znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 5/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   14.   januára 2015 prerokoval   opakovanú   námietku   prezidenta   Slovenskej   republiky   Andreja   Kisku č. 4542-2014-BA z 9. decembra 2014 o odmietnutí sudkyne Ústavného súdu Slovenskej republiky Jany Baricovej pre jej predpojatosť pri rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 a takto

r o z h o d o l :

Konanie   o opakovanej   námietke   prezidenta   Slovenskej   republiky   Andreja   Kisku č. 4542-2014-BA z 9. decembra 2014 o odmietnutí sudkyne Ústavného súdu   Slovenskej republiky Jany Baricovej pre jej predpojatosť vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2014 doručená opakovaná námietka prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku (ďalej aj   „prezident   Slovenskej   republiky“)   č.   4542-2014-BA   z   9.   decembra   2014   (ďalej   aj „opakovaná   námietka   prezidenta   Slovenskej   republiky   z 9. decembra   2014“   alebo „podanie“) o odmietnutí sudkyne ústavného súdu Jany Baricovej pre jej predpojatosť pri jej rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014.

Na ústavnom súde sú na základe uznesení č. k. III. ÚS 571/2014-25 z 24. septembra 2014   (uznesenie   o   spojení   vecí   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   10832/2014   a sp. zn. Rvp 10847/2014 na spoločné konanie) a č. k. PLs. ÚS 4/2014-11 z 12. novembra 2014 (uznesenie o spojení vecí vedených pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 a sp. zn. I. ÚS 588/2014 na spoločné konanie) spojené na spoločné prerokovanie a rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 sťažnosť JUDr. Evy Fulcovej, Živnostenská 2, Bratislava, ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. 1112-2014-BA z 2. júla 2014   o   nevymenovaní   za   sudkyňu   ústavného   súdu;   sťažnosť   JUDr.   Juraja   Sopoligu, Bidovce 259, ktorou namieta porušenie základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na vstup do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c)   Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt o občianskych právach“) rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. 1112-2014-BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudcu ústavného súdu   a sťažnosť   JUDr.   Miroslava   Duriša,   PhD.,   Zádvorie   189/57,   Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na vstup do verejných   služieb   svojej   krajiny   podľa   čl.   25   písm.   c)   paktu   o   občianskych   právach rozhodnutím   prezidenta   Slovenskej   republiky   č.   1112-2014-BA   z   2.   júla   2014 o nevymenovaní za sudcu ústavného súdu.

Prezident Slovenskej republiky podaním č. k. 4542-2014-BA z 9. decembra 2014 doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2014 namietal predpojatosť sudkyne III. senátu ústavného súdu Jany Baricovej.

V   rámci   svojej   argumentácie   v podaní   z   9.   decembra   2014   prezident   Slovenskej republiky uviedol:

«Právny a skutkový základ druhého odmietnutia sudkyne Ústavného súdu Slovenskej republiky Jany Baricovej

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“), konkrétne jeho prvý senát, rozhodol 12. novembra 2014 uznesením sp. zn. I. ÚS 690/2014 tak, že nevylúčil sudkyňu   Ústavného   súdu   Janu   Baricovú   (ďalej   len:   „odmietaná   sudkyňa“)   z   výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014.

Z   odôvodnenia   tohto   uznesenia   vyplýva,   že   podstatou   môjho   odmietnutia   boli ústavnosť vymenovania odmietanej sudkyne a možnosť jej vypočutia ako svedkyne. Také dôvody, podľa senátu, neodôvodňujú vylúčenie odmietanej sudkyne z výkonu sudcovskej funkcie,   pretože   jej   vymenovanie   bolo   formálne   ukončené   a   jej   výsluch   ako   svedkyne neprichádza do úvahy, lebo nebola prítomná pri pohovoroch so sťažovateľmi.

Z   obsahu   tohto   uznesenia   je   teda   úplne   zrejmé,   že   sa   ním   nerozhodlo   o   mojich dôvodoch   odmietnutia   sudkyne   Jany   Baricovej   a   dôvody   tohto   uznesenia   sú   nielen arbitrárne, ale idú až tak ďaleko, že prekrúcajú to, čo som uviedol v prvom odmietnutí sudkyne Jany Baricovej.

