znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 50/06-107

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 16. augusta 2006 prerokoval   prijatú   sťažnosť Ing.   P.   H.   M. H.,   obaja bytom S.,   zastúpených   advokátom Mgr. R. G., Ž., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2, ako aj čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 10 S 5/05 a rozsudkom sp. zn. 10 S 5/05 z 9. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti Ing. P. H. a M. H. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 50/06-35   z 22.   februára   2006   v spojení   s opravným   uznesením č. k. I. ÚS 50/06-64 z 19. apríla 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. H. a M. H.,   obaja   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   „sťažovateľka“   alebo   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. R. G., Ž., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2, ako aj čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických   právach   (ďalej   len   „pakt“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom   Krajským   súdom   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn.   10   S   5/05 a rozsudkom sp. zn. 10 S 5/05 z 9. septembra 2005.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ v podaní z 3. mája 2006,   ako   aj   krajský   súd   vo   vyjadrení   z 18.   mája   2006   vyslovili   súhlas   s tým,   aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení účastníkov konania a Ľ. K. ako dotknutej osoby a z listinných dôkazov.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie vyššie uvedených   článkov   ústavy,   listiny,   dohovoru,   paktu   a   dodatkového   protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 S 5/05 z 9. septembra 2005 s tým, aby bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej požadujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 200 000 Sk každému zo sťažovateľov a náhradu trov právneho zastúpenia.

Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovatelia   rozhodnutiami   mesta   Ž.   (ďalej   len „mesto“) č. C-9670/2004-Db z 30. augusta 2004 a Krajského stavebného úradu v Ž. (ďalej len „stavebný úrad“) č. 2004/01560/Kod z 5. novembra 2004 získali právoplatné stavebné povolenie na stavbu: stavebné úpravy, nadstavba a prístavba domu v Ž. so vznikom dvoch bytových jednotiek. Žalobca Ľ. K. (ďalej len „dotknutá osoba“) podal 12. januára 2005 voči právoplatnému rozhodnutiu stavebného úradu krajskému súdu žalobu, v ktorej sa domáhal zrušenia rozhodnutí mesta a stavebného úradu. V žalobe zároveň navrhol, aby krajský súd uznesením odložil vykonateľnosť rozhodnutia stavebného úradu. Krajský súd uznesením sp. zn.   10   S   5/05   z 2. marca   2005   dotknutej   osobe   vyhovel   a   odložil   vykonateľnosť rozhodnutia stavebného úradu č. 2004/01560/Kod z 5. novembra 2004, ako aj rozhodnutia mesta č. C-9670/2004-Db z 30. augusta 2004 do právoplatného rozhodnutia krajského súdu o podanej žalobe dotknutej osoby. Toto   uznesenie doručil   krajský súd nielen dotknutej osobe   a   stavebnému   úradu,   teda   účastníkom   konania   pred   všeobecným   súdom,   ale   aj sťažovateľom. Sťažovatelia začali ešte v júni 2004 realizovať sanačné práce, ktoré boli prípravou   na   plánované   stavebné   práce   súvisiace   s rekonštrukciou   nehnuteľnosti sťažovateľov. Stalo sa tak na základe ohlásenia týchto prác a písomného súhlasu na ich vykonanie.   Samotné   stavebné   práce   v súvislosti   s rekonštrukciou   nehnuteľnosti   začali sťažovatelia realizovať v novembri 2004, teda po nadobudnutí právoplatnosti stavebného povolenia. V čase, keď bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 S 5/05 z 2. marca 2005 sťažovateľom doručené, stavebné práce už prebiehali a rekonštrukcia bola v takom štádiu, že pôvodný rodinný dom už nebolo možné používať, pričom zastavením stavebných prác by došlo   ku   škodám   veľkého   rozsahu.   Sťažovatelia   po   doručení   uznesenia   krajského   súdu záležitosť osobne konzultovali so stavebným úradom a požadovali vysvetlenie právneho stavu. Vec sa ich bytostne dotýkala, mali na nej právny záujem a keďže neboli účastníkmi konania   vedeného   krajským   súdom,   žiadali   stavebný   úrad   o   poskytnutie   informácií týkajúcich   sa   podanej   žaloby,   ako   aj   o stanovisko   stavebného   úradu   k   veci.   Bola   im predložená   kópia   žaloby   a   kópia   vyjadrenia   stavebného   úradu   k žalobe   zo 16. februára 2005, nikdy nedostali priamu odpoveď na priamu otázku, či môžu ďalej stavať a či im stavebný úrad stavbu zastaví. Sťažovatelia sa dostali v dôsledku odkladu vykonateľnosti stavebného   povolenia   do   absurdnej   situácie.   Mali   i   naďalej   k dispozícii   právoplatné stavebné povolenie a ako stavebníci sa ničím neprevinili, neporušili žiaden právny predpis alebo   rozhodnutie.   Odkladom   vykonateľnosti   stavebného   povolenia   krajský   súd neprimeraným spôsobom zasiahol do ich vlastníckych práv bez toho, aby o veci čokoľvek vedeli a dostali možnosť v konaní pred všeobecným súdom brániť svoje práva a oprávnené záujmy,   keďže   neboli   účastníkmi   konania   pred   všeobecným   súdom.   Pritom   v konaní o preskúmanie rozhodnutia stavebného úradu je právo stavebníka stavať za splnenia určených podmienok priamo dotknuté. Odkladom vykonateľnosti stavebného povolenia došlo vlastne k uloženiu iluzórnej povinnosti niekomu, kto nebol účastníkom konania, teda stavebníkovi. V rozpore s tým však podľa platného právneho stavu (§ 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) uznesenie krajského súdu nemožno považovať vo vzťahu voči sťažovateľom za záväzné,   keďže   neboli   účastníkmi   konania   prebiehajúceho   pred   krajským   súdom. Sťažovatelia   predpokladali,   že   konanie   vo   veci   samej   bude   pokračovať   bez   ďalšieho odkladu.   Vzhľadom   na to,   že sa tak nestalo ani po niekoľkých   mesiacoch, rozhodli   sa aktívne brániť svoje práva vstupom do konania sp. zn. 10 S 5/05 v postavení vedľajšieho účastníka na žalovanej strane. V skutočnosti tak urobil sťažovateľ písomným oznámením napísaným   a   doručeným   krajskému   súdu   27.   júna   2005.   Zároveň   sťažovateľ   spolu   s oznámením   o   svojom   vstupe   do konania   ako   vedľajšieho účastníka   požiadal   osobne   o umožnenie nahliadnuť na krajskom súde do spisu sp. zn. 10 S 5/05. Preukázal sa pritom kópiou   oznámenia   o   svojom   vstupe   do konania   potvrdenou   pečiatkou   podateľne. Pracovníčka   súdnej   kancelárie   po   telefonickej   porade   s predsedom   senátu   oznámila sťažovateľovi, že mu spis nemôže sprístupniť, lebo nie je účastníkom konania. Po námietke sťažovateľa, že má na veci právny záujem, mu táto oznámila, že tak rozhodol predseda senátu,   ktorý   rozhodne   aj   o   pristúpení   sťažovateľa   do   konania.   Po   niekoľkých   dňoch sťažovateľ znova telefonicky aj osobne žiadal o možnosť nahliadnuť do spisu. Opakovane mu to nebolo umožnené. Preto 18. júla 2005 sa osobne sťažoval u predsedu krajského súdu, ktorý vo svojom prípise z 18. augusta 2005 konštatoval dôvodnosť sťažnosti sťažovateľa voči postupu súdu v súvislosti s požiadavkou o nahliadnutie do spisu. Dňa 18. júla 2005, keď sa sťažovateľ obrátil na predsedu krajského súdu, bolo mu umožnené nahliadnuť do spisu a študovať ho. O niekoľko dní mu bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 S 5/05 z 15. júla 2005, v ktorom krajský súd pripustil vstup sťažovateľa do konania ako vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovanej.   Keďže   sťažovateľ   mal   konečne   k   dispozícii všetky   potrebné   informácie   zo   súdneho   spisu,   podal   vo   veci   19. júla   2005   písomné vyjadrenie ako vedľajší účastník. Krajský súd nariadil termín pojednávania na 9. september 2005. Ešte predtým 30. augusta 2005 sťažovateľ podal ako vedľajší účastník ďalšie písomné vyjadrenie. Pred pojednávaním 7. septembra 2005 sťažovateľ nahliadol do súdneho spisu a zistil, že dotknutá osoba 19. augusta 2005 písomne doplnila žalobu a predložila znalecký posudok   znalkyne   Ing.   K.   Na   pojednávaní   konanom   9. septembra   2005   predniesol sťažovateľ vyjadrenie, ktoré zároveň v písomnej forme „krátkou cestou“ doručil krajskému súdu   do   spisu.   Krajský   súd   na   tomto   pojednávaní   vydal   rozsudok,   ktorým   zrušil   tak rozhodnutie   stavebného   úradu,   ako   aj   rozhodnutie   mesta.   Rozsudok   nebol   doručený   v zákonnej   30-dňovej   lehote   a   nedošlo   ani   k   vráteniu   administratívneho   spisu.   Preto sťažovateľ 1. decembra 2005 žiadal krajský súd o jeho urýchlené vrátenie. Mesto vykonalo na stavbe 24. novembra 2005 kontrolu a v zápise do stavebného denníka, ako aj v zázname z výkonu štátneho stavebného dohľadu konštatovalo, že stavba je dokončená, neužívaná, uzavretá, pričom žiadne závery, resp. opatrenia nevyvodilo.

