znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 5/02-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti VERCAJCH CENTRUM spol. s r. o., Lieskovská   cesta   6,   Zvolen,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   Z.   K.,   PhD.,   Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva zaručeného v čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   tým,   že   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 28. februára 2001 sp. zn. M Cdo 45/2000 nebol verejne vyhlásený, a takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   tým,   že   verejne   nevyhlásil   svoj   rozsudok z 28. februára 2001 sp. zn. M Cdo 45/2000,   p o r u š i l   základné právo obchodnej spoločnosti VERCAJCH CENTRUM spol. s r. o. na verejné vyhlásenie rozsudku zaručené v čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti VERCAJCH CENTRUM spol. s r. o. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 31. januára 2002 č. k. I. ÚS 5/02-28 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   prijal   na   konanie   návrh   na   začatie   konania   obchodnej   spoločnosti   VERCAJCH CENTRUM spol. s r. o., Lieskovská cesta 6, Zvolen (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Z. K., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej základného práva   zaručeného   v čl.   142   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) tým, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. februára 2001 sp. zn. M Cdo 45/2000 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) nebol verejne vyhlásený.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka podaním z 27. marca 2002 požiadala, aby sa jej prijatý návrh na začatie konania (ďalej len „sťažnosť“) posudzoval v zmysle § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z. ako podanie podľa tohto zákona, ústavný súd ďalej vo veci konal podľa zákona o ústavnom súde v znení uvedeného zákona, t. j. podľa jeho ustanovení upravujúcich konanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy.

V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd v rozpore s § 156 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a čl.   142   ods.   3   ústavy   v spojení   s čl.   6   ods.   1 Dohovoru vo veci vedenej pod sp. zn. M Cdo 45/2000 nevytýčil na vyhlásenie rozsudku pojednávanie a napadnutý rozsudok, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) zo 14. novembra 2000 podané   na   podnet   sťažovateľky,   nevyhlásil   verejne.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že napadnutý rozsudok jej bol doručený „11. mája 2001, teda po dvoch mesiacoch a štrnástich dňoch od jeho vynesenia“.

Sťažovateľka podľa konečného návrhu na rozhodnutie vo veci jej sťažnosti žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

I.   Základné   právo   spoločnosti   VERCAJCH   CENTRUM   spol.   s r.   o.   (...)   byť prítomný na vyhlásení rozsudku a na verejné vyhlásenie rozsudku zaručené v článku 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod   sp.   zn.   M Cdo 45/2000   bolo   porušené   tým,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky neupovedomil   spoločnosť   VERCAJCH   CENTRUM   spol.   s r.   o.   o termíne   verejného vyhlásenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2001, sp. zn. M Cdo 45/2000 a tým, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2001, sp. zn. M Cdo 45/2000 nevyhlásil verejne.

II. Spoločnosti VERCAJCH CENTRUM spol. s r. o. (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk (...), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd si už v rámci predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal stanovisko predsedu najvyššieho súdu k jej prijatiu a opodstatnenosti, ako aj dotknutý spis najvyššieho súdu. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie každý z účastníkov dostal možnosť písomne reagovať na tvrdenia druhej strany a vyjadriť sa ku konaniu ústneho pojednávania. Obaja účastníci súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Vzhľadom   na   obsah   týchto   vyjadrení   účastníkov,   a to   najvyššieho   súdu z 21. decembra 2001, 25. marca 2002 a 20. augusta 2002 a právnej zástupkyne sťažovateľky zo 17. apríla 2002, 23. septembra 2002 a 19. novembra 2002, ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania v predmetnej veci nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a listinných dôkazov k nim pripojených vrátane obsahu spisu najvyššieho súdu.

II.

Predmetom   konania   na   základe   prijatej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že najvyšší   súd   tým,   že   na   vyhlásenie   napadnutého   rozsudku   nevytýčil   pojednávanie a napadnutý rozsudok   nevyhlásil verejne, porušil jej základné právo zaručené v čl. 142 ods. 3 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. pôvodne v spojení týchto článkov ústavy a Dohovoru, ktoré v relevantnom znení ustanovujú:

Rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne (čl. 142 ods. 3 ústavy).

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote   prejednaná   (...)   súdom   (...),   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch   (...).   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne, ale tlač   a   verejnosť   môžu   byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti (čl. 6 ods. 1 Dohovoru).

Návrhy a stanoviská účastníkov k predmetu konania

Sťažovateľka sa v sťažnosti odvolala na predchádzajúce rozhodnutia ústavného súdu (II. ÚS 47/96, II. ÚS 76/97, II. ÚS 58/97 a III. ÚS 6/00), z ktorých podľa nej vyplýva, že ak najvyšší súd nevyhlási verejne rozsudok, poruší základné právo účastníka konania zaručené v čl. 142 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľka sa ďalej odvolala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), konkrétne na vec Pretto a iní c. Taliansko (1983), Werner c. Rakúsko (1997), Szücs c. Rakúsko (1997), resp. na menšinový názor jeho sudcov vo veci Sutter c. Švajčiarsko (1984), z ktorých podľa nej vyplýva, že tento súd pri posudzovaní sťažností namietajúcich, že rozsudok   nebol vyhlásený verejne, v každom   prípade   hodnotí „formu zverejnenia rozsudku predvídanú vnútroštátnym právom daného štátu“, ktoré v Slovenskej republike podľa sťažovateľky priamo prikazuje, že „rozsudok musí byť vyhlásený verejne“, resp. „rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne“.

