znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 5/01-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne prerokoval podnet Ing. Š. M., bytom Š, zastúpeného JUDr. J. O., advokátkou, L., na začatie konania vo veci porušenia jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Leviciach v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 227/98 a takto

r o z h o d o l :

Podnet   Ing.   Š.   M.   na   začatie   konania   o d   m   i e   t   a   z dôvodu   svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Dňa 11. januára 2001 Ing. Š. M., bytom Š. (ďalej len „navrhovateľ“), doručil Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podnet na začatie konania vo veci porušenia jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Leviciach v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 227/98.

Navrhovateľ   konkrétne   uviedol,   že   uznesením   Okresného   súdu   v Leviciach č. k. Nc 227/98-34   z 11.   6.   1998   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Nitre č. k. 8 Co 413/98- 83   z 26.   2.   1999   bolo   na   základe   návrhu   M.   M.   pred   začatím konania   nariadené   predbežné   opatrenie,   ktorým   mu   bolo   zakázané   „disponovať   s mojím   účtom   vo   Všeobecnej   úverovej   banke,   a.   s.,   expozitúra   Šahy, č. 1151313455/0200 s názvom Ing. Štefan Matyis, ako aj s inými účtami znejúcimi na názov Ing. Štefan Matyis, rodné číslo 451114/751 alebo IČO 11 720 930 v tejto banke tak, aby zostatky na týchto účtoch neklesli spolu pod sumu 2.200.000 Sk“. M. M. bola zároveň uložená „povinnosť, ak tak doteraz neučinila, podať do jedného mesiaca od doručenia   tohto   rozhodnutia   návrh   na   súd   týkajúci   sa   vysporiadania   nárokov účastníkov   z činnosti   združenia   „Združenie   Cestoviny   Melinda“,   resp.   z ich zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov“. Všeobecnej úverovej banke, a. s., sa zakázalo realizovať navrhovateľovi týmto rozhodnutím zakázané úkony.

Podľa tvrdenia navrhovateľa v dôsledku toho, že M. M. nesplnila povinnosť uloženú   uvedeným   uznesením   odvolacieho   súdu   podať   v určenej   lehote   návrh   na vyporiadanie nárokov účastníkov z činnosti uvedeného združenia (za ktorý nepovažuje jej návrh z 30. 4. 1999 na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 920.965,39 Sk s prísl.,   t.   č.   vedený   na   Okresnom   súde   v Leviciach   pod   sp. zn.   13 Cb 288/99), predbežné opatrenie zo zákona podľa   § 77 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zaniklo dňom 10. 6. 1999. Sudkyňa, vybavujúca vec pod sp. zn. Nc 227/98, na základe podaných žiadostí o vyjadrenie, či M. M. podala na súd návrh, ako   jej   to   uložil   odvolací   súd   v predbežnom   opatrení,   prípisom   zo   14.   10.   1999 oznámila   navrhovateľovi   a Všeobecnej   úverovej   banke,   a.   s.,   „že   k zániku predbežného opatrenia nedošlo, pretože z rovnopisu návrhu o zaplatenie 920.965,39 Sk je zrejmé, že návrh sa týka vysporiadania nárokov účastníkov z činnosti združenia „Združenie Cestoviny Melinda““.

V tomto prípise – oznámení navrhovateľ videl porušenie jeho práva vlastniť majetok (s prostriedkami na svojich účtoch nakladať, využívať na ďalšie investovanie do svojej podnikateľskej činnosti, plniť si prostredníctvom nich svoje záväzky). Proti tomuto   oznámeniu   nemá   žiadny   účinný   opravný   prostriedok,   pretože   nejde o rozhodnutie súdu.

