znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 5/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. J. a Ž. J., obaja bytom K., zastúpených advokátkou Mgr. J. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 235/2010-67 z 29. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. a Ž. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2010 doručená sťažnosť J. J. a Ž. J., K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. J. K., K., ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 2 Co 235/2010-67 z 29. septembra 2010.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   odporcami   v   konaní o zaplatenie 6 271,72 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 109/2008.

Okresný súd uznesením č. k. 9 C 109/2008-43 z 19. mája 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) konanie vo veci zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľom pred začatím prvého pojednávania vo veci. O náhrade trov označeného konania rozhodol okresný súd   uznesením   tak,   že   sťažovateľom   priznal   právo   na   náhradu   trov   konania   v   sume 696,84 €, pričom v odôvodnení poukázal na § 146 ods. 2 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Proti uzneseniu okresného súdu v časti jeho výroku o náhrade trov konania podal navrhovateľ odvolanie.

Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 235/2010-67 z 29. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie   krajského   súdu“)   uznesenie   okresného   súdu   v   odvolaním   napadnutej   časti zmenil tak, že sťažovateľom náhradu trov prvostupňového konania nepriznal s poukazom na to,   že   okresný   súd   v   otázke   náhrady   trov   konania   nerozhodol   vo   veci   správne,   keď nezohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 OSP. Krajský súd napriek úspechu navrhovateľa v odvolacom konaní mu svojím uznesením nepriznal náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že mu žiadne trovy nevznikli.

Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti uviedli:

«Je absolútne scestné, ak Krajský súd za dôvody hodné osobitné zreteľa považoval „okolnosti danej veci“ tak ako uviedol na str. 3 svojho rozhodnutia bez toho, aby vôbec skúmal dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré ho viedli k tomu, aby účastníkom nepriznal náhradu trov konania…

Z uznesenia Krajského súdu nieje vôbec možné zistiť dôvod aplikácie § 150 OSP v danej veci…

So závermi a teda rozhodnutím Krajského súdu sa sťažovatelia nemôžu stotožniť, pretože   porušujú   základné   práva   sťažovateľov…   ako   aj   pre   arbitrárnosť   a   svojvôľu ohľadom vysporiadania sa s posúdením úspechu vo veci, vysporiadania sa s aplikovaním § 150 O. s. p., a teda dôvodov hodných osobitného zreteľa v prospech žalobcu.

Máme za to, že náhrada trov konania je zásadne ovplyvnená zásadou úspechu vo veci, ktorú obsahuje § 142 ods. 1 O. s. p...

Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP dáva súdu možnosť nepriznať náhradu trov konania, ak   by   ich   priznanie   bolo   v   rozpore   s   princípmi   spravodlivostí.   Súd   však   nemôže   toto ustanovenie aplikovať podľa ľubovôle…

Ako vyplýva zo samotného znenia ust. § 150 ods. 1 O. s. p., ide o inštitút, ktorý je výnimočným   opatrením,   iba   v   prípade,   že   skutočne   existujú   dôvody   hodné   osobitného zreteľa, pričom je namieste v odôvodnení výrok o trovách konania patrične objasniť. Pri skúmaní, či v danom prípade sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, mal súd prihliadať   zvlášť   k   pomerom   majetkovým,   sociálnym,   osobným   a   ďalším   všetkých účastníkov konania (pričom je treba zhodnotiť napr. majetkové pomery nielen toho, kto by mal náhradu trov konania hradiť, ale i toho, komu by mali byť nahradené, sťažovatelia sú obaja na starobnom dôchodku), ďalej tiež k okolnostiam, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, k postoju účastníkov v priebehu konania a pod. Uvedené skutočnosti Krajský súd v danom   prípade   vôbec   neskúmal,   pričom   ani   neodôvodnil,   prečo   sa   vyššie   uvedenými skutočnosťami nezaoberal, prečo vyššie uvedené skutočnosti a teda aj svoje rozhodnutie precízne neodôvodnil, pretože aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania zostáva aj tu zachovaná   požiadavka   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia,   ktoré   zodpovedá   zákonnosti, ako aj vykonávaným skutkovým zisteniam.

Krajský   súd   pri   posudzovaní   okolností   hodných   osobitného   zreteľa   prihliada   na absolútne irelevantné skutočnosti…

Z   vyššie   uvedeného   dôvodu   považujeme   rozhodnutie   Krajského   súdu   za neodôvodnené rozhodnutie a ústavne neakceptovateľné...

