znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 5/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť S. G., R., zastúpeného advokátom JUDr. Š. B., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/104/2007 a jeho uznesením sp. zn. 3 Nto/14/2008 z 28. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2008 doručená   sťažnosť S.   G. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 To/104/2007   a jeho   uznesením   sp.   zn. 3 Nto/14/2008 z 28. mája 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/31/2005 z 26. januára 2007odsúdený podľa § 35 ods. 1 a § 234 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov nepodmienečne.

Sťažovateľ sa proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu odvolal a následne podal „Doplnenie   dôvodov   odvolania   voči   rozsudku   Okresného   súdu   v Martine   sp.   zn. 2 T 31/2005 zo dňa 26. 1. 2007“.

Sťažovateľ podal na hlavnom pojednávaní na krajskom súde 21. mája 2008 podanie označené ako „Námietka obžalovaného S. G., bytom R., okres... voči predsedovi senátu JUDr. V. S. z dôvodov § 30 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. - Trestného poriadku“.

Krajský   súd   o   podanej   námietke   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3 Nto/14/2008 z 28. mája 2008 tak, že jej nevyhovel. Sťažovateľ konštatoval, že „... a preto toto uznesenie považujem   za   rozhodnutie,   ktorým   bolo   zakryte   porušenie   mojich   ústavných   práv, základných   slobôd   v konaní   3 To/104/2007   garantované   Ústavou   Slovenskej   republiky a Dohovorom pre ľudské práva...“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že „doklady, ktoré som uviedol ako prílohy č. 3 a 4 sudcovia zámerne prehliadli, a tým neobjektívne rozhodovali alebo tam v čase   ich   rozhodovania   skutočne   neboli   a v tom   prípade   niekto   úmyselne   manipuloval s listinnými dôkazmi, čo je trestné...“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   dôsledne   neskúmal   skutočnosti   svedčiace pre a proti   vylúčeniu   predsedu   senátu   krajského   súdu   z vykonávania   úkonov   trestného konania.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   uvedeným   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   bolo porušené jeho právo na osobnú slobodu, právo na obhajobu, právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 5 dohovoru.

Podľa   sťažovateľa „Krajský   súd   v Žiline   uznesením   zo   dňa   28. 05. 2008, sp.   zn. 3 Nto/14/2008-593 nevyhovel mojej námietke a predsedu senátu JUDr. S. nevylúčil z mojej trestnej   veci,   a preto   takéto   uznesenie   nie   je   v   súlade   s Trestným   poriadkom,   Ústavou Slovenskej republiky...“.

Sťažovateľ namietal aj to, že bol v jeho trestnej veci „... vystavený pocitom právnej neistoty, krivdy, nespravodlivosti, bezmocnosti a úzkosti z konania Krajského súdu v Žiline pri rozhodovaní o mojej námietke zaujatosti“.

Sťažovateľ   preto   žiadal,   aby ústavný   súd   prijal jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a rozhodol týmto nálezom:

„- Základné právo S. G. na osobnú slobodu, práva na obhajobu, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 2, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 3 To/104/2007porušené bolo.

- Základné právo S.   G.   na osobnú slobodu,   práva na obhajobu,   nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 2, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 3Nto/14/2008 porušené bolo.

- Ústavný súd Slovenskej republiky ruší Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 05. 2008, sp. zn. 3 Nto/14/2008-593 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

- Sťažovateľovi   S.   G.,   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100.000,- Sk, (slovom: jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

- S. G. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet JUDr. Š. B. č... vedený v... Ž., a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   je   vzhľadom   na   to   povinný   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti preskúmať najskôr jej procesné náležitosti a splnenie predpokladov na jej prípadné prijatie na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 31. júla 2008 a z jej príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Nto/14/2008 z 28. mája 2008 bola podľa § 31 ods. 6 zákona   č.   141/1961   Z.   z.   Trestného   poriadku v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“) zamietnutá námietka zaujatosti sťažovateľa, ktorú podal na verejnom zasadnutí 22. mája 2008 proti predsedovi senátu krajského súdu, JUDr. V. S. (Označeným uznesením krajského súdu bola zamietnutá námietka zaujatosti sťažovateľa, pričom krajský súd   zároveň   nevylúčil   predsedu   senátu   krajského   súdu   z vykonávania   úkonov   trestného konania.)

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   tvrdenej   protiústavnosti v procesnom   postupe   krajského   súdu,   ktorá   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   spočívala v rozhodovaní zaujatého sudcu, ktorý nebol z konania vylúčený. Túto skutočnosť vníma sťažovateľ   ako   nelegálnu   ingerenciu   súdnej   moci   do   jeho   statusu   účastníka   trestného konania s následným porušením svojich ústavných práv.