Podľa sťažovateľky má včasná vedomosť o vynesení rozsudku vždy veľký význam pre   právnu   istotu   ktoréhokoľvek   účastníka   konania.   Pre   obchodnú   spoločnosť (sťažovateľku) mala informácia o tom, že najvyšší súd rozhodol a ako rozhodol, dôležitý význam a nebolo zanedbateľné, či sa o rozhodnutí najvyššieho súdu dozvie o viac ako dva mesiace skôr či neskôr. V tomto kontexte bolo potrebné podľa nej prihliadať aj na predmet sporu,   ktorým   bolo   určenie   neplatnosti   zmluvy   o prevode   časti   užívania   nehnuteľnosti, ktorej vlastníkom je sťažovateľka. Sťažovateľka tvrdila, že stav neistoty spojený s čakaním na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   mal   preto   vplyv   na   plánovanie   rozhodnutí,   ktoré sťažovateľka v tom čase prijala, resp. chcela prijať – stav neistoty tak spôsoboval ťažkosti samotnej   správe   sťažovateľky.   Upovedomenie   sťažovateľky   o vyhlasovaní   rozsudku, vytýčenie verejného pojednávania na vyhlásenie rozsudku a jeho verejné vyhlásenie priamo po jeho vynesení 28. februára 2001 by tento stav neistoty eliminovalo. Inak sťažovateľka v reakcii na vyjadrenie najvyššieho súdu (konkrétne vo vyjadrení zo 17. apríla 2002) uznala, že nie je obsahom jej tvrdení to, že „nevyhlásenie rozsudku malo dopad na predmet sporu“, ktorý podľa jej vlastných slov „ani nie je predmetom tejto (...) sťažnosti“.

V reakcii na vyjadrenie najvyššieho súdu (konkrétne vo vyjadrení z 19. novembra 2002)   sťažovateľka   niektoré   predchádzajúce   tvrdenia   spresnila,   resp.   inými   slovami zopakovala ich   podstatu. Podľa   sťažovateľky predpokladom   realizácie práva na verejné vyhlásenie rozsudku je upovedomenie účastníka konania o termíne jeho vyhlásenia, ktoré podľa nej je „podmienkou sine qua non realizácie práva účastníka konania

- rozhodnúť sa, či sa verejného vyhlásenia rozsudku zúčastní alebo nie

- zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku,

- byť   prítomný   na   verejnom   vyhlásení   rozsudku“,   preto   podľa   nej   nie   je   možné od seba   umelo   oddeľovať   „právo   na   upovedomenie   účastníka   o verejnom   vyhlásení rozsudku“   od   ústavou   „stanovenej   bezvýnimočnej   povinnosti   verejného   vyhlásenia rozsudku (článok 142 ods. 2 Ústavy SR)“. Na druhej strane sťažovateľka uznala, že „je vecou Najvyššieho súdu SR akým spôsobom účastníka upovedomí“.

Podľa sťažovateľky „je úplne logické, po tom, čo generálny prokurátor SR podal mimoriadne   dovolanie,   že   v neistote“   očakávala   rozsudok   najvyššieho   súdu,   keď   stav neistoty u sťažovateľky nemal „eliminovať...oznam, kedy má Najvyšší súd SR vyhlásiť rozhodnutie o mimoriadnom   dovolaní“, ale „spôsob   rozhodnutia Najvyššieho súdu   SR“, o ktorom sa sťažovateľka mohla dozvedieť práve na verejnom vyhlásení rozsudku, pričom najvyšší   súd   mohol   s vyslovením   záväzného   právneho   názoru   „napadnutý   rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie“. Argument, podľa ktorého je konanie o dovolaní konanie zásadne bez pojednávania, podľa sťažovateľky „nemá právnu relevanciu k skutočnosti, že Najvyšší súd SR konal v rozpore s článkom 142 ods. 3 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru“.

Najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu, resp. predsedu občianskoprávneho kolégia,   ako   druhý   účastník   konania   pred   ústavným   súdom   žiadal   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. V tejto súvislosti uviedol, že konanie o mimoriadnom dovolaní (tzv. úradníckom dovolaní) je konanie zásadne bez pojednávania - vyplýva to z charakteru dovolacieho konania, ktoré „je založené na prieskume postupu odvolacieho súdu /event. súdu prvého stupňa/ po stránke právnej. Skutkový stav zásadne nemôže byť v konaní   pred   dovolacím   súdom   menený;   ide   totiž   o mimoriadny   kasačný   /zrušovací/ opravný systém, ktorý je vždy prielomom do právoplatnosti súdneho rozhodnutia, a teda i do právnej istoty, a preto Najvyšší súd SR od 1. 1. 1992 rozhodnutia síce prijíma na pojednávaní   bez   účasti   strán   sporu,   ale   vyhlasuje   ich   verejne   a potom   ich   doručuje účastníkom konania“. Najvyšší súd ďalej uviedol, že v spornom prípade predmetom konania o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   bola   výlučne   právna   otázka   (a   nie skutková), ktorú najvyšší súd v súlade s ustanovením § 243a ods. 1 OSP na pojednávaní

28. februára   2001   neakceptoval   a dovolanie   generálneho   prokurátora   zamietol,   a že vzhľadom na to účastníkov konania ani nepredvolal na prejednanie veci, ani ich o termíne pojednávania či vyhlásenia rozsudku nevyrozumel, lebo ich procesná aktivita bola ukončená právoplatným   rozsudkom   odvolacieho   súdu,   ktorý   zostal   nezmenený   aj   po   podanom mimoriadnom dovolaní.

