znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 5/2012-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   februára   2012   v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka, zo sudkyne   Marianny Mochnáčovej   a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti R. B., N., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 129/2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 129/2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. R. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   zaplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý uhradiť R. B. trovy právneho zastúpenia v sume   475,93   (slovom   štyristosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiattri   centov)   na   účet   jej právneho zástupcu JUDr. S. J..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2011 doručená sťažnosť R. B., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 129/2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   15.   novembra   1999   podala okresnému   súdu   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   sumy   12   000   Sk s príslušenstvom proti odporcovi – Z., spol. s r. o. Podľa sťažovateľky „od tohto dátumu súd vo veci urobil len niekoľko úkonov smerovaných k tomu, aby zistil, či žalovaný ešte existuje alebo už nie“.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd vo veci samej nekonal 12 rokov a do dňa podania sťažnosti vo veci meritórne nerozhodol, čím spôsobil zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukázala na aktuálnu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje 3 kritériá – právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania počas konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.

K uvedeným kritériám sťažovateľka uviedla:„1. Právna otázka predložená sťažovateľom Okresnému súdu Trnava nepredstavuje právne ani fakticky zložitú problematiku, aby si vyžadovala riešenie po dobu 12 rokov. Uplatňované právo nie je zložité a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, pričom rozhodovacia činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach sa opiera o ustálenú judikatúru. Ide o bežné vymáhanie pohľadávky zo vzťahu založeného kúpnou zmluvou.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania možno, počas celej doby konania, hodnotiť ako aktívne a súčinné, v dôsledku čoho nemohlo prispieť k zdĺhavosti konania a nevykazuje znaky, ktoré by mali byť v neprospech sťažovateľa pri posudzovaní zbytočných prieťahov v tomto konaní. Nie sú tu prítomné žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sťažovateľ svojím správaním prispel k doterajšej dĺžke namietaného konania, aj keď sťažovateľ nemal veľa príležitostí aktívne sa zúčastňovať konania, keďže vo veci samej sa nekonalo za 12 rokov žiadne pojednávanie.

3. Pokiaľ ide o postup Okresného súdu Trnava v posudzovanom konaní, z analýzy dosiaľ vykonaných úkonov vyplýva, že súd bol v spore takmer nečinný.“

Podľa   sťažovateľky   ani „fakt,   že   v   predmetnej   veci   Okresný   súd   Trnava   úkony vykonal, nemôže sám o sebe vylúčiť existenciu zbytočných prieťahov v konaní. Obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu alebo iného zodpovedného orgánu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, Ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00). Zisťovanie, či žalovaný existuje alebo nie, po dobu dvanástich rokov považuje sťažovateľ za neprimerané.“.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu, pretože vzhľadom na doterajšiu   dĺžku   konania   v   danej   veci   by   náprava   už   nebola   možná,   čo   odôvodňuje vyslovenie   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   bez   vyčerpania   tohto   prostriedku nápravy.

Na základe uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd uznesením prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vo veci samej vydal nález, v ktorom vysloví:„Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Trnave   pod   sp.   zn. 10C/129/2011 porušené bolo.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Trnava v konaní sp. zn. 10C/129/2011 ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva R. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 12.000 EUR   (slovom:   dvanásťtisíc   EUR),   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   povinný   sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi R. B. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR, ktorú je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J...“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   5/2012-10 z 11. januára 2012 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľky   a   predsedníčka   okresného   súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   1SprV/35/2012 z 26. januára 2012, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 31. januára 2012, chronologicky opísala priebeh napadnutého konania takto: «Dňa 22. 11. 1999 bol doručený na Okresný súd Trnava návrh na vydanie platobného rozkazu, v ktorom navrhovateľ R. Č. žiadal, aby súd určil odporcovi: Z., spol. s r. o., T., zaplatiť 12.000,-- Sk so 17,6 %-ným úrokom z omeškania od 1. 6. 1996 do dňa zaplatenia a 5 000,-- Sk titulom zmluvnej pokuty podľa ust. § 300 Obchodného zákonníka. Spolu s návrhom bola doručená žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.

