znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 50/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., Ž., a T. Z., Ž., zastúpených advokátom Mgr. I. T., Z., ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a porušenie   ústavných   princípov   právnej   istoty   a ochrany   nadobudnutých   práv vyplývajúcich   z pojmu   demokratického   právneho   štátu   v zmysle   čl.   1   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn. 14 C 418/2007 zo 16. októbra 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 381/2008 z 9. apríla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Z. a T. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 3. augusta 2009 doručená sťažnosť J. Z. a T. Z. (ďalej len,,sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len  ,,dodatkový   protokol“)   a porušenie   ústavných   princípov   právnej   istoty   a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich z pojmu demokratického právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 14 C 418/2007   zo   16.   októbra   2008   (ďalej   len  ,,rozsudok   okresného   súdu“)   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 8 Co 381/2008 z 9. apríla 2009 (ďalej len „,rozsudok krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovatelia   boli   v procesnom   postavení odporcov   účastníkmi   občianskeho   súdneho   konania   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam.   Okresný súd rozsudkom určil, že navrhovateľ politická strana S.-sociálna demokracia je vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom určovacej žaloby. Svoje rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že právny predchodca odporcov PhDr. S. B., CSc., nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy z 23. decembra 2004, pretože túto kúpnu zmluvu neuzatvoril s vlastníkom týchto nehnuteľností. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Na odvolanie sťažovateľov   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správny   s odôvodnením, že právny predchodca sťažovateľov neuzatvoril kúpnu zmluvu s vlastníkom, a teda nemohol na nich následne platne previesť vlastnícke právo.

3.   Sťažovatelia   v sťažnosti   okrem   iného   uviedli: „Okresný   súd   rozhodol   o oprávnenosti nároku navrhovateľa, čo zdôvodnil tým, že OV S. (okresný výbor S., pozn.) nemal   právnu   spôsobilosť,   pretože   sa   jednalo   len   o   výkonný   orgán   strany,   právnu spôsobilosť mala len strana a organizačné zložky mohli konať len v mene strany, pričom poukázal   tiež   na   stanovy,   v   ktorých   sa   jasne   uvádza,   že   majetok   S.   je   v   spoločnom vlastníctve   strany.   Svoje   rozhodnutie   podoprel   ešte   tvrdením,   že   po   novele   zákona   o politických stranách v roku 2000 okresný výbor už po 1.1.2001 nemal právnu subjektivitu a ani   právomoc   na   predaj   tohto   majetku   (aj   keď   o   tomto   nebola   zmienka   na   žiadnom pojednávaní a nemohlo sa k tomu zaujať žiadne stanovisko) a uzavrel to s tým, že takáto kúpna zmluva je od počiatku neplatná a vlastníkom nehnuteľností je navrhovateľ.

V   odvolaní   sme   namietali,   že   nikdy   nešlo   o   majetok   S.,   ale   vždy   len   o   majetok okresnej organizácie, ktorú (ako nositeľ právnej subjektivity) reprezentoval OV S. a na jeho prevod   nebol   potrebný   súhlas   Republikového   výboru   S.,   ako   aj,   že   prvostupňový   súd nesprávne interpretoval a teda nesprávne posúdil právne dôsledky zákona č. 404/2000 Z. z. i dôsledky nových stanov S.

Predpokladali sme, že Krajsky súd bude skúmať, kto v skutočnosti bol vlastníkom nehnuteľnosti - či OV S., Ž., ktorý bol ako vlastník zapísaný na katastri alebo S.. Ak to bola S., navrhovateľ mal podľa nášho názoru deklarovať, kedy a ako k tomuto majetku S. prišla. Krajský súd však potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline len na základe domnienok, kedy bola nehnuteľnosť nadobudnutá (teda nie na základe skúmania), ako aj na základe tvrdenia navrhovateľa, že v zmysle Stanov S. z roku 2003 išlo o majetok S. (prečo neskúmal aj stanovy z predchádzajúcich období nevedno). Svoje rozhodnutie podoprel ešte tvrdením, že Okresný výbor S. nikdy nemohol mať právnu subjektivitu (mohla ju mať len okresná organizácia) a Okresná organizácia ju mohla mať len do 31.12.2000.

