znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 50/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Milana Ľalíka   v   konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   T.,   spol.   s   r.   o.,   S.,   zastúpenej advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 17 Er 162/2009-89 z 25. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Poprad   č.   k.   17   Er 162/2009-89 z 25. augusta 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Okresného súdu Poprad č. k. 17 Er 162/2009-89 z 25. augusta 2010 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie.

3. Obchodnej   spoločnosti   T.,   spol.   s   r.   o., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 303,30 € (slovom tristotri eur tridsať centov), ktorú j e   Okresný súd Poprad p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. D. V., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   spol.   s   r.   o.,   S.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 Er 162/2009-89 z 25. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: «Na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave vydaného dňa   15.   11.   2007...   spis.   značka:   1Cob/34/2007-603   bolo   začaté   exekučné   konanie na základe   návrhu   oprávneného...   18.   02.   2008   na   vymoženie   nároku   podľa   výroku „... zaplatiť... náhradu trov... vo výške 3 844 925,50 Sk... Žalobca (povinný) dobrovoľne dňa 28. 02. 2008 dlh zaplatil... Na námietky povinného Okresný súd v Poprade uznesením č. k. 12 Er 75/2008 zo dňa 09. 07. 2008 rozhodol... „Exekučné konanie zastavuje. Povinný sa zaväzuje zaplatiť súdnemu exekútorovi... náhradu trov exekúcie vo výške 457.787,- Sk do troch dní od právoplatnosti uznesenia.“. Na odvolanie povinného rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 7CoE/53/2008-95 vydaným dňa 25. 11. 2008 tak, že „Zrušuje uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie. Mení uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že povinnému sa ukladá povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi... trovy exekúcie vo výške 457 546,- Sk...“. Toto uznesenie... sa stalo právoplatné dňa 23. 02. 2009 a vykonateľné dňa

27. 02. 2009. K úplnému zhrnutiu treba dodať, že v tomto konaní exekútor podľa ust. § 60 písm.   b)   zák.   č.   233/1995   Z.   z.   osudných   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (ďalej   len „Exekučný   poriadok“)   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   vrátil   z   dôvodu,   že   upustil   od vykonania exekúcie, lebo povinný splnil, čo mu ukladalo rozhodnutie (povinný dňa 29. 02. 2008 dlh zaplatil), exekútorovi však vznikli v tomto konaní neuhradené trovy exekúcie a keď poverenie vrátil, nemohol ich v tomto konaní vymôcť.

Vo vzťahu k pôvodnému exekučnému titulu – rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/34/2007-603 zo dňa 15. 11. 2007... treba uviesť, že dovolacím rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Obdo/11/2008 vydaného dňa 11. 12. 2008, ktoré sa stalo právoplatné dňa 03. 02. 2009 a vykonateľné dňa 06. 02. 2009, bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/34/2007-603 zo dňa 15. 11. 2007 ako pôvodný exekučný   titul   v   celom   rozsahu   zrušený   a   oprávnený   (žalovaný)   bezodkladne   vrátil povinnému (žalobcovi) celú sumu 3.844.925,50 Sk.

Na základe návrhu na exekúciu zo dňa 27. 04. 2009 sa začalo druhé exekučné konanie týkajúce sa vymoženia trov exekúcie vo výške 457 546,- Sk. Exekučným titulom tu bolo   rozhodnutie   exekučného   odvolacieho   súdu   (krajského   súdu)   v   Prešove   č.   k. 7CoE/53/2008-95 vydaného dňa 25. 11. 2008, ktoré sa stalo právoplatné dňa 23. 02. 2009 a vykonateľné dňa 27. 02. 2009, teda následne, ako bol pôvodný exekučný titul dovolacím rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Obdo/11/2008 v celom rozsahu zrušený. Na námietky oprávneného zo dňa 30. 07. 2009 rozhodol exekučný súd Okresný súd v Poprade uznesením č. k. 17Er/162/2009-54 vydaným dňa 04. 12. 2009 tak, že „Vyhlasuje exekúciu   za   neprípustnú.   Exekúciu   zastavuje.   Oprávnený   je   povinný   zaplatiť   súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie Oprávnený je povinný zaplatiť povinnému náhradu trov exekučného   konania...“.   Na   odvolanie   oprávneného...   krajský   súd...   uznesením   č.   k. 2CoE/10/2010 zo dňa 27. 04. 2010 „Zrušuje uznesenie a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“. V ďalšom postupe Okresný súd v Poprade pod č. k. 17Er/162/2009-73 zo dňa   02.   07.   2010   prostredníctvom   vyššieho   súdneho   úradníka   rozhodol   „Súd   námietky povinného zo dňa 30. 07. 2009 proti exekúcii zamieta.“. Na odvolanie povinného rozhodol proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka exekučný súd Okresný súd v Poprade dňa 25. 08. 2010 uznesením č. k. 17Er/162/2009-89 tak, že „Námietky povinného zo dňa 30. 07. 2009 proti exekúcii zamieta.“.

