znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 5/98

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu konanom 28. januára 1998 predbežne prerokoval podnet ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛,   na začatie konania o vyslovenie porušenia základného práva upraveného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Okresného súdu v Komárne č. 9C 19/95 a Krajského súdu v Bratislave č. 19 Co 181/96 a takto

r o z h o d o l :

Podnet ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ podal na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podnet na začatie konania, ktorým žiadal vysloviť, že Okresný súd v Komárne a Krajský súd v Bratislave v jeho veci „... nerozhodol v súlade so zákonmi SR a spôsobil mu škodu.   Z uvedeného dôvodu vzniká podnecovateľovi právo na úhradu spôsobenej škody.“.

Z obsahu podnetu a z pripojených dokladov ústavný súd zistil, že navrhovateľ bol kontrahentom na strane kupujúceho vo veci kúpy osobného auta Seat Ibiza GLD. Po uzavretí tejto zmluvy mal navrhovateľ zistiť viacero závažných vád a po neúspešnom rokovaní s predávajúcim o zľave podal na Okresnom súde v Komárne žalobu. Touto žalobou žiadal, aby mu súd priznal zľavu z kúpnej ceny tohto vozidla. Okresný súd v Komárne v konaní vedenom pod č. 9 C 19/95 žalobu zamietol. V dôsledku odvolania navrhovateľa konal vo veci Krajský súd v Bratislave, ktorý v konaní vedenom pod číslom 19 Co 181/96 napadnutý rozsudok súdu I. stupňa potvrdil.

Navrhovateľ v podnete podrobne popísal skutkový stav, za akého došlo jednak k   samotnej kúpe, najmä však polemizoval so skutkovými a napokon i právnymi závermi oboch súdov, formulovanými v ich rozhodnutiach. Na základe toho dospel k záveru, že oba súdy pri svojom rozhodovaní porušili zákon a svojím „nezákonným“ rozhodnutím mu spôsobili škodu. Za škodu pritom považoval sumu, ktorá podľa jeho výpočtov predstavovala zľavu z kúpnej ceny a všetky trovy spojené so súdnym konaním, na znášanie ktorých ho súdy zaviazali. Za právny základ svojho podnetu považoval čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. (ďalej len „zákon   č. 38/1993 Z. z..“) ústavný súd   každý návrh (podnet) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia môže ústavný súd odmietnuť návrhy bez ústneho pojednávania v prípade, že zistí existenciu niektorého z dôvodov v tomto ustanovení uvedených. Jedným z takýchto dôvodov, ktorý sa vzťahuje na prerokovaný prípad je zistenie, že ústavný súd nie je na prerokovanie veci príslušný.

Navrhovateľ žiadal vyslovenie, že: a) Okresný súd v Komárne a Krajský súd v Bratislave nerozhodli v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, b) spôsobili mu škodu, na úhradu ktorej by vznikol navrhovateľovi rozhodnutím ústavného súdu nárok.

Z uvedeného vyplýva, že cieľom sledovaným podnetom navrhovateľa bolo „plnenie“ (de facto) i keď nekonkretizované a nešpecifikované; za quasi prejudiciálne riešenú otázku považoval zmenu rozsudkov vynesených všeobecnými súdmi.

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd prehodnotil dokazovanie vykonané v súdnej veci a na tom základe prijal záver odlišný od záverov   prijatých v rozhodnutiach všeobecných súdov. K takémuto postupu však ústavný súd nemá oprávnenie.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Podľa čl. 143 ods. 2 podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a contrario ústavný súd nepatrí do tejto sústavy súdov. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy sú výlučne kompetentné v rámci svojho hierarchického usporiadania rozhodovať vo veciach im zverených v prvostupňovom konaní a o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch. Skutočnosť, že ústavný súd netvorí časť sústavy všeobecných súdov ho vylučuje z možnosti preskúmavať zákonnosť konania všeobecných súdov.

Nie je povinnosťou ústavného súdu uvádzať, ktoré prípady predstavujú možnosť či právomoc ústavného súdu zasahovať do konania všeobecných súdov. Rámcovo možno uviesť, že ide predovšetkým o spôsob konania všeobecného súdu, a teda o dodržanie predpisov procesného charakteru, upravujúcich postup súdov rozhodujúcich v konkrétnej veci. V podstate ide o tie, ktoré predpokladajú, vyžadujú alebo umožňujú aktívnu alebo pasívnu účasť účastníka konania (jeho spolupôsobenie). Z tejto skutočnosti vyplýva, že ústavný súd v žiadnom prípade nemôže preskúmavať dodržiavanie a aplikáciu takých ustanovení procesných predpisov, ktoré sú prejavom nezávislého postavenia súdu a sudcu: ustanovenia o hodnotení dôkazov, o výlučnej kompetencii súdu z hľadiska rozsahu dokazovania atď. Obsah podnetu predstavuje výlučne námietky proti rozsahu dokazovania a jeho vyhodnoteniu. Ako už bolo uvedené, k takémuto konaniu a záveru, ako žiadal navrhovateľ, nie je ústavný súd príslušný.

Navrhovateľ sa v druhej časti podnetu dožadoval postupu upraveného v čl. 46 ods. 3 ústavy, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Navrhovateľ si nesprávne vyložil čl. 46 ods. 3 ústavy v tom smere, že orgánom príslušným na rozhodovanie tohto druhu je zrejme ústavný súd z dôvodu, že ide o ústavou upravené právo. Napriek tomu je po právnej stránke problematika uplatňovania náhrady škody z titulu prípadného protizákonného rozhodnutia „občianskoprávnou vecou“ v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy, na jej prejednanie je preto príslušný všeobecný súd. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, všeobecne vylučujúcej   možnosť ústavného súdu rozhodovať o náhrade akejkoľvek škody, je potrebné uviesť, že zákonom, ustanovujúcim podmienky a podrobnosti podľa čl. 46 ods. 4 ústavy je zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Tento zákon určuje presný postup, ktorý je potrebné dodržať v prípadoch, ak sa podmienky pre jeho uplatnenie v inom konaní zistia..

S ohľadom na uvedené konštatovanie, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. rozhodol o odmietnutí podnetu pre nepríslušnosť na prerokovanie veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 28. januára 1998

Za správnosť vyhotovenia: ⬛⬛⬛⬛ JUDr. Richard   R a p a n t

predseda senátu