Domnievame sa, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal kľúčovými argumentáciami odvolania proti rozsudku okresného súdu, a to tak otázkou pasívnej legitimácie odporcov, obsahom   a   naplnením   novely   zákona   o   politických   stranách,   na   ktorú   sa   pri   svojom rozhodnutí   súd   odvoláva,   ako   aj   s   otázkou   nositeľa   právnej   subjektivity   a   dospel   tak k nesprávnym záverom...

Vynesenými rozsudkami sme postihnutí my nevinní doterajší vlastníci, ktorí sme v dobrej   viere   kúpili   nehnuteľnosti   od   predchádzajúceho   vlastníka   S.   B.,   ktorý   bol   ako vlastník zapísaný aj v katastri nehnuteľnosti na príslušnom liste vlastníctva. Na budove sme uskutočnili   viaceré   úpravy   (investície)   a   budovu   s   pozemkami   sme   dokonca   založili   v prospech hypotekárnej banky na poskytnutý úver. Súd nám navyše uložil uhradiť súdne trovy, aj keď my sme nič nespôsobili a nikdy sme nekonali protiprávne, resp. s vedomím, že by sme porušovali nejaký právny predpis.

Poznamenávame, že stále dobre nechápeme to, že aj keď pri kúpe nehnuteľnosti občan postupuje podľa zákona a kúpi nejakú nehnuteľnosť od iného občana, vlastníka tejto nehnuteľnosti, ktorý ju predtým kúpil od organizácie (ktorá bola takmer 15 rokov zapísaná ako jej jediný vlastník v katastri nehnuteľností), že môže dôjsť k zrušeniu vlastníckeho práva na základe údajného porušenia nejakých vnútorných predpisov organizácie, že súdy vôbec neprihliadajú   na   vtedajší   zápis   na   katastri,   na   zhodnotenie   nehnuteľností   súčasnými   a predchádzajúcimi   vlastníkmi   a   nezaoberajú   sa   náhradou   škody   nevinným,   ako   aj bezdôvodným obohatením organizácie.“

4. Ďalej sťažovatelia argumentujú judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyvodzujú: ,,Analogicky teda, ak súdy v   našom   prípade   rozhodli   o   zrušení   nadobúdacieho   titulu   nášho   predchodcu   p.   S.   B., nemalo by to mať vplyv na naše vlastnícke právo, nakoľko my sme tieto nehnuteľností nadobudli v dobrej viere od osoby, ktorá bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako jediný vlastník bez akéhokoľvek obmedzenia.“

5. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že ,,rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ústavných princípov právnej istoty a ochrany   nadobudnutých   práv   vyvierajúcich   z   pojmu   demokratického   právneho   štátu   v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavou zaručeného práva nedotknuteľnosti vlastníctva v zmysle čl.   20   ústavy   a   ochrany   majetku   /vlastníctva/   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Súčasne žiadajú, aby ústavný súd zrušil rozsudky okresného súdu a krajského súdu, priznal im náhradu trov konania a aby až do rozhodnutia vo veci ,,... z dôvodu závažných právnych následkov /napr. prevod   vlastníctva   na   ďalšie   osoby,   resp.   ďalšie   nenavrátiteľné   skutočnosti/   odložil vykonateľnosť   napadnutých   právoplatných   rozhodnutí   a   uložil   Katastrálnemu   úradu   v Žiline,   Správe   katastra   Žilina   povinnosť   prerušiť   konanie   o   zmene   práva k nehnuteľnostiam... do doby rozhodnutia vo veci“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Analogický obsah základného práva vlastniť majetok zaručuje aj čl. 11 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a nie je neprípustná. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či má právomoc na jej prerokovanie a rozhodnutie, ako aj otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m.   II. ÚS 21/96,   II.   ÚS   134/09). Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11.   Podstatné   námietky   sťažovateľov   smerujú   k tvrdenému   zásahu   do   ich   práva vlastniť majetok. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy   (II.   ÚS   78/05).   Sťažovatelia   síce   v petite   sťažnosti   (ktorým   je   ústavný   súd predovšetkým   viazaný   -   m.   m.   III.   ÚS   166/02)   nežiadajú   vysloviť   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, avšak v odôvodnení sťažnosti im vytýkajú také skutočnosti, ako nedostatočné vysporiadanie sa s odvolacími   dôvodmi,   nedostatky   v odôvodňovaní   ich   rozsudkov,   čo   by   mohlo signalizovať porušenie základného práva na súdnu ochranu.