Uznesenie   napadnuté   touto   ústavnou   sťažnosťou   č.   k.   17Er/162/2009-89   zo   dňa 25. 08. 2010 nadobudlo dňa 31. 08. 2010 právoplatnosť a aj vykonateľnosť.»

Podľa   sťažovateľky «...   Z   vyššie   uvedeného   skutkového   stavu   vyplýva,   že v exekučnom   konaní   č.   k.   17Er/162/2009   (EX   317/2009)...   bolo...   exekučným   titulom procesné   rozhodnutie   odvolacieho   exekučného   súdu   (krajského   súdu)   v   Prešove   č.   k. 7CoE/53/2008-95 vydaného dňa 25. 11. 2008. Tento exekučný titul v pôvodnej exekúcii č. k. 12Er/75/2008   začatej   návrhom   dňa   18.   02.   2008   bol   len   „procesným   produktom“ meritórneho exekučného titulu rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/34/2007- 603   zo   dňa   15.   11.   2007,   čo   znamená,   že   tento   procesný   exekučný   titul   je   relatívne samostatným   a   viazaným   (závislým)   na   pôvodnom   meritórnom   exekučnom   titule.   Táto závislosť   má   zásadný   dopad   na   existenciu   a   trvanie   exekučného   titulu   Krajského   súdu v Prešove... a to preto, lebo ak tento pôvodný (meritórny) exekučný titul bol rozhodnutím dovolacieho   súdu   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   5Obdo/11/2008   zrušený,   a   to   tak,   že   toto zrušenie bolo vydané (vyhlásené) 11. 12. 2008, stalo sa tak po vydaní exekučného titulu odvolacieho exekučného súdu (krajského súdu) v Prešove č. k. 7CoE/53/2008-95.».

Sťažovateľka   tvrdí,   že «...   okresný   súd...   v   rozhodnutí   č.   k.   17Er/162/2009-89 vydaným...   25.   08.   2010...   sa   námietkou   spochybnenia   exekučného   titulu   –   procesného rozhodnutia odvolacieho exekučného súdu ako exekučným titulom č. k. 7CoE/53/2008-95 vôbec nezaoberal... Z jeho rozhodnutia je zreteľný len ten záver, že bral do úvahy uznesenie Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   7CoE/53/2008-95   zo   dňa   25.   11.   2008   len   vo   vzťahu k otázke, že toto nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 02. 2009 a vykonateľnosť dňa 27. 02. 2009   a   v   závislosti   na   tento   záver   rozhodol   o   uložení   povinnosti   zaplatiť   súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 457 546,- Sk. Podstata námietky však bola v tom, že „právnym   základom   práva   na   exekúciu   je   procesné   rozhodnutie   o   námietkach   proti pôvodnému exekučnému konaniu, základom ktorého bol exekučný titul rozsudok Okresného súdu   Bratislava   II   č.   k.   22Cb   280/2002-377   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/34/2007-603 zo dňa 15. 11. 2007 o vymoženie sumy 3 844 925,50 Sk. Znamená to, že teraz uplatňovaný exekučný titul – procesné rozhodnutie exekučného súdu v námietkovom konaní má svoj pôvod v základnom exekučnom konaní oprávneného Slovenský plynárenský priemysel, a. s. podľa vyššie uvedených rozsudkov.“. Ďalej námietka obsahovala záver, že „... uplatňovaný exekučný titul v tomto konaní uvedeným procesným rozhodnutím je závislý od existencie pôvodného exekučného titulu. K tomu treba uviesť, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Obdo/11/2008, ktorý bol vydaný 11. 12. 2008... bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/34/2007-603 zo dňa 15. 11. 2007 zrušený... Teda dňom právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia 03. 02. 2009 prestal   existovať   pôvodný   meritórny   exekučný   titul   v prvej   exekúcii,   v   ktorej   bolo rozhodnuté exekučným odvolacím súdom v rozhodnutí č. k. 7CoE/53/2008-95.».

