znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 50/01-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2001 v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Daniela   Švábyho   a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatý podnet D. G. a M. G., obaja bytom B., zastúpených advokátom   JUDr.   J.   V.,   Advokátska   kancelária,   K.,   na   konanie   vo   veci   porušenia   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 526/93 a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd Košice II v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 526/93   p o r u š i l právo   D.   G.   a M.   G.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 28. augusta 2001   č.   k.   I.   ÚS   50/01-9   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   podnet   D.   G.   a M.   G.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len „navrhovatelia“),   v časti   namietajúcej   porušenie   ich   práv   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 526/93.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len „návrh“) vyjadrili obaja účastníci konania: okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   JUDr.   V.   K.,   vyjadrením   z 15. augusta a 6. septembra 2001 a navrhovatelia podaním z 2. októbra 2001.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetný návrh prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Na základe spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 526/93 a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:

Navrhovatelia   14.   septembra   1992   doručili   okresnému   súdu   žalobu,   ktorou   sa domáhali voči J. S. (ďalej len „žalovaná“) ochrany vlastníckeho práva tak, že súd žalovanej uloží povinnosť vypratať označenú nehnuteľnosť. Následne sa k žalobe vyjadrila žalovaná, ktorej vyjadrenie zo 6. októbra 1992 bolo doručené zástupcovi navrhovateľov 29. októbra 1992.Pojednávanie určené na 6. december 1993 bolo na žiadosť zástupcu navrhovateľov odročené na 14. február 1994, ktoré po vypočutí účastníkov bolo odročené na neurčito za účelom označenia svedkov navrhovateľmi a vykonania ohliadky nehnuteľnosti. Zástupca navrhovateľov   doručil   22.   februára   1994   okresnému   súdu   podanie   obsahujúce   mená a adresy svedkov.

Okresný súd 29. júna 1995 nariadil znalecké dokazovanie, ustanovený súdny znalec však 13. septembra 1995 vrátil spis bez znaleckého posudku z dôvodu ukončenia znaleckej činnosti. Okresný súd 20. októbra 1995 vydal uznesenie o ustanovení iného znalca, ktorému spis   zaslal   29.   januára   1996.   Aj   tento   znalec   však   spis   19.   februára   1996   vrátil   bez znaleckého posudku z dôvodu momentálnej pracovnej zaneprázdnenosti.

Okresný   súd   uzneseniami   z 28.   júna   1996   a 3.   apríla   1997   zmenil   osobu ustanoveného   znalca   a 28.   mája   1997   na   žiadosť   znalca   uložil   navrhovateľom   zložiť preddavok na znalecké trovy. Znalec podal znalecký posudok 29. októbra 1997 a okresný súd rozhodol o znaleckej odmene uznesením z 5. novembra 1997.

Okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie   17.   decembra   1997   a rozsudkom   žalobu zamietol.

Na základe odvolania navrhovateľov podaného proti rozsudku okresného súdu bol spis od 13. mája 1998 do 12. marca 1999 na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd po pojednávaní uskutočnenom 11. februára 1999 rozsudok okresného súdu   uznesením   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Zo   zápisnice o pojednávaní   vyplýva,   že   navrhovatelia   odvolali   splnomocnenie   udelené   doterajšiemu právnemu zástupcovi s tým, že iného právneho zástupcu nemajú.

V dňoch   6.   až 14.   apríla   1999   okresný   súd   doručil   uznesenie   krajského   súdu účastníkom konania.

Okresný   súd   14.   júla   2000   vyzval   zástupcu   navrhovateľov   na   oznámenie   adries svedkov. Jeden z navrhovateľov 31. augusta 2000 oznámil okresnému súdu požadované adresy svedkov, ktoré boli zhodné s tými, ktoré navrhovatelia okresnému súdu oznámili už 22. februára 1994, a zároveň požiadal, aby im boli súdne zásielky doručované na ich adresu, lebo doterajší právny zástupca ich už nezastupuje.