III.

12. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   bolo   určené   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam v prospech navrhovateľa. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v zmysle princípu subsidiarity formulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   nemal   právomoc   preskúmať   rozsudok   okresného   súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľov, ktoré mohli byť ním porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe nimi podaného odvolania.

13. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:,,Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie odporcov nie je dôvodné. Okresný súd   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   zistil   úplne   a   správne   skutkový   stav   a   zhodnotiac výsledky vykonaného dokazovania vyvodil z neho aj správny právny záver, keď návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. V prejednávanej veci mal tak prvostupňový ako aj odvolací súd za preukázané, že v čase prevodu nehnuteľností, ktoré boli predmetom konania predávajúci - Okresný výbor S. nemal právnu subjektivitu, ako aj to, že by konal v mene S., t.   j.   právneho   predchodcu   navrhovateľa.   Za   daného   stavu,   keď   navyše   k   prevodu nehnuteľnosti nebol daný ani súhlas Republikového výboru S., hoci podľa stanov politickej strany potrebný bol, nemohol sa právny predchodca odporcov stať vlastníkom sporných nehnuteľností preto, lebo tak ako správne konštatoval prvostupňový súd Okresný výbor S. nemohol previesť na iného viac práv ako sám mal. Inak povedané nebol nositeľom práv k predmetným   nehnuteľnostiam.   Týmto   so   po   zlúčení   politických   strán   S.   a S.   stal navrhovateľ. Pokiaľ odvolatelia vytýkali prvostupňovému súdu to, že sa nevysporiadal s otázkou pasívnej legitimácie odporcov s uvedeným sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko v takýchto   prípadoch   t.   j.   v   konaniach   o   určenie   vlastníckeho   práva   sú   pasívne   vecne legitimované tie osoby, ktoré sú na sporných nehnuteľnostiach vedené ako vlastníci. Nie je potrebné,   aby   v   prípade   viacnásobných   prevodov   boli   žalované   aj   ďalšie   osoby,   ktoré nehnuteľnosti   pôvodne   vlastnili,   tak   ako   v   danom   prípade   PhDr.   S.   B.,   CSc.   Tohto prvostupňový súd správne vypočul, len ako svedka k okolnostiam prevodu zo dňa 23. 12. 2004. V   ďalších   podrobnostiach   vzhľadom   na   vyčerpávajúce   dokazovanie,   správne skutkové   a   právne   závery   odvolací   súd   poukazuje   na   dôvody   napadnutého   rozhodnutia (§219 ods. 2 O.s.p.).“