Požiadavku verejného vyhlasovania rozsudku v takýchto konaniach o mimoriadnom opravnom prostriedku – akým je aj mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora – podľa najvyššieho súdu nemožno interpretovať doslovne, ale stačí, ak boli splnené len niektoré iné primerané   formy   „verejnosti“,   ako   je   vyhlásenie   rozsudku   jeho   prečítavaním   v úradnej miestnosti   (pojednávacej   miestnosti),   ktorá   je   prípustná   verejnosti,   a doručenie   jeho písomného vyhotovenia účastníkom konania do vlastných rúk, ako to vo viacerých veciach judikoval aj Európsky súd pre ľudské práva. Podľa jeho názoru treba dôsledne rozlišovať medzi „verejnosťou“ vyhlásenia rozsudku – ktorá je splnená už tým, že sa tak stalo „na mieste   prístupnom   verejnosti“,   teda   v úradnej   miestnosti,   čo   splnené   bolo   – a neprítomnosťou   strany   sporu   na verejnom   vyhlásení rozsudku,   na ktorej   sťažovateľka zakladá namietané porušenie ústavného práva podľa čl. 142 ods. 3 ústavy.

Najvyšší súd tvrdil, že napadnutý rozsudok „bol vyhlásený verejne v prejednávacej miestnosti, čo potvrdzuje aj zápisnica o vyhlásení rozsudku z uvedeného dňa“, ktorú treba považovať   za   verejnú   listinu   v zmysle   §   134   OSP   (hodnoverne   preukazuje   namietané skutočnosti,   pokiaľ   sa   nepreukáže   opak).   V tejto   súvislosti   nepovažoval   za   správne vyvodzovať opak len z toho, že najvyšší   súd neupovedomil   sťažovateľku o vyhlasovaní rozsudku a na vyhlásenie rozsudku nevytýčil pojednávanie, resp. poukazovať na už vydané nálezy ústavného súdu k podobnej situácii vo vzťahu k § 250f OSP, a to vzhľadom najmä na súčasný podstatne iný systém správneho súdnictva – ktoré je len jednoinštančné – oproti súdnemu konaniu v civilných veciach. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľkiným „jediným dôkazom   preukazujúcim   opak,   bola   tvrdená   skutočnosť   –   ktorú   nespochybňujeme   –   že Najvyšší súd“ ju „o vyhlasovaní rozsudku neupovedomil, čo je však diametrálne odlišná činnosť   súdu,   než   verejné   vyhlásenie   rozsudku;   právo   na   upovedomenie   účastníka o verejnom vyhlásení rozsudku negarantuje žiaden vnútroštátny či medzinárodný právny predpis, týkajúci sa základných ľudský práv“.

Podľa   najvyššieho   súdu   je   pochybné   tvrdenie   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd uvedeným   nepredvolaním   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku   vytvoril   u nej   „stav   neistoty spojený s čakaním na rozhodnutie (...) Z obsahu spisu (...) je zistiteľné, že spor o určenie neplatnosti prevodu práv sa začal 27. 5. 1997. Okresný súd už 19. 8. 1997 rozhoduje tak, že žalobu“   sťažovateľky   „ako   bezzákladnú   zamieta   a po   zrušujúcom   uznesení   krajského súdu /zo dňa 31. 8. 1998/, tak robí i druhýkrát 15. 6. 1999. Krajský súd tento rozsudok dňa 30. 9. 1999 potvrdil a jeho rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18. 11. 1999, takže týmto dňom   boli   naisto   /a   natrvalo/   postavené   právne   vzťahy   medzi“   sťažovateľkou   „ako navrhovateľom   a jeho odporcami. (...)   Dĺžka konania na Najvyššom   súde SR bola teda niečo vyše 5 mesiacov /od 15. 11. 2000 do 11. 5. 2001/, avšak toto obdobie malo rovnaký právny režim, ako obdobie stabilizované právoplatným rozsudkom krajského súdu z 30. 9. 1999 a aj po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR zostal tento právny režim zachovaný. (...) Ak by Najvyšší súd zvolil formu uznesenia – čo tiež mohol – tento tzv. stav neistoty by zrejme tiež bol formálne irelevantný“. Podľa najvyššieho súdu pojem „stav neistoty“ by bolo   možné   z hľadiska   sťažovateľky   nahradiť   skôr   pojmom   „stav   očakávania   lepšieho rozhodnutia“, ktorý bol pre ňu určite pozitívnejším stavom než „skutočný stav právny“, ktorého sa nedotkol ani rozsudok najvyššieho súdu, a preto najvyšší súd túto argumentáciu sťažovateľky   považoval   za   účelovú,   „najmä   keď   podľa   platného   práva   niet   nároku   na úspešnosť   opravného   prostriedku,   teda   i mimoriadneho   dovolania   podaného   v prospech účastníka generálnym prokurátorom“.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že ústavnému súdu patrí posúdiť, či súdne konanie ako celok bolo spravodlivé a či ním neboli porušené základné práva alebo slobody sťažovateľa. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci sa najvyšší súd vôbec nedotkol právoplatnosti i vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) i Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktoré   boli   vyhlásené   po   skončení verejného pojednávania, v prítomnosti účastníkov konania, teda i sťažovateľky, bolo podľa názoru najvyššieho súdu postačujúce, že senátom najvyššieho súdu prijatý rozsudok bol verejne   vyhlásený   v pojednávacej   miestnosti   –   o   čom   sa   vyhotovila   verejná   listina (zápisnica),   že   rozsudok   bol   písomne   vyhotovený   a odôvodnený   a nakoniec   že   bol najvyšším súdom doručený nielen generálnemu prokurátorovi, ale „i všetkým účastníkom konania,   ktorých   relevantná   procesná   aktivita   skončila   na   druhostupňovom   súde   /viď v tomto smere napr. aj väčšinový názor sudcov vo veci Sutter v. Švajčiarsko alebo vo veci Axen v. Spolková republika Nemecko a pod./“.

Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu „podobná je prax vo väčšine dovolacích senátov na Najvyššom súde SR (...) a je v súlade nielen s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj s naznačenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva; opak by podstatne skomplikoval nielen situáciu   na   Najvyššom   súde   SR   /nedostatok   pojednávacích   miestností   a pod./,   ale i samotných účastníkov, ktorí absolvujú cestu bez toho, že by mohli čokoľvek k veci dodať a bez nároku na náhradu nákladov, ktorá im s touto cestou vznikla“.

Posúdenie predmetu konania – právny názor ústavného súdu

Vzhľadom na predmet konania bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či namietané skutočnosti (nevytýčenie pojednávania a verejné nevyhlásenie napadnutého rozsudku, resp. neupovedomenie sťažovateľky o verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku) sú porušením práv sťažovateľky zaručených v cit. čl. 142 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 47/96, II. ÚS 76/97, II. ÚS 58/97, III. ÚS 6/00 a II. ÚS 88/01) vyplýva, že verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu. S verejným prerokovaním veci súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Princíp verejnosti však nie je absolútny, to znamená, že umožňuje tiež výnimky – verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom (čl. 48 ods. 2 ústavy). Výnimky z princípu sa   ale   vzťahujú   na   súdne   pojednávanie   (prerokovávanie),   nie   na   vyhlásenie   rozsudku. Povinnosť   verejného   vyhlásenia   rozsudku   je   bezvýnimočná.   Vyplýva   to   z doslovného znenia čl. 142 ústavy, ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s ústavou upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Aj keď sa vo veci samej   podľa   zákonnej   procesnej   úpravy   nenariaďuje   ústne   pojednávanie   a koná   sa v neprítomnosti   účastníkov   konania   (pretože   to   ustanovenie   §   250f   OSP   umožňuje), rozsudok   sa   musí   vyhlasovať   verejne.   To predpokladá   aj   povinnosť   všeobecného   súdu o tomto konaní upovedomiť účastníkov konania. Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania v intenciách   čl.   142   ods.   3   ústavy.   Iný   postup   všeobecného   súdu   znamená   porušenie ústavnosti v konaní pred ním spočívajúce v porušení základného práva účastníka konania plynúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy.

Najvyšší súd považoval za možné sa v danej veci nedržať tejto judikatúry ústavného súdu v podstate z týchto dôvodov: po prvé z dôvodu, že podľa jeho názoru sa táto judikatúra týka podstatne iného systému správneho súdnictva - najmä vzhľadom na jeho v tom čase „len   jednoinštančné“   konanie   -   oproti   súdnemu   konaniu   v civilných   veciach;   po   druhé z dôvodu   charakteru   konania   o mimoriadnom   dovolaní   a   skutočnosti,   že   v danej   veci najvyšší   súd,   ktorý   dovolanie   generálneho   prokurátora   zamietol,   sa   vôbec   nedotkol právoplatnosti   i vykonateľnosti   rozsudkov   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré   boli vyhlásené po skončení verejného pojednávania v prítomnosti účastníkov konania; po tretie z dôvodu,   že   požiadavku   verejného   vyhlasovania   rozsudku   v takýchto   konaniach o mimoriadnom opravnom prostriedku   – akým je aj mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora – nemožno interpretovať doslovne, ale stačí, ak boli splnené len niektoré iné primerané   formy   „verejnosti“,   ako   je   vyhlásenie   rozsudku   jeho   prečítavaním   v úradnej miestnosti   (pojednávacej   miestnosti);   ďalej   z dôvodu,   že   senátom   prijatý   rozsudok   bol verejne vyhlásený v pojednávacej miestnosti, čo potvrdzuje zápisnica o vyhlásení rozsudku, a následne doručený generálnemu prokurátorovi a všetkým účastníkom konania, keď právo na upovedomenie účastníka o verejnom vyhlásení rozsudku nie je garantované; a nakoniec z dôvodu,   že   podobná   prax,   ktorá je   v súlade   s čl.   6   ods.   1   Dohovoru   a citovanou judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   je   vo   väčšine   dovolacích   senátov   na najvyššom   súde,   keď   opak   by   podstatne   skomplikoval   situáciu   nielen   na   súde,   ale aj u samotných účastníkov konania.

Vzhľadom   na tieto   námietky   najvyššieho   súdu   ústavný súd skúmal, či   a do   akej miery   je   použiteľná   doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu   na   konanie   o mimoriadnom dovolaní a či doterajší výklad a uplatňovanie čl. 142 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa nemôže pre svoju rigidnosť prípadne dostať aj do rozporu s primárnym účelom tohto článku Dohovoru – právom na spravodlivé konanie, pričom vychádzal z tohto, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (PL. ÚS 16/95).

Je skutočnosťou, že citovaná judikatúra ústavného súdu sa týka správneho súdnictva (s výnimkou rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 6/00,   ktoré sa vzťahuje na prípad rozhodnutia najvyššieho   súdu   vo   veci   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   podľa   príslušných   ustanovení Trestného poriadku), a nie konania o mimoriadnom dovolaní, ktoré je upravené v štvrtej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 243e až 243j) a ktorého podstata je založená na tom, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu   zistí,   že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 OSP).

