znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 50/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp   13320/2012,   Rvp   13334/2012,   Rvp 13339/2012,   Rvp   13341/2012   a sp.   zn.   Rvp 13342/2012, zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a uzneseniami Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1 Er 2074/2004 z 5. marca 2012, sp. zn. 1 Er 89/2005 z 12. decembra 2011, sp. zn. 1 Er 1025/2005 z 12. decembra 2011, sp. zn. 1 Er 2261/2004 z 9. decembra 2011 a sp. zn. 2 Er 1408/2005 z 11. decembra 2011 a namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 136/2012 z 19. júna 2012, sp. zn. 41 CoE 102/2012 z 31. júla 2012, sp.   zn.   41   CoE   103/2012   z 31.   júla   2012,   sp.   zn.   41   CoE   101/2012   z 31.   júla   2012 a sp. zn. 43 CoE 169/2012 z 19. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13320/2012, Rvp 13334/2012, Rvp 13339/2012, Rvp 13341/2012 a sp. zn. Rvp 13342/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13320/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 25. októbra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   a uzneseniami Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   Er   2074/2004 z 5. marca   2012,   sp.   zn.   1   Er   89/2005   z 12.   decembra   2011,   sp.   zn.   1   Er   1025/2005 z 12. decembra 2011, sp. zn. 1 Er 2261/2004 z 9. decembra 2011 a sp. zn. 2 Er 1408/2005 z 11.   decembra   2011   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu“)   a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 136/2012 z 19. júna 2012, sp. zn.   41   CoE   102/2012   z 31.   júla   2012,   sp.   zn.   41   CoE   103/2012   z 31. júla   2012, sp. zn. 41 CoE 101/2012 z 31. júla 2012 a sp. zn. 43 CoE 169/2012 z 19. júla 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe   zmluvy   o úvere   uzavretej   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   povinní   vrátiť   podľa podmienok   dojednaných   v úverovej   zmluve.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkom zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluve   dohodnuté,   že   v prípade,   ak   dlžník   nesplní   svoje povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,   ktorá má povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   začal   nútený   výkon rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   Napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   boli   exekučné konania v ich priebehu zastavené z dôvodu ich neprípustnosti. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil   napadnuté   rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.

3.   Sťažovateľka   vo   svojich   sťažnostiach   napadla   právne   závery   okresného   súdu a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec.

3.1 Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,   že   rozhodol   nad rámec zverenej   právomoci,   svojím   postupom   jej   ako   účastníkovi konania   odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal náležité   dokazovanie   a svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia   veci   a   s použitím   chybnej   aplikácie   a interpretácie   práva.   Všeobecné   súdy v napadnutých konaniach porušili podľa sťažovateľky jej základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie aj tým, že nenariadili vo veciach ústne pojednávanie napriek tomu, že od 9. augusta 2012 je účinné nové znenie § 57 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   ktoré   takúto   povinnosť   v prípadoch,   ako   sú   aj sťažovateľkine, súdom ukladá.

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   všeobecný   súd,   ktorý   koná   ako   súd exekučný,   nie   je   oprávnený   vykonávať   úkony   smerujúce   k opätovnému   komplexnému rozhodovaniu   o veci   (revízny   postup),   a ak   právny   poriadok   upravuje   nástroje   právnej kontroly   a zodpovednostné   mechanizmy   ochrany   práv   subjektov   (činnosť   notára   podľa Notárskeho poriadku), musí ich rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. Poukázala predovšetkým na vierohodnosť notárskej listiny a zdôraznila, že všeobecný súd nedisponuje   právomocou   umožňujúcou   mu   zasahovať   do   tejto   garancie   ovplyvňovaním výkonu   práv   vyplývajúceho   z obsahu   notárskej   listiny,   pričom   exekučný   súd   nie   je oprávnený posudzovať vecnú správnosť notárskej listiny a nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Podľa tvrdení sťažovateľky tým, že exekučný súd konal nad rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality a zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania i právo na spravodlivý súdny proces, čím došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

3.2 Krajský súd podľa tvrdení sťažovateľky porušil označené práva predovšetkým tým, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutia založil na skutočnostiach, ktorých existencia nebola dokázaná, pričom svoje rozhodnutia   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.

4.   V nadväznosti   na uvedené   sťažovateľka   žiadala, aby ústavný súd vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu   a veci   vráti   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   prizná   jej   primerané   finančné zadosťučinenie,   ako   aj   náhradu   trov   konania.   Zároveň   navrhla   odklad   vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle § 112 ods.   1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti   konania spojiť na spoločné konanie veci,   ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   §   31a zákona   o ústavnom   súde   možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 13320/2012,   Rvp   13334/2012,   Rvp   13339/2012,   Rvp   13341/2012 a sp. zn. Rvp   13342/2012   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 443/2011).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosti   v tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   tak   ako   v iných   obdobných   sťažnostiach   sťažovateľky   doručených ústavnému súdu (napr. rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Zo sťažností vyplýva, že napadnutými rozhodnutiami (pozri I. časť odôvodnenia tohto   rozhodnutia,   pozn.)   krajský   súd   potvrdil   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky týkajúce   sa   najmä   právomocí   všeobecných   súdov,   spôsobilosti   exekučných   titulov, posúdenia   zmlúv   o úvere,   ich   obsahu   a náležitostí   a iné   sú   v podstate   totožné   s jej argumentmi,   ktoré   použila   v stovkách   sťažností,   o ktorých   už   ústavný   súd   v minulosti rozhodol tak, že ich vo vzťahu k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené (sp. zn. I. ÚS 410/2012, I. ÚS   478/2012, I.   ÚS 480/2012, I.   ÚS 481/2012 a iné), keď v odôvodnení   týchto   rozhodnutí   (okrem   iného)   uviedol,   že   považuje   za   ústavne akceptovateľný právny názor odvolacích súdov, že nespôsobilý exekučný titul (notárska zápisnica)   je   dôvodom   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú,   resp.   na   zastavenie exekučného   konania,   že   tieto   súdy   aplikovali   na   vec   sa   vzťahujúce   všeobecné   právne predpisy   (zákony)   podľa   ich   obsahu   a rozhodli   aj   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997), a teda že rozhodnutia odvolacích súdov nezasahujú neprípustným spôsobom do práv sťažovateľky, porušenie   ktorých   namietala.   Keďže   dôvody   odmietnutia   analogických   sťažností   sú sťažovateľke   dobre   známe,   ústavný   súd   ich   v danom   prípade   nepovažoval   za   potrebné duplicitne citovať a sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

12. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, ktorá je právne zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nerešpektuje   zákon   o ústavnom   súde, a napriek   viacerým   upozorneniam   (napr.   I.   ÚS   283/2012,   III.   ÚS   328/2012, III. ÚS 329/2012   a iné)   predložila   sťažnosti,   ktoré   neobsahujú   náležitosti   ustanovené citovaným zákonom. V posudzovanom prípade síce sťažovateľka v petite sťažností označila rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv, a zároveň na   úvodnej   strane   svojich   sťažností   uvádza   ako   prílohy „dokumenty   podľa   textu“, no napriek   tomu   ústavnému   súdu   (okrem   splnomocnenia)   žiadne   písomné   podklady nedoručila.   Keďže   nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z podaní sťažovateľov   ústavný   súd   nie   je   povinný   odstraňovať   z úradnej   povinnosti,   sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013