Keďže   krajský   súd   sa   v odôvodnení   rozsudku   stotožnil   s   dôvodmi   rozsudku okresného   súdu,   ústavný   súd   sa   oboznámil   aj   s týmto.   Okresný   súd   v relevantnej   časti odôvodnenia rozsudku uviedol: «V danom prípade, podľa zákona č. 424/1991 Zb. v určitom období mali právnu subjektivitu aj organizačné zložky politickej strany alebo hnutia, však len do účinnosti novely 404/2000 Z. z.. Totiž podľa znenia ust. § 6 zák. č. 424/1991 Zb. v   znení   do   31.12.2000   zákon   pripúšťal,   aby   stanovy   obsahovali   i   ustanovenia o organizačných jednotkách, pokiaľ budú zriadené a pokiaľ majú konať vo svojom mene, a určili spôsob, akým štatutárne orgány strany a hnutia, prípadne orgány ich organizačných jednotiek konajú a podpisujú.   Podľa znenia platného po účinnosti cit. novely, bolo pri organizačných jednotkách politickej strany určené, že ak budú zriadené, stanovy musia obsahovať najmä vymedzenie rozsahu, v akom môžu v mene strany a hnutia nadobúdať majetok hospodáriť a nakladať s ním, prípadne nadobúdať iné majetkové práva, a rozsahu, v akom môžu konať a zaväzovať sa v mene strany a hnutia. Teda od 1.1.2001 organizačné jednotky   mohli   vystupovať   len   v   mene   strany,   nie   samostatne   a   teda   týmto   stratili spôsobilosť   byť   samy   nositeľom   práv a povinností.   Všetky   práva a povinnosti   prešli z organizačných zložiek na „materskú", „hlavnú" politickú stranu...

Nakoľko   PhDr.   S.   B.,   ako   právny   predchodca   odporcov   mal   nadobudnúť nehnuteľnosti... na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.12.2004, teda v čase keď Okresný výbor S. už nebol právnickou osobou a nebol nositeľom práv a povinností, nemohol vo vlastnom mene previesť vlastnícke práva k prevádzaným veciam bez ohľadu na to, či v minulosti takúto subjektivitu mal alebo nie (odhliadnuc od skutočnosti, že podľa zápisov nadobúdacích titulov na LV nehnuteľnosť bola nadobudnutá na základe hospodárskych zmlúv, teda pravdepodobne pred delimitáciou majetku K.)...

Súd sa zaoberal aj otázkou, či v danom prípade nešlo o vykonávanie vôle nositeľa práv k nehnuteľnosti, teda vôle S.. Aj keď už zo samotnej zmluvy vyplýva, že účastníkom bol OV S., súd ani podrobným skúmaním nezistil, že by pri tomto úkone bola v rámci delegácie práv a povinností vyjadrená vôľa nositeľa práv, teda politickej strany. Tu súd poukazuje na obsah   stanov,   kde   v   rámci   zmätočného   vyjadrovania   kompetencií   bez   reflektovania   na zmenu právneho režimu je jasne uvedené, že pri prevode nehnuteľného majetku je podľa deviatej časti stanov bod 98 nevyhnutný súhlas Republikového výboru S. a ten preukázaný nebol. Ako súd už uviedol, ani z vymedzenia účastníkov však nevyplýva, že by OV S., Ž. konal v mene S. ako právneho subjektu.

Preto súd prejudiciálne konštatoval, že právny predchodca účastníkov nenadobudol vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam a preto v rámci zásady nemo plus iuris in alium transferre potest, quam ipse habet nemohol nehnuteľnosti previesť na odporcov v 1/ a 2/ rade kúpnou zmluvou zo dňa 11.3.2005, ktorej vklad bol povolený dňa 14.3.2005 pod V 1187/05, pretože nebol nositeľom žiadnych práv k nehnuteľnosti a teda nemal čo previesť. Vlastnícke   právo   sporných   nehnuteľností   tvoriacich   predmet   sporu   preto   zostalo   S.   a zlúčením strán S. a S., prešlo na novú politickú stranu, navrhovateľa.