Vzhľadom na túto podstatu konania o mimoriadnom dovolaní ústavný súd pripúšťa, že je možné legitímne pochybovať o priamej použiteľnosti doterajšej judikatúry ústavného súdu   na   toto   konanie,   a to   najmä   s ohľadom   na   tie   okolnosti,   ktorými   sa   v danej   veci vyznačovalo konanie o mimoriadnom dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na kritériá vyplývajúce z judikatúry ESĽP (pozri napr. A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003, § 46, a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru) čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je v danom   kontexte   (civilnom   aspekte)   aplikovateľný   na   toto   konanie   o mimoriadnom dovolaní. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol z dôvodu, že právne posúdenie veci súdmi, ktoré žalobu žalobcu (sťažovateľky) ako nedôvodnú zamietli, merané uplatneným dovolacím dôvodom (§ 241f ods. 1 písm. d) OSP) je správne. Vzhľadom na tento výsledok vo veci sťažovateľky sa konanie o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom podstatne odlišuje od   konania   skúmaného   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   napr.   vo   veciach   Cretu v. Rumunsko (rozsudok z 9. júla 2002, § 39) a Sovtransavto Holding v. Ukrajina (rozsudok z 25. júla 2002).

Konanie o mimoriadnom dovolaní treba odlišovať od konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 236 až 243d), ktorého podstata spočíva v tom, že oprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník   konania   a toto   jeho   oprávnenie   musí   byť   v zásade   aj   využité   a dovolanie   ako mimoriadny opravný prostriedok na rozdiel od mimoriadneho dovolania vyčerpané (§ 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (napr. I. ÚS 22/03).

Tieto dôvody nezlučiteľnosti ratione materiae sťažnosti sťažovateľky s čl. 6 ods. 1 Dohovoru   mali   za   dôsledok   jednak   rozhodnutie   o   nevyhovení   tejto   časti   jej   sťažnosti a jednak odlíšenie jej veci aj od veľmi čerstvého rozhodnutia ústavného súdu (z 12. marca 2003) vo veci sp. zn. II. ÚS 85/02 (v ktorej predmetom skúmania ústavného súdu bolo konanie o dovolaní podľa § 236 až 243d OSP).

Hoci predmetom posúdenia ústavného súdu zostal už len samotný čl. 142 ods. 3 ústavy,   ktorý   nie je súčasťou   druhej   hlavy ústavy   obsahujúcej   úpravu   základných   práv a slobôd, samotná táto okolnosť nemohla mať žiadny podstatný význam pri poskytovaní ochrany   sťažovateľke   podľa   čl.   127   ústavy,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom   (...)   (ods.   1).   Zo   znenia   tohto   článku   ústavy   totiž   vyplýva,   že rovnocennou súčasťou ochrany ústavnosti, ktorú poskytuje ústavný súd (čl. 124 ústavy), je tak ochrana základných práv a slobôd zaručených v ústave, ako aj ochrana ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských právach   a slobodách   a že   by   preto   z hľadiska   tohto   článku   mohlo   byť   dosť   nelogické rozlišovať pri poskytovaní ústavnej ochrany medzi obsahovo identickými ustanoveniami v kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach   a základných   slobodách a v ústave. Inými slovami to v kontexte danej veci znamená, že ak čl. 6 ods. 1 Dohovoru ustanovuje, že „rozsudok musí byť vyhlásený verejne“, a takto to ustanovuje vo význame individuálneho ľudského „práva na verejné vyhlásenie rozsudku“, nemožno len z toho, že v ústave ustanovenie v znení „rozsudky sa vyhlasujú (...) vždy verejne“ (čl. 142 ods. 3) nebolo zaradené medzi ustanovenia druhej   hlavy ústavy venovanej „základným právam a slobodám“, vyvodzovať, že tu už nejde (v súlade s pomenovaním v ústave) o „základné právo na verejné vyhlásenie rozsudku“. Ústavný súd už zdôraznil, že ústava tvorí jeden celok   a že   pri   výklade   určitého   ustanovenia   ústavy   ho   nemožno   vyčleňovať   z kontextu ústavy a interpretovať ho samo osebe a porušiť alebo ignorovať príčinnú súvislosť medzi tými   ustanoveniami,   ktoré   na   seba   významovo   nadväzujú   (pozri   napr.   PL.   ÚS   32/95). V citovanej predchádzajúcej judikatúre ústavný súd už naznačil, že čl. 142 ods. 3 ústavy súvisí   s   právom   na   verejné   prerokovanie   veci   zaručeným   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   t.   j. s jedným aspektom práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50), ktorý vo svojom celku vyjadruje ústavné záruky práva na spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   príslušných   ustanovení   medzinárodných   zmlúv o ľudských   právach   a základných   slobodách,   teda   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   (napr. I. ÚS 5/00, PL.ÚS 25/01).

Domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu možno len v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy (predtým podľa čl. 11 ústavy) majú príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách   vrátane   Dohovoru   prednosť   pred   zákonmi,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah ústavných   práv   a   slobôd.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   zdôraznil,   že   zo   vzájomnej súvislosti   týchto   ustanovení   vyplýva,   že   Dohovor   a   judikatúra   k   naň   sa   vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy,   a   tým   normujú   rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).

