znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 50/09-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2009 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť Mgr. Z. V., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T., ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 19 C 39/2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. Z. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 39/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19 C 39/2003 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr.   Z.   V. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 265,92   € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov), ktorú j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   R.   C.   do jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Mgr. Z. V. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 50/09-18   z   19. februára 2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mgr.   Z.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 39/2003.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Dňa   27.   3.   2003   som   podala   na   Okresný   súd   Trnava   žalobu   voči   žalovanej v 1. rade...   a žalovanej v 2.   rade...   Touto žalobou som sa voči odporkyniam domáhala vydania dedičstva po mojom nebohom otcovi, ktoré tieto ako nepravé dedičky nadobudli. Konanie o mojej žalobe sa vedie na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 19 C 39/2003... Okresný   súd   Trnava...   počas   obdobia   už   viac   ako   piatich   rokov   o   mojej   žalobe nerozhodol...

Celé konanie pred okresným súdom sa pritom vyznačuje tým, že v určitých obdobiach súd   o mojej   žalobe   buď   vôbec   nekoná,   alebo   koná   nedostatočne   efektívne.   I posledné pojednávanie   z   9.   6.   2008   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   dopytu   na   realitné kancelárie ohľadom zistenia trhovej ceny predaného bytu a do dnešného dňa súd nevytýčil ďalší termín pojednávania.

Nakoľko   predmetné   konanie   má   pre   mňa   osobne   veľký   význam,   snažila   som sa urýchliť zákonným spôsobom jeho priebeh. Okrem viacerých žiadostí o vytýčenie termínu pojednávania   som   podala   (opakovane)   sťažnosť   predsedovi   súdu   so   žiadosťou   o odstránenie prieťahov v konaní. Na moju sťažnosť zo dňa 24. 9. 2007 predseda súdu dňa 27. 9. 2007 odpovedal, že vec bude pravidelne sledovať. Dňa 28. 7. 2008 som podala opätovne sťažnosť na prieťahy v konaní; na túto sťažnosť predseda súdu odpovedal v tom zmysle, že sťažnosť považuje za čiastočne opodstatnenú, avšak zákonná sudkyňa už vo veci koná.“

3. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo Z. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   i jej   právo na   prerokovanie veci   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 39/2003 porušené bolo.... Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 39/2003 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

... Z. V. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 60 000,- Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

... Okresný súd Trnava je povinný uhradiť Z. V. trovy právneho zastúpenia...“

4. Svoju   žiadosť   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila tým, že „Stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzam preto, že konajúci súd o mojom návrhu   dodnes   nerozhodol,   trvá...   Mnou   požadovaná   suma   finančného   zadosťučinenia vo výške 60 000,- Sk je podľa môjho názoru aspoň čiastočným vyjadrením odškodnenia za dlhotrvajúce   porušovanie   mojich   základných   práv,   a   to   ako   z   hľadiska   trvania samotného poruchového stavu, ako i z hľadiska rozhodovacej praxe...“.

5. Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   podaním   z   23. januára 2009 a z 3. marca   2009   písomne   vyjadril   predseda   okresného   súdu   (sp.   zn.   1 SprV/45/2009). Okrem rozpisu chronológie úkonov k vecnej stránke uviedol:

„Z   preskúmania   prehľadu   procesných   úkonov   som   zistil   vo   veci,   že   sudkyňa JUDr. D. M. v určitých časových obdobiach nekonala dostatočne plynulo, čo však sudkyňa odôvodnila tým, že v danom období mala vo svojom oddelení neprimerane vysoký počet vecí, čo jej bránilo vybavovať veci bez zbytočných prieťahov, pričom na túto skutočnosť upozorňovala aj vedenie súdu, konkrétne listom zo dňa 5. 6. 2003.“

6. K   vyjadreniu   okresného   súdu   zaujal   stanovisko   právny   zástupca   sťažovateľky listom z 23. marca 2009, v ktorom uviedol: „Obsah písomného stanoviska vo svojom závere potvrdzuje dôvodnosť sťažnosti Mgr. Z. V., keď predseda okresného súdu sám konštatuje, že zákonná   sudkyňa...   nekonala   v   určitých   časových   obdobiach   dostatočne   plynulo. Zdôvodňovanie prieťahov konania údajným neprimerane vysokým počtom vecí nie je pritom z   hľadiska   rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu   taký   argument,   ktorý   by   súd   zbavoval zodpovednosti za vzniknuté prieťahy.“

7. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   a zo spisu   okresného   súdu sp. zn. 19 C 39/2003   ústavný   súd   zistil   tento   relevantný   priebeh   a stav   predmetného konania:

Sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   27. marca 2003   návrh   na   začatie   konania (o vydanie   bezdôvodného   obohatenia)   proti   dvom   žalovaným,   ktorý   bol   zaevidovaný pod sp. zn. 19 C 39/2003.