V závere sťažovateľka uvádza: „Postup súdu, pokiaľ sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa a na tieto vôbec nereagoval, spôsobil tak týmto postupom také porušenie, ktoré malo   za   následok   zásadný   vplyv   na   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   vyústilo   do   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Okresný súd Poprad uznesením spis. zn.: 17Er/162/2009-89 zo dňa 25. augusta 2010 porušil základné právo sťažovateľa T., spol. s r. o., zapísanej v obchodnom registri OS Prešov v odd. Sro vo vložke č...., so sídlom S... vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

2. Okresný súd Poprad uznesením spis. zn.: 17Er/162/2009-89 zo dňa 25. augusta 2010 porušil právo sťažovateľa T., spol. s r. o., zapísanej v obchodnom registri OS Prešov v odd.   Sro   vo   vložke   č.  ...,   so   sídlom   S...   na   spravodlivý   proces   (na   spravodlivé   súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu v Poprade spis. zn.: 17Er/162/2009-89 zo dňa 25. augusta 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi T., spol. s r. o., zapísanej v obchodnom registri OS Prešov v odd. Sro vo vložke č...., so sídlom S... priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a 30/100), ktorú je Okresný súd v Poprade povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. D. V. vedený v T., a. s., číslo účtu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I. ÚS 50/2011-12   z   10.   februára   2011   sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Sťažovateľka   v   liste   doručenom   ústavnému   súdu   20.   júna   2011   prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Okresný súd na výzvu ústavného súdu reagoval podaním sp. zn. 2/ÚS/2011 z 1. júna 2011,   v   ktorom   okrem   iného   uviedol: „K   sťažnosti   povinného   na   porušenie   práva   na spravodlivý   súdny   proces   je   potrebné   uviesť,   že   tunajší   súd   rozhodoval   vo   veci   podľa najlepšieho vedomia a svedomia v súlade so zákonom, a v uznesení z 25. 8. 2010 v súlade s právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   ktorým   je   súd   prvého   stupňa   v   zmysle   §   226 Občianskeho súdneho poriadku viazaný.“ Predseda okresného súdu súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a vyjadreniami účastníkov konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 10. februára 2011 I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od 1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu.

Podľa   sťažovateľky „Postup   súdu,   pokiaľ   sa   nevysporiadal   s   námietkami sťažovateľa a na tieto vôbec nereagoval, spôsobil tak týmto postupom také porušenie, ktoré malo   za   následok   zásadný   vplyv   na   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vyústilo do porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.“.

Ústavný súd zo sťažnosti, z k nej priložených príloh a vyžiadaného spisu okresného súdu   sp.   zn.   17   Er   162/2009 zistil, že   rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave sp.   zn. 1 Cob 34/2007   z   15.   novembra   2007   bola   sťažovateľka   povinná   zaplatiť   žalobcovi 3 844 925,50 Sk.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1   Cob   34/2007 z 15. novembra   2007   bol   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Obdo 11/2008   z 11.   decembra   2008   zrušený.   Sťažovateľka   v   stanovenej   lehote   dlžnú sumu neuhradila, a preto bolo na vymoženie pohľadávky začaté exekučné konanie. Potom, ako   sťažovateľka   dlžnú   sumu   uhradila,   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   12   Er   75/2008 z 9. júla 2008 exekučné konanie zastavil a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi   trovy   exekúcie   v sume   457 787 Sk.   Proti   uvedenému   uzneseniu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením   č. k.   7   CoE   53/2008-95   z 25.   novembra   2008   tak,   že   uznesenie   vo   výroku o zastavení   exekúcie   zrušil   a   zmenil   uznesenie   o   trovách   exekúcie   tak,   že   uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 457 546 Sk. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   dobrovoľne neuhradila, začalo sa proti nej ďalšie exekučné konanie. Sťažovateľka podala 3. augusta 2009   proti   tejto   exekúcii   námietky,   ktoré   odôvodnila   takto: „Podľa   ust.   §   50   ods.   1 Exekučného poriadku môže povinný vzniesť u exekútora námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Exekučný titul, ktorý je uplatňovaný v upovedomení o začatí exekúcie EX 317/2009 zo dňa 22. 07. 2009 vychádza z vykonateľného exekučného titulu, ktorým je uznesenie KS v Prešove č. 7CoE/53/2008 zo dňa 25. 11. 2008 a ide o procesné rozhodnutie o námietkach podaných   proti   pôvodnej   exekúcii,   ktorá   na   základe   návrhu   pôvodného   oprávneného Slovenský   plynárenský   priemysel,   a.   s.   začala   dňa   18.   02.   2009.   Výsledkom   tohto námietkového konania bolo uvedené rozhodnutie KS v Prešove č. 7CoE/53/2008. Z tohto vyplýva, že právnym základom práva na exekúciu je procesné rozhodnutie o námietkach proti pôvodnému exekučnému konaniu, základom ktorého bol exekučný titul – rozsudok OS Bratislava   II   č.   k.   22Cb   280/2002   v   spojení   s   rozsudkom   KS   v   Bratislave   č.   k. 1Cob 34/2007-603 zo dňa 15. 11. 2007 o vymoženie sumy 3 844 925,50 Sk. Znamená to, že teraz uplatňovaný exekučnými titul – procesné rozhodnutie v námietkovom konaní má svoj pôvod v základnom exekučnom konaní oprávneného Slovenský plynárenský priemysel, a. s. podľa vyššie uvedených rozsudkov.   Ak je tomu tak,   čo je nepochybné,   tak uplatňovaný exekučný titul v tomto konaní uvedeným procesným rozhodnutím je závislý od existencie pôvodného   exekučného   titulu.   K   tomuto   treba   uviesť,   že   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 5Obdo/11/2008 zo dňa 11. 12. 2008 žalobcu T., spol. s r. o... zo dňa 11. 12. 2008, ktorý sa stal právoplatným dňa 03. 02. 2009 a vykonateľným dňa 06. 02. 2009 bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 1Cob 34/2007-603 zo dňa 15. 11. 2007 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Teda dňom právoplatnosti tohto rozsudku 03. 02. 2009 prestal existovať pôvodný exekučný titul v pôvodnej exekúcii, o námietkach proti ktorej   bolo   rozhodnuté   procesným   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Prešove   č. 7CoE/53/2008...