K tomu   treba   dodať,   že   ústava   má   povahu   základného   prameňa   práva,   ktorý   je nadradený voči ostatným prameňom práva (II. ÚS 8/97). Ústava v širokej miere preberá niekedy   doslovné   znenie   základných   ľudských   práv   a slobôd,   tak   ako   sú   definované v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 91/99). Ustanovenia Dohovoru, ktorý Európsky súd pre ľudské práva kvalifikoval ako „ústavný inštrument európskeho verejného poriadku“ (rozsudok Loizidou z 23. marca 1995, § 75), ustupujú pred vnútroštátnou normou, keď tá poskytuje viac ochrany (čl. 53 Dohovoru), ale v opačnom prípade kompenzujú jej nepresnosti, medzery alebo nedostatky. Ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípom pacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (PL.   ÚS   5/93, PL. ÚS 15/98,   PL.   ÚS   17/00).   To   znamená,   že   aj   vtedy,   keď   nebol   nútený   sa   priamo vysloviť   o porušení   Dohovoru   alebo   inej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských   právach a základných slobodách, ústavný súd vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim vydanú (II. ÚS 55/98). Ústavný súd nevidí žiadny rozumný dôvod na to, aby obdobne nepostupoval aj v danej veci, t. j. aby napriek neaplikovateľnosti   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   na   konanie   o mimoriadnom   dovolaní   pred najvyšším súdom vo veci sťažovateľky neprihliadal aj na tento článok Dohovoru, ktorého znenie sa zásadne nelíši od znenia v čl. 142 ods. 3 ústavy, a na judikatúru, v ktorej Európsky súd pre ľudské práva podal jeho výklad alebo ho aplikoval v prípadoch, ktoré sú z hľadiska danej veci relevantné.  

Z cit. judikatúry ústavného súdu k čl. 142 ods. 3 ústavy vyplýva, že hoci z princípu verejnosti   súdneho   konania   existujú   určité   výnimky,   tieto   sa   vzťahujú   len   na   súdne pojednávanie, ale nie na verejné vyhlásenie rozsudku, pretože vzhľadom na doslovné znenie čl.   142   ústavy   povinnosť   verejného   vyhlásenia   rozsudku   je   bezvýnimočná.   Aj   podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru jeho slovné znenie v oboch   autentických   verziách   (francúzskej   a anglickej)   vyžaduje,   aby   rozsudok   bol vyhlásený verejne, a nepripúšťa - na rozdiel od verejného prejednania veci (pojednávania) - žiadne výnimky. Vo veci Campbell a Fell (rozsudok z 28. júna 1984, § 90) Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že „Vzhľadom na znenie čl. 17 a dôležitosť princípu verejnosti (pozri najmä rozsudok Sutter z 22. februára 1984, séria A č. 74, s. 12, § 26), nie je podľa názoru   Súdu   možné   považovať   tento   princíp   za   taký,   ktorý   podlieha   implicitným obmedzeniam (...)“,   a ESĽP neprijal v tomto   zmysle uplatnenú obranu žalovanej vlády. Princíp verejnosti v cit. rozsudku Sutter Európsky súd pre ľudské práva definoval tak, že „Verejnosť konania pred súdnymi orgánmi podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru chráni účastníkov pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti; je tiež jedným z prostriedkov, ktorými   možno   zachovať   dôveru   k   vyšším   i nižším   súdom.   Zabezpečuje   transparentný výkon   spravodlivosti,   a tým   prispieva   k dosiahnutiu   cieľa   článku   6   ods.   1,   ktorým   je spravodlivé   súdne   konanie,   ktorého   záruka   patrí   medzi   základné   princípy   každej demokratickej spoločnosti v zmysle Dohovoru (rozsudok Pretto a iní z 8. decembra 1983, séria A č. 71, s. 11, § 21, a rozsudok Axen z 8. decembra 1983, séria A č. 72, s. 12, 25)“.

Citovaný čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý bol podpísaný v novembri 1950, nezaznamenal taký vývoj ako čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966 (ďalej len „Pakt“), ktorý v relevantnej časti ustanovuje: „(...) každý rozsudok vynesený   v trestnej   alebo občianskoprávnej   veci   sa   zverejní,   s výnimkou   prípadov,   keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný prístup alebo keď sa konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí.“ Vo svojom pôvodnom znení z roku 1949 návrh budúceho čl. 14 Paktu bol analogický so súčasným znením čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď požiadavka, podľa   ktorej   „rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne“,   nebola   podrobená   žiadnemu obmedzeniu. Tento prísnejší prístup vyplýval z „názoru, podľa ktorého niektoré faktory, ktorými   možno   odôvodniť   neverejné   pojednávanie,   by   nemohli   odôvodniť   neverejné vyhlásenie rozsudku“ (pozri Bossuyt, Mark J.: Guide to the Travaux Préparatoires of the International Covenant of   Civil   and Political   Rights,   1987,   s.   284).   Na   základe návrhu Spojených štátov amerických bola v roku 1950 schválená zmena, ktorou sa do pôvodného textu vložilo obmedzenie „s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný prístup“. V roku 1952 bol k tomu ešte pridaný zostávajúci text cit. znenia čl. 14 ods. 1 Paktu (ibidem, s. 285-286).

