znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 5/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2007 predbežne prerokoval sťažnosť R. M. a A. M., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namietajú porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 160/2005 a Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 10/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. a A. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2006   doručená   sťažnosť   R.   M.   a A.   M.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   K.,   B.,   ktorou   namietajú   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 160/2005 a Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 10/2004.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil   porušenie označených   základných   práv   vyplývajúcich   z ústavy   rozsudkami   krajského   súdu č. k. 11 Co 160/2005-110   z 29.   marca   2006   a okresného   súdu   č.   k.   6   C   10/2004-81 z 11. februára 2005 s tým, aby boli oba rozsudky zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 121 058 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia žalobou z 2. marca 2004 podanou okresnému súdu   požadovali   uložiť   žalovanej   povinnosť   odstrániť   časť   murovanej   stavby   a plota. Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   6   C   10/2004-81   z 11.   februára   2005   bola   ich žaloba zamietnutá.   Na   základe   odvolania   sťažovateľov   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 11 Co 160/2005-110 z 29. marca 2006 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti rozsudku   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   dovolanie   s tým,   že   odvolací   súd   ich   vec nesprávne právne posúdil, avšak uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Cdo   218/2006   zo   4.   októbra   2006   bolo   dovolanie   ako neprípustné odmietnuté. Práve preto sa najvyšší súd nezaoberal rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Podľa názoru sťažovateľov sú rozsudky okresného súdu a krajského   súdu   nesprávne,   vzhľadom   na   nesprávne   právne   posúdenie   zo   strany všeobecných súdov.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 160/2005-110 z 29. marca 2006 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 10/2004-81 z 11. februára 2005.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 218/2006 zo 4. októbra 2006, ktoré bolo doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   30.   októbra   2006,   vyplýva,   že   dovolanie sťažovateľov   bolo   odmietnuté.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   dovolanie   voči potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   nebolo   prípustné,   pretože   neboli   naplnené skutkové podstaty prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Nešlo totiž o zmeňujúci rozsudok krajského súdu a prípustnosť dovolania nebola krajským súdom ani vyslovená. Nešlo ani o prípad ustanovenia § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže najvyšší súd ako dovolací súd vo veci ešte nerozhodoval. Preto dovolanie mohlo byť prípustné iba z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Tieto   dôvody   však   najvyšší   súd   nezistil   a sťažovatelia ich ani v podanom dovolaní nenamietali.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   podanej   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 10/2004-81 z 11. februára 2005, nie je daná právomoc ústavného súdu. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   o ochrane   týchto   základných   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľov   vo   vzťahu   k rozsudku okresného súdu mal v odvolacom konaní krajský súd. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 160/2005-110 z 29. marca 2006. Sťažovatelia neudávajú, kedy im bol rozsudok doručený, avšak zo skutočnosti, že okresný súd obdržal rozsudok krajského súdu podľa prezentačnej pečiatky 22. mája 2006 a tiež zo skutočnosti, že najvyšší súd konal a rozhodol o dovolaní proti rozsudku krajského súdu 4. októbra 2006, možno urobiť celkom nepochybný záver, že sťažnosť, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. decembra 2006, bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty počítanej od doručenia rozsudku krajského súdu.

Nemožno súhlasiť so sťažovateľmi, ktorí začiatok plynutia zákonnej dvojmesačnej lehoty   vyvodzujú   z momentu   doručenia   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Proti   rozsudku krajského súdu z dôvodov správne uvádzaných v uznesení najvyššieho súdu bolo prípustné dovolanie iba z niektorého z dôvodov výslovne uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovatelia však prípustnosť nimi podaného dovolania nevyvodzovali z tohto zákonného ustanovenia, pretože namietali iba nesprávne právne posúdenie ich veci krajským súdom. Najvyšší súd dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku ani nezistil. Za situácie, keď dovolanie bolo zjavne neprípustné, nebolo možné jeho podanie kvalifikovať ako účinný prostriedok nápravy. Preto naň nebolo možné prihliadnuť pri úvahách o počiatku plynutia zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2007