V tomto období vydávali platobné rozkazy na súdoch súdne tajomníčky, preto bol spis pridelený súdnej tajomníčke M. D., ktorá dňa 26. 11. 1999 dala do spisu úpravu na predloženie spisu sudcovi na rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Justičná čakateľka dňa 15. 12. 1999 dala dotaz na Z., spol. s r. o., ohľadne právnej subjektivity odporcu a zároveň vyzvala, aby v prípade, že majú právnu subjektivitu, zaslali doklad preukazujúci túto skutočnosť.

Dňa 5. 1. 2000 oznámil F. H., že dňa 4. 10. 1999 bol vyhlásený konkurz na P., spol. s r. o., P. a pripojil uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4K/262/1999-20 zo dňa 5. 10. 1999. Podpredsedníčka súdu dňa 10. 2. 2000 dala spis prideliť podľa poradia ďalšiemu sudcovi, zrejme pre odchod sudcu, ktorému bola vec pridelená, z tunajšieho súdu. Vec bola pridelená JUDr. M. Ď., ktorá dňa 16. 9. 2004 spis predložila vyššiemu súdnemu úradníkovi na rozhodnutie o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov po preverení, či odporca existuje a či má právnu subjektivitu.

Vyšší súdny úradník dňa 7. 10. 2004 vyzval P., s. r. o., P. a JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., s. r. o., P., aby v lehote 30 dní uviedli, či odporca označený so sídlom T., je alebo bol súčasťou odborových orgánov tejto spoločnosti a zároveň, aby uviedli,   či uvedená odborová organizácia ešte existuje a zaslali o tom doklad. Správca konkurznej podstaty JUDr. T. D. oznámil, že zamestnáva dvoch pracovníkov a odborová organizácia u nich neexistuje.

Dňa   6.   4.   2005   vyšší   súdny   úradník   vyzval   navrhovateľa   z   adresy   trvalého i prechodného bydliska, uvedeného v návrhu, aby v lehote 10 dní doplnil správne označenie odporcu a doklad preukazujúci jeho pasívnu legitimáciu a právnu subjektivitu. Zásielky sa vrátili   s   uvedením   pošty:   Adresát   zomrel.   Taktiež   správa   z   Registra   obyvateľov   SR, doručená súdu 8. 6. 2005, potvrdila, že navrhovateľ 24. 11. 2002 zomrel.

Vyšší súdny úradník dňa 4. 7. 2005 do spisu dal úpravu založiť spis na 30 dní do vybavenia dopytu v spise 5Ro 1678/99 a predložiť potom spolu s týmto spisom. Na základe odpovede na dopyt v spise 5Ro 1678/99 vyzval vyšší súdny úradník sťažovateľku a L. Č., aby sa vyjadrili, či majú záujem vstúpiť do konania namiesto pôvodného navrhovateľa ako jeho právni nástupcovia a ak áno, či na návrhu na začatie konania trvajú alebo tento berú späť.   Zároveň   im   oznámil,   že   súdu   sa   v   doterajšom   konaní   nepodarilo   zistiť,   či navrhovateľom označený odporca v súčasnosti ešte existuje alebo nie. Sťažovateľka a L. Č. prevzali výzvu dňa 25. 1. 2006 a sťažovateľka dňa 3. 2. 2006 a L. Č. dňa 30. 1. 2006 oznámili, že trvajú na podanej žalobe a vstupujú do konania, avšak k označeniu odporcu neuviedli žiadne skutočnosti.

Vzhľadom   na   odchod   vec   vybavujúceho   vyššieho   súdneho   úradníka   bol spis preraďovaný   na   ďalších   vyšších   súdnych   úradníkov,   pracujúcich   v   oddelení   a   dňa 1. 8. 2011 bol spis predložený vyššej súdnej úradníčke Mgr. Z. H., ktorá do spisu dala úpravu „preveď do registra C, nakoľko platobný rozkaz nebol vydaný, keďže navrhovateľ zomrel, právni nástupcovia po navrhovateľovi oznámili, že na návrhu trvajú, ale právna subjektivita   navrhovateľom   označeného   odporcu   v   návrhu   je   sporná,   takáto   odborová organizácia   podľa   šetrenia   v   registri   organizácií   na   internetovej   stránke   Štatistického úradu   SR   neexistuje   a   na   subjekt,   pri   ktorom   má   byť   zriadená   uvedená   odborová organizácia, je vyhlásený konkurz“.

