znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 5/2016-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňákaprerokoval prijatú sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 36, Bratislava,zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mandzákom, Advokátska kancelária Mandzáka spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konanívedenom pod sp. zn. 13 C 213/2011 v období po nadobudnutí právoplatnosti uzneseniaÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 337/2013 z 13. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Slovenského pozemkového fondu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právona prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenompod sp. zn. 13 C 213/2011 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 213/2011p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra2015 doručená sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 36, Bratislava (ďalejlen „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.13 C 213/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je rozhodovanieo žalobe spoločnosti[pôvodný žalobca

(ďalej len „žalobca“)], ktorou sa domáha protisťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia sumy 23 183 243,64 € z titulu náhrady škody.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Podaním zo dňa 02. 01. 2012 doručeným súdu dňa 04. 02. 2012 sťažovateľ ako žalovaný navrhol, aby súd podľa ust. § 141a zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky súdny poriadok“) uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 5 % zo žalovanej sumy, čo predstavuje sumu vo výške 1.159.162,18 EUR. Sťažovateľ podal tento návrh bez ohľadu na vydanie rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže vydanie uznesenia podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku podľa názoru sťažovateľa nemôže ovplyvniť povinnosť žalobcu (či už doterajšieho alebo nového) zaplatiť preddavok na trovy konania. Konajúci súd tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel a uznesením č. k. 13 C 213/2011-1234 zo dňa 14. 03. 2012 uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 1.159.133,61 EUR v lehote 30 dní od doručenia uznesenia na účet Okresného súdu Prešov. Súd pri rozhodovaní o tomto návrhu zvažoval aj súčasnú procesnú situáciu, kedy práve dochádzalo, resp. dochádza k zámene účastníkov na strane žalobcu, s čím sa vysporiadal v odôvodnení predmetného uznesenia, z ktorého vyplýva, že vzhľadom na to, že pôvodného žalobcu, ako aj spoločnosť, ktorá sa má stať novým žalobcom v konaní, zastupuje tá istá advokátska kancelária, súd mal za to, že možno spravodlivo takúto povinnosť zloženia preddavku na trovy konania žalobcovi uložiť. Súčasne na základe návrhu žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zo dňa 16. 12. 2012 rozhodol konajúci súd uznesením č. k. 13 C 213/2011-1198 zo dňa 16. 01. 2012 v spojení s uznesením č. k. 13 C 213/2011-1234 zo dňa 14. 03. 2012 o zámene účastníkov konania na strane žalobcu a pripustil, aby do konania namiesto doterajšieho žalobcu vstúpila spoločnosť

Sťažovateľ ďalej uviedol, že„aj napriek rozhodnutiu konajúceho súdu o uložení povinnosti žalobcovi na zloženie preddavku na trovy konania vo výške 1.159.133,61 EUR žalobca predmetnú sumu na účet súdu nezložil, ale dňa 19. 04. 2012 podal návrh na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) (druhá veta) Občianskeho súdneho poriadku, a to za účelom podania návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade právnych predpisov (najmä v rozsahu ust. § 141a Občianskeho súdneho poriadku) v predmetnom konaní, pričom tento návrh na prerušenie konania bol uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 13 C 231/2011-1260 zo dňa 17. 04. 2012 zamietnutý. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie, avšak Uznesením Krajského súdu v Prešove, spis. zn. 17Co 49/2013-1521 zo dňa 07.11.2013 bolo o odvolaní žalobcu rozhodnuté tak, že sa potvrdzuje uznesenie vo výroku o zamietnutí návrh na prerušenie konania.

Súčasne dňa 23. 05. 2012 podal žalobca sťažnosť Ústavnému súdu SR, ktorou namietal porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 13 C 312/2011-1234 zo dňa 14. 03. 2012 v časti výroku o uložení povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania. Predmetná sťažnosť žalobcu však bola Ústavným súdom SR odmietnutá ako podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Žalobca aj napriek súdom uloženej povinnosti zložiť preddavok na trovy konania v určenej lehote túto povinnosť nesplnil, pričom sťažovateľ ako žalovaný v zmysle ust. § 141a Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu procesnej bezpečnosti túto povinnosť splnil a v celej výške zložil preddavok na trovy konania na účet konajúceho súdu, a to i bez výzvy súdu prvého stupňa.

Na základe uvedených skutkových okolností dňa 30. 04. 2012 navrhol sťažovateľ konajúcemu súdu zastavenie súdneho konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania podľa ust. § 141a ods. 1 (posledná veta) Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvého stupňa však do dnešného dňa nerozhodol o tomto návrhu sťažovateľa (súd prvého stupňa najprv zamietol návrh na zastavenie konania, nasledovne však odvolací súd toto uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;, avšak súd prvého stupňa vo veci ďalej nekoná).