Súd v súvislosti s obsahom stanov a právnou subjektivitou organizačných zložiek dáva do pozornosti aj skutočnosť, že pred účinnosťou novely 404/2000 Z.z., ktorou boli zmenené a doplnené ustanovenia zák. č. 424/1991 Zb. mohli mať právnu subjektivitu aj iné organizačné útvary S. a to podľa určenia v čl. 29 stanov základné, okresné, krajské a republikové orgány. Hoci stanovy vykazujú značné pojmové a právne nepresnosti, ktoré ich do určitej miery robia v niektorých častiach až nezrozumiteľnými, je s poukazom na právnu prax zrejmé, že nositeľom subjektivity nemôžu byť výbory, ktoré predstavujú výkonný orgán vždy v určenej zložke organizačnej štruktúry, ale združenia osôb, teda organizácie, či už základné, okresné atď.. Je si potrebné uvedomiť, že politická strana (hnutie) je združenie občanov,   za   účelom   výkonu   práva   účasti   na   politickom   živote   spoločnosti,   najmä   na vytváraní   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a   orgánov   územnej   samosprávy.   Preto nositeľom subjektivity nikdy nemôžu byť výkonné orgány, ktoré len v určitom, delegovanom rozsahu a v určitom období navonok prezentujú vôľu združených osôb. Preto ani v minulosti nemohol byť nositeľom subjektivity Okresný výbor S.. Ak sú stanovy politickej strany v rozpore so zákonom (a to aj v uvedenom prípade, keď nereflektovali na zmenu právneho režimu organizačných zložiek) ako interný právny predpis nemôžu mať väčšiu právnu silu ako všeobecne záväzný právny predpis, teda normatívny akt. Preto Okresný výbor S. nikdy nemohol mať právnu subjektivitu a Okresná organizácia S. mohla mať právnu subjektivitu len do 31.12.2000.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd návrhu navrhovateľa ako právneho nástupcu S. vyhovel a určil, že je vlastníkom sporných nehnuteľností tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti rozsudku.»

14. K napadnutým rozsudkom všeobecných súdov vo svetle citovaných odôvodnení ústavný súd uvádza, že všeobecné súdy sa pred rozhodnutím o určení vlastníctva v prospech navrhovateľa   zaoberali   ako   predbežnou   otázkou   tým,   či   sťažovatelia   platne   nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Z   už uvedených dôvodov   všeobecné súdy   dospeli   k záveru,   že   sťažovatelia   nikdy   nenadobudli   platne   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam, pretože ani ich právny predchodca, od ktorého mali vlastnícke právo derivatívne kúpnou zmluvou nadobudnúť, nenadobudol platne vlastnícke právo, ktoré by na nich následne mohol previesť. Jadrom právneho problému v posudzovanej veci bola otázka právnej subjektivity okresného výboru S. a od nej sa odvíjajúca platnosť kúpnej zmluvy z 23. decembra 2004. Pokiaľ ide o právnu subjektivitu okresného výboru S., tak okresný súd ako   aj   krajský   súd   dospeli   k záveru   o jej   neexistencii,   pričom   tento   právny   záver, vychádzajúc z účinnej právnej úpravy náležite a zrozumiteľne odôvodnili. S ich právnym záverom o jej neexistencii v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy sa stotožňuje aj ústavný súd, pričom mu neprislúcha, aby ďalej rozvíjal právne názory všeobecných súdov.

15.   Sťažovatelia   v sťažnosti   ďalej   namietajú,   že   ani   prípadná   neplatnosť   kúpnej zmluvy medzi okresným výborom S. a ich právnym predchodcom nemôže mať vplyv na ich vlastnícke   právo   nadobudnuté   dobromyseľne   a v dobrej   viere,   pričom   argumentujú požiadavkou na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch a ochranu nadobudnutých práv. S touto právnou argumentáciou sa však ústavný súd nemôže stotožniť. Rímsko-právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami:,,z nepráva nemôže vzniknúť právo“. Takto postupovali aj všeobecné súdy v právnej veci sťažovateľov, keď rozhodli, že títo nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právny predchodca, teda subjekt, od ktorého odvodzovali (derivatívne) svoje vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam,   toto   právo   k predmetným   nehnuteľnostiam   nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol na sťažovateľov platne previesť. Krajský súd, ktorý sa stotožnil   s dôvodmi   žalobe   vyhovujúcemu   rozsudku   okresného   súdu,   dal   sťažovateľom jasnú,   podrobnú   a zrozumiteľnú   odpoveď   na   tie   skutkové   a právne   otázky,   ktoré   boli v prerokovávanej   veci   relevantné,   a vysporiadal   sa   aj   s ich   podstatnými   odvolacími námietkami. Pokiaľ ide o určenie vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa, všeobecné súdy vychádzali z toho, že predmetné nehnuteľnosti tvorili majetkový substrát S. a po jej zlúčení   s navrhovateľom   na   základe   dohody   z 2.   decembra   2004   sa   tento   stal   ich vlastníkom.   V okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   právne   závery všeobecných   súdov   nevykazujú   znaky   arbitrárnosti   či   svojvôle,   čo   by   bolo   možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne popreli ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05). Skutočnosť, že sťažovatelia sa s ich právnym názorom nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   ich   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   ich   právny názor svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).