Spis bol náhodným výberom elektronickými prostriedkami pridelený na prejednanie a   rozhodnutie   sudkyni   JUDr.   Ľ.   V.   dňa   31.   8.   2011.   Sudkyňa   dňa   2.   9.   2011   vyzvala sťažovateľku a L. Č. uznesením, aby v lehote 30 dní od doručenia tohto uznesenia doplnili návrh   na   začatie   konania   zo   dňa   15.   11.   1999   označením   odporcu,   uvedením identifikačného   čísla   a   dokladom   o   právnej   subjektivite   odporcu.   Ďalej   aby   predložili dedičské rozhodnutie   s vyznačenou právoplatnosťou,   z ktorého bude zrejmé ich   právne nástupníctvo   po   pôvodnom   navrhovateľovi.   Za   L.   Č.   prevzal   výzvu   splnomocnenec   a zásielka, adresovaná sťažovateľke na adresu, na ktorej predtým výzvu prevzala a uviedla ju i v odpovedi ako svoju adresu, sa vrátila s uvedením pošty „adresát je neznámy“.

Sudkyňa dňa 23. 9. 2011 dala dopyt na Register obyvateľov SR ohľadom zistenia bydliska   sťažovateľky,   ďalej   na   Okresný   súd   Nové   Mesto   nad   Váhom   na   pripojenie dedičského spisu k nahliadnutiu po pôvodnom navrhovateľovi, a tiež na Ministerstvo vnútra SR ohľadom zistenia, či označený odporca je vedený v zmysle § 9a zákona č. 83/1990 Zb. v evidencií združení.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom dňa 11. 10. 2011 oznámil, že nezistil žiadny dedičský spis po navrhovateľovi. Ministerstvo vnútra SR dňa 14. 10. 2011 oznámilo, že označený   odporca   nie   je   a   ani   nebol   zapísaný   do   evidencie   odborových a zamestnávateľských organizácií. Pravdepodobne ide o organizačnú zložku Odborového zväzu potravinárov SR, preto oznámili, že sa súd má obrátiť priamo na Odborový zväz potravinárov SR, B.

Register obyvateľov SR dňa 14. 10. 2011 oznámil adresu sťažovateľky, na ktorú jej bola doručená výzva dňa 2. 11. 2011, a sudkyňa sa 14. 10. 2011 obrátila so žiadosťou o dedičský spis na Okresný súd Trenčín a tiež na Odborový zväz potravinárov SR B. o oznámenie, či majú organizačnú zložku a či má organizačná zložka právnu subjektivitu. Okresný súd Trenčín dňa 16. 11. 2011 oznámil, že v dedičskej veci po neb. R. Č. bol podaný návrh na dodatočné dedičské konanie a vec nie je právoplatne skončená. Dedičský spis na nahliadnutie nezaslal.

Odborový zväz   potravinárov   SR   dňa 14.   11.   2011 oznámil,   že nemá v evidencii organizačnú zložku Z. spol. s r. o. a ani nemá vedomosť o existencii takejto organizácie. Advokát sťažovateľky dňa 2. 12. 2011 oznámil, že identifikačné číslo odporcu sa im nepodarilo zistiť, avšak priložili vyjadrenie odporcu zo dňa 24. 5. 1999 s identifikačnými údajmi, ktoré boli totožné s údajmi, ktoré sa v spise už nachádzali.