Pokiaľ ide o porušenie práv sťažovateľa, ku ktorým malo dôjsť uznesením krajského súdu   sp.   zn. 3   Nto/14/2008   z 28.   mája   2008,   ktorým   zákonný   sudca   nebol   vylúčený z vykonávania   úkonov   trestného   konania,   v danom   prípade   práva   sťažovateľa   porušené neboli, pretože § 30 Trestného poriadku vymenúva taxatívne dôvody na vylúčenie sudcu. Podľa   tohto   ustanovenia   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   môže   byť   vylúčený sudca, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom,   alebo   pre   pomer   k inému   orgánu   činnému   v tomto   konaní.   Takýto pomer   k veci   a ani   k osobám   zistený   nebol.   Ako   vyplýva   z odôvodnenia   uznesenia krajského súdu: „Dôsledným preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd nezistil, že   by   objektívne   boli   preukázané   také   skutočnosti,   ktoré   by   spochybňovali   nezaujatosť predsedu senátu JUDr. V. S. Samotný subjektívny pocit obžalovaného, že predseda senátu je voči nemu zaujatý a chce ho svojou rozhodovacou činnosťou a rozsudkom poškodiť, ešte sám o sebe nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu, resp. celého senátu, pretože by mal byť zaujatý.“

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v namietanom rozhodnutí   nepodcenil   svoju   rozhodovaciu   právomoc   pri   odôvodňovaní   napadnutého rozhodnutia,   pričom „Osobitne   sa   tiež vyjadril   k námietke   obžalovaného   ohľadne   jeho predvolania   políciou   na   verejné   zasadnutie,   pričom   uviedol,   že   tak   učinil   z dôvodu, že obžalovaný   neprevzal   predvolanie   na   verejné   zasadnutie   na   6. 3. 2008,   pritom   nešlo o jeho prvé neprevzatie súdnej zásielky. K námietke týkajúcej sa skutočnosti, že v spise sa nenachádza stanovisko obžalovaného zo 14. 3. 2008 predseda senátu uviedol, že toto mu bolo   predložené   až   30. 3. 2008,   kedy   ho   osobne   predložil   obžalovaný   na   verejnom zasadnutí.   Pokiaľ   bolo   uvedené   stanovisko   podané   v podateľni   Krajského   súdu   v Žiline 14. 3. 2008, nie je mu známy dôvod, prečo sa z podateľne nedostalo do trestného spisu. Keď ho obžalovaný naň upozornil na verejnom zasadnutí, spis prelistoval, pričom uvedené stanovisko   v ňom   nenašiel.   K   námietke   týkajúcej   sa   ustanovenia   náhradného   obhajcu uviedol, že postupoval tak preto, že u obžalovaného ide v poradí už o štvrtého zvoleného obhajcu a práve neprítomnosť obhajcu JUDr. B. na verejnom zasadnutí 6. 3. 2008, aj keď sa ospravedlnil, bola dôvodom na takýto postup.“

Z rozhodnutia   a postupu   krajského   súdu   teda   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s označenými   článkami ústavy a dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 77/05).

Ústavný súd je toho názoru, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných prostriedkov   nápravy,   prípadne iným zákonom   upraveným spôsobom   pred   iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   s poukázaním   na   svoju   konštantnú   judikatúru   taktiež   zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Podľa názoru ústavného súdu procesný postup krajského súdu v predmetnej veci bol uskutočnený lege artis, krajský súd sa so vznesenou námietkou zaujatosti sudcu vysporiadal zákonom   anticipovaným   spôsobom,   a preto   ho   aj   ústavný   súd   považuje   za   ústavne relevantný a akceptovateľný.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   zodpovedá požiadavkám, ktoré vyplývajú z čl. 16 ods. 1 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 a čl. 6 dohovoru pre rozhodnutia v trestnom konaní. Dôvody namietané sťažovateľom krajský súd skúmal   v rozsahu   ich   zákonného   vymedzenia,   svoje   rozhodnutie   v uznesení   sp. zn. 3 Nto/14/2008 z 28. mája 2008 odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami a výklad príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   nevykazuje   znaky   svojvôle.   Ústavný   súd zo sťažnosti   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   spochybňovali   závery   označeného   súdu o existencii protiústavnosti jeho postupu. Z toho dôvodu považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Uvedené závery o neopodstatnenosti podania sťažnosti sa vzťahujú v celom rozsahu aj na napadnutý postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/104/2007.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   s ďalšími   nárokmi sťažovateľa v nej uvedenými nezaoberal.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009