znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 50/07-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva   „na   spravodlivý   súdny   proces   i proti   prieťahom   v súdnom   konaní“   postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 372/93 a jeho rozsudkami zo   7.   februára   2000   a z 19.   septembra   2004   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 8 CoD 24/05-493 z 30. mája 2005 a jeho opravným uznesením z 18. júla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. M. K. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2007 doručená sťažnosť PhDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   „na   spravodlivý   súdny   proces   i proti   prieťahom   v súdnom   konaní“ postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 372/93 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkami zo 7. februára 2000 a z 19.   septembra   2004   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“)   č.   k.   8   CoD   24/05-493   z 30.   mája   2005   a jeho   opravným   uznesením z 18. júla 2005.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sestry   sťažovateľa   sa   žalobným   návrhom   podanom okresnému súdu v napadnutom konaní domáhali vyrovnania dedičských podielov po ich nebohom otcovi. V dedičskom konaní po poručiteľovi totiž poľnohospodársku pôdu prevzal sťažovateľ. Sťažovateľ „od začiatku tohto sporu“ tvrdil, že „žalobkyne boli z majetku otca uspokojené ešte počas jeho života, čo obsiahlym dokazovaním bolo aj preukázané“, preto považoval   predmetnú   žalobu   za   neopodstatnenú. „Celkovo   spor   od   apríla   1993 do 30. 5. 2005 trval 12 rokov“, preto sťažovateľ poukázal aj na to, že v danom konaní došlo aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Rozsudkom zo dňa 7. februára 2000 okresný súd potvrdil vlastníctvo žalobkyniam k nehnuteľnostiam   zapísaným   na   LV   č.   191   v kat.   úz.   K.   a týmto   rozhodnutím   riešil aj prejudiciálnu   otázku,   či   došlo   k vyrovnaniu   dedičských   podielov   ešte   za   života poručiteľa.   Tento   rozsudok   bol   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   12   Co   85/02-373 z 18. februára 2002 sčasti potvrdený a sčasti zmenený, ale aj zrušený vo výroku.

Okresný súd napokon v napadnutom konaní (aj v zrušenej časti) vydal 14. septembra 2004   rozsudok   č.   k.   7   C   372/93-463,   ktorým   boli   vyrovnané   ďalšie   dedičské   podiely po nebohom M. K. Uvedené rozhodnutie bolo rozsudkom krajského súdu z 30. mája 2005 č. k. 8 CoD 24/05-493 potvrdené, pričom vo veci bolo ešte 18. júla 2005 vydané opravné uznesenie.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 372/93 a rozsudkami, ktorými bolo toto konanie právoplatne ukončené došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jeho práva na spravodlivé súdne konanie, preto svoju sťažnosť uzavrel, že:

„Žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v Košiciach,   aby   sťažnosť   proti Okresnému súdu Michalovce prešetril, rozhodnutia vzal späť a Rozsudok Okresného súdu Michalovce číslo 7 C 372/93 zo dňa 7. 2. 2000 zrušil a následne i Rozsudok OS Michalovce číslo č. 7 C 372/93 zo dňa 14. 9. 2004 ako i rozsudok KS Košice číslo 7 C 732 zo dňa

30. 5. 2005   a vec   vrátil   na   nové   rozhodnutie   neskorumpovanému,   nezávislému a nestrannému súdu. Zároveň žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach, aby mi bolo priznané 350.000,- Sk z dôvodu prieťahov v súdnom konaní, dlhodobého stresu, ktorý mi spôsobil nemoc ako i náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 372/93 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jeho rozsudkami zo 7. februára 2000 a z 19. septembra 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoD 24/05-493 z 30. mája 2005 došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu zo 7. februára   2000   č.   k.   7   C   372/93-296   v časti,   v ktorej   bol   súdom   druhého   stupňa potvrdený, resp. zmenený nadobudol právoplatnosť 6. augusta 2002.

Rozsudok okresného súdu zo 14. septembra 2004 č. k. 7 C 372/93-463 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   z 30.   mája   2005   č.   k.   8   CoD   24/05-493   a v spojení s predmetným opravným uznesením nadobudol právoplatnosť 1. augusta 2005.

Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje. Pretože napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 1. augusta 2005, predmetná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu v čase (19. februára 2007), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že z obsahu sťažnosti síce vyplýva, že   sťažovateľ   v predmetnej   veci   podal   aj   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky,   avšak   podanie   tohto   podnetu   nemožno považovať za taký prostriedok nápravy, ktorý predlžuje lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 56/04).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2007