Sudkyňa dňa 5. 12. 2011 požiadala Okresný súd Trenčín o zaslanie rozhodnutia, ktorým   bolo   dedičské   konanie   15D/173/2011   právoplatne   skončené,   aj   s   vyznačenou právoplatnosťou. Okresný súd Trenčín žiadosť prevzal 16. 12. 2011 a 20. 12. 2011 oznámil, že náhradné dedičské konanie po neb. R. Č. pod sp. zn. 15D/173/2011 ešte nie je skončené. Sudkyňa dňa 21. 12. 2011 požiadala Okresný súd Trenčín o oznámenie, pod akou spisovou značkou   sa   viedlo   pôvodné   dedičské   konanie   po   poručiteľovi   R.   Č.   a   zároveň   žiadala pripojenie   spisu   pôvodného   dedičského   konania   prípadne   oznámenie   okruhu   dedičov   a zaslanie   rozhodnutia,   ktorým   bolo   pôvodné   dedičské   konanie   skončené,   s   vyznačenou právoplatnosťou.   Dňa   17.   1.   2012   Okresný   súd   Trenčín   doručil   súdu   uznesenie   č.   k. 23D/677/2004-195 zo dňa 11. 8. 2004, ktorým bolo konanie vo veci prejednania dedičstva po pôvodnom navrhovateľovi zastavené, nakoľko poručiteľ nezanechal žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, čo v predbežnom vyšetrení uviedla sťažovateľka, a kde v odôvodnení boli uvedení zákonní dedičia. Taktiež konanie 26D/874/2005 o prejednaní novoobjaveného majetku bolo zastavené.

Sudkyňa dňa 19. 1. 2012 konanie zastavila a zároveň rozhodla, že navrhovatelia nemajú právo na náhradu trov konania, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že subjekt označený ako odporca nie je právnickou osobou a neboli splnené podmienky pre začatie   konania   z   dôvodu   nedostatku   podmienky   konania   podľa   §   104   ods.   1   O.   s.   p. Uznesenie sa doručuje účastníkom konania.»

Podľa názoru predsedníčky okresného súdu boli zbytočné prieťahy v napadnutom konaní spôsobené aj z dôvodov na strane sťažovateľky, ktorá „o konaní vedela od počiatku, keďže v konaní ide o pôvodne jej pohľadávku, ktorú postúpila na manžela R. Č., neoznámila súdu, že navrhovateľ zomrel, a že vstupuje do konania ako jeho dedička. Taktiež po zistení tejto skutočnosti na výzvu súdu oznámila len, že vstupuje do konania, ale neodpovedala na výzvu na doplnenie označenia odporcu. Pokiaľ by už pôvodný navrhovateľ riadne označil odporcu, vo veci by bol vydaný platobný rozkaz, avšak vzhľadom na označenie odporcu, ktorý nemal právnu subjektivitu, došlo k potrebe zisťovania právnej subjektivity odporcu zo strany   súdu,   ako   aj   po   úmrtí   navrhovateľa   k   potrebe   úkonov   smerujúcich   k   zisteniu právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa.“.

Vo vzťahu k postupu okresného súdu v tomto konaní predsedníčka okresného súdu poukázala   na   opakovanú   zmenu   zákonného   sudcu   v   právnej   veci   sťažovateľky,   ako   aj na mimoriadnu zaťaženosť vyšších súdnych úradníkov a sudcov, ktorým bola vec pridelená.

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   vyjadrení   zo   6.   februára   2012,   ktorým reagoval na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, uviedol: „Máme za to, že prieťahy v tomto   konaní   sú   neospravedlniteľné.   Konkrétne   spôsobovanie   prieťahov   súdom   je evidentné okrem iného v období odo dňa 10. 2. 2000, keď predsedníčka súdu dala spis prideliť sudcovi pre odchod predchádzajúceho sudcu do 16. 9. 2004, keď pridelená sudkyňa predložila spis na rozhodnutie o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. To znamená, že   štyri   roky   trvalo   iba   začatie   rozhodovania   o   oslobodení   od   súdnych   poplatkov. Vychádzajúc   z   ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   dĺžku   celého konania v trvaní 4 rokov nie je možné považovať za primeranú...

Ďalšie neodpustiteľné prieťahy boli spôsobené v období od 3. 2. 2006 do 1. 8. 2011. Od doručenia odpovede na výzvu súdu, v ktorej navrhovatelia žiadali pokračovať v konaní bol spis preraďovaný na vyšších súdnych úradníkov a až dňa 1. 8. 2011 bol jedným zo súdnych   úradníkov   preradený   do   registra   C.   Toto   preraďovanie   spisu   medzi   súdnych úradníkov trvalo vyše 5 rokov. Dovoľujeme si podotknúť, že v tomto konaní išlo o vydanie platobného rozkazu.

