znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 499/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 11880/2013 – sp. zn. Rvp 11883/2013, sp. zn. Rvp 11988/2013 – sp. zn. Rvp 11991/2013, sp. zn. Rvp 11993/2013 – sp. zn. Rvp 11994/2013 a sp. zn. Rvp 11996/2013 – sp. zn. Rvp 12000/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   a   jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 65/2012 z 30. novembra 2012 a sp. zn. 1 CoE 122/2012 z 8. januára 2013 v spojení s postupom Okresného súdu Dolný Kubín a jeho uzneseniami sp. zn. 10   Er   76/2009   z 22. augusta   2012   a sp.   zn.   5   Er   495/2003   zo   17.   júla 2012   a zároveň postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 CoE 134/2012 zo 4. decembra 2012, sp. zn. 1 CoE 118/2012 z 8. januára 2013, sp. zn. 10 CoE 39/2012 z 10. decembra 2012 a sp. zn. 9 CoE 54/2012, 9 CoE 55/2012 z 29. novembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Námestovo a jeho uzneseniami sp. zn. 1 Er 959/2008 z 3. apríla 2012, sp. zn. 2 Er 279/2008 z 29. septembra 2011, sp. zn. 6 Er 139/2009 z 1. augusta 2011 a sp. zn. 1 Er   1223/2008   z 3. februára   2012   a zároveň   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 1 CoE 184/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 1 CoE 188/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 8 CoE 50/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 8 CoE 75/2012 z 30. novembra 2012 a sp. zn. 9 CoE 75/2012 z 29. novembra 2012 v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6 Er 893/2007 z 10. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 672/2007 z 13. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 519/2004 zo 7. júna 2012, sp. zn. 6 Er 671/2007 z 10. augusta 2012 a sp. zn. 6 Er 790/2007 z 13. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11880/2013 – sp. zn. Rvp 11883/2013, sp. zn. Rvp 11988/2013 – sp. zn. Rvp 11991/2013, sp. zn. Rvp 11993/2013 – sp. zn. Rvp 11994/2013 a sp. zn. Rvp 11996/2013 – sp. zn. Rvp 12000/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11880/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca 2013 a 18. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 65/2012 z 30. novembra 2012 a sp. zn. 1 CoE 122/2012 z 8. januára 2013 v spojení s postupom   Okresného súdu   Dolný Kubín a jeho   uzneseniami   sp.   zn.   10   Er   76/2009   z 22.   augusta   2012   a sp.   zn.   5   Er   495/2003 zo 17. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Dolný Kubín“) a zároveň postupom a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 CoE 134/2012 zo 4. decembra 2012, sp. zn. 1 CoE 118/2012 z 8. januára 2013, sp. zn. 10 CoE 39/2012 z 10. decembra 2012 a sp.   zn.   9   CoE   54/2012,   9   CoE   55/2012   z 29.   novembra   2012   v spojení   s postupom Okresného súdu Námestovo a jeho uzneseniami sp. zn. 1 Er 959/2008 z 3. apríla 2012, sp. zn.   2   Er   279/2008   z 29.   septembra   2011,   sp.   zn.   6   Er   139/2009   z 1.   augusta   2011 a sp. zn. 1 Er 1223/2008 z 3. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu   Námestovo“)   a zároveň   postupom   a uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn. 1 CoE 184/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 1 CoE 188/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 8 CoE 50/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 8 CoE 75/2012 z 30. novembra 2012 a sp. zn. 9 CoE 75/2012 z 29. novembra 2012 v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu Liptovský   Mikuláš   sp.   zn.   6   Er   893/2007   z 10.   augusta   2012,   sp.   zn.   6   Er   672/2007 z 13. augusta   2012,   sp.   zn.   6   Er   519/2004   zo   7.   júna   2012,   sp.   zn.   6   Er   671/2007 z 10. augusta   2012   a sp.   zn.   6   Er   790/2007   z 13.   augusta   2012   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Liptovský Mikuláš“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných   v úverových   zmluvách.   Po   zročnosti   pohľadávok   a   v   nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky   mali byť relevantnými   exekučnými   titulmi v exekučných   konaniach   vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných tituloch Okresný súd Dolný Kubín, Okresný súd Námestovo a Okresný súd Liptovský Mikuláš rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „Exekučný   poriadok“)   zastavili,   resp. vyhlásili   za   neprípustnú   a následne   zastavili   podľa   § 57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného poriadku.   Rozhodnutia   Okresného   súdu   Dolný   Kubín,   Okresného   súdu   Námestovo a Okresného súdu Liptovský Mikuláš boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť   do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola buď notárska   zápisnica,   alebo   rozsudok   rozhodcovského   súdu.   V ďalšom   sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods.   5   Exekučného   poriadku   alebo   v rozpore   s   §   214   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a v ostatnom namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Dolný Kubín, Okresného súdu Námestovo a Okresného súdu Liptovský Mikuláš vrátane krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 11880/2013   –   sp.   zn.   Rvp   11883/2013,   sp.   zn.   Rvp   11988/2013   –   sp.   zn. Rvp 11991/2013,   sp.   zn.   Rvp   11993/2013   –   sp.   zn.   Rvp   11994/2013   a sp.   zn. Rvp 11996/2013 – sp. zn. Rvp 12000/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Dolný Kubín, Okresného súdu Námestovo a Okresného súdu Liptovský Mikuláš