Podľa   názoru   sťažovateľov   krajský   súd   svojím   právoplatným   rozsudkom,   ale   aj postupom, ktorý tomu predchádzal, porušil jednak ich právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ich právo vlastniť majetok a pokojne ho užívať podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Z vyjadrenia   predsedu   senátu   krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažnosť   považuje   za nedôvodnú,   lebo   je   založená   na   zavádzajúcich   úvahách.   V súvislosti   s námietkou sťažovateľa,   že   mu   nebolo   umožnené   nahliadnuť   do   súdneho   spisu,   uvádza,   že   nešlo o úmysel, ale iba o nedopatrenie zo strany súdnej kancelárie, pričom sa sťažovateľ správal voči vedúcej súdnej kancelárie arogantne a hrubo. Sťažovatelia zamieňajú právo vlastniť majetok   a pokojne   ho   užívať   s právom   vlastníkov   susedných   nehnuteľností   na   pohodu bývania a ďalšie práva, ktoré však sťažovatelia ignorujú v prospech vlastnej navrhovanej stavby. Rozsudok krajského súdu je založený na odbornom posúdení veci zo strany súdneho znalca, z ktorého vyplynulo, že sa insolácia obytných miestností susediaceho rodinného domu dotknutej osoby znížila pod mieru prípustnosti.

Z vyjadrenia   dotknutej   osoby   z 24.   mája   2006   vyplýva,   že   považuje   rozsudok krajského   súdu   za   správny.   Podotýka,   že   stavba,   ktorej   sa   stavebné   povolenie   týkalo a rovnako   aj   pozemky,   na   ktorých   je   stavba   postavená   a ktoré   boli   tiež   predmetom stavebného povolenia, sťažovatelia ešte v júni 2005 previedli na nového vlastníka. Na dôkaz tohto tvrdenia priložil výpis z katastra nehnuteľností kat. úz. S. zo 16. novembra 2005, z ktorého vyplýva, že parc. č. 476/1, parc. č. 476/2 a parc. č. 476/3, ako aj dom súp. č. 198 ležiaci na parc. 476/1 je vlastníctvom Ing. M. H., nar. 26. decembra 1969 v celosti, a to na základe darovacej zmluvy vloženej do katastra nehnuteľností pod sp. zn. V 3804/05.

Z následného stanoviska právneho zástupcu sťažovateľov z 28. júna 2006, ktorým reagoval na vyjadrenie dotknutej osoby, vyplýva, že sťažovatelia, ktorí sú už vo vyššom veku, necítili sa dostatočne telesne a duševne silní riešiť problémy spojené s obštrukciami dotknutej osoby a najmä s nečinnosťou úradov a súdov, a preto skutočne v júni 2005, ako to uvádza dotknutá osoba, previedli stavebným povolením tangované nehnuteľnosti na svojho syna. Preto považujú za potrebné korigovať tvrdenie o zásahu do ich práva vlastniť majetok, pretože   k zásahu   do   tohto   práva   dochádzalo   u sťažovateľov   len   do   momentu   prevodu nehnuteľností na ich syna.

V ďalšom podaní sťažovateľov z 13. júla 2006 sa poukazuje navyše na to, že zákon č.   50/1976   Zb.   o územnom   plánovaní   a stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavený zákon“) nestotožňuje osobu vlastníka pozemkov a stavieb   s osobou   stavebníka.   V danom   prípade   na   začiatku   stavby,   v čase   vydania stavebného povolenia, vlastníkom   stavby a stavebníkom   bola tá   istá   osoba. Nasledujúci prevod   (darovanie nehnuteľností   synovi sťažovateľov)   nespôsobil   právne účinky   zmeny osoby stavebníka a účastníka stavebného konania, ako aj konania pred všeobecným súdom, keďže otázka prípadnej zmeny stavebníka nebola predmetom darovacej zmluvy, ale ani žiadnej   inej   dohody   medzi   sťažovateľmi   ako   stavebníkmi   a ich   synom   ako   novým vlastníkom   nehnuteľností.   Preto   nedošlo   ani   k prejavu   vôle   smerujúcemu   z dôvodu singulárnej   sukcesie   k procesnému   nástupníctvu   v uvedených   konaniach.   V zmysle   § 70 stavebného   zákona   účastenstvo   syna   sťažovateľov   ako   nového   vlastníka   nehnuteľností v stavebnom konaní nie je dôvodné.