Každý súd, vrátane Ústavného súdu, je povinný rozhodovať o odmietnutí sudkyne tak, že náležitým spôsobom sa vyjadrí ku každému uplatnenému dôvodu takého procesného úkonu účastníka konania. Ak súd nepostupuje takýmto spôsobom, účastník je oprávnený uplatniť   dôvody,   na   ktoré   súd   neodpovedal,   v   ďalšom   odmietnutí   sudkyne;   opakované odmietnutia sú prípustné aj podľa zákona.

Podľa   §   15a   ods.   4   OSP   (§   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov) na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol nadriadený súd. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že mám oprávnenie opakovať odmietnutie sudkyne Jany Baricovej, pretože prvý senát Ústavného súdu nerozhodol o mojich dôvodoch prvého odmietnutia, ale rozhodol o niečom, čo som v skutočnosti ani nenamietal.... Dôvod spočívajúci v potrebe vykonať dokazovanie výsluchom odmietanej sudkyne, o ktorom sa nerozhodlo uznesením I. ÚS 690/2014

Vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 o prijatí sťažnosti JUDr. Evy Fulcovej a o   prijatí   sťažnosti   JUDr.   Juraja   Sopoligu   na   ďalšie   konanie   rozhodoval   III.   senát Ústavného súdu zložený z predsedu senátu Ľubomíra Dobríka, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika.

K   tejto   veci   bola   pripojená   na   spoločné   konanie   aj   vec   vedená   pod   sp.   zn. I. ÚS 588/2014 (sťažovateľ Miroslav Duriš).

Sudkyňu   Janu   Baricovú   som   vymenoval   za   sudkyňu   Ústavného   súdu   svojím rozhodnutím z 10. júla 2014 č. 39-2014-OP.

Sťažovateľka Eva Fulcová a sťažovatelia Juraj Sopoliga a Miroslav Duriš mojím rozhodnutím   č.   1112-2014-BA   z   2.   júla   2014   neboli   vymenovaní   za   sudkyňu   a   sudcov Ústavného súdu.

Všetci traja sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy a sťažovatelia Juraj Sopoliga a Miroslav Duriš aj porušenie práva na vstup do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. 1112-2014-BA z 2. júla 2014, t. j. porušenie základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podstata ich sťažnosti teda spočíva v tom, že boli v konaní o ich ne/vymenovaní diskriminovaní tak, ako to rozsiahlo odôvodňujú vo svojich sťažnostiach.

Zásada   rovnosti   zaobchádzania   predstavuje   všeobecnú   zásadu   práva,   ktorá   je konkretizovaná prostredníctvom zásady zákazu diskriminácie. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného   súdu   táto   všeobecná   zásada   vyžaduje,   aby   sa   s   porovnateľnými   situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, ibaže by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené.

Podľa   sťažovateľov   v   tejto   veci   sa   vytvorili   dve   skupiny   kandidátov   na   sudcu Ústavného   súdu.   V   prvej   skupine   sa   prirodzene   nachádza   kandidátka,   ktorá   bola vymenovaná   za   sudkyňu   Ústavného   súdu,   a   v   druhej   skupine   sa   nachádzajú   všetci nevymenovaní kandidáti na sudcu Ústavného súdu.

Takýto výklad obsahu sťažností sťažovateľov je jedine možný a potvrdzuje ho plne vec   Ústavného   súdu   vedená   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   5/03,   v   ktorej   neúspešný   kandidát   na predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   tvrdil   porušenie   čl.   30   ods.   4   Ústavy vo vzťahu k úspešnému kandidátovi na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Sťažovatelia   sa   teda   vo   svojich   sťažnostiach   vymedzujú,   či   vedomky   alebo nevedomky, proti kandidátke, ktorá bola vymenovaná za sudkyňu Ústavného súdu, a tvrdia, že oni nemali – oproti Jane Baricovej – také podmienky na prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. k funkcii sudcu Ústavného súdu ako ona.

