 8 C/85/2006, porušené bolo.

Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby v konaní... vedenom pod sp. zn. 8 C/85/2006, konal bez zbytočných prieťahov.

K. L. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške po 2.500,- EUR..., ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť K. L. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia. K.   L.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   331,13   EUR...,   ktoré   je   súd povinný zaplatiť... do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 50/2014 z 5. februára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 375/14 doručeným ústavnému súdu 7. marca 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Návrh na určenie hranice medzi nehnuteľnosťami a o vydanie časti nehnuteľnosti bol súdu doručený dňa 15.   6.   2006,   vec   bola   pridelená na konanie Mgr.   Vysockej.   Sudkyňa po vykonanej ohliadke a po doručení znaleckého posudku vo veci rozhodla rozsudkom dňa 12. 6. 2008. Proti rozsudku bolo podané odvolanie, spis bol dňa 29. 9. 2008 doručený na Krajský súd v Žiline. Z krajského súdu sa spis vrátil 8. 7. 2009. Dňa 22. 9. 2009 bola opätovne   vykonaná   ohliadka   na   mieste   samom.   Pojednávanie   dňa   17.   12.   2009   bolo odročené na neurčito za účelom opätovného vyzvania navrhovateľa na úpravu žalobného návrhu v súlade so znaleckým posudkom pod následkami odmietnutia podania. Navrhovateľ upravil návrh dňa 8. 2. 2010. Uznesením zo dňa 23. 2. 2010 bol vyzvaný na odstránenie vád podania, doplnil 8. 3. 2010 a 10. 3. 2010. Sudkyňa na pojednávaní dňa 19. 4. 2010 vo veci rozhodla, návrh zamietla. Navrhovateľ dňa 31. 5. 2010 podal odvolanie (nepodpísané a bez dátumu). Dňa 7. 7. 2010 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline, vrátený dňa 4. 2. 2011 (zrušený).

Uznesením zo dňa 8. 9. 2011 bola navrhovateľovi uložená poriadková pokuta (čl. 299 spisu). Proti uzneseniu podal odvolanie.

Uznesením zo dňa 3. 1. 2012 nariadené opätovné znalecké dokazovanie. Navrhovateľ dňa 20. 2. 2012 podal odvolanie voči rozhodnutiu o uložení povinnosti zložiť preddavok.

Dňa 18. 7. 2012 bolo vydané opravné uznesenie – oprava mena M. K. Dňa 16. 10. 2012 sudkyňa nariadila spis zaslať súdnemu znalcovi. Dňa 7. 2. 2013 bol spis pridelený z dôvodu dlhodobej PN Mgr. Vysockej na konanie JUDr. Plichtíkovej.

Dňa 12. 3. 2013 bol urgovaný súdny znalec. Dňa 22. 4. 2013 doručený znalecký posudok.

Dňa 17. 5. 2013 bol spis opatrením pridelený na konanie JUDr. Židekovej.

Uznesením   zo   dňa   10.   12.   2013   bolo   navrhovateľovi   priznané   oslobodenie od súdnych poplatkov v jednej polovici.

Opatrením zo dňa 8. 1. 2014 bol spis opätovne po nástupe z PN pridelený na konanie Mgr. Vysockej.

Dňa   7.   1.   2014   bolo   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľa   voči   uzneseniu o priznaní oslobodenia od sup..

Vzhľadom na uvedené konštatujem, že v určitých časových úsekoch boli spôsobené prieťahy v konaní. K prieťahom prispel aj samotný navrhovateľ.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 24. marca 2014, v ktorom uviedol:

„Na   základe   tejto   žiadosti   Ústavného   súdu   SR   Vám   oznamujeme,   že   súhlasíme s konaním bez nariadenia ústneho pojednávania, pretože máme za to, že vykonaním ústneho pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   a   zistenie   nových   skutočností, pričom poukazujeme aj na vyjadrenie OS Čadca zo dňa 4. 3. 2014, v ktorom súd priznal, že došlo   k   prieťahom   v   konaní,   pričom   sa   však   nestotožňujeme   s   názorom,   že   k   týmto prieťahom prispel aj samotný navrhovateľ.

Máme za to, že k prieťahom došlo z dôvodu na strane súdu. Na   základe   uvedeného   súhlasíme   s   rozhodnutím   bez   nariadenia   ústneho pojednávania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 5. februára 2014 I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Peter Brňák (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2014 účinného od 1. marca 2014 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov.   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označeného   základného práva malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   napadnutom   konaní   došlo k procesnoprávnemu   nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k   zmene účastníka   konania   na   strane žalovanej v I. rade, a to na základe singulárnej sukcesie (na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 31/2008 z 19. januára 2009 sa výlučným vlastníkom spornej parcely stal sťažovateľ). Keďže singulárna sukcesia (na rozdiel od univerzálnej sukcesie) nevyvoláva automaticky   aj   procesnoprávne   nástupníctvo   (sukcesiu),   musel   konajúci   okresný   súd uplatňovanú   zmenu   svojím   uznesením   pripustiť.   Na   základe   návrhu   sťažovateľa na pripustenie   zmeny   účastníkov   konania   okresný   súd   tomuto   návrhu   vyhovel   svojím uznesením   sp.   zn.   8   C   85/2006   zo   6.   októbra   2009,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 28. októbra 2009.