IV.

16.   Vzhľadom   na   podstatu   prerokovávanej   sťažnosti   ústavný   súd   považuje   za potrebné uviesť tieto skutočnosti.   Ochrana dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti bola a je tak predmetom odbornej právnej diskusie (pozri napr. SPÁČIL, J.: Odstoupení od smlouvy a vlastnické právo třetí osoby, Právní rozhledy č. 18/2006 alebo SEDLAČKO, F.: Vlastnícke   právo   dobromyseľného   nadobúdateľa   po   odstúpení   od   zmluvy   medzi   jeho právnymi predchodcami, Justičná revue, 12/2007), ako aj právnej (najmä súdnej) praxe. Analogická   právna   situácia,   v ktorej   sa   ocitli   sťažovatelia,   bola   predmetom   konania o sťažnosti   pred   Ústavným   súdom   Českej   republiky   (ďalej   len  ,,český   ústavný   súd“) vedeného pod sp. zn. II. ÚS 349/2003, na ktorého závery možno vzhľadom na historické súvislosti a obdobnú právnu úpravu relevantnej oblasti poukázať. Ústavná sťažnosť bola nálezom z 1. augusta 2006 zamietnutá, pričom z odôvodnenia tohto nálezu (body 16, 17 a 18) možno uviesť tieto závery: «Dále se Ústavní soud zabýval námitkou stěžovatelky, dle níž kupní smlouvu na předmětnou nemovitost uzavřela v dobré víře, spoléhajíc na správnost údajů obsažených v katastru nemovitostí. Ani tuto námitku však neshledal Ústavní soud důvodnou, neboť zásadně nelze trvat na zachování právní jistoty, jež byla, ač v dobré víře, nabyta v rozporu s právem. Vklad práva do katastru nemovitostí je nutno vnímat jen jako jednu z podmínek pro platný převod vlastnického práva k nemovitosti.

V   obecné   rovině   lze   za   vlastníka   považovat   osobu,   jíž   svědčí   nabývací   jednání („modus“), a odpovídající právní titul („titulus“), např. smlouva. Za situace, kdy „titulus“ svědčí jiné osobě než modus, je třeba určit, koho lze považovat za vlastníka. Za vlastníka je tedy v takovém případě považován ten, komu svědčí nabývací titul. S ohledem na to, že kupní smlouva byla prohlášena za neplatnou, nemohl 2. žalovaný nabýt vlastnické právo ke sporné nemovitosti a nemohl je ani následně převést na stěžovatelku. Stěžovatelka tedy, stejně jako 2. žalovaný, nedisponovala titulem pro nabytí sporných nemovitostí, ačkoli jí svědčil „modus“, a nestala se proto nikdy jejich vlastníkem.

Dobrá víra stěžovatelky je rozhodná pouze potud, že jí lze přiznat veškerá práva a povinnosti oprávněného držitele tak, jak vyplývají z ustanovení § 129 a násl. občanského zákoníku. S dobrou vírou však stávající právní úprava žádné jiné právní následky než výše uvedené   nespojuje,   a   tudíž   ochrana,   již   poskytuje   nabyvateli   dobrá   víra,   není   takové intenzity, aby zabránila vlastníku nemovitosti účinně uplatňovat své absolutní právo. Jinými slovy, pokud zápis v katastru nemovitostí neodpovídá skutečnosti, má tato převahu nad katastrem. »

