znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

I. ÚS 50/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Č. - Agrochemix, B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. P., B., ktorou namietal porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 20 ods. 1 a z čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky pod sp. zn. M Obdo V 2/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Č. – Agrochemix o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   zo 16. februára 2004 doručeným Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 18. februára 2004, označeným ako „Ústavná sťažnosť podľa čl. 127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky“   Ing.   P.   Č.   -   Agrochemix,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpený advokátkou JUDr. J. P., B., namieta porušenie základných práv vyplývajúcich   z čl.   20   ods. 1   a   z čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. M Obdo V 2/2003

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 20 ods. 1   a   čl.   46   ods. 1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   M   Obdo   V 2/2003 z 19. novembra 2003. Žiada tiež, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal žalobu proti spoločnosti Istrochem, a. s., Bratislava (ďalej len „žalovaný“) o náhradu škody spôsobenej porušením záväzku uzavrieť zmluvu. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 60 Cb 69/97-127 z 22. decembra 1999 bolo žalobe vyhovené a žalovaný bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi   1   791   108   Sk a náhradu   trov   konania. Na   základe   odvolania   žalovaného rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 7 Obo 103/2000-140 z 8. novembra 2001 bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že sa žaloba zamietla. Podľa názoru najvyššieho súdu dohoda o uzatvorení budúcej spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzeným je obsahovo nedostatočná a jej obsah by nemohol určiť ani súd. V dohode chýbali niektoré podstatné náležitosti budúcej zmluvy. Na základe podnetu sťažovateľa generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu mimoriadne dovolanie. Zdôvodnil ho nesprávnym právnym posúdením veci v odvolacom konaní, keďže ustanovenie § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka stanovuje odlišné podstatné náležitosti dohody o budúcej zmluve ako § 50a Občianskeho zákonníka. Podľa   názoru   generálneho   prokurátora   odvolací   súd   posunul   vec   do   občiansko-právnej roviny, keď trval na podstatných náležitostiach vyplývajúcich z občianskeho práva, ktoré obchodné právo nevyžaduje. Napokon, podľa generálneho prokurátora bolo vecou voľby sťažovateľa, či bude po žalovanom požadovať na súde uzavretie spoločenskej zmluvy alebo náhradu   škody,   ktorá   nesplnením   povinnosti   uzavrieť   zmluvu   vznikla.   Rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   M   Obdo   V 2/2003   z 19.   novembra   2003   bolo   mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuté, pričom dovolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozsudku odvolacieho súdu. Rozsudok dovolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený 20. decembra 2003.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. M Obdo V 2/2003 z 19. novembra 2003 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1   ústavy.   Sťažovateľ   pritom   argumentuje,   že   uzavretím   dohody   o budúcej   spoločenskej zmluve   žalovaný   prenechal   na   výber   sťažovateľa,   či   bude   žalovať   o určenie   obsahu spoločenskej zmluvy alebo priamo o náhradu škody. Najvyšší súd túto zákonnú možnosť voľby   sťažovateľa   vôbec   nerešpektoval,   lebo   sa   zaoberal   zisťovaním,   resp.   určovaním obsahu   dohody   o budúcej   spoločenskej   zmluve,   a keď   dospel   k záveru   o tom,   že   obsah budúcej spoločenskej zmluvy nie je možné ohľadom jej všetkých podstatných náležitostí určiť,   nárokom   na   náhradu   škody   sa   už   ani   nezaoberal.   Pritom   v skutočnosti   dohoda o budúcej   spoločenskej   zmluve   mala   všetky   náležitosti   vyžadované   Obchodným zákonníkom. To znamená, že bolo povinnosťou žalovaného rokovať o uzavretí spoločenskej zmluvy, pričom k tomu nedošlo výlučne zavinením žalovaného, ktorý nereagoval na výzvy a uzavretie spoločenskej zmluvy zmaril. V konečnom dôsledku spôsobil tým sťažovateľovi škodu   uplatňovanú   v žalobe.   Týmito   skutočnosťami   sa   najvyšší   súd   nezaoberal,   hoci sťažovateľ   mal   právo   vybrať   si   medzi   žalobou   o určenie   obsahu   budúcej   spoločenskej zmluvy a žalobou o náhradu škody. Najvyšší súd túto voľbu nerešpektoval. Tým porušil tak čl. 20 ods. 1, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   M   Obdo   V 2/2003   z 19.   novembra   2003 vyplýva,   že   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   proti   rozsudku   najvyššieho súdu č. k. 7 Obo 103/2000-140 z 8. novembra 2001 bolo zamietnuté, pričom náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná. Podľa názoru najvyššieho súdu námietky uvedené v mimoriadnom   dovolaní nie sú   dôvodné.   Popri   procesných   námietkach   (ktoré sťažovateľ v sťažnosti nenamieta) neobstojí ani námietka nesprávneho právneho posúdenia veci   odvolacím   súdom.   Najvyšší   súd   poukazuje   na   náležitosti   spoločenskej   zmluvy vyplývajúce z ustanovenia § 110 ods. 1 Obchodného zákonníka   a dospieva k záveru, že sťažovateľ   a žalovaný   uzavreli   dohodu   o budúcej   zmluve   v zmysle   §   289   a nasl. Obchodného zákonníka v súvislosti s § 105 a nasl. Obchodného zákonníka. Z toho vyplýva, že platnosť dohody je potrebné posudzovať podľa týchto ustanovení. Napriek tomu však účastníci dohody o uzavretí budúcej spoločenskej zmluvy (pactum de contrahendo) žiadnym spôsobom   nešpecifikovali   podstatné   náležitosti   spoločenskej   zmluvy   vyplývajúce z ustanovenia § 110 ods. 1 Obchodného zákonníka, hoci ide o náležitosti, ktoré nemôže nahradiť   súd   podľa   ustanovenia   §   290   ods.   2   Obchodného   zákonníka   v spojení s ustanovením § 161 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru najvyššieho súdu v dohode   o uzavretí   budúcej   spoločenskej   zmluvy   nie   je   dostatočne   určitým   spôsobom vymedzený celý rad náležitostí, hoci sú natoľko špecifické a individuálne, že na ich určenie je bezpodmienečne nutná zhodná vôľa zmluvných strán. Tento nedostatok konsenzu súd nemôže účastníkom nariadiť a chýbajúce skutočnosti nemôže ani kvalifikovane posúdiť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným  ,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie veci najvyšším súdom oproti právnemu názoru, ktoré zastáva sťažovateľ a ktorý si osvojil aj generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní. Túto skutočnosť vníma sťažovateľ ako porušenie práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čo v konečnom dôsledku má zároveň znamenať aj porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže sťažovateľom uplatnený nárok v konaní pred všeobecnými súdmi je majetkovej povahy.

Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento   výklad nie   je arbitrárny   a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02).

Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd očividne nemohol zasiahnuť do vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2004