Dňa 13. 06. 2012 sťažovateľ (zastúpený advokátom) podal predsedníčke súdu ako orgánu poverenému vybavovaním sťažnosti sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní. V odpovedi na sťažnosť v konaní spis. zn. 13C/213/2011 zo dňa 18.06.2012 predsedníčka Okresného súdu Prešov uviedla, že vyhodnotila sťažnosť ako nedôvodnú.“.

Sťažovateľ sa už predchádzajúcou sťažnosťou domáhal ochrany totožných právv namietanom konaní okresného súdu podaním sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodoluznesením sp. zn. IV. ÚS 337/2013 z 13. júna 2013 tak, že ju ako zjavne neopodstatnenúzamietol.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd po doručení uznesenia Krajského súduv Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 49/2013 zo 7. novembra 2013„nevykonal žiaden procesný úkon, ktorý by viedol k meritórnemu ukončeniu veci; a to i napriek tomu, že sťažovateľ vyzýval súd prvého stupňa, aby konal plynulo a bez zbytočných prieťahov (podanie zo dňa 25.03.2015 adresované všeobecnému súdu)“.

Podľa sťažovateľa„Okresný súd Prešov ako všeobecný súd nezabezpečil v danej právnej veci taký procesný postup, ktorý by odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa a v dôsledku tohto postupu všeobecného súdu stav právnej neistoty sťažovateľa naďalej trvá“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Slovenský pozemkový fond na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nekonaním Okresného súdu Prešov vo veci vedenej pod spis. zn.: 13 C/213/2011 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Prešov prikazuje, aby vo veci vedenej pod spis. zn.: 13 C/213/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi Slovenský pozemkový fond priznáva náhradu trov konania, ktoré je Okresný súd Prešov povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 5/2016 z 13. januára 2016 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konaniev senáte ústavného súdu v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), PeterBrňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2016účinného od 1. marca 2016 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Milan Ľalík(predseda senátu), Peter Brňák (sudca) a Marianna Mochnáčová (sudkyňa). Z uvedenéhodôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré jeuvedené v záhlaví tohto nálezu.

Predseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.1SprO/1612/2015, SprU/3010/2015 z 28. januára 2016 okrem iného uviedol:

„Vo vzťahu k vecnej stránke prijatej sťažnosti poukazujem na priložené uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 21.12.2015 v danej veci, v ktorom zákonný sudca podrobne špecifikuje procesné úkony súdu od podania návrhu až doposiaľ.

Nad rámec uvedených skutočností považujem za potrebné uviesť, že spis bol v mesiaci jún 2014 prerozdelený novému zákonnému sudcovi ako funkčne mladému sudcovi. Spis má cca 1700 strán a vec je z procesnej stránky náročná. S poukazom na procesnú komplikovanosť veci a prerozdelenie veci novému zákonnému sudcovi z dôvodu odchodu pôvodného sudcu na súd vyššieho stupňa, ako aj s poukazom na to, že spis bol medzitým zapožičaný Ústavnému súdu SR a následne aj Disciplinárnemu senátu Najvyššieho súdu SR, mám za to, že vo veci sa koná bez subjektívnych prieťahov. Tomu nasvedčuje aj ostatný úkon súdu zo dňa 21.12.2015, ktorý pre informáciu zasielam v prílohe.

Zároveň Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., pretože som toho názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 10. februára 2016 uviedol, žesúhlasí s upustením od ústneho pojednávania a súčasne si uplatnil náhradu trov konaniav celkovej výške 339,61 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosťprerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti lenna základe písomne podaných stanovísk, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho spisuvedeného pod sp. zn. 13 C 213/2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právnevýchodiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, súvo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu preľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahuveci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02,IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného konania prihliadol tiež na skutočnosť, žesvojím predchádzajúcim uznesením sp. zn. IV. ÚS 337/2013 z 13. júna 2013 (právoplatné26. augusta 2013) odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, žepostup okresného súdu v namietanom konaní nie je poznačený prieťahmi takej intenzity, žeby ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavnýsúd v uvedenom rozhodnutí súčasne konštatoval, že postup okresného súdu mohol byťefektívnejší a sústredenejší.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, v danejveci ide o konanie o zaplatenie sumy 23 182 672,11 € s príslušenstvom z titulu náhradyškody, v ktorom sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení odporcu. Obdobné sporytvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejtoproblematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vecsťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisusp. zn. 13 C 213/2011 v zásade nepotvrdzuje ani nadmernú faktickú zložitosť predmetnejveci.