Uvádzané skutočnosti majú   potom ten   dôsledok,   že naše námietky   proti   exekúcii v súlade s ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku sú dôvodné preto, že po vzniku exekučného titulu v prejednávaní tejto exekúcie, keď deň vzniku je 25. 11. 2008 uznesenia KS v Prešove č. k. 7CoE/53/2008 nastala taká skutočnosť, keď pôvodný exekučný titul a s ním reťazený uplatňovaný exekučný titul (má pôvod v rozsudku KS v Bratislave č. k. 1Cob 34/2007 bol zrušený, pričom táto skutočnosť spôsobuje zánik vymáhaného nároku na vedenie pôvodnej a tým pádom aj súčasnej exekúcie. Z tohto dôvodu považujeme vykonávanú exekúciu za neprípustnú. Len na margo pôvodnej exekúcie na 3 844 925,50 Sk s prísl. chceme uviesť, že táto nami zaplatená suma bola ihneď bez zbytočného odkladu po právoplatnosti rozsudku Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vrátená.   Znamená   to,   že   oprávnený   Slovenský plynárenský priemysel, a. s. v pôvodnom konaní uvedenú nami zaplatenú sumu vrátil a na ozrejmenie uvádzame, že pôvodný nami uplatňovaný nárok proti tomuto subjektu nám už bol po zrušení dovolacím rozsudkom v odvolacom konaní na KS v Bratislave priznaný a dokonca zaplatený.

Preto   z   uvedených   dôvodov   považujeme   v   súčasnosti   vedenú   exekúciu   za neprípustnú,   a   to   preto,   že   pôvodný   hmotno-právny   procesne   priznaný   exekučný   titul zanikol (zrušením odvolacieho rozhodnutia v dovolacom konaní právoplatne 03. 02. 2008) a preto   odpadol   dôvod   aj   na   procesný   exekučný   titul   uplatnený   v   námietkovom   konaní podľa   súčasnej   exekúcie.   Zložitosť   a prepletenosť   pôvodného   a   z   neho   odvodeného exekučného tituluje na základe uvedených skutočností zrejmá.“

