znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 5/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   K.,   mal.   P.   K.   a   mal.   M.   K.,   všetci   bytom   B.,   právne zastúpených   advokátom   JUDr. R.   F.,   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 37/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 37/97 p o r u š i l právo J. K., mal. P. K. a mal. M. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   37/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. K., mal. P. K. a mal. M. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   im vyplatiť do rúk J. K., bytom B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. K., mal. P. K. a mal. M. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 305 Sk (slovom dvanásťtisíctristopäť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. R. F., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 11. januára   2006   č.   k.   I.   ÚS   5/06-7   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. K., mal. P. K. a mal. M. K., všetci bytom B.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   právne   zastúpených   advokátom   JUDr.   R.   F.,   B.,   ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 37/97 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že 24. februára 1997 teraz už nebohý P. K. podal na okresnom súde žalobu o náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom, totiž počas výkonu základnej vojenskej služby utrpel autonehodu. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd bol v danej   veci   nečinný,   nenariadil   dosiaľ   ani   jeden   termín   pojednávania,   pričom   jeho nečinnosť trvá 8 rokov a takmer 10 mesiacov. Dňa 18. júna 2000 žalobca zomrel, prebehlo po   ňom   dedičské   konanie   a dedičia   predložili   okresnému   súdu   právoplatné   dedičské rozhodnutie, aby okresný súd mohol v konaní ďalej pokračovať. Keďže k tomu nedošlo, sťažovatelia podali dve sťažnosti na prieťahy v konaní, o ktorých mal rozhodnúť predseda súdu, ale ani na tieto sťažnosti okresný súd vôbec nereagoval.

Sťažovatelia okrem vyslovenia porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si uplatňujú aj primerané finančné zadosťučinenie, ktoré odôvodňujú tým, že vo veci nebol vykonaný za celý čas žiadny úkon, dokonca okresný súd ignoroval aj dve sťažnosti na zbytočné prieťahy. V tejto súvislosti dodali, že „je hlboko otrasená viera“ sťažovateľov „nielen   v spravodlivosť,   ale   vôbec   v existenciu   možnosti   domáhať   sa   spravodlivosti   na nezávislom   a nestrannom   súde“. Na   nečinnosti   okresného   súdu   pritom   nemajú   žiadny podiel účastníci konania. Sťažovatelia poukázali aj na predmet sporu, ktorým je peňažné plnenie   nahradzujúce   ich   pravidelný   mesačný   príjem,   teda   prostriedky   určené   na uspokojovanie základných životných potrieb sťažovateľov. Dlhodobým nedostatkom týchto prostriedkov bol ovplyvnený každodenný život sťažovateľov, a to výrazne negatívne.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:Nečinnosťou okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 37/97 bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 37/97 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Okrem uvedených ústavný súd prikazuje okresnému súdu vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk v prospech každého sťažovateľa zvlášť.

Ústavný   súd   ukladá   okresnému   súdu   povinnosť   nahradiť   sťažovateľom   trovy konania.

2.   Ústavný   súd   prípisom   zo   17.   februára 2006   upovedomil   okresný   súd   o prijatí predmetnej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, doručil súdu uznesenie č. k. I. ÚS 5/06-7 a zároveň požiadal poverenú predsedníčku tohto súdu, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti a taktiež, aby ústavnému súdu bol zapožičaný predmetný súdny spis.

2. 1. Poverená predsedníčka okresného súdu JUDr. I. H. nevyužila právo vyjadriť sa k prijatej ústavnej sťažnosti. Listom z 22. marca 2006 sp. zn. Spr. 3141/06 ústavnému súdu oznámila, že na ústnom prejednaní veci netrvá a zaslala spis sp. zn. 7 C 37/97.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľov vo svojom liste z 29. marca 2006 ústavnému súdu uviedol, že:

„V   právnej   veci   sťažovateľov   J.   K.   a spol.   proti   Okresnému   súdu   Bratislava   III o prieťahy   v súdnom   konaní   Vám   oznamujem,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania   v zmysle   §   30   ods.   2   zák.   č.   38/93   Z.   z.   Podľa   môjho   názoru   by   ústne pojednávanie   neprispelo   k ďalšiemu   objasneniu   veci,   ktorá   je   dostatočne   zrejmá   zo samotnej sťažnosti a pripojeného súdneho spisu. Navrhujem preto, aby Ústavný súd vo veci konal a rozhodol aj v neprítomnosti účastníkov konania.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 37/97:

Dňa   25.   februára   1997   podal   toho   času   už nebohý   P.   K.   (ďalej   aj   žalobca“)   na Okresnom   súde Bratislava III   žalobný návrh na náhradu škody „spôsobenú pracovným úrazom“ proti A., Vojenskému úradu pre právne zastupovanie v B. (ďalej aj „žalovaný“), za účasti S., a. s., odštepný závod N., ako vedľajšieho účastníka. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 7 C 37/97.