17.   K judikatúre,   ktorej   analogickej   aplikácie   v ich   právnej   veci   sa   sťažovatelia domáhajú,   ústavný   súd   stručne   uvádza.   Ústavný   súd   je   oboznámený   s citovanou judikatúrou, v okolnostiach prípadu však uvádza, že ju nemožno vzťahovať na právnu vec sťažovateľov. Predovšetkým nález českého ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 78/06 zo 16. októbra 2007 (z ktorého výroku sa sťažovatelia nepochybne inšpirovali pri formulácii petitu ich sťažnosti) sa týkal účinkov odstúpenia od zmluvy podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka.   Predmetným   nálezom   český   ústavný   súd   zamietol   návrh   Najvyššieho   súdu Českej   republiky na zrušenie tohto zákonného ustanovenia   a zároveň   vo výroku   nálezu vyslovil: ,,Odstoupením od smlouvy podle § 48 odst. 2 občanského zákoníku se - není-li právním předpisem nebo účastníky dohodnuto jinak - smlouva od počátku ruší, avšak pouze s účinky mezi jejími účastníky. Vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud své vlastnické právo nabyli v dobré víře, než došlo k odstoupení od smlouvy, požívá ochrany v souladu s čl. 11 Listiny základních práv a svobod a s ústavními principy právní jistoty a ochrany nabytých práv vyvěrajícími z pojmu demokratického právního státu ve smyslu čl. 1 odst. 1 Ústavy, a nezaniká.“ Predmetný nález teda chráni vlastnícke právo vlastníka, ktorý toto nadobudol platne v čase, keď jeho právny predchodca bol podľa práva vlastníkom veci so všetkými   čiastkovými   oprávneniami   vlastníka   a   následne   (po   prevode   vlastníctva   na   v poradí   ďalšieho   nadobúdateľa)   došlo   k odstúpeniu   od   kúpnej   zmluvy   zo   strany   prvého prevodcu. Ani z výroku a ani z odôvodnenia tohto nálezu nemožno vyvodiť, že by tieto závery boli analogicky aplikovateľné aj na situácie, keď je zmluva o prevode vlastníctva absolútne neplatná. Neplatnosť prvotnej zmluvy o prevode vlastníctva totiž vzhľadom na derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nemôže byť,,zhojená“ ani následným prevodom veci na ďalšieho,,domnelého vlastníka“, čo je prejavom už spomenutej zásady, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.

18. Rovnako, pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len  ,,najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4   Cdo   274/2006   z 18.   decembra   2007,   podľa   ktorého ,,Dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu (príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa, nemá   za   následok   súčasne   aj   zánik   vlastníckeho   práva   ďalších   nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v dobrej viere“, jeho závery nie sú aplikovateľné v právnej veci   sťažovateľov.   V predmetnom   rozsudku   najvyšší   súd   zdôraznil,   že   v prípade nadobudnutia   vlastníckeho   práva   ku   dňu   udelenia   príklepu   (za   splnenia   zákonných podmienok daňovej exekúcie) ide o originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ vydražiteľ splnil všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie   vlastníckeho   práva,   prislúchalo   mu   ako   jedno   z čiastkových   oprávnení vlastníka aj ius dispondendi, teda právo nakladať s predmetom svojho vlastníctva vrátane jeho prevodu na iné subjekty. Ak za tohto stavu vydražiteľ previedol svoje vlastnícke právo, nepochybne   bol   skutočným   vlastníkom,   a neskoršie   zrušenie   právoplatného   rozhodnutia o udelení príklepu nemohlo viesť k zániku vlastníckeho práva ďalšieho dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti.