Pojednávanie 10. januára 2001, ktoré okresný súd určil 17. novembra 2000, bolo po vypočutí svedka odročené na 29. január 2001 za účelom predvolania ďalších svedkov. Na toto pojednávanie sa dostavil len jeden z predvolaných svedkov a po jeho vypočutí bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom zadováženia predloženia listinných dôkazov vzťahujúcich sa na vec; tieto boli okresnému súdu predložené 5. februára 2001.

Z úradného   záznamu   z 3.   septembra   2001   vyplýva,   že   predsedníčka   senátu   bola v čase od 5. februára do 31. júla 2001 na stáži na krajskom súde a z tohto dôvodu mala prerušený výkon funkcie na okresnom súde.

Okresný súd 4. septembra 2001 určil pojednávanie na 3. október 2001, na ktoré predvolal označených svedkov.

III.

Navrhovatelia sa predmetným návrhom domáhali rozhodnutia ústavného súdu o tom, že postupom okresného súdu v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 526/93 došlo na ich ujmu k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“. Podľa ich názoru súdny spor trvá neprimerane dlho a v dôsledku toho, že sa v ich veci nepostupovalo efektívne a zodpovedne, ani po desiatich rokoch nevedia, či sú v práve alebo v nepráve.

Predseda   okresného   súdu   uviedol,   že   v predmetnom   konaní   skutočne   došlo k prieťahu   v čase   od   apríla   1999   do   25.   februára   2000.   Ďalej   uviedol,   že   v čase   od 5. februára   2001   do   31.   júla   2001   bola   konajúca   sudkyňa   dočasne   pridelená   na   výkon funkcie na krajský súd a z tohto objektívneho dôvodu nemohla v uvedenom období vo veci konať. Nakoniec poukázal na to, že v súdnom oddelení, v ktorom sa rozhoduje aj o nároku navrhovateľov, je viac ako 330 nevybavených vecí.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie,   ktoré   sa   síce   začalo   14.   septembra   1992,   avšak   vzhľadom   na   to,   že   zákon o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993   a že   neobsahuje   ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo len 15. februárom 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 3/97).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho bude ústavný súd brať do úvahy, prekročilo teda 8 rokov a 9 mesiacov. K tomu však ústavný súd považuje upresniť, že ak nie je v zásade oprávnený   skúmať   a rozhodnúť   o namietanom   porušení   základného   práva   pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (I. ÚS 39/00).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu ( napr. II. ÚS 25/95, I. ÚS 3/00). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd je toho názoru, že ani zložitosťou veci ani správaním navrhovateľov nemožno ospravedlniť celkovú dĺžku konania.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil viaceré obdobia nečinnosti, z ktorých najmä obdobia od 15. februára 1993 (keď bola založená právomoc ústavného súdu) do 6. decembra 1993 (keď bolo vo veci nariadené prvé pojednávanie), od 22. februára 1994 (keď zástupca navrhovateľov označil svedkov) do 29. júna 1995 (keď okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie), od 19. februára 1996 (keď ustanovený súdny znalec vrátil   spis)   do   3.   apríla   1997   (keď   bol   efektívne   ustanovený   nový   súdny   znalec),   od

14. apríla   1999   (keď   bolo   doručené   uznesenie   krajského   súdu   účastníkom   konania)   do 17. novembra 2000 (keď bolo vo veci určené pojednávanie) a od 5. februára 2001 (keď boli predložené požadované doklady) do 4. septembra 2001 (keď bolo určené pojednávanie), t. j. spolu vyše 5 rokov a 4 mesiace, treba považovať za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu práve tieto obdobia nečinnosti okresného súdu mali rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť namietaného konania.

K tomu ústavný súd poznamenáva, že ani veľký počet vecí v súdnom oddelení, ani dočasné   pridelenie   sudkyne   na   vyšší   súd   nemožno   považovať   za   takú   okolnosť,   ktorá zbavuje súd ústavou uloženej povinnosti postupovať v občianskom súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (II. ÚS 48/96, I. ÚS 19/00).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva navrhovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako im ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2001