V   prípade   procesného   nástupníctva   na   základe   singulárnej   sukcesie   ústavný   súd skúma možné porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   období,   počas   ktorého   bol   sťažovateľ   účastníkom posudzovaného konania.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie o určenie hraníc k pozemkom a vydanie časti nehnuteľnosti z právneho hľadiska nesignalizuje jeho zložitosť, pretože ide o štandardnú a stabilnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Avšak v spojení s potrebou vykonania ohliadky na mieste samom a vypracovaním znaleckého posudku na účel ustálenia skutkového stavu možno konštatovať, že prerokúvaná vec je do istej miery skutkovo zložitá. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej zložitosti prerokovávanej veci.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   konštatovanie   o   ich   vplyve   na   plynulosť napadnutého konania okresného súdu.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z   hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľa došlo k zbytočným prieťahom.

Prvým obdobím relevantným z hľadiska identifikácie zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu bol časový úsek od 3. januára 2012, keď okresný súd uznesením poveril znalca   z   odboru   geodézie   a   kartografie   preskúmaním   predchádzajúceho   znaleckého posudku,   do   12.   marca   2013,   keď   na   základe   výzvy   sťažovateľa   zaslal   urgenciu ustanovenému znalcovi, aby znalecký posudok predložil. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený až 22. apríla 2013, teda po 15 mesiacoch. V tomto období okresný súd vykonával len úkony v súvislosti s priznaním svedočného.

Ani   postup   okresného   súdu   v   čase   od   24.   apríla   2013,   keď   vyzval   účastníkov konania, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku, až do momentu rozhodovania ústavného súdu nemožno označiť za plynulý a smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa z dôvodu,   že   okresný   súd   síce   v   danom   období   vykonal   niekoľko   procesných   úkonov (uznesenie   o   priznaní   odmeny   znalcovi,   uznesenie   o   priznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov), nie však vo vzťahu k meritu veci.

Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   tiež   zohľadnil,   že   posledné   pojednávanie vo veci, na ktorom bolo vykonané dokazovanie, sa uskutočnilo 19. decembra 2011, a tiež skutočnosť,   že   aj   predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   sp.   zn.   Spr   375/14 zo 4. marca 2014   konštatovala   existenciu   zbytočných   prieťahov „v   určitých   časových úsekoch“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol.

O   neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   svedčí   skutočnosť,   že   jeho   rozsudok z 19. apríla 2010, ktorým zamietol návrh žalobcu, bol zrušený uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 233/2010 z 30. decembra 2010 z dôvodu, že žalobcovi   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva,   že   aj   keď   neskúmal   postup   okresného   súdu   v   období   pred   vstupom sťažovateľa do napadnutého konania, neznamená to, že pri celkovom hodnotení nemôže tiež zohľadniť jeho stav v tomto období, a to najmä za situácie, keď aj prvý rozsudok okresného súdu z 12. júna 2008, ktorým rozhodol o zamietnutí návrhu žalobcu, bol zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 307/2008. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedených pochybení   okresného   súdu   a   ich   následnej   korekcie   rozhodnutiami   krajského   súdu v odvolacom konaní došlo k predĺženiu napadnutého konania o viac ako jeden rok.Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 8 C 85/2006   došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa právoplatného rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 2 500 € „z dôvodu zdĺhavosti doterajšieho konania, ktoré trvá už takmer 7 a pol roka a počas   ktorého   nedošlo   k   odstráneniu   právnej   neistoty.   Sťažovateľ   návrh   na   začatie konania   nepodal,   no   domnieval   sa,   že   súd   jeho   práva   ochráni,   avšak   súčasný   stav odsúvania reálnej súdnej ochrany v ňom vzbudzuje bezmocnosť, nedôveru v súdny systém a obavy o spravodlivý súdny proces, čo sťažovateľ pociťuje ako ujmu.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu, predmet sporu (ide o určenie hranice medzi pozemkami a o vydanie časti nehnuteľnosti), dĺžku posudzovaného konania (viac ako 4 a pol roka) a tiež to, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby svojím správaním nepričinil,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom obchodnou spoločnosťou   Advokátska   kancelária   JUDr.   Stopka,   JUDr.   Blendovský,   JUDr.   Strapáč, PhD., s. r. o.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 260,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,81 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty v sume 55,19 € tak predstavuje celkovú sumu 331,13 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014