Podľa vyjadrenia súdu sťažovateľka spôsobila prieťah v konaní tým, že neoznámila, že   navrhovateľ   zomrel   a   do   konania   vstupuje   ako   dedička.   Keďže   sťažovateľka   nemá právnické vzdelanie, nevedela o podobnej povinnosti. Tento argument však neospravedlňuje prieťahy súdu. Pôvodný navrhovateľ zomrel dňa 24. 11. 2002. Súd však na to prišiel až dotazom zo dňa 6. 4. 2005. Ak by súd vo veci riadne konal, tento prieťah vôbec nemusel nastať.

Súd ďalej argumentuje tým, že pôvodný navrhovateľ riadne neoznačil odporcu, ktorý nemal právnu subjektivitu, a teda došlo k potrebe zisťovania právnej subjektivity zo strany súdu. Dovoľujeme si podotknúť, že predmetné zisťovanie odporcu súdom trvalo vyše 13 rokov. Až dňa 27. 01. 2012 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené uznesenie súdu   s   č.   k.   10C/129/2011-66   zo   dňa   19.   1.   2012,   v   ktorom   tento   konanie   zastavuje z dôvodu, že v prejednávanej veci subjekt označený v návrhu ako odporca nemá právnu subjektivitu a nie je právnickou osobou. Keďže k tomuto záveru prišiel súd až po 13 rokoch, zmaril tým šancu sťažovateľky na vymáhanie pohľadávky vo výške 564,30 eura s prísl., ktorá je dávno premlčaná voči správnemu subjektu.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Trnave   pod   sp.   zn. 10C/129/2011 porušené bolo.

Ústavný súd SR priznáva R. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 12.000 EUR   (slovom:   dvanásťtisíc   EUR),   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   povinný   sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi R. B. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 475,93 EUR, ktorú je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu podanom pôvodným navrhovateľom R. Č. na zaplatenie sumy 12 000 Sk s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi jeho manželkou R. Č. (v súčasnosti B., pozn.), teda sťažovateľkou, a Z., spol. s r. o., T. (ďalej len „odporca“), na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 10. júna 1999, ktorou po zrušení bezpodielového spoluvlastníctva manželov túto pohľadávku sťažovateľka postúpila na svojho manžela (pôvodného navrhovateľa). Predmet tohto súdneho konania nemožno   považovať   po   vecnej   stránke   za   zložitý,   taktiež   po   právnej   stránke   je   nutné konštatovať, že žiadne skutočnosti nenasvedčujú zložitosti veci a obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.

2. Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   danej   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   prípade   sťažovateľky   došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na strane navrhovateľa, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd nemusel   uplatňovanú   zmenu   uznesením   pripustiť.   Sťažovateľka   totiž   vstúpila do predmetného   konania   v   tom   štádiu,   v   akom   sa   nachádzalo   pred   zmenou   účastníkov konania.   Uvedená   skutočnosť   má   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadný   význam   pre vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   postupu okresného súdu, pretože v uvedenom prípade nedošlo ku vzniku nového procesno-právneho vzťahu,   ale   k procesno-právnemu   nástupníctvu   do   už   existujúceho   procesno-právneho vzťahu   (m.   m.   II. ÚS   211/2010,   III.   ÚS   319/2011).   Aj   s   prihliadnutím   na   tento   záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľka môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

Ústavný súd pri preskúmaní predloženého súdneho spisu zistil niekoľko okolností, ktorými   sťažovateľka   čiastočne   prispela   k   prieťahom   v   konaní   okresného   súdu,   a   to neoznámením   úmrtia   pôvodného   navrhovateľa   a   právneho   predchodcu   sťažovateľky okresnému súdu, ako aj nedoplnením označenia odporcu na základe výzvy okresného súdu. V tejto súvislosti však ústavný súd tiež zohľadnil, že skutočnosť, či sťažovateľka mala vedomosť o vedení posudzovaného konania, nie je možné objektívne zistiť.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

V   konaní   okresného   súdu   možno   ustáliť   neprimerane   dlhé   obdobie   nečinnosti trvajúce viac ako štyri a pol roka v čase medzi doručením oznámenia a vstupe Považských mlynov a cestovinární, spol. s r. o., do konkurzu 5. januára 2000 a zisťovaním existencie odporcu okresným súdom 7. októbra 2004. V tomto období okresný súd nevykonal vo veci žiadny procesný úkon.