Následne okresný súd vo veci vykonal tieto úkony:Dňa   28.   júna   2004   sudkyňa   dala   kancelárii   pokyn,   aby   vyzvala   sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v lehote 15 dní.

Dňa   17.   júna   2004   sťažovateľka   navrhla   okresnému   súdu,   aby   vydal   vo   veci predbežné opatrenie.

Dňa   2.   júla   2004   podala   sťažovateľka   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa 2. augusta 2004 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za podaný žalobný návrh.Dňa 11. augusta 2004 okresný súd uznesením č. k. 19 C 39/03-26 vyzval právneho zástupcu   sťažovateľky,   aby   odstránil   nedostatky   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia.

Dňa 27. augusta 2004 právny zástupca sťažovateľky doplnil návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa   21.   septembra   2004   právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   návrh   na   zmenu žalobného petitu, navrhol pripustiť ďalších účastníkov do konania (Ing. B. M. a Ing. J. Š.) a návrh na vykonanie ďalšieho dokazovania.

Dňa   27.   septembra   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie   aj   za   účasti   sťažovateľky. Sťažovateľka   po   vypočutí   okresným   súdom   navrhla   ďalšiu   zmenu   žalobného   petitu. Sťažovateľka   zobrala   návrh   na   zmenu   žalobného   petitu   z 21. septembra   2004   a návrh na pripustenie   ďalších   účastníkov   do   konania   späť.   Okresný   súd   vypočul   zástupcu odporkýň.   Okresný   súd   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   pripustil   zmenu   žalobného   petitu prednesenú na pojednávaní sťažovateľkou do   zápisnice, uznesením č. k. 19 C 39/03-86 rozhodol   o nariadení   predbežného   opatrenia.   Pojednávanie   bolo   odročené   z dôvodu vyhlásenia rozsudku na 29. september 2004.

Dňa 29. septembra 2004 okresný súd vyhlásil rozhodnutie (zastavil konanie o návrhu na pripustenie   ďalších   účastníkov   do   konania a o   zmene   žalobného   návrhu   doručeného okresnému   súdu   21.   septembra   2004,   čiastočne   návrhu   vyhovel   a   vo   zvyšku   návrh zamietol).

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali účastníci odvolanie. Dňa 23. marca 2005 podaním právneho zástupcu sťažovateľky bol doručený ďalší návrh na zmenu žalobného návrhu a spresnenie a doplnenie odvolania.

Okresný súd vyzval odvolateľov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Dňa 25. júla 2005 bolo okresnému súdu oznámené, že odporkyňa v 2. rade – A. A... zomrela.

Dňa 19. decembra 2005 notárka na základe žiadosti okresného súdu zo 16. augusta 2005 oznámila okruh dedičov po nebohej odporkyni v 2. rade.

Dňa 9. februára 2006 okresný súd vyzval žalovanú stranu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa   18.   apríla   2006   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“) na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Dňa   28.   apríla   2006   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   23 Co   160/2006   rozhodol o odvolaní proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia.

Dňa 31. augusta 2006 krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 161/2006 napadnutý rozsudok z 29. septembra 2004 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu 2. októbra 2006.

Dňa 9. novembra 2006 bolo okresnému súdu oznámené, že... zomrela odporkyňa v 1. rade.

Dňa 22. decembra 2006 bol okresnému súdu doručený okruh dedičov po odporkyni v 2. rade.

Dňa   27.   decembra   2006   právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   okresnému   súdu čiastočné späťvzatie žalobného návrhu.

Dňa 23. marca 2007 bolo do súdneho spisu založené osvedčenie o dedičstve po neb. odporkyni v 2. rade a osvedčenie o dedičstve po neb. odporkyni v 1. rade.

Dňa 9. mája 2007 sa uskutočnilo súdne pojednávanie (bol vypočutý právny zástupca sťažovateľky,   ktorý   požiadal   o zmenu   žalobného   petitu,   ďalej   okresný   súd   vypočul odporcov v 2., 3. a 4. rade a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že sťažovateľke okresný súd uložil povinnosť predložiť návrh na zmenu žalobného petitu).

Dňa 23. mája 2007 okresný súd uznesením č. k. 19 C 39/2003-232 rozhodol o návrhu sťažovateľky na zmenu žalobného návrhu z 15. mája 2007.