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   17   Er   162/2009   zo   4.   decembra   2009   vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, pričom toto rozhodnutie odôvodnil takto: „... uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k   7CoE/53/2008-95   zo   dňa   25.   11.   2008   je výsledkom odvolacieho konania v rámci exekučného konania vedeného na tunajšom súde pod   sp.   zn.   2Er/75/2008.   V   danom   exekučnom   konaní   došlo   k upusteniu   od   vykonania exekúcie v zmysle § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa názoru exekučného súdu však predčasne z dôvodov, že upustenie od vykonania exekúcie je podmienené tým, že povinný dobrovoľne splní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. Patrí sem aj náhrada trov exekúcie vrátane odmeny a nákladov exekútora ku dňu dobrovoľného splnenia. Ak teda povinný   nezaplatí   (nenahradí)   trovy   exekúcie,   nemožno   použiť   pravidlo   správania o upustení od v vykonania exekúcie. Inak by sa exekučné konanie zbytočne vykonávalo len na trovy exekúcie, čo by znamenalo ďalšie trovy novej exekúcie, k čomu došlo práve v tomto exekučnom konaní. Takéto reťazenie exekúcií by mohlo viesť k nekonečnému radu exekúcií, čo   je   aj   neúčelné   a nehospodárne.   Upustenie   od   vykonávania   exekúcie   je   faktickým skončením exekúcie a napriek zneniu ust. § 46 ods. 3 Exekučného poriadku v platnom znení, že exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá len rozhodnutie (exekučný   titul),   z logiky   veci   vyplýva,   že   exekúcia   nie   je   fakticky   skončená,   ak   neboli vymožené (zaplatené) aj jej trovy. Ak neboli vymožené aj trovy exekúcie, exekučný súd by nemal akceptovať vrátenie poverenia podľa § 60 písm. b) Exekučného poriadku a na pokyn exekučného súdu by mal súdny exekútor pokračovať vo vykonávaní exekúcie, ak sa zistí, že neboli splnené zákonné predpoklady na upustenie o vykonávania exekúcie (aj uspokojenie trov exekúcie). Podľa názoru súdu nie je teda exekúcia vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 12Er/75/2008 stále skončená, keďže v jej rámci nedošlo k vymoženiu trov exekúcie súdneho exekútora. Poverenie mal exekútor vrátiť až vtedy, keď sú nároky oprávneného a exekútora úplne   uspokojené,   to   znamená,   keď   sa   vymohla   pohľadávka,   jej   príslušenstvo   uvedené v § 121 ods. 3 OZ, trovy predchádzajúceho konania, ktoré v tomto ustanovení § 61b nie sú uvedené a pritom netvoria príslušenstvo vymáhanej pohľadávky, a trovy exekúcie, ktoré patria   oprávnenému   i   exekútorovi.   Oprávnený   v   tomto   exekučnom   konaní,   teda   súdny exekútor v pôvodnom exekučnom konaní by si mal vyžiadať späť poverenie na vykonanie exekúcie za účelom vymáhania svojich trov. Podľa názoru exekučného súdu bolo chybou odvolacieho súdu v exekučnom konaní sp. zn. 12Er/75/2008 na jednej strane zrušiť výrok uznesenia tunajšieho súdu č. k. 12Er/75/2008-60 o zastavení exekúcie a na druhej strane rozhodovať o trovách exekúcie. Ak bol odvolací súd názoru, že došlo k účinnému upusteniu od   vykonávania   exekúcie   (s   čím   tunajší   exekučný   súd   vzhľadom   na   vyššie   uvedené nesúhlasí), mal zrušiť uznesenie Okresného súdu Poprad č. k. 12Er/75/2008-60 ako celok a ponechať   na   exekútorovi   vymáhanie   trov   exekúcie   v   zmysle   upovedomenia   o   začatí exekúcie,   pričom   reálne   by   súdny   exekútor   vymáhal   len   polovicu   odmeny   určenej v upovedomení v zmysle § 5 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. v platnom znení. Trovy exekúcie totiž určuje súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie v upovedomení o začatí exekúcie,   voči   ktorým   sa   účastník   konania,   teda   aj   povinný   môže   brániť   námietkami v zmysle § 201 ods. 2 Exekučného poriadku v platnom znení. Keďže Krajský súd v Prešove ako súd odvolací podľa názoru exekučného súdu nadbytočné rozhodol o trovách exekúcie súdneho exekútora a voči danému výroku už nebolo prípustné odvolanie, nadobudnutím právoplatnosti sa tento výrok súdu stal právne záväzným, a preto je úlohou oprávneného ako súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie sp. zn. 12Er/75/2008 vymôcť si trovy   exekúcie   vo   výške   stanovenej   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k. 7CoE/53/2008-95 zo dňa 25. 11. 2008 v danom exekučnom konaní. Na túto skutočnosť nemá vplyv ani to, že dodatočne došlo k zrušeniu exekučného titulu, na základe ktorého sa vedie exekúcia sp. zn. 12Er/75/2008, nakoľko k dobrovoľnému zaplateniu pohľadávky zo strany povinného došlo pred zrušením daného exekučného titulu, teda zaplatenie bolo prvou právnou skutočnosťou, s ktorou sú spojené následky upustenia od vykonania exekúcie. To, že došlo k vráteniu zaplatenej sumy späť povinnému, nemá súd preukázané a nemá to ani žiaden   právny   význam,   nakoľko   táto   skutočnosť   sa   prípadne   udiala   mimo   exekučného konania a Exekučný poriadok s ňou nespája žiadne právne následky. Navyše ako už bolo uvedené vyššie, uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoE/53/2008-95 zo dňa 25. 11. 2008 je právne záväzné.