Podľa nášho názoru rozhodnutie Krajského súdu o trovách konania nie je vôbec riadne   odôvodnené…   rozhodnutie   Krajského   súdu   je   postavené   na   špekuláciách a dohadoch a aplikácii § 150 O. s. p. bez opodstatnenosti, pretože pokiaľ Krajský súd aplikoval § 150 O. s. p. musí… ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležité odôvodnený, čo sa v danom rozhodnutí nestalo… Máme za to, že v danej veci krajský   súd   v pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   extrémne   vybočil   z   pravidiel upravujúcich konanie o náhrade trov konania podľa O. s. p. v dôsledku čoho v danom prípade   došlo   najmä   na   základe   takej   interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení zákona krajským súdom, ktorá v sebe zahŕňa črty svojvôle.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   máme   za   to,   že   Krajský   súd   v   Košiciach   pri rozhodnutí   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   sťažovateľom   ako   žalovaným   nesprávne aplikoval a interpretoval zákon, keď procesnú zodpovednosť za výsledok sporu preniesol na žalovaných teda sťažovateľov. Preto je potrebné uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 Co 235/2010-67 považovať za svojvoľné, účelové a arbitrárne, porušujúce rovnosť účastníkov   konania,   pričom   svojim   svojvoľným   rozhodnutím   evidentne   diskriminoval účastníka -sťažovateľov v konaní, ktorí sa v rámci vyvolaného konania žalobcom sa len bránili proti nedôvodnej žalobe, úkonmi realizovanými do spisu prostredníctvom právneho zástupcu.

Krajský súd pri rozhodovaní vo veci sťažovateľov evidentne prehliadol (opomenul) ich úspech v konaní…

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, máme za to, že by sa mali vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu, čo Krajský súd v danom prípade opomenul. Máme za to, že povinnosťou Krajského súdu bolo dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu   v   dôsledku   platenia   trov   konania,   pričom   v   danom   prípade   sťažovatelia   utrpeli majetkovú ujmu platením trov právneho zastúpenia v predmetnom konaní za úkony, ktoré realizoval ich právny zástupca na ochranu ich práv a oprávnených záujmov, a aj napriek tomu   im   Krajsky   súd   trovy   konania   k   náhrade   nepriznal,   čím   Krajsky   súd   vo   svojom rozhodnutí   postupoval   v   rozpore   so   zásadou   „rovnosti   zbraní“   pričom   KS   zvýhodnil žalobcu pri svojom rozhodnutí s tým, že vlastne žalobca, hoci by mal byť povinný nahradiť žalovaným   trovy   konania,   tak   ako   rozhodol   správne   prvostupňový   súd,   ich   vlastne žalovaným   nemusí nahradiť   aj napriek   tomu,   že   žalobca   zavinil,   že sa   konanie   muselo zastaviť...

došlo k ujme, ktorú svojim rozhodnutím spôsobil Krajský súd a preto v dôsledku týchto   skutočnosti   sťažovatelia   požadujú   za   porušenie   vyššie   označených   práv   finančné zadosťučinenie v sume 696 €, čo približne zodpovedá sume nepriznaných trov konania...»

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo J. J. a Ž. J. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 235/2010-67 z 29. septembra 2010… porušené bolo.

Základné právo J. J. a Ž. J. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 235/2010-67 z 29. septembra 2010… porušené bolo.

Základné právo J. J. a Ž. J. rovnosti a zákazu diskriminácie, podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   pod   sp.   zn.:   2 Co/235/2010-67 zo dňa 29. septembra 2010... porušené bolo.

Základné právo J. J. a Ž. J. na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   pod   sp.   zn.:   2 Co/235/2010-67 zo dňa 29. septembra 2010… porušené bolo.

J. J. a Ž. J. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 696 eur. Ústavný   súd   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   2   Co   235/2010-67 z 29. septembra 2010… zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť J. J. a Ž. J. trovy právneho zastúpenia v sume   254,88   €   na   účet   ich   právneho   zástupcu   Mgr.   J.   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia   sťažnosťou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov podľa   čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je odlišný   právny   názor   sťažovateľov   na výklad a aplikáciu prvej vety § 150 ods. 1 OSP (podľa ktorej, ak sú dané dôvody hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať) namietaná arbitrárnosť a nedostatočná odôvodnenosť uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie   týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho rozhodovania.   Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 150 ods. 1 OSP, použitie ktorého   je   výnimkou,   pretože   iba   v   prípade,   že   všeobecný   súd   dospeje   k   záveru,   že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu (dôvody hodné osobitného zreteľa) je úlohou všeobecných súdov,   a to vždy   so zreteľom na konkrétne okolnosti   posudzovanej   veci.   Vzhľadom   na   to   ústavnému   súdu   v   zásade   neprináleží posudzovať   existenciu   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   umožňujúcich   aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný prípad (teda že sú dôvody na aplikáciu § 150 ods. 1 OSP splnené, pozn.), musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť o takýto prípad.

Krajský súd k dôvodnosti aplikácie § 150 ods. 1 OSP v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„V   danom   prípade   ako   to   vyplýva   z   obsahu   spisu,   k   späťvzatiu   žaloby   v   tomto prípade došlo z dôvodu uzavretia vzájomnej dohody medzi žalobcom a dcérou žalovaných... Súd prvého stupňa aj napriek tomu, že mu nebol známy obsah uvedenej dohody rozhodol o trovách konania s poukazom na ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. majúc za to, že z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil žalobca tým, že zobral žalobu späť, keďže k späťvzatiu žaloby nedošlo v dôsledku správania sa žalovaných, ale po vzájomnej dohode žalobcu s ich dcérou.