Dňa   9.   júla   2007   okresný   súd   v rámci   pojednávania   vypočul   právnu   zástupkyňu odporcov   v   3. a 4.   rade.   Súdne   pojednávanie   bolo   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti sťažovateľky a právneho zástupcu navrhovateľky a z dôvodu vykonania dokazovania. Dňa   5.   decembra   2007   sa   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 28.   január   2008   z   dôvodu   práceneschopnosti   splnomocnenej   zástupkyne   odporcov v 3. a 4. rade.

Dňa 28. januára 2008 účastníci (ich právni zástupcovia) na pojednávaní predniesli stanoviská a pojednávanie bolo odročené z dôvodu vyhlásenia rozsudku na 1. február 2008.Dňa 1. februára 2008 právny zástupca sťažovateľky požiadal okresný súd o opravu vydaného   uznesenia,   v   ktorom   boli   chyby   spôsobené   chybami   v návrhu   na   zmenu žalobného návrhu a stanovisku sťažovateľky.

Dňa   1. februára 2008   okresný   súd   vyhlásil   čiastočný   rozsudok   č. k. 19 C 39/2003-270,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   8.   apríla   2008.   Predmetom   konania naďalej zostalo rozhodnutie o nároku – finančnej náhrade a o trovách konania. Okresný súd zároveň uznesením č. k. 19 C 39/2003-268 opravil svoje uznesenie č. k. 19 C 39/2003-232 z 23. mája 2007.

Dňa 9. júna 2008 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom boli vypočutí právni zástupcovia   sporových   strán.   Pojednávanie   okresný   súd   odročil   na   neurčito   na   účel vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa   10. júna 2008   sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   zobrala   späť návrh voči odporcovi v 1. rade a rozšírila žalobný návrh o zaplatenie zákonného úroku z omeškania.

Dňa 30. júla 2008 požiadal právny zástupca sťažovateľky o urýchlené pokračovanie v konaní a skoré nariadenie termínu pojednávania.

V ďalšom   čase   zákonná   sudkyňa   opakovane   žiadala   realitné   kancelárie, aby sa vyjadrili k cene nehnuteľnosti.

Dňa 27. februára 2009 okresný súd uznesením ustanovil znalca na stanovenie ceny nehnuteľnosti.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp.   zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou:   „Účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

1. Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.1 Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie týkajúce návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa začalo 27. marca 2003. Okresný súd o podstatnej časti uplatneného nároku rozhodol čiastočným rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. apríla 2008. Konanie o finančnej náhrade za byt dosiaľ nebolo na súde prvého stupňa skončené. V čase podania sťažnosti konanie vedené okresným súdom v predmetnej veci trvalo viac ako 5 rokov a 8 mesiacov (v čase rozhodovania ústavného súdu viac ako 6 rokov).

Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že po právnej   stránke ide   o   štandardnú   občianskoprávnu   vec   patriacu   do   rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že doterajší priebeh konania   ovplyvnila   čiastočne   faktická   zložitosť   veci   (v priebehu   konania   zomreli   obaja odporcovia,   potreba   znaleckého   ocenenia   nehnuteľnosti).   Ústavný   súd   preto pri posudzovaní prieťahov v konaní a predovšetkým pri posudzovaní žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v prospech okresného súdu zohľadnil len čiastočne „faktickú“ zložitosť   veci.   Zákonný   sudca   však   nie   v nevýraznom   rozsahu   prejavil   váhavosť a nerozhodnosť a uspokojil sa s formalizovaným postupom a nevyužíval efektívne zákonné možnosti na rozhodnutie vo veci.

1.2 Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   zistil   viaceré   okolnosti,   ktoré   boli   zohľadnené pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k zbytočným prieťahom,   ako   aj   v súvislosti   s rozhodovaním   o jednotlivých   nárokoch   sťažovateľky. V tejto   súvislosti   neušlo   pozornosti   ústavného   súdu,   že   sťažovateľka   svojím   správaním (napriek tomu, že bola od začiatku sporu zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom) tiež   prispela   čiastočne   k prieťahom   v konaní,   pretože   viackrát   zmenila   petit   žalobného návrhu (21. septembra 2004, 27. septembra 23004, 23. marca 2005, 27. decembra 2006, 5. mája 2007, 10. júna 2008), a tieto návrhy musel okresný súd posudzovať a rozhodovať o nich. Ďalej sťažovateľka podala návrh na vydanie predbežného opatrenia 17. júna 2004, ktorý   mal   nedostatky   a okresný   súd   musel   sťažovateľku   vyzývať   na   ich   odstránenie. Okresný súd musel sťažovateľku opakovane vyzývať aj na zaplatenie súdnych poplatkov za úkony,   na ktoré   podala   podnet.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľka   uvedenými   postupmi realizovala svoje (predovšetkým) procesné oprávnenia, na ktoré mala ako účastník konania „zákonný“   nárok,   nepochybne   výrazným   spôsobom   prispeli   k celkovým   prieťahom v súdnom konaní.