V súvislosti s posudzovaním procesnej náročnosti veci ústavný súd prihliadol naskutočnosť, že v priebehu napadnutého konania musel okresný súd vykonať aj viacerévedľajšie procesné úkony z podnetu účastníkov konania. Sťažovateľ žiadal, aby okresný súdna základe jeho návrhu zaviazal navrhovateľa na zaplatenie preddavku na trovy konania, čovyvolalo potrebu zisťovania majetkovej situácie navrhovateľa. Navrhovateľ zase 6. mája2014 podal okresnému súdu návrh na prerušenie konania pre účely podania návrhuústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v dôsledku procesnej aktivity účastníkovkonania aj v období pred vydaním uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 337/2013z 13. júna 2013 sa musel okresný súd s ich procesnými návrhmi kvalifikovane vysporiadať,čo tiež malo vplyv na dĺžku napadnutého konania, avšak tieto skutočnosti spolu s postupomokresného súdu v období po právoplatnosti predmetného uznesenia nie sú v posudzovanomprípade spôsobilé odôvodniť jeho celkovú dĺžku viac ako sedem rokov (z toho viac ako štyriroky pred okresným súdom) bez meritórneho rozhodnutia veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanejveci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitnezohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomtokonaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, žeokresný súd v období od 11. februára 2014, keď zaslal navrhovateľovi výzvu, či spĺňapredpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, do 21. decembra 2015, keď vydaluznesenie, ktorým navrhovateľovi uložil povinnosť, aby zložil preddavok na trovy konaniaa súčasne jeho návrh na prerušenie konania zamietol, nevykonal žiadne relevantné procesnéúkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. Nečinnosť okresného súduv tomto období trvala 22 mesiacov.

Z priebehu namietaného konania tiež vyplýva, že uznesenie okresného súduzo 17. januára 2013 (ktorým zamietol návrhy na prerušenie konania ako aj zastaveniekonania) bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 49/2013 zo 7. novembra 2013potvrdené len vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania z 30. marca 2012;vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania z 23. apríla 2012 a vo výrokuo zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie konania zo 7. mája 2012 bolo zrušené a vecv rozsahu zrušenia vrátená okresnému súdu. Odvolací súd vo vzťahu k druhému výrokusvojho rozhodnutia uviedol, že v čase podania návrhu (23. apríla 2012) už pôvodnýnavrhovateľ nebol účastníkom konania, keďže uznesenie o pripustení zmeny účastníkakonania na strane navrhovateľa nadobudlo právoplatnosť už 11. apríla 2012, a preto neboloprávnený podávať žiadne procesné návrhy v namietanom konaní. V súvislosti s tretímvýrokom považoval krajský súd rozhodnutie okresného súdu za predčasné. Uvedenéhodnotí ústavný súd ako neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu.

V súvislosti s neefektívnym postupom v konaní ústavný súd vo svojejpredchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna,resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenieústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosťštátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôliktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

K obrane okresného súdu založenej okrem iného na personálnych zmenách v osobezákonného sudcu, čo predstavuje objektívnu okolnosť majúcu negatívny dopad na plynulosťkonania vo veci sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorejv súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálneproblémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnomkonaní (III. ÚS 1/02).

Na základe uvedeného ústavný súd po posúdení všetkých okolností danej veci dospelk záveru, že postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo u sťažovateľak porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, abyvo veci konal.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súduv namietanom konaní, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstrániltak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza sťažovateľ.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníci znášajú trovy konania predústavným súdom v zásade zo svojho. Len v odôvodnených prípadoch možno podľa § 36ods. 2 zákona o ústavnom súde uložiť úhradu trov konania niektorému z účastníkov. Praxústavného súdu sa postupne ustálila na tom, že už sám úspech sťažovateľa vo vecipredstavuje dostatočný dôvod na to, aby došlo k priznaniu trov. V prerokúvanej veci všakústavný súd takýto dôležitý dôvod nezistil, pretože tak sťažovateľ, ako aj okresný súd súštátnymi orgánmi financovanými z toho istého štátneho rozpočtu, čím – z majetkovéhohľadiska – v podstate splýva subjekt, ktorý by trovy uhradiť mal, so subjektom, ktorému bymali byť uhradené. Takýto presun by bol v podstate len presunom prostriedkov z jednejrozpočtovej kapitoly štátneho rozpočtu do inej. Ústavný súd nevidí dôvod, abyv prerokúvanej veci vydal rozhodnutie, ktorého jediným účinkom by bolo takéto rozpočtovéopatrenie, pretože obaja účastníci o prebiehajúcom konaní vedeli a prostriedky naň si mohlirozpočtovať.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016