II.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 S 5/05 z 9. septembra 2005 vyplýva, že krajský súd   rozhodnutie   stavebného   úradu   č.   2004/01560/Kod   z   5.   novembra   2004,   ako   aj rozhodnutie mesta č. C-9670/2004-Db z 30. augusta 2004 zrušil z dôvodov ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol   aj   o   náhrade   trov   konania.   Rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   a vykonateľnosť   7.   novembra   2005.   Rozhodnutiami   správnych   orgánov   bolo   vydané sťažovateľom stavebné povolenie na stavbu: stavebné úpravy, nadstavba a prístavba domu č.   198/17   v Ž.   so vznikom   dvoch   bytových   jednotiek,   prípojkou   NN   a   žumpou v katastrálnom území S. na pozemku parc. č. 476/1, 2 a 3.

Podľa   názoru   krajského   súdu   právne   závery   stavebného úradu   a   mesta   sú   zatiaľ bez vykonania   ďalšieho   dokazovania   predčasné,   a   preto   bolo   potrebné   obe   správne rozhodnutia zrušiť.

Z darovacej zmluvy zo 7. júna 2005 vyplýva, že sťažovatelia darovali svojmu synovi Ing.   M.   H.   nehnuteľnosti   ležiace   v katastrálnom   území   S.,   ktoré   sú   zapísané   v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 546 ako parc. č. 476/1 (zast. plochy – 260 m2, ako aj dom č. s. 198), parc. č. 476/2 (záhrada – 678 m2 a trvalé trávnaté porasty – 200 m2) a parc. č. 476/3   (záhrada   –   226   m2)  .   Právne   účinky   vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností nastali 27. júla 2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V priebehu   konania,   ktoré   nasledovalo   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti, ústavný súd zistil z vyjadrenia dotknutej osoby, že sťažovatelia v čase podania sťažnosti ústavnému   súdu   (5.   januára   2006)   už   neboli   vlastníkmi   domu   súp.   č.   198   ležiaceho na parc. č. 476/1, ale ani pozemkov parc. č. 476/1, parc. č. 476/2 a parc. č. 476/3, teda tých nehnuteľností, ktorých sa týkalo stavebné povolenie. Bolo tomu tak preto, že darovacou zmluvou uzavretou 7. júna 2005 previedli sťažovatelia svoje vlastnícke právo na svojho syna   Ing.   M.   H.   Ku   vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   došlo pod sp. zn. V 3804/05, pričom právne účinky vkladu nastali 27. júla 2005. Túto skutočnosť potvrdili aj sťažovatelia a nepochybne vyplýva aj z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii. Zároveň to znamená, že sťažovatelia boli síce vlastníkmi nehnuteľností, ktorých sa stavebné povolenie týka, v čase, keď sťažovateľ 27. júna 2005 prejavil vôľu stať sa   vedľajším   účastníkom   v konaní pred   všeobecným   súdom,   ale v čase   ďalších   úkonov sťažovateľa   a krajského   súdu   vrátane   momentov,   keď   bol   vydaný   a doručený   rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   10   S 5/05   z 9.   septembra   2005,   sťažovatelia   už   vlastníkmi nehnuteľností neboli, keďže vlastnícke právo previedli na svojho syna.

Podľa   §   70   zákona   č.   50/1976   Zb.   stavebného   zákona   stavebné   povolenie a rozhodnutie o predĺžení jeho platnosti sú záväzné aj pre právnych nástupcov účastníkov konania.

Citované   ustanovenie   znamená,   že   práva   a záväzky   sťažovateľov,   ktoré   pre   nich vyplývali z vydaného stavebného povolenia, prešli na ich syna vo chvíli, keď sťažovatelia previedli na syna vlastnícke právo k stavbe a k pozemkom, ktorých sa stavebné povolenie týkalo.   Tento   prevod   práv   a záväzkov   sa   vzťahuje   aj   na   procesné   práva   sťažovateľov v súdnom konaní vedenom krajským súdom na základe žaloby podanej dotknutou osobou. Zároveň to znamená, že sťažovatelia v čase, keď podali sťažnosť ústavnému súdu, neboli už nositeľmi   tých   základných   práv,   ochrany ktorých   sa   v konaní pred ústavným súdom domáhajú. Inak povedané, sťažovatelia od začiatku konania na ústavnom súde nie sú vecne legitimovaní domáhať sa nimi označených základných práv.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   musel   ústavný   súd   považovať   sťažnosť za nedôvodnú   a nemohol   jej   preto   vyhovieť.   Znamená   to   tiež,   že   nebolo potrebné,   aby sa ústavný súd bližšie zaoberal konkrétnymi namietanými porušeniami základných práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2006