Z   obsahu   spisu   okrem   iného   však   vyplýva   aj   skutočnosť,   že   k   prerušeniu   tohto konania došlo do doby ukončenia konania o vyporiadanie BSM medzi žalobcom a dcérou žalovaných,   pričom   predmetom   tohto   konania   je   žaloba   o   vydanie   bezdôvodného obohatenia   spočívajúceho   v   tom,   že   počas   trvania   manželstva   s   dcérou   žalovaných   do nehnuteľností vlastnícky patriacej žalovaným investovali finančné prostriedky, čím došlo k zhodnoteniu nehnuteľnosti a to z finančných prostriedkov získaných na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Ide teda o spor súvisiaci s vyporiadaním BSM   žalobcu   a   dcéry   žalovaných,   pretože   finančné   prostriedky   získané   mimoriadnym medziúverom a stavebným úverom patrili do ich BSM.

Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody   zvláštneho   zreteľa,   pre   ktoré   náhradu   trov   celkom   alebo   sčasti   neprizná.   Pri posudzovaní   okolností   hodných   osobitného   zreteľa   je   potrebné   prihliadať   na   osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoja v konaní.

V danom prípade ako to vyplýva z obsahu spisu, ihneď po podaní žaloby žalobca požiadal o prerušenie konania poukazujúc na to, že v rámci konania o vyporiadanie BSM s bývalou manželkou, ktorá je dcérou žalovaných, môže dôjsť k rozhodnutiu, na základe ktorého   by   predmetný   spor   ani   nemusel   prebehnúť,   teda   bol   by   predpoklad   zastavenia konania. Je teda zrejmé, že predmetnú žalobu žalobca podával z opatrnosti a s úmyslom otázku, ktorá má byť riešená v tomto konaní vyriešiť v rámci konania o vyporiadanie BSM. Ako   to   vyplýva   z   dohody   uzavretej   medzi   žalobcom   a   dcérou   žalovaných,   ktorá   bola predložená v odvolacom konaní a označená ako dohoda o prepísaní spoludlžníka a ručiteľa uzavretá 18. 1. 2010, touto dohodou došlo k mimosúdnej dohode, ktorá mala za následok ukončenie predmetného sporu aj ukončenie sporu o vyporiadanie BSM späťvzatím žaloby. Vychádzajúc   z   uvedených   okolností,   prihliadajúc   predovšetkým   na   to,   že   otázka predmetu sporu v tomto konaní bola závislá od dohody s dcérou žalovaných, ktorá nebola účastníčkou konania, odvolací súd mal za to, že v danom prípade boli splnené podmienky pre   nepriznanie   náhrady   trov   konania   podľa   §   150   ods.   1   O.   s.   p.,   pričom   dôvody zvláštneho   zreteľa   odvolací   súd   videl   predovšetkým   v   okolnostiach   danej   veci   vyššie popísané.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 ako už bolo vyššie uvedené zmenil tak, že náhradu trov prvostupňového konania účastníkom nepriznal...“

Aplikácia   §   150   ods.   1   OSP   založená   na   výnimočnosti   predmetu   konania   alebo pomerov   na   strane   účastníkov   je   v   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu odôvodnená   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne   a   relevantne).   Krajský   súd   vo svojom uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil, v ktorých okolnostiach videl dôvody hodné osobitného zreteľa zakladajúce uplatnenie § 150 ods. 1 OSP. Ústavný súd považuje za   ústavne   akceptovateľné,   aby   vzhľadom   na   celkové   okolnosti   daného   prípadu   a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania hradil každý účastník vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu v časti   týkajúcej   sa   nepriznania   náhrady   trov   konania   odporcom   nie   sú   podľa   názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich   nemožno   považovať   za   odporujúce   článkom   ústavy   a   dohovoru,   ktoré   označili sťažovatelia.   Vzhľadom   na   to   nemožno   tieto   skutkové   a   právne   závery   označiť   za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a preto   ich   ústavný   súd   nemá   dôvod   ani   oprávnenie   prehodnocovať   ani   ich   prípadne nahrádzať vlastnými.

Ústavný   súd   nezistil   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením   krajského   súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mu umožňovala dospieť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že označeným uznesením   došlo   k porušeniu   označených   práv.   Preto   sťažnosť   v   tejto   časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia   namietali,   že   uznesením   krajského   súdu   došlo   aj   k porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že porušenie týchto článkov ústavy odôvodňujú sťažovatelia obdobnou argumentáciou (nesprávnymi právnymi závermi krajského súdu pri aplikácii § 150 ods. 1 OSP pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania a nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu) ako porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z toho dôvodu už ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne formulovať závery súvisiace so zjavnou   neopodstatnenosťou   tvrdení   sťažovateľov   o   tom,   že   namietaným   uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov ako celok z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznaní finančného zadosťučinenia a priznaní náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011