Navrhovateľ   ďalej   uviedol,   že   využil   možnosť   podať   návrh   na   zrušenie predbežného   opatrenia   domnievajúc   sa,   že   sa   súd   s jeho   námietkami   o zániku predbežného   opatrenia   bude   zaoberať.   Návrh   bol   ale   uznesením   Okresného   súdu v Leviciach   č.   k.   Nc   227/98-126   zo   17.   7.   2000   zamietnutý   a na   základe   jeho odvolania je vec v štádiu odvolacieho konania. Odvolacie konanie trvá dlho, nemôže ďalej   čakať   na   jeho   výsledok.   Konanie   o zrušenie   predbežného   opatrenia   je nadbytočné, nedôvodné, pretože predbežné opatrenie zaniklo.

Podľa   navrhovateľa   Okresný   súd   v Leviciach   tým,   že   ako   štátnomocenský orgán   zneužil svoje   postavenie   vydaním   potvrdenia,   ktorým   je peňažný ústav   ako realizátor nariadeného predbežného opatrenia viazaný, porušil jeho základné ľudské právo   nakladať   s jeho   majetkom   predstavujúcim   peňažnú   sumu   uloženú   v banke. Konaním súdu mu vznikla priama i nepriama škoda vyjadrená v úrokoch, ktoré spláca z pôžičiek,   v penále,   ktoré   je   povinný   zaplatiť   daňovému   subjektu,   a   v strate   na podnikateľských ziskoch.

Navrhovateľ k podnetu pripojil na vec sa vzťahujúce písomnosti.

II.

Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv (čl. 130 ods. 3 ústavy). Ustanovenie § 20 ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ktoré   sa   týka návrhu   na   začatie   konania,   platí   aj   pre   podanie   podnetu   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný (...), môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania (...) (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetom podnetu navrhovateľa je tvrdené porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorého sa mal dopustiť okresný súd tým, že príslušnej banke a navrhovateľovi na ich žiadosť oznámil, že k zániku nariadeného predbežného   opatrenia   nedošlo,   hoci   podľa   navrhovateľa   nebol   M.   M.   podaný v určenej lehote ten návrh na začatie konania, ktorého podanie jej bolo v uznesení o nariadenom predbežnom opatrení uložené, a preto podľa § 77 ods. 1 písm. a) OSP nariadené predbežné opatrenie zaniklo.

Z dokladov pripojených k podnetu vyplýva, že Krajský súd v Nitre v rozhodnutí z 26. 2. 1999, ktorým rozhodol v predmetnej veci o nariadení predbežného opatrenia pred začatím konania, zároveň uložil M. M. „povinnosť, ak tak doteraz neučinila, podať do jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia návrh na súd týkajúci sa vysporiadania   nárokov   účastníkov   z činnosti   združenia   „Združenie   Cestoviny Melinda“,   resp.   z ich   zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov“. Zároveň   Všeobecnej   úverovej   banke,   a.   s.,   zakázal   realizovať   odporcovi (navrhovateľovi   v tomto   konaní) týmto rozhodnutím   zakázané úkony. Navrhovateľ uviedol, že toto rozhodnutie právny zástupca M. M. prevzal 10. 5. 1999. Navrhovateľ v podnete nepopieral, že M. M. podala dňa 30. 4. 1999 na Okresný súd v Leviciach návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   920.965,39   Sk   s prísl.,   ale namietal, že ide o iný návrh, než ktorý jej bol uložený podať. Z podnetu ďalej vyplýva, že   po   tom,   čo   sudkyňa   okresného   súdu   oznámila   navrhovateľovi   a dotknutému peňažnému ústavu, že k zániku predbežného opatrenia nedošlo, navrhovateľ podal na okresný súd návrh na zrušenie predbežného opatrenia, ktorý bol uznesením okresného súdu zo 17. 7. 2000 zamietnutý o. i. z dôvodu, že na okresný súd bol dňa 30. 4. 1999 podaný   M.   M.   návrh,   ktorý   sa   týka   vyporiadania   nárokov   účastníkov   z činnosti združenia   „Združenie   Cestoviny   Melinda“.   Navrhovateľ   podal   proti   tomuto rozhodnutiu   odvolanie,   o ktorom   podľa   tvrdenia   navrhovateľa   nebolo   doteraz rozhodnuté.