1.3 Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   konajúceho   okresného   súdu v predmetnej veci. Sťažovateľka v sťažnosti nekonkretizovala obdobia, počas ktorých malo dôjsť   k zbytočným   prieťahom   v napadnutom   konaní,   ale   poukázala   na   celkovú   dĺžku konania.

Okresný súd priznal prieťahy v konaní, ktoré zdôvodnil aj tým, že zákonná sudkyňa v určitých   obdobiach   nekonala   dostatočne   plynulo,   čo   bolo   odôvodnené   neprimerane vysokým počtom vecí.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III.   ÚS   17/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil, že okresný súd (tiež krajský súd) vo veci síce konal priebežne a prijímal rozhodnutia, avšak vo veci neboli vykonané žiadne procesné úkony v čase od 27. marca 2003 do 28. júna 2004 v trvaní necelého 1 roka a 3 mesiacov. Okresný súd konal neefektívne a nesústredene tiež od 29. septembra 2004 (podané odvolanie proti rozsudku) do 18. apríla 2006 (keď bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku) rovnako od 2. októbra 2006 do podania sťažnosti ústavnému súdu.

Aj vzhľadom na uvedené (pozri časť II a bod 1 III. časti odôvodnenia) ústavný súd z hľadiska prieťahov v konaní hodnotil postup okresného súdu ako celok. Napriek tomu, že okresný   súd   v danej   veci   raz   vecne   rozhodol   o celom   návrhu   (rozsudok   bol   zrušený krajským súdom) a raz čiastočným rozsudkom do podania sťažnosti, vykonával procesné úkony spojené s prípravou pojednávania, vykonával pojednávania, zabezpečoval dôkazy, na ktoré   sa   účastníci   odvolávali,   doručoval   písomnosti,   avšak   až   po   podaní   sťažnosti na ústavnom   súde   ustanovil   znalca   na   ocenenie   spornej   nehnuteľnosti,   teda   nekonal koncentrovane a efektívne.

Ústavný súd   dospel   k názoru,   že doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 39/2003 došlo u sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk z dôvodu nečinnosti okresného súdu.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Fakultatívna právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   v žiadnom   rozsahu   a   nijakým   spôsobom   nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný   súd   za   dôležité   zdôrazniť,   že   jeho   právomoc   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého   sťažnosti   vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany   ani   akýmsi   paralelným   dôvodom   na   domáhanie   sa   tejto   ochrany.   Takýmto dôvodom   je   len   a výlučne   potreba   chrániť   konkrétne   základné   právo   sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (I. ÚS 235/03).

Vychádzajúc   z uvedeného   pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vzal   do   úvahy   všetky   okolnosti   prebiehajúceho   súdneho konania   a dospel   k záveru,   že   vyslovenie   porušenia   označeného   základného   práva sťažovateľky   a prikázanie   okresnému   súdu   vo   veci   konať   je   vzhľadom   na   podiel sťažovateľky na celkovej dĺžke konania (pozri bod 1.2 tejto časti odôvodnenia) dostatočným uplatnením   právomoci   ústavného   súdu,   a preto   primerané   finančné   zadosťučinenie sťažovateľke   nepriznal.   Ústavný   súd   v okolnostiach   danej   veci   prihliadol   tiež   na skutočnosť, že v podstatnom rozsahu uplatneného nároku bolo už právoplatne rozhodnuté a zostáva   rozhodnúť   už   len   o výške náhrady   za   byt   a náhrady   trov   konania.   Bolo prihliadnuté tiež na vyjadrenie predsedu okresného súdu, že uznesením z 27. februára 2008 okresný súd ustanovil znalca z odboru stavebníctva na určenie hodnoty nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu.

Pokiaľ   by   prieťahy   okresného   súdu   v   budúcnosti   pretrvávali,   nič   nebráni   podľa názoru ústavného súdu sťažovateľke, aby sa opakovane domáhala vyslovenia „prieťahov“ v konaní pred okresným (či iným) súdom a, v rámci tohto posudzovania by ústavný súd už prihliadol aj na jej prípadnú žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia.

5. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania inak úspešnej sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2008 po 3 176 Sk, t. j.   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   spísanie   ústavnej   sťažnosti,   2   x   paušálna   náhrada hotových výdavkov po 190 Sk, spolu 6 732 Sk, čo po prepočte na euro predstavuje sumu 223,46   €).   Daň   z   pridanej   hodnoty,   ktorej   je právny   zástupca   sťažovateľky   platiteľom, predstavuje sumu   42,46   €. Priznanú náhradu   trov právneho zastúpenia v celkovej   sume 265,92   €   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

6. Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2009