Vzhľadom na uvedené a v súlade s vyššie cit. právnou úpravou súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) vyhlásil exekúciu bez návrhu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať a exekúciu zastavil.“

Vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľky   z   3.   augusta   2009   okresný   súd   uviedol: „Keďže súd...   vyhlásil   ex offo exekúciu   za neprípustnú a exekučné konanie zastavil,   je zbytočné rozhodovať v takom prípade o daných námietkach.“

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 17 Er 162/2009-54 zo 4. decembra 2009 podal odvolanie oprávnený, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoE 10/2010 z 27. apríla   2010   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   tak,   že   napadnuté   uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z týchto dôvodov: „Z obsahu spisu v danom prípade vyplynulo, že exekučným titulom je uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 25. 11. 2008, č. k. 7CoE 53/2008-95, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 2. 2009 a vykonateľnosť   dňa   27.   2.   2009.   V   predchádzajúcom   konaní   Okresného   súdu   Poprad, sp. zn. 12Er 75/08 došlo v zmysle spomínaného rozhodnutia odvolacieho súdu k upusteniu od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku, a to v dôsledku dobrovoľného plnenia zo strany povinného. Konajúci súd skonštatoval, že upustením od vykonania exekúcie a vrátením poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučné konanie končí a preto nie je potrebné rozhodovať o zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku s tým, že zároveň bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie konajúceho súdneho exekútora. Je   právne   bezvýznamná   argumentácia   týkajúca   sa   postupu   odvolacieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12Er 75/08 OS Poprad. Predovšetkým uznesenie Krajského súdu v Prešove je právoplatné a vykonateľné a navyše postup súdu nepochybne vychádzal z dikcie ustanovenia § 46 ods. 3 Exekučného poriadku v platnom znení.

S účinnosťou od novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 341/2005 Z. z., z právnej   úpravy   ustanovenia   §   46   ods.   3   vyplýva,   že ak povinný splní,   čo mu ukladá exekučný titul, exekútor je povinný od vykonávania exekúcie upustiť, a to na rozdiel od predchádzajúceho   znenia   Exekučného   poriadku   v   znení   platnom   do   31.   8.   2005,   ktoré určovalo, aby súdny exekútor upustil od exekúcie až vtedy, ak povinný splnil aj preukázané trovy exekučného konania. Je preto potrebné vychádzať zo situácie, že podľa teraz platnej úpravy po upustení od vykonávania exekúcie vo vzťahu k plneniu plynúcemu z rozhodnutia exekútor nemôže pokračovať vo vykonávaní exekúcie na vymoženie náhrady trov, aj keď by ustanovenia § 201 a § 202 naznačovali, že je daný aj exekučný titul na vymoženie trov exekúcie priamo v exekučnom konaní. Každopádne v konaní pod sp. zn. 12Er 75/08 OS Poprad bolo účinne upustené od exekúcie a v takom prípade ani zákon nepredpokladá možnosť   vydania   uznesenia   o   zastavení   konania.   V   dôsledku   toho   bráni   exekútorovi pokračovať   v   exekúcii   povinnosť   upustiť   od   tejto   exekúcie.   Je   zároveň   daná   povinnosť súdneho exekútora bezodkladne vrátiť vydané poverenie na vykonanie exekúcie postupom podľa § 60 písm. b/ Exekučného poriadku, v dôsledku čoho následne ani už nemá reálnu možnosť vymôcť trovy v tomto exekučnom konaní.

Takáto   situácia   nastala   aj   v   prejednávanej   veci,   keď   nepochybne   prechádzajúca exekúcia   bola   ukončená   upustením   od   vykonávania   exekúcie,   čomu   korešpondovala povinnosť súdneho exekútora vrátiť vydané poverenie. O náhrade trov súdneho exekútora však existuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré s ohľadom na predtým ukončenú exekúciu súdny exekútor ako oprávnený dôvodne môže vymáhať v tomto konaní.