K uvedenému   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podľa   svojej   konštantnej judikatúry   nemôže   rozhodovať   namiesto   súdov   v občianskoprávnych   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov a nemá právomoc konať a rozhodovať o veciach,   ktoré   sú   zverené   do   rozhodovacej   právomoci   všeobecných   súdov (II. ÚS 30/00). Nemá teda právomoc zasahovať do konania pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 34/00).

Otázka   posúdenia,   či   v konkrétnom   prípade   došlo   k zániku   nariadeného predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 1 písm. a) OSP, tak ako sa toho dovoláva navrhovateľ,   je   takou   otázkou,   ktorá   patrí   do   výlučnej   právomoci   príslušného všeobecného   súdu,   a nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (I.   ÚS   24/00).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy (I. ÚS 4/00).

Ústavný   súd   ďalej   pripomína,   že   v zásade   len   po   vyčerpaní   opravných prostriedkov,   ktoré   účastníkom   konania   priznáva   OSP   a ktoré   možno   považovať s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu za účinné a dostupné, môže byť prípustný ich návrh na ústavný súd, ktorého predmetom bude žiadosť o ochranu konkrétneho základného práva alebo slobody, ktoré zaručuje ústava alebo medzinárodná zmluva podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 9/00). Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na podnety, v ktorých   sa   namieta   porušenie   základných   práv   a slobôd   postupom   všeobecných súdov vo veciach predbežných opatrení (II. ÚS 37/00; I. ÚS 46/00).

Navrhovateľ v podnete uviedol, že proti postupu, ktorým podľa jeho názoru došlo k porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1 ústavy a ktorým mu vznikla priama a nepriama škoda, nemá žiadny účinný opravný prostriedok. Za taký zrejme nepovažuje   konanie o zrušenie predmetného predbežného opatrenia, ktorého začatie svojím návrhom vyvolal a ktoré je v súčasnosti v štádiu odvolacieho konania. Ústavný súd sa s týmto názorom nestotožňuje.

Podľa   jeho   názoru   je   práve   toto   v súčasnosti   neskončené   občianskoprávne konanie tým konaním, v ktorom sa právne relevantným spôsobom posudzuje otázka zániku, resp. účinnosti predmetného predbežného opatrenia. Okrem toho navrhovateľ mohol s cieľom zabrániť účinkom nariadeného predbežného opatrenia vyvolať začatie občianskoprávneho konania aj priamo proti jeho realizátorovi, ak podľa jeho názoru predmetné predbežné opatrenie zo zákona zaniklo.

Z uvedeného vyplýva, že   OSP poskytuje účastníkovi,   voči   ktorému   smeruje výrok sporného predbežného opatrenia, primeranú a efektívnu ochranu pred tými jeho účinkami, v ktorých vidí porušenie svojho základného práva.

Pokiaľ   navrhovateľ   v tejto   súvislosti   namietal   vznik   škody,   ústavný   súd poznamenáva, že navrhovateľ má možnosť v prípade, že sa potvrdí ako správne jeho tvrdenie o zániku predmetného predbežného opatrenia, uplatniť aj postup podľa § 77 ods. 3 OSP. Ani s ohľadom na toto ustanovenie, ktoré navrhovateľovi za podmienok v ňom ustanovených priznáva právo domáhať sa náhrady ujmy, ktorá mu predbežným opatrením   vznikla,   nemožno   považovať   jeho   názor   o neexistencii   dostupných a účinných   opravných   prostriedkov   v rámci   konania   pred   všeobecnými   súdmi   za odôvodnený.

Nakoľko   v konaní   na   ochranu   toho   práva,   ktorého   porušenie   navrhovateľ namietal, nebola vo veci daná príslušnosť ústavného súdu, bolo potrebné jeho podnet po   predbežnom   prerokovaní z tohto   dôvodu   odmietnuť podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2001