znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 5/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   S.,   bytom   O.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   S., Advokátska kancelária, Č., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 407/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2003 doručená sťažnosť J. S., bytom O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   M.   S.,   Advokátska   kancelária,   Č.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 407/2002 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   sa   na   základe   žaloby   sťažovateľa o náhradu škody začalo 26. septembra 2002. Podľa sťažovateľa k porušeniu označeného základného   práva   došlo   v dôsledku   „neprimeraných   časových   prieťahov   spôsobených nečinnosťou“ okresného súdu, ktorý v čase od podania žaloby doteraz nenariadil vo veci ani jedno pojednávanie, t. j. úkon, ktorý by viedol k meritórnemu rozhodnutiu. Ďalšie prieťahy v konaní boli podľa sťažovateľa spôsobené nečinnosťou okresného súdu   pri doručovaní vlastných výziev účastníkom konania, a to výzvy z 21. januára 2003, ktorá bola doručená až 10. apríla 2003, t. j. po 3 mesiacoch od jej vydania, a výzvy z 26. júna 2003, ktorou ho okresný   súd   vyzval,   aby   sa   vyjadril   k vyjadreniu   vedľajšieho   účastníka,   ktorá   mu   bola doručená 3. septembra 2003, t. j. vyše päť mesiacov po doručení vyjadrenia vedľajšieho účastníka zo 7. januára 2003 a tri mesiace po jej vydaní, čím okresný súd spôsobil prieťahy v konaní vyše osmich mesiacov. Sťažovateľ uviedol, že „Aj napriek tomu, že vo veci bol podaný riadny návrh, navrhovateľ ihneď reagoval na prípadné výzvy súdu, vyjadroval sa k vyjadreniam ostatných účastníkov, so súdom spolupracuje a hlavne súd neustále urguje aby vo veci konal, doposiaľ súd vo veci meritórne nerozhodol (...). Prípadná náhrada škody priznaná zo strany súdu by výrazne uľahčila život ťažko postihnutého človeka i jeho rodiny, a neboli by nútení strádať a žiť pod hranicou životného minima, ako je tomu doteraz“.  

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa označeného článku ústavy, ku ktorému malo dôjsť z dôvodu v sťažnosti   označenej nečinnosti okresného súdu v občianskom súdnom konaní začatom 26. septembra 2002 na základe žaloby (návrhu na začatie konania) sťažovateľa o náhradu škody.   Z   prehľadu   procesných   úkonov   (uvedeného   sťažovateľom   a okresným   súdom) vyplýva, že 15. októbra 2002 bol okresným súdom doručovaný opis návrhu na vyjadrenie, že 26. novembra   2002 sťažovateľ doručil   okresnému súdu   čiastočné   späťvzatie   žaloby, 10. apríla   2003   okresný   súd   výzvou   z 21.   januára   2003   žiadal   právneho   zástupcu sťažovateľa, aby predložil označené dôkazy a špecifikoval, v ktorej časti berie žalobu späť, právny zástupca sťažovateľa späťvzatie žaloby a označenie vedľajšieho účastníka upresnil 28. apríla 2003, 3. septembra 2003 okresný súd výzvou z 26. júna 2003 žiadal sťažovateľa o vyjadrenie k podaniu vedľajšieho účastníka, sťažovateľ na túto výzvu reagoval ešte v ten istý deň, 7. októbra 2003 bolo okresnému súdu oznámené správne označenie vedľajšieho účastníka a že 11. decembra 2003 právny zástupca sťažovateľa oznámil okresnému súdu, že žiada, aby bol v konaní vedľajší účastník pripustený z titulu zákonného poistenia, o čom okresný   súd   rozhodol   ešte   v ten   istý   deň.   Medzitým   sťažovateľ   urgoval   okresný   súd podaniami zo 17. marca, 9. júna, 22. júla, 21. augusta a 13. novembra 2003.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že namietaný postup okresného súdu nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v citovanom   článku   ústavy.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   otázka,   či v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti   každého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu; ďalej napr. I. ÚS 47/03). Ústavný súd už uviedol (I. ÚS 54/03), že nedostatky žaloby, ktoré bránili okresnému súdu odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa   sťažovateľ   ako   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu   nachádzal,   čo   je   základným účelom práva zaručeného v cit.   článku ústavy (napr. I. ÚS 27/02), nemožno v žiadnom prípade prenášať na konajúci všeobecný súd (mutatis mutandis I. ÚS 41/02).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať   namietaný   postup   okresného   súdu   (najmä   okolnosť,   že   od   podania   žaloby doteraz   okresný   súd   nenariadil   vo   veci   pojednávanie,   resp.   že   sa   dopustil   označených prieťahov   v konaní   pri   doručovaní   výziev   účastníkom   konania)   za   taký,   ktorý   by   bolo možné   vzhľadom   najmä   na   celkovú   dĺžku   tohto   konania   kvalifikovať   ako   „zbytočné prieťahy“ v zmysle cit. článku ústavy.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   neprichádza   teda   do   úvahy,   aby   ústavný   súd namietaný postup okresného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   označeného   práva   sťažovateľa.   Jeho   sťažnosť   bola   preto   z uvedených dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004