Ústavná úprava požiadavky na „verejné vyhlásenie rozsudku“ je evidentne bližšia k súvisiacej úprave v Dohovore než v cit. článku 14 Paktu, ktorý obsahuje pri jej ustanovení určité   obmedzenia.   Z citovanej   judikatúry   ESĽP   však   vyplýva,   že   napriek   absencii obdobných   obmedzení   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   teda   napriek   neustanoveniu   výnimiek z požiadavky,   podľa   ktorej   „rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne“,   Európsky   súd   pre ľudské   práva   ju   interpretoval   dosť   pružne,   keď   zdôrazňoval,   že   „formu   zverejnenia „rozsudku“   upravenú   vnútroštátnym   právom   dotknutého   štátu   treba   v každom   prípade posúdiť s ohľadom na zvláštnosti konania, o ktoré ide, a cieľ a účel článku 6 ods. 1“ (cit. rozsudok Pretto a iní, § 26; pozri tiež Szücs v. Rakúsko a Werner v. Rakúsko, rozsudky z 24. novembra 1997). Takto Európsky súd pre ľudské práva nepovažoval za nutné „voliť jeho doslovný výklad“ a napr. v cit. rozsudku Axen (§ 32) uviedol, že verejné vyhlásenie rozhodnutia najvyššieho súdu nie je nevyhnutné vzhľadom na to, že požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru boli uspokojené verejným vyhlásením rozhodnutí nižších súdov. Vo veciach B. v. Spojené kráľovstvo a P. v. Spojené kráľovstvo (rozsudok z 24. apríla 2001, § 46) išiel ešte ďalej,   keď   uviedol,   že   „vzhľadom   na   typ   preskúmavaných   otázok   v   daných   veciach týkajúcich sa výchovy maloletých detí bolo odôvodnené, aby vnútroštátne orgány v záujme ochrany súkromného života detí a účastníkov konania a zabránenia poškodeniu záujmov spravodlivosti viedli tieto konania ako neverejné. Súd uznal (...), že verejné vyhlásenie rozsudkov by tieto ciele do značnej miery poškodilo“. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské   práva   „vzhľadom   na   povahu   konania   a formu   zverejnenia   ustanovenej vo vnútroštátnom práve doslovný výklad čl. 6 ods. 1 týkajúceho sa vyhlásenia rozsudkov by bol nielen zbytočný na účely kontroly verejnosti, ale mohol by i poškodiť prvotný cieľ čl. 6 ods. 1, t. j. zaručiť spravodlivé konanie (...)“ (ibidem, § 48).

Už bolo uvedené, že Dohovor predstavuje minimálny štandard ochrany ľudských práv   a základných   slobôd   a nebráni   zmluvným   štátom,   aby   týmto   právam   a   slobodám zabezpečili   vyššiu   úroveň   ochrany,   než   je   štandard   garantovaný   Dohovorom.   Takouto vyššou úrovňou ochrany je podľa názoru ústavného súdu aj ochrana základného práva na verejné   vyhlásenie   rozsudku,   ktorú   tomuto   právu   ústavný   súd   podľa   svojej   doterajšej judikatúry poskytol doslovným výkladom čl. 142 ods. 3 ústavy. Z tohto hľadiska sa najvyšší súd   nesprávne   dovolával   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   na   preukázanie oprávnenosti svojho postupu, ktorý sťažovateľka napadla predmetnou sťažnosťou. Z cit. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa totiž nedá vyvodiť oprávnenie najvyššieho súdu na taký postup, ktorý sa zároveň nebude opierať o vnútroštátne právo. Najvyšší súd neuviedol   žiadne   zákonné   ustanovenie,   ktoré   by   mu   umožňovalo   „verejne   nevyhlásiť rozsudok“, resp. by mu umožňovalo nahradiť „verejné vyhlásenie rozsudku“ inou formou zverejnenia, než je jeho forma upravená v § 156 OSP. Podľa tohto ustanovenia „Rozsudok sa   vyhlasuje vždy   verejne;   vyhlasuje ho   predseda   senátu   v mene   Slovenskej   republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia. Rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo; ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí konanie najdlhšie na tri dni. Ustanovenie § 119 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije. Len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný“.

Na druhej strane ústavný súd nemôže prehliadať ani judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, z ktorej vyplýva, že v určitých prípadoch doslovný výklad čl. 142 ods. 3 ústavy môže byť z hľadiska kontroly verejnosti nielen zbytočný, ale môže aj poškodiť prvotný cieľ čl. 6 ods. 1, ktorým je zaručiť spravodlivé konanie. Rovnaká obava môže vzniknúť aj v rámci samotnej ústavnej úpravy.

Je zrejmé, že požiadavka na „verejné vyhlásenie rozsudku“ v zmysle čl. 142 ods. 3 ústavy   vychádza   z medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách, a preto jej podstata a účel sa nemôžu zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte týchto zmlúv napríklad Európskym súdom pre ľudské práva (pozri cit. rozsudok Sutter). Taktiež je zrejmé, že touto požiadavkou sa v podstate konkretizuje právo na informácie a tomu zodpovedajúca povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti zaručené v čl. 26 ústavy vo vzťahu k výkonu súdnej moci, ktorej ústava vzhľadom na jej zásadný význam pre fungovanie právneho štátu (čl. 1 ústavy) venuje celú siedmu hlavu (čl. 124 až 148 ústavy). Naznačená obava v rámci samotnej ústavy môže vzniknúť nielen v súvislosti s právom na súdnu a inú právnu ochranu zaručeným v siedmom oddiele druhej   hlavy   ústavy   vzhľadom   na   logickú   väzbu   medzi   verejným   prerokovaním   veci a verejným vyhlásením rozsudku, tak ako to bolo uvedené vyššie, ale aj vo väzbe na ďalšie základné práva a slobody zaručené v druhej hlave, ako napr. právo na súkromie a právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručené v čl. 16 a čl. 19 ústavy. Ak podľa ústavy možno legitímne vylúčiť verejnosť z pojednávania napr. v záujme ochrany záujmov maloletých detí (čl. 48 ods. 2 druhej vety ústavy v spojení s § 116 ods. 2 a § 176 a n. OSP), požiadavka, podľa ktorej „rozsudky sa vyhlasujú vždy verejne“, nesmie byť vykladaná tak, aby zničila túto ochranu. V tejto súvislosti by síce mohlo prichádzať do úvahy ako primerané k sledovanej ochrane napr. anonymné vyhlásenie rozsudku,   resp.   jeho   vyhlásenie   bez   údajov   umožňujúcich   identifikáciu   dotknutých maloletých   detí   alebo   v inej   jeho   skrátenej   forme,   avšak   v takomto   prípade   zároveň   je legitimné pochybovať, či zverejnenie takto neurčitého alebo skráteného rozsudku môže byť ešte považované za zverejnenie, ktoré zodpovedá cieľu a účelu verejnej kontroly výkonu spravodlivosti v zmysle doslovného výkladu čl. 142 ods. 3 ústavy. Hoci namietaný postup najvyššieho súdu nemal v danej veci takéto široké implikácie, nemôže byť na prekážku posúdenia   veci in   concreto,   ak v súlade   so   zásadou iura   novit   curia si   ústavný   súd   aj v kontexte danej veci bude vedomý ďalších účinkov, ktoré výklad základného práva alebo ústavného   princípu   v podobe,   v ktorej   ho   ústavný   súd   aplikuje,   vyvoláva   vo   vzťahu k procesnoprávnemu   alebo   hmotnoprávnemu   postaveniu   nositeľov   základných   práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd (mutatis mutandis I. ÚS 59/00).