Ústavný   súd   ďalej   vyhodnotil   ako   neprimerane   dlhý   postup   okresného   súdu   od doručenia   oznámenia   sťažovateľky,   že   trvá   na   podanom   návrhu   3.   februára   2006,   do vydania uznesenia sp. zn. 10 C 129/2011 z 2. septembra 2011, ktorým boli sťažovateľka, ako   aj   navrhovateľ   v   2.   rade   R.   Č.   vyzvaní,   aby   upresnili   návrh   na   začatie   konania označením odporcu uvedením identifikačného čísla a dokladom o jeho právnej subjektivite. Obdobie nečinnosti okresného súdu trvalo päť a pol roka.

Konanie   okresného   súdu   v   ďalšom   období   bolo   plynulé   a   nevyznačovalo   sa prieťahmi (23. septembra 2011 okresný súd zaslal dopyt na register obyvateľov Slovenskej republiky   na   zisťovanie   bydliska   sťažovateľky,   požiadal   Okresný   súd   Nové   Mesto   nad Váhom o pripojenie dedičského spisu po pôvodnom   navrhovateľovi a súčasne požiadal Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   o   zistenie,   či   odporca   je   vedený   v   evidencii združení;   14.   októbra   2011   bol   dedičský   spis   po   pôvodnom   navrhovateľovi   vyžiadaný z Okresného súdu Trenčín; 5. decembra 2011 bol Okresný súd Trenčín opätovne požiadaný o   zaslanie   rozhodnutia,   ktorým   bolo   dedičské   konanie   po   pôvodnom   navrhovateľovi skončené, 19. januára 2012 okresný súd uznesením konanie zastavil).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v priebehu posudzovaného konania došlo k zbytočným prieťahom spôsobeným nečinnosťou okresného súdu v trvaní 10 rokov.

Ústavný pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na skutočnosť, že posudzované súdne konanie   bolo   ku   dňu   jeho   rozhodovania   skončené   uznesením   sp.   zn.   10   C   129/2011 z 19. januára 2012 o zastavení konania z dôvodu nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania na strane odporcu, ktorého právnu subjektivitu sa v konaní nepodarilo preukázať.

Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 12 000 eur argumentujúc neospravedlniteľnými a neprimeranými prieťahmi, v dôsledku ktorých jej nie je umožnené dosiahnuť účinnú nápravu zásahu do jej základných práv.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   prihliadol na to, že sťažovateľka sa žiadnym spôsobom aktívne nepričinila o to, aby s ňou okresný súd ako s účastníčkou mohol ďalej konať po úmrtí pôvodného navrhovateľa. Vzhľadom na správanie sťažovateľky a jej pasivitu vo vzťahu k prerokovaniu návrhu podaného ešte jej právnym predchodcom,   ako aj vzhľadom   na skutočnosť,   že v   čase   doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   okresný   súd   vo   veci   plynule   konal   a   následne   uznesením sp. zn. 10 C 129/2011 z 19. januára 2012 konanie zastavil z dôvodu nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania na strane odporcu, za súčasného zohľadnenia predmetu konania, ktorým   je   uplatnenie   pohľadávky   v   sume   12   000   Sk   s   príslušenstvom,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu) a jeden úkon   právnej   služby   vykonaný   v   roku   2012   (vyjadrenie   k   vyjadreniu   predsedníčky okresného   súdu).   Vychádzal   pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 261,82 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 je odmena advokáta 1/6 z výpočtového základu zo sumy 763 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) tak predstavuje celkovú sumu 475,93 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012