znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 50/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Obce N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. H., N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 12 C 52/2004 z 12. októbra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 273/2009 zo 14. decembra 2010 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 658/11 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obce N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2012 doručená sťažnosť Obce N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. H., N., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 52/2004 z 12. októbra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 273/2009 zo 14. decembra   2010   a   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 658/11.

Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že 9. júla 2004 bola pôvodným žalobcom – Slovenskou republikou – Odborným učilišťom internátnym v N. podaná určovacia žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v obci N., katastrálne územie N., zapísaným na liste vlastníctva č. 1209 ako parcela č. 165, zastavané plochy a nádvoria o výmere 863 m² s kaštieľom, súpisné č.   249. V priebehu konania došlo k zámene na strane žalobcu, pričom do konania vstúpila Slovenská republika – Krajský školský úrad v Nitre (ďalej len „žalobca“).

Okresný súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 C 52/2004 z 15. mája 2006,   ktorým   žalobu   zamietol.   Na   základe   odvolania   podaného   žalobcom   krajský   súd predmetný rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie.

Následne   prvostupňový   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   sp.   zn.   12   C   52/2004 z 12. októbra   2009   (ďalej len   „rozsudok   okresného   súdu“),   ktorým   určil,   že   vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 273/2009 zo 14. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil   rozsudok okresného súdu   s upresnením, že vlastníkom   nehnuteľností je Slovenská republika. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne právne vyhodnotili podanú žalobu, ak konali vo veci určenia vlastníckeho práva k   sporným   nehnuteľnostiam   a   nebrali   do   úvahy   aj   iné   právne   predpisy,   najmä   zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, ktorý sa podľa názoru sťažovateľky na uvedený právny spor vzťahuje a na základe ktorého sťažovateľka sporné nehnuteľnosti nadobudla.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   vzhľadom   na   svoje   presvedčenie   o   nesprávnom právnom posúdení jej veci všeobecnými súdmi konajúcimi v danej veci podala generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol postúpený na vybavenie Krajskej   prokuratúre   v   Nitre   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“).   Po   preskúmaní   oboch napadnutých rozsudkov krajská prokuratúra dospela k záveru, že nebolo zistené porušenie zákona,   teda   nebola   splnená   základná   podmienka   na   podanie   mimoriadneho   dovolania, a preto   listom   sp.   zn.   Kc   62/11   z   12.   augusta   2011   podnet   sťažovateľky   odložila. S uvedeným   stanoviskom   krajskej   prokuratúry   sa   sťažovateľka   nestotožnila,   a   preto opakovane požiadala generálnu prokuratúru o preskúmanie postupu krajskej prokuratúry. Generálna   prokuratúra   opakovaný   podnet   sťažovateľky   vybavila   odložením,   pričom rovnako   ako   krajská   prokuratúra   skonštatovala,   že   neexistujú   dôvody   na   podanie mimoriadneho dovolania. List generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 658/11-1 z 2. decembra 2011 bol sťažovateľke doručený 12. decembra 2011.

Podľa názoru sťažovateľky sa všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľky ani krajská prokuratúra a generálna prokuratúra „nezaoberali náležite právnou stránkou veci a našou právnou argumentáciou“. Uvedeným postupom „označené zainteresované orgány štátu   nedôsledne   chránili   naše   právo   vlastniť   majetok“. Súčasne   rozsudkom   okresného súdu,   rozsudkom   krajského   súdu,   ako   aj   postupom   krajskej   prokuratúry   a   generálnej prokuratúry pri vybavení podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania bolo porušené aj jej základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v úvode sťažnosti ako porušovateľov svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy označila okresný súd, krajský súd a generálnu   prokuratúru,   avšak   v   petite   sťažnosti   –   napriek   kvalifikovanému   právnemu zastúpeniu – neoznačila konkrétny subjekt, ktorý porušil jej označené práva, ale len navrhla, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené a na obsah textu sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovateľka sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   označených   základných   práv   rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 658/11 a jej oznámením o vybavení podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania z 2. decembra 2011.

II.A   K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu

V súvislosti s námietkou sťažovateľky smerujúcou proti rozsudku okresného súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej opakovane vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V   konaní   vedenom   okresným   súdom   mala   sťažovateľka   možnosť   dovolávať   sa ochrany svojich práv a slobôd podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v rámci odvolacieho konania na krajskom súde. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok   okresného   súdu   z   uvedeného   dôvodu,   pretože   jeho   postup   a   rozhodnutie preskúmal krajský   súd,   ktorý   rozhodol   o odvolaní sťažovateľky proti   tomuto rozsudku. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B   K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu,   v   ktorom   podľa   nej   došlo   k   nesprávnej   aplikácii   príslušných   hmotno-právnych a procesno-právnych predpisov na skutkové okolnosti tohto prípadu.

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zo   sťažnosti   a z   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   konanie   vedené   krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 273/2009 bolo skončené rozsudkom zo 14. decembra 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. februára 2011. Sťažnosť sťažovateľky z 10. januára 2012 bola ústavnému súdu doručená 23. januára 2012.

Sťažovateľka   síce   následne   podala   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania adresovaný generálnej prokuratúre, tento však nie je účinným právnym prostriedkom, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných práv alebo slobôd. Inak povedané, samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania nie je   iným   právnym   prostriedkom,   ktorý   je   sťažovateľka   v   zmysle   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde povinná vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že podľa jeho ustálenej judikatúry mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno považovať   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 OSP neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02).

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti   týkajúcej   sa namietaného   porušenia   práv   rozsudkom   krajského   súdu   bolo   potrebné   odmietnuť   ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C   K namietanému porušeniu práv postupom generálnej prokuratúry

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ako je zrejmé, sťažnosť sťažovateľky v tejto časti smeruje proti postupu generálnej prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu uvedených práv, a to z dôvodu, že generálna prokuratúra   nevyhovela   jej opakovanému podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania. Predchádzajúci podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania z 19. apríla 2011 v tejto veci bol vybavený krajskou prokuratúrou odložením z 12. augusta 2011 pod sp. zn. Kc 62/11.   Ústavný   súd v   tejto súvislosti   uvádza, že na vyhovenie   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 21/05). Z toho dôvodu generálny prokurátor nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   (napr.   II.   ÚS   14/04,   III.   ÚS   261/07, III. ÚS 317/07).

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. OSP. Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   patrí   iba   generálnemu prokurátorovi.   Citovaná   právna   norma   neukladá   povinnosť   (nevzniká   právny   nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V   namietanom   prípade   generálna   prokuratúra   oznámením   z   2.   decembra   2011 vyrozumela   sťažovateľku,   z   akého   dôvodu   nevyhovela   jej   opakovanému   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania. V rámci odôvodnenia svojho právneho názoru generálna prokuratúra poukázala na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na právne posúdenie skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci, s ohľadom na ktoré podľa nej správne rozhodli, keď určili, že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca, t. j. Slovenská republika.

Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľky riadne zaoberala, pričom svoj postup a závery riadne zdôvodnila. Tým, že nerozhodla v súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateľky, ešte neznamená, že porušila jej v sťažnosti označené práva.

Z týchto dôvodov ústavný súd už na predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde)   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bezpredmetné rozhodovať ďalších jej nárokoch uvedených v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012