Najvýraznejšie   to   vyplýva   zo   strany   20   ods.   5   sťažnosti   Juraja   Sopoligu,   ktorý doslova uvádza:

„Pri splnení všetkých ústavných kritérií sťažovateľom. Je zrejmé, že nie sú dané rozdiely   takého   druhu   a   závažnosti,   ktoré   odôvodňujú   nerovnaké   zaobchádzanie so sťažovateľom (v porovnaní s úspešným kandidátom).“

Senát v uznesení o nevylúčení odmietanej sudkyne však k tomu závažnému tvrdeniu vôbec nezaujal stanovisko, hoci z tejto časti sťažnosti Juraja Sopoligu (to platí aj pre Evu Fulcovú a Miroslava Duriša) vyplývajú dve základné skutočnosti:

1) Juraj Sopoliga sa porovnáva s úspešným kandidátom, ktorým bola v jeho veci len odmietaná sudkyňa a tvrdí, že som s ňou zaobchádzal inak ako s ním;

2) Juraj Sopoliga nebol prítomný pri pohovore s odmietanou sudkyňou, ale tvrdí, že sa s ňou inak zaobchádzalo ako s ním; to je však tvrdená skutková okolnosť, na ktorú možno nájsť odpoveď len výsluchom odmietanej sudkyne a konfrontovaním zistení z jej výpovede s tvrdeniami uvedenými na s. 20 ods. 5 sťažnosti Juraja Sopoligu.

Preto je posledný odsek na s. 4 uznesenia o nevylúčení odmietanej sudkyne úplne zmätočný; v prvom odmietnutí som totiž tvrdil toto:

„Z toho vyplýva, že ako prezident Slovenskej republiky a účastník v tomto konaní budem navrhovať, aby sudkyňa Ústavného súdu Jana Baricová bola predvolaná a vypočutá ako   svedkyňa   na   všetky   okolnosti,   ktoré   sa   týkali   obsahu   a   formy   jej   pohovoru   pred poradným   orgánom,   ktorý   som   zriadil   na   preskúmanie   vhodnosti   kandidátov   na   sudcu Ústavného súdu, ako aj na ostatné okolnosti, ktoré predchádzali jej vymenovaniu.“ Ako dospel senát k tomu, že som navrhoval vypočuť odmietanú sudkyňu na priebeh pohovorov ostatných sťažovateľov nie je z jeho uznesenia zistiteľné, ak odhliadneme od faktu, že senát prebral doslova a nekriticky argument Juraja Sopoligu.

V spojitosti   s   predmetom   výsluchu   odmietanej   sudkyne   je   potrebné   zdôrazniť,   že závažnou okolnosťou objektívneho potvrdenia vzťahu tejto sudkyne k prejednávanej veci je aj to, že ona jediná získala poznatky o predmete dokazovania v tejto veci nie ako sudkyňa, ale ako priama účastníčka pohovoru pred poradným orgánom, ktorého ústavnosť, postup, postavenie a výsledky pred ním sťažovatelia namietajú, so zreteľom na jej osobu.

V tejto spojitosti je jasné, že ide o jedinú možnú svedkyňu, ktorá môže potvrdiť, ako sa s ňou, so zreteľom na čl. 30 ods. 4 Ústavy, zaobchádzalo; výsledok jej výpovede bude potrebné konfrontovať s výsluchmi nevymenovaných kandidátov na sudcu Ústavného súdu, vrátane troch sťažovateľov v tejto veci. Súčasne sa takto musí preskúmať, či táto kandidátka bola   alebo   nebola   pred   svojim   vymenovaním   za   sudkyňu   Ústavného   súdu   nejakým spôsobom zvýhodnená oproti nevymenovaným kandidátom.

V uznesení o nevylúčení odmietanej sudkyne niet žiadneho odôvodnenia týkajúceho sa týchto dôvodov odmietnutia....

Dôvod spočívajúci v dotknutosti odmietanej sudkyne v spojení s vecou II. ÚS 5/03, o ktorom sa nerozhodlo uznesením I. ÚS 690/2014

Sudca môže byť odmietnutý pre svoju predpojatosť aj vtedy, ak má kvalifikovaný pomer k veci.

Pod   kvalifikovaným   pomerom   sudcu   k   prejednávanej   veci   je   potrebné   rozumieť predovšetkým   to,   že   výsledok   konania   pred   Ústavným   súdom   by   sa   mohol   priamo a bezprostredne   dotknúť   postavenia,   najmä   práv   a   oprávnení   takého   sudcu;   v   prípade odmietanej sudkyne by sa dalo objektívne uvažovať o tom, že by mohla byť v prítomnom konaní oprávnene považovaná, ak by sťažovatelia správne formulovali svoje sťažnosti, aj za vedľajšiu účastníčku

Dôvodom je to, že ak by uspeli viacerí ako dvaja sťažovatelia (sťažnosti podali všetci piati nevymenovaní kandidáti), takýto výsledok by mohol priamo a bezprostredne vplývať na ústavnosť jej vymenovania.