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Dolný Kubín, Okresného súdu   Námestovo   a Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš,   ústavný   súd   vzhľadom   na   už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami krajského súdu

10. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne   závery   všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k právnemu   posudzovaniu   notárskych zápisníc   ako   exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade   neprijateľných   podmienok v úverových   zmluvách,   ako   aj   rozhodcovských   doložiek   ako   nekalých   podmienok v spotrebiteľských   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to,   že   sťažovateľke   sú   známe dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   ňou   použitej   argumentácie   bez relevantných   zmien,   nie   je   potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   381/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS   220/2011 z 9. júna   2011,   sp.   zn.   I.   ÚS   410/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS   337/2012 z 13. septembra   2012,   sp.   zn.   III.   ÚS   488/2012   z 2. októbra   2012...),   ktoré   skončili odmietnutím   podobných   a opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené   právne   názory,   a preto   v podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované   svoje rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu   argumentáciu   vyplývajúcu   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo   odlišnej   judikatúry   všeobecných   súdov)   doplniť,   že   nie   je   jeho   úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m.   I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).  

12. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v prípade zastavení exekučného konania podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo zákonom predpokladanou podmienkou postupu okresných súdov ako súdov prvostupňových v čase pred vydaním rozhodnutí o zastavení exekučného konania stanovenie pojednávania k tejto otázke, resp. rozhodnutiu o zastavení konania nepredchádzalo pojednávanie na okresných súdoch, a to v zmysle platnej právnej úpravy. Táto podmienka platila iba v prípade vyhlásenia exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. f), g), h) a k) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.

13.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   I. ÚS 157/2013   z 13. marca   2013,   I.   ÚS   146/2013 z 13. marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   153/2013   z 13.   marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   152/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory k nastoleným   otázkam   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   ústavne   konformné   a   právne akceptovateľné,   v dôsledku   čoho   hodnotí   sťažovateľkou   predostretú   argumentáciu za neopodstatnenú.

14.   V kontexte   svojich   zistení   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   v prípade sťažností   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   11881/2013,   sp.   zn.   Rvp   11882/2013   a   sp.   zn. Rvp 11998/2013 v spojení so sťažnosťou sp. zn. Rvp 12000/2013 týkajúcich sa toho istého konania, ako aj v prípade sťažnosti vednej pod sp. zn. Rvp 11999/2013 vytkla postupu Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   6   Er   893/2007, sp. zn. 6 Er 672/2007, sp. zn. 6 Er 671/2007 a sp. zn. 6 Er 790/2007 to, že v postupe podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku nevykonal   pojednávanie.   Táto   podmienka   vyplývala   z v tom   čase   platnej   legislatívy. V spojitosti   s uvedenou   argumentáciou   sťažovateľky   ústavný súd   poukazuje   na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, keďže v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou   na   posúdenie   takejto   argumentácie   (III.   ÚS   90/03,   III.   ÚS   135/03 a III. ÚS 201/04).   V prípade   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 11881/2013,   sp.   zn.   Rvp   11882/2013,   sp.   zn.   Rvp   11998/2013   a   sp.   zn. Rvp 12000/2013 a napokon sp. zn. Rvp 11999/2013 ústavný súd z uznesení krajského súdu sp. zn. 1 CoE 184/2012 z 3. decembra 2012, sp. zn. 1 CoE 188/2012 z 3. decembra 2012, sp.   zn.   9 CoE   75/2012   z 29.   novembra   2012   a napokon   sp.   zn.   8   CoE   75/2012 z 30. novembra   2012   zistil,   že   sťažovateľka   svoju   argumentáciu   smerujúcu   k postupu okresného súdu podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku neuplatnila. Uvedená samotná skutočnosť je dôvodom odmietnutia predmetných sťažností v tejto jej časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15.   Ústavný   súd   v závere   k postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní (sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) dodáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   nie   je   to,   aby   účastník   konania   bol v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   konania   o odvolaní. Jedným   z postulátov   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   je   to,   že   práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru,   a preto   právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému   právu   sťažovateľa   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú výkon ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú   povinnosť všeobecného   súdu   akceptovať jeho návrhy,   procesné úkony   a obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať   podľa   nich   vrátane   posúdenia   tej skutočnosti,   či   a ako   sú   splnené/nesplnené   podmienky   na   postup   všeobecného   súdu v odvolacom   konaní   (v súvislosti   so   sťažovateľkou   nastolenou   potrebou   dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

16. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce sa   postupu   a rozhodnutí krajského súdu   v   tejto   ich   časti   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti   a nedostatku   svojej   právomoci   na   ich   prejednanie podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

17.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

18.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013