19.   Zásadný   rozdiel   medzi   právnymi   situáciami   riešenými   v sťažovateľmi uvádzanom náleze českého ústavného súdu (bod 17) a rozsudku najvyššieho súdu (bod 18) a ich právnou vecou sa dá zhrnúť takto: V obidvoch   citovaných prípadoch nadobúdateľ odvodzuje   svoje   vlastnícke   právo   od   svojho   právneho   predchodcu,   ktorý   v čase   jeho prevodu   bol   skutočným   vlastníkom   nehnuteľnosti.   Prevod   vlastníckeho   práva   bol   totiž uskutočnený pred odstúpením od zmluvy zo strany prvého predávajúceho podľa § 48 ods. 2 Občianskeho   zákonníka,   resp.   pred   právoplatným   zrušením   právoplatného   rozhodnutia o udelení príklepu. Právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až potom, ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva teda nešlo o jeho nadobudnutie od,,nevlastníka“, ale naopak od,,vlastníka“. Naopak, v právnej veci sťažovateľov ak je prvotná kúpna zmluva (okresný výbor S. - PhDr.   S.   B.,   CSc.)   absolútne   neplatná,   nestal   sa   prvý   kupujúci   nikdy   vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (sťažovateľov) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho.   Na   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   sa   totiž   vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt – rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus,   avšak   jasne   chýba   titulus,   teda   platne   uzavretá   zmluva.   Na   základe   absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť   k platnému prevodu   vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,   a teda   nemožno   uvažovať   o ochrane   vlastníckeho   práva   hoc i dobromyseľného   nadobúdateľa.   Rovnako   tak   nie   je   možné   za   uvedeného   stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.  

20. K námietkam sťažovateľov, že ,,... súdy vôbec neprihliadajú na   zhodnotenie nehnuteľností súčasnými a predchádzajúcimi vlastníkmi a nezaoberajú sa náhradou škody nevinným, ako aj bezdôvodným obohatením organizácie“, ústavný súd považuje za potrebné uviesť:   Predmetom   konania pred všeobecnými súdmi bolo určenie vlastníckeho právam a nie vysporiadanie vzájomných nárokov účastníkov neplatného právneho úkonu. Platná a účinná   právna   úprava   počíta   so   situáciou,   v ktorej   sa   ocitli   sťažovatelia,   a vytvára predpoklady pre jej riešenie v súlade s hmotným právom. Ak sťažovatelia tvrdia, že boli dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosti vlastnícky patria, mali postavenie oprávneného držiteľa (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za tohto stavu majú zákonné právo voči vlastníkovi nehnuteľnosti na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložili na nehnuteľnosti po dobu ich oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu nehnuteľnosti ku dňu jej vrátenia (§ 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Týmto ich právom sa však nemohol zaoberať   všeobecný   súd   v konaní   o určenie   vlastníckeho   práva,   a to   o to   viac,   že   si sťažovatelia (vychádzajúc z obsahu sťažnosti a príloh k nej) takéto právo ani neuplatnili. Avšak za súčasného stavu, keď všeobecné súdy právoplatne rozhodli o určení vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa, sťažovateľom nič nebráni, aby si cestou vlastnej žaloby na všeobecnom súde toto zákonné právo vyplývajúce z § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka voči vlastníkovi uplatnili.

21.   Rovnako   platné   hmotné   právo   upravuje   aj   vzájomné   nároky   účastníkov neplatného   právneho   úkonu.   V rámci   ustanovení   o bezdôvodnom   obohatení   Občiansky zákonník   ustanovuje,   že   bezdôvodným   obohatením   je   aj   majetkový   prospech   získaný plnením z neplatného právneho úkonu, pričom ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 Občianskeho zákonníka). Preto sťažovateľom   nič   nebráni,   aby   si   nároky   z neplatného   právneho   úkonu   vzájomne vysporiadali s ich právnym predchodcom, ktorý si následne (prípadne súbežne) môže taktiež nároky z neplatného právneho úkonu vysporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil).

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označeného práva sťažovateľov, ktorého reálnosť by mohol   bližšie posúdiť   po   prijatí sťažnosti   na ďalšie   konanie. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to,   že   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie. Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ústavný   súd o navrhovanom dočasnom opatrení nerozhodoval (m. m. I. ÚS 272/09).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010