Nebol preto správny postup prvostupňového súdu, keď prebiehajúce konanie zastavil postupom podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Odvolací súd poukazujúc na uvedené dôvody preskúmavané uznesenie zrušil postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie tak, ako to určuje ustanovenie § 221 ods. 2 O. s. p.“

Po zrušení uznesenia okresného súdu č. k. 17 Er 162/2009-54 zo 4. decembra 2009 uznesením krajského súdu rozhodol o námietkach sťažovateľky z 3. augusta 2009 okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. 17 Er 162/2009-73 z 2. júla 2010 tak, že námietky sťažovateľky proti exekúcii z 3. augusta 2009 zamietol, a to z týchto dôvodov: „Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   sp.   zn.   2CoE/10/2010   zo   dňa   27.   4.   2010   zrušil uznesenie č. k. 17Er/162/2009-54 zo dňa 4. 12. 2009 a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 226 O. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol   exekútorovi   doručený   návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Exekútor   však   môže   začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).

Podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie. Exekútor upustí od vykonávania exekúcie aj v prípade, ak povinný plnil čiastočne a oprávnený s upustením od vykonávania exekúcie súhlasí.   Ak   exekútor   vykonával   exekúciu   predajom   nehnuteľnosti   alebo   zriadením exekučného záložného práva, oznámi príslušnej správe katastra, že upustil od vykonania exekúcie.

Podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   povinný   môže   vzniesť   u   exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody na neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že exekučným titulom je uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoE/53/2008-95 zo dňa 25. 11. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 2. 2009 a vykonateľnosť dňa 27. 2. 2009, ktorým uznesenie tunajšieho súdu č. k. 12/Er/75/2008-60 zo dňa 9. 7. 2008 vo výroku o zastavení exekúcie zrušil a vo výroku o trovách exekúcie zmenil tak, že povinnému uložil povinnosť zaplatiť oprávnenému ako súdnemu exekútorovi poverenému v danom exekučnom konaní vykonávaním exekúcie trovy exekúcie vo výške 457.546,- Sk. Postup Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoE/53/2008 vychádzal z ustanovenia § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor je povinný upustiť od exekúcie, ak povinný splnil to, čo mu ukladá exekučný titul, na rozdiel od predchádzajúcej úpravy platnej do 31. 8. 2005, ktoré určovalo, aby súdny exekútor upustil od exekúcie až vtedy, ak povinný splnil aj preukázané trovy exekučného konania. Takáto situácia nastala aj v prejednávacej veci. Došlo k upusteniu od vykonávania exekúcie, čomu korešpondovala   povinnosť   súdneho   exekútora   vrátiť   poverenie   na   vykonanie   exekúcie. O náhrade trov súdneho exekútora teda existuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré môže oprávnený vymáhať v tomto konaní.“

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   17   Er   162/2009-73   z   2.   júla   2010   podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením, ktoré bolo napadnuté sťažnosťou podanou ústavnému súdu. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uvádza: „Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn 2CoE/10/2010 zo dňa 27. 4. 2010 zrušil uznesenie č. k.   17Er/162/2009-54 zo dňa 4. 12. 2009 a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 226 O. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Tunajší súd uznesením č. k. 17Er/162/2009-54 zo dňa 02. 07. 2010, ktoré vydal vyšší súdny úradník,   zamietol námietky   povinného   zo   dňa 30.   07.   2008   proti   exekúcii.   Proti uzneseniu č. k. 17Er/162/2009-54 zo dňa 02. 07. 2010 podal povinný dňa 28. 7. 2010 odvolanie.   V   odvolaní   uviedol,   že   nemožno   viesť   ako   novú   exekúciu   vymáhanie   takej exekučnej   pohľadávky,   ktorá   vznikla   ako   súčasť   náhrady   trov   v   pôvodnom   exekučnom konaní na základe procesného rozhodnutia o námietkach, ktoré bolo súčasťou pôvodného exekučného konania. Takéto rozhodnutie sa nemôže nikdy stať samostatným exekučným titulom v inom exekučnom konaní, lebo samo je súčasťou rozhodnutia v pôvodnom konaní. Zo   zákona   vyplýva,   že   exekútor   v   pôvodnom   konaní   vo   vzťahu   k   trovám   exekúcie   je účastníkom konania. Ak v tomto pôvodnom konaní k vymoženiu zákonného nároku na trovy exekúcie nedošlo, v časti tohto nároku exekúcia trvá a potom ak bola exekúcia podaná na tú istú vec v inom exekučnom konaní dopadá na túto vec v novom exekučnom konaní zákonná prekážka litispedencie. Nová exekúcia, ktorá je predmetom tohto konania je neprípustná a konanie o tejto exekúcie je potrebné zastaviť...

