znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 5/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1, čl.   47   ods.   2   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 20/2008   a   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Co 229/2008, 9 Co 93/2009 a 9 Co 94/2009 a jeho uzneseniami z 23. októbra 2008 a 31. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1, čl.   47   ods.   2   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 20/2008 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 229/2008, 9 Co 93/2009 a 9 Co 94/2009 a jeho uzneseniami z 23. októbra 2008 a 31. marca 2009.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom je vedené konanie pod sp. zn. 6 C 20/2008 na základe žaloby sťažovateľa o ochranu osobnosti. Okresný súd uznesením z 13. júna 2008 zamietol žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré krajský súd na odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 10 Co 229/2008 z 23. októbra 2008 potvrdil. Predmetné uznesenie krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním. Okresný súd uznesením   č.   k.   6   C   20/2008-101   z 21.   januára   2009   zamietol   žiadosť   sťažovateľa o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie a uznesením č. k. 6 C 20/2008-104 z toho istého   dňa   uložil   sťažovateľovi   poriadkovú   pokutu.   Tieto   uznesenia   krajský   súd   na odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 9 Co 93/2009, 9 Co 94/2009 z 31. marca 2009 potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Cdo 206/2009, 3 Cdo 207/2009 zo 17. septembra 2009 dovolanie sťažovateľa proti už označeným   rozhodnutiam   krajského   súdu   odmietol   (o   neustanovení   advokáta   pre   účely dovolacieho   konania),   resp.   zastavil   (o   uložení   poriadkovej   pokuty   a o neoslobodení   od súdnych poplatkov).

3. Sťažovateľ namieta, že „vo veci konal miestne nepríslušný súd OS Martin, hoci vo veci mal konať Okresný súd Bratislava II, nakoľko ide o žalobu o ochranu osobnosti... V konaní bola sťažovateľovi odňatá zákonná sudkyňa JUDr. B. S. a nahradená nezákonnou sudkyňou JUDr. M. I... krajský súd... potvrdil chybne rozhodnutie OS MT 6 C/20/2008-82 zo   dňa   13.   06.   2008...   okresný   súd...   BRUTÁLNE   PORUŠIL   a   ZMARIL   DOVOLACIE konanie neustanovením advokáta... Chybne rozhodol aj Najvyšší súd...“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby takto rozhodol: „Okresný súd... porušil základné práva sťažovateľa garantované čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru...

Okresný súd... je povinný zaplatiť satisfakciu 2. 000 Eur D. B. v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu US SR...

Ústavný   súd   prikazuje   konať vo   veci sp.   zn.   6   C/20/2008 bez   ďalších   obštrukcií a tento musí prizvať na konanie JUDr. I. P... za účelom ochrany základných práv D. B. pred súdom...

Ústavný sud zrušuje uznesenia Krajského súdu... 10 Co/229/2008-? zo dňa 23. 10. 2008 a 9 Co/93, 94/2009 zo dňa 31. 03. 2009.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Citovaný   článok   ústavy   limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Sťažnosť sťažovateľa nespĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona o ústavnom súde, napriek tomu je z jej obsahu zrejmé, že námietky sťažovateľa smerujú k porušeniu ním označených práv postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu (tento ale v petite sťažnosti neoznačil, pozn.) v súvislosti s rozhodnutím o jeho žiadosti o oslobodenie od   súdnych   poplatkov   (i),   ako   aj   rozhodnutím   o   jeho   žiadosti   o   ustanovenie   právneho zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie v predmetnej veci (ii).

8. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu (bod 7i a 7ii) sa stali právoplatnými v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),   pričom   zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

9. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti sťažovateľom označených porušení práv postupom a označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu odmietol ako oneskorene podanú (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

10.   Pokiaľ   sťažovateľ   v rámci   sťažnosti   (nie   jeho   petitu)   namietal   aj   dovolacie rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 206/2009, 3 Cdo 207/2009 zo 17. septembra 2009, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania. Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

11. K uvedenému (bod 10) ústavný súd už iba dodáva, že aj keby sťažovateľ označil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 206/2009, 3 Cdo 207/2009 zo 17. septembra 2009 v petite sťažnosti (čo neurobil), bolo by potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto prípade najvyššieho súdu   v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (IV. ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,   II. ÚS   20/05,   IV.   ÚS   55/05,   IV.   ÚS   288/05).   Vo   vzťahu k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   práv   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 206/2009, 3 Cdo 207/2009 zo 17. septembra 2009 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd postupoval a rozhodol plne v súlade s procesnými ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   a   jeho   postup   ani rozhodnutie   sa   nevyznačuje   prvkami svojvôle pri aplikácii zákona či arbitrárnosťou. Ústavný súd by preto podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v časti   sťažovateľom   namietaných   porušení   práv smerujúcu proti najvyššiemu súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

12. V neposlednom rade, pokiaľ sťažovateľ namietal miestnu príslušnosť okresného súdu   a   porušenie   princípu   zákonného   sudcu,   ústavný   súd   k uvedenému   dodáva,   že sťažovateľ v priebehu ďalšieho konania vo veci samej má možnosť uvedené skutočnosti namietať, a to či už procesnými návrhmi v rámci prerokúvanej veci alebo v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiu vo veci. Ústavný súd preto nemá právomoc ani na konanie o tejto časti sťažnosti, pričom nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie sťažnosti nemožno odstrániť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010