Senát v uznesení o nevylúčení odmietanej sudkyne na tento dôvod pomeru odmietanej sudkyne k predmetu konania vo veci III. ÚS 571/2014 však odpovedal takto:

„Toto konanie (rozumej, ktorého účastníčkou bola odmietaná sudkyňa) už nemá nič spoločné s ďalšími konaniami neúspešných kandidátov...“.

Opätovne poukazujem na to, že samotní sťažovatelia poukazujú na súvis konania, v ktorom odmietaná sudkyňa bola vymenovaná za sudkyňu Ústavného súdu, s ich konaniami a   z   tohto   porovnania   (sťažnosť   Juraja   Sopoligu)   vyvodzujú   záver   o   nerovnakom zaobchádzaní s nimi.

Bude   preto   úlohou   pre   senát   Ústavného   súdu,   namiesto   uvádzania   vlastných dôvodov, ktoré nemajú žiadnu oporu v sťažnostiach, odpovedať na tento dôvod odmietnutia v súlade s jeho obsahom....»

Na   základe   uvedeného   prezident   Slovenskej   republiky   v   závere   svojho   podania uviedol, že je nútený vyhlásiť, že sudkyňu ústavného súdu Janu Baricovú vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 odmieta podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   pre   jej   pomer   k veci,   tak   ako   to   vyplýva   z   obsahu   tohto   podania, a navrhol, aby ju príslušný senát vylúčil z výkonu jej sudcovskej funkcie v tejto veci.

Sudkyňa   ústavného   súdu   Jana   Baricová   sa   k opakovanej   námietke   prezidenta Slovenskej   republiky   z 9. decembra   2014   vyjadrila   podaním   zo   17.   decembra   2014, v ktorom uviedla, že zotrváva na svojom vyjadrení z 28. októbra 2014 a podľa nej v tejto opakovanej   námietke   nie   sú   uvedené   žiadne   nové   skutočnosti   ani   okolnosti,   s   ktorými by sa ústavný   súd   už   nezaoberal   a   o   ktorých   by   už   nebol   rozhodol   uznesením   sp. zn. I. ÚS 690/2014 z 12. novembra 2014.

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde dôvody vylúčenia podľa odseku 1 oznámi sudca bez meškania predsedovi ústavného súdu.

Podľa   § 28 ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastník konania môže vyhlásiť,   že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho   pojednávania,   môže   ju   účastník   konania   vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podanie   prezidenta   Slovenskej   republiky   z   9.   decembra   2014   posúdil   I.   senát ústavného   súdu   ako   opakovanú   námietku   prezidenta   o   odmietnutí   sudkyne   ústavného súdu Jany Baricovej pre jej predpojatosť pri jej rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014.

Zákon o ústavnom súde neobsahuje úpravu postupu ústavného súdu v konaní pred ním pri podaní opakovanej námietky zaujatosti.

Ústavný súd pri rozhodovaní v tejto veci primerane vychádzal z ustanovenia § 15a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne. Vzhľadom na uvedené nebolo podľa názoru senátu I. ÚS nevyhnutné o predmetnej veci opakovane   rozhodnúť.   Námietkový   senát   však   zohľadnil   dispozitívny   úkon   namietanej sudkyne a pokyn predsedníčky ústavného súdu na predloženie veci senátu I. ÚS na ďalšie rozhodnutie,   a preto   konanie   o opakovanej   námietke   prezidenta   Slovenskej   republiky č. 4542-2014-BA z 9. decembra 2014 o odmietnutí sudkyne ústavného súdu Jany Baricovej pre jej predpojatosť vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 v záujme procesnej čistoty zastavil.

Nad rámec uvedeného ústavný súd k argumentácii prezidenta Slovenskej republiky v podaní z 9. decembra 2014 poznamenáva, že pri rozhodovaní o námietke zaujatosti sudcu nie je prípustné vychádzať iba z pochybností o pomere sudcu k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, ale je potrebné vychádzať aj z hmotnoprávneho rozboru objektívnych skutočností, ktoré k týmto pochybnostiam viedli.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015