Dňa   28.   júna   1997   opatrením   predsedu   okresného   súdu   bola   vec   pridelená   do oddelenia   28   C   Mgr.   I.   P.,   pričom   naďalej   mala   byť   vedená   pod   pôvodnou   spisovou značkou.

Dňa 24. septembra 1998 bolo okresnému súdu doručené podanie žalobcu, ktorým rozšíril svoju žalobu.

Dňa 11. novembra 1998 okresný súd vyzval žalovaného a vedľajšieho účastníka, aby sa v lehote 15 dní vyjadrili k žalobe.

Dňa 27. novembra 1998 sa k žalobe vyjadril žalovaný.Dňa 9. februára 2000 žalobca požiadal súd o pripustenie zámeny účastníkov na strane žalovaného a súčasne požiadal o urýchlené nariadenie pojednávania.

Dňa 18. júla 2000 bol v spise zaznamenaný úradný záznam: „ku spisu 7 C 37/97 pripojený spis 30C 30/99 nakoľko išlo o doplnenie– rozšírenie žaloby do spisu 7C 37/97.“Dňa 13. decembra 2001 právny zástupca žalobcu oznámil súdu, že žalobca 18. júna 2000 zomrel. Súčasne označil dedičov žalobcu a upresnil označenie žalovaného. Doložil do spisu   osvedčenie   o dedičstve   po   žalobcovi,   podľa   ktorého   právnymi   nástupcami   po žalobcovi sú sťažovatelia, ktorí mu zároveň udelili plnomocenstvo na zastupovanie v spore vedenom pod sp. zn. 7 C 37/97.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o náhradu škody, vedenom pod sp. zn. 7 C 37/97 dochádza k porušovaniu základného práva J. K., mal. P. K. a mal. M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V danej   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   sťažovateľov   došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na   strane   žalobcu,   a to   na   základe   univerzálnej   sukcesie   (titulom   dedenia).   Keďže univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd nemusel   uplatňovanú   zmenu   uznesením   pripustiť.   Oznámením   z   13.   decembra   2001 sťažovatelia   vstúpili   do   predmetného   konania v tom   štádiu,   v akom   sa   nachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam   pre   vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti konania   odporcu,   pretože   v uvedenom   prípade   v dôsledku   súdom   povolenej   zmeny účastníkov   konania   nedošlo   k vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného, deväť rokov trvajúceho konania v danom prípade zjavne nebola závislá od zložitosti veci, ale, ako to bude v ďalšom vyhodnotené, od správania (postupu) okresného súdu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov (a ich právneho predchodcu) v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľov alebo ich právneho predchodcu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už deväť rokov je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   nečinný v podstate od nápadu veci na súd a okrem úkonu, ktoré sa spravidla vykonáva na začiatku konania (výzva, aby sa žalovaný a vedľajší účastník vyjadrili k žalobe), nepreukázal vo veci žiadnu činnosť. Okresný súd teda počas deviatich rokov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   (ich   právny predchodca) ako navrhovatelia vo veci náhrady škody počas súdneho konania nachádzajú, čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).   K prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu. Uvedenú nečinnosť pritom nie je možné ničím ospravedlniť, pričom vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej povahu a význam   pre   sťažovateľov.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   nemohol   opomenúť,   že predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o náhradu škody z pracovného úrazu, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu nárokov, ktoré môžu byť zdrojom príjmov aj   maloletých   sťažovateľov)   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci a teda vykonanie spravodlivosti bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať na ťarchu   účastníkom súdneho   konania a   mieru   ochrany   ich   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť poukázaním napr. na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia navrhovali priznať primerané finančného zadosťučinenie každému vo výške po 100 000 Sk, pričom priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili aj tým, že „je hlboko otrasená“ ich viera „nielen v spravodlivosť, ale vôbec v existenciu možnosti domáhať sa spravodlivosti na nezávislom a nestrannom súde“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov vrátane povahy veci (pozri bod 3. tejto časti) považuje za primerané priznať každému zo sťažovateľov v požadovanej výške po 100 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal každému sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 16. novembra 2005 a podanie sťažnosti 9. decembra 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume dvakrát po 2 501   Sk,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa   predstavujú   sumu 5 002 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 4 001,60 Sk. Spolu s režijným   paušálom   ku   každému   úkonu   (2   x   150   Sk   v roku   2005)   v prípade   troch sťažovateľov tvorí náhrada trov za dva úkony vykonané v roku 2005 zaokrúhlene sumu 12 305 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006