Je   možné preto súhlasiť s názorom   najvyššieho   súdu   v tom   zmysle, že samotné znenie čl. 142 ods. 3 ústavy umožňuje taký jeho výklad, ktorý je v súlade s uvedeným medzinárodným štandardom. A fortiori to platí, ak ústava v tomto ani v inom svojom článku nedefinuje, čo treba rozumieť pod použitými termínmi, napríklad pod slovom „rozsudky“, a zrejme   v tejto   súvislosti   ústavodarca   vychádzal   len   z rozlišovania   druhov   súdnych rozhodnutí v jednotlivých procesných kódexoch, v danom kontexte v Občianskom súdnom poriadku, napríklad v jeho štvrtej hlave tretej časti, v ktorej sa rozlišuje medzi rozsudkom (§ 152 až 166), uznesením (§ 167 až 171) a platobným rozkazom (§ 172 až 175). Podľa názoru ústavného súdu pri výklade čl. 142 ods. 3 ústavy bez ohľadu na medzinárodný štandard   by   sa   konštatovaná vyššia   úroveň   vnútroštátnej   ochrany   „verejnosti   rozsudku“ mohla nájsť pod úrovňou medzinárodného štandardu vždy, ak by zákonodarca zvolil na rozhodnutie   vo   veci   samej   odlišné   formálne   označenie   rozhodnutia,   než   označenie „rozsudok“.

Ústavný súd už uviedol, že najvyšší súd sa na ospravedlnenie svojho postupu v danej veci   odvolal   na   medzinárodný   štandard   „verejnosti   rozsudkov“   najvyšších   (kasačných) súdov bez toho, aby sa v tomto zmysle mohol aj oprieť o príslušnú úpravu v Občianskom súdnom poriadku o zverejňovaní jeho „rozsudkov o mimoriadnom dovolaní“. Pri absencii takejto zákonnej úpravy však podľa názoru ústavného súdu mohol najvyšší súd postupovať len podľa všeobecnej úpravy o vyhlasovaní rozsudkov obsiahnutej v cit. ustanovení § 156 OSP. Najvyšší súd v tejto súvislosti tiež tvrdil, že senátom prijatý rozsudok bol verejne vyhlásený v pojednávacej miestnosti, čo potvrdzuje zápisnica o vyhlásení rozsudku, keď právo   na   upovedomenie   účastníka   o verejnom   vyhlásení   rozsudku   nie   je   garantované. Z toho vyplýva, že najvyšší súd okrem rutinného postupu - „vyhlásenia rozsudku“ následne po nariadenom neverejnom prerokovaní veci sťažovateľky vo vyprázdnenej pojednávacej miestnosti   - neprijal žiadne zvláštne opatrenia umožňujúce účasť verejnosti na takomto vyhlásení rozsudku. Ústava však zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné,   preto   požiadavku   „verejného   vyhlásenia   rozsudku“   možno   podľa   názoru ústavného   súdu   považovať   za   splnenú   len   vtedy,   ak   má   verejnosť   možnosť   získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu k účastníkovi konania sa musí   vychádzať   z prezumpcie   takéhoto   záujmu.   Pretože   najvyšší   súd   takto   evidentne nepostupoval,   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku zaručené v čl. 142 ods. 3 ústavy vo veci, ktorá sa jej týkala ako účastníka konania. Z týchto dôvodov rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia pod bodom 1.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, „a to z dôvodu pocitu neistoty v plánovaní   rozhodnutí,   ktoré   mala   obchodná   spoločnosť   prijať   a ťažkostí   spôsobených samotnej   správe   obchodnej   spoločnosti“.   Podľa   najvyššieho   súdu   je   táto   žiadosť sťažovateľky „veľmi pochybná“, lebo „eventuálne porušenie namietaného ústavného práva sťažovateľky, nemalo žiaden dopad na predmet sporu; za tejto situácie sme toho názoru, že aj prípadné konštatovanie porušenia článku 142 ods. 3 Ústavy SR predstavuje samé od seba dostatočné spravodlivé zadosťučinenie za všetku morálnu ujmu“, ktorú sťažovateľka mohla „v dôsledku tohto porušenia utrpieť(...)“.

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   samotný   výrok   o porušení   označeného   práva sťažovateľky je s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu dostatočnou satisfakciou, a preto žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa cit. ustanovenia nevyhovel.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003