Z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že exekučným titulom je uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoE/53/2008-95 zo dňa 25. 11. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 2. 2009 a vykonateľnosť dňa 27. 2. 2009, ktorým uznesenie tunajšieho súdu č. k. 12/Er/75/2008-60 zo dňa 9. 7. 2008 vo výroku o zastavení exekúcie zrušil a vo výroku o trovách exekúcie zmenil tak, že povinnému uložil povinnosť zaplatiť oprávnenému ako súdnemu exekútorovi poverenému v danom exekučnom konaní vykonávaním exekúcie trovy exekúcie vo výške 457.546,- Sk. Postup Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoE/53/2008 vychádzal z ustanovenia § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor je povinný upustiť od exekúcie, ak povinný splnil to, čo mu ukladá exekučný titul, na rozdiel od predchádzajúcej úpravy platnej do 31. 8. 2005, ktoré určovalo, aby súdny exekútor upustil od exekúcie až vtedy, ak povinný splnil aj preukázané trovy exekučného konania. Takáto situácia nastala aj v prejednávacej veci. Došlo k upusteniu od vykonávania exekúcie, čomu korešpondovala   povinnosť   súdneho   exekútora   vrátiť   poverenie   na   vykonanie   exekúcie. O náhrade trov súdneho exekútora teda existuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré môže oprávnený vymáhať v tomto konaní.

Je potrebné zdôrazniť, že aplikujúc § 226 O. s. p. súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.“

Ako   vyplýva   z   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   č.   k. 17 Er 162/2009-54 zo 4. decembra 2009, okresný súd o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o   jej   zastavení   rozhodol   z   iných   dôvodov,   na   ktoré   sťažovateľka   v   námietkach   proti exekúcii   nepoukazovala,   a   preto   sa   námietkami   sťažovateľky   ani   nezaoberal.   Následne krajský   súd   uznesením   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   17   Er   162/2009-54 zo 4. decembra   2009,   pretože   sa   s dôvodmi,   pre   ktoré   bola   exekúcia   okresným   súdom vyhlásená za neprípustnú a zastavená, nestotožnil. Krajský súd sa námietkami sťažovateľky proti exekúcii vôbec nezaoberal a vo vzťahu k nim nevyslovil žiadny právny názor. Ako vyplýva z uznesenia okresného súdu č. k. 17 Er 162/2009-73 z 2. júla 2010 a následne aj z uznesenia napadnutého touto sťažnosťou, okresný súd zamietol námietky sťažovateľky bez toho, aby sa nimi vôbec zaoberal. Tvrdenie okresného súdu, že námietky sťažovateľky zamietol z dôvodu, že je v zmysle § 226 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) viazaný   právnym   názorom   krajského   súdu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu neakceptovateľné,   keď,   ako   už   bolo   uvedené,   krajský   súd   vo   vzťahu   k   námietkam sťažovateľky žiadny právny názor nevyslovil.

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Ústavný súd taktiež pripomína judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej   rozhodnutie   súdu   musí   dať   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je   založené. Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy   rozhodnutia   a   musí   sa   posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci. Vo svetle judikatúry ústavného súdu je možné potom iba také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré zodpovedá týmto požiadavkám, považovať   za   adekvátne   a   zodpovedajúce   základnému   právu   účastníka   konania   na spravodlivý proces.

Z uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických okolností konkrétneho   prípadu   posúdiť,   či   absencia   odôvodnenia   tak,   ako   na   ňu   poukazovala sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti,   dosahuje   takú   intenzitu,   že   ňou   bolo   zasiahnuté   do základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Vo veci sťažovateľky ústavný súd dospel k názoru, že uznesenie okresného súdu, ktorým vôbec nereagoval na námietky sťažovateľky proti exekúcii, pričom iba skonštatoval: „O   náhrade   trov   konania   súdneho   exekútora   teda   existuje   právoplatné   a   vykonateľné rozhodnutie, ktoré môže oprávnený vymáhať v tomto konaní. Je potrebné zdôrazniť, že aplikujúc   §   226   O.   s.   p.   súd   prvého   stupňa   je   viazaný   právnym   názorom   odvolacieho súdu.“, nespĺňa   minimálne   požiadavky,   ktoré   sú   na   odôvodnenie   súdnych   rozhodnutí kladené.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy uznesením okresného súdu

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie uznesenia   okresného   súdu   sa   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa okresný súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky   nevyhovel   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

III.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na nové rozhodnutie. V tomto konaní bude   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   a   jeho   povinnosťou   bude   odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľky advokátkou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   ich   vyčíslil   sumou   303,31   €   spolu   za   dva   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2010 po 120,23 € a 2-krát po 7,21 € za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, táto suma bola zvýšená ešte o 19 % v sume 48,83 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011