znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 498/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 11869/2013 – sp. zn. Rvp 11872/2013 a sp. zn. Rvp 12029/2013 – sp. zn. Rvp 12034/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 3 CoE 132/2012 z 20. septembra 2012, sp. zn. 11 CoE 82/2011 z 29. februára 2012 a sp. zn. 10 CoE 1/2012 z 28. novembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Dunajská Streda a jeho uzneseniami sp. zn. 11 Er 25/2008 z 29. novembra 2011, sp. zn. 11 Er 1094/2008 z 22. januára 2010 a sp. zn. 12 Er 873/2009 zo 6. júna 2011, tiež postupom a uznesením Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   23   CoE   109/2012   zo   14.   novembra   2012   v spojení s postupom Okresného súdu Senica a jeho uznesením sp. zn. 4 Er 615/2011 zo 4. novembra 2011   a   tiež   postupom   a   uzneseniami Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   9 CoE   74/2012 zo 4. decembra 2012, sp. zn. 21 CoE 173/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. 24 CoE 1/2012 z 11. decembra 2012 a sp. zn. 17 CoE 19/2011 z 20. decembra 2012 v spojení s postupom a uzneseniami   Okresného   súdu   Skalica   sp.   zn.   3   Er   2486/2008   zo 14. septembra   2011, sp. zn. 3 Er 4693/2008 z 12. októbra 2011, sp. zn. 3 Er 4659/2008 z 10. októbra 2011 a sp. zn. 3 Er 3652/2008 z 12. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11869/2013 – Rvp 11872/2013 a sp. zn. Rvp 12029/2013 – sp. zn. Rvp 12034/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11869/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca 2013   a 18.   marca 2013 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 3 CoE 132/2012 z 20. septembra 2012, sp. zn. 11 CoE 82/2011 z 29. februára 2012 a sp. zn. 10 CoE 1/2012 z 28. novembra 2012 v spojení s postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   11   Er   25/2008 z 29. novembra 2011, sp. zn. 11 Er 1094/2008 z 22. januára 2010 a sp. zn. 12 Er 873/2009 zo 6. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda“), tiež postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 23 CoE 109/2012 zo 14. novembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Senica a jeho uznesením sp. zn. 4 Er 615/2011 zo

4. novembra   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   Okresného   súdu   Senica“)   a   tiež postupom a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 9 CoE 74/2012 zo 4. decembra 2012, sp. zn. 21   CoE   173/2012   z 27.   decembra   2012,   sp.   zn.   24   CoE   1/2012   z   11.   decembra   2012 a sp. zn.   17   CoE   19/2011   z   20.   decembra   2012   v   spojení   s   postupom   a   uzneseniami Okresného   súdu   Skalica   sp.   zn.   3   Er   2486/2008   zo   14.   septembra   2011,   sp.   zn. 3 Er 4693/2008 z 12. októbra 2011, sp. zn. 3 Er 4659/2008 z 10. októbra 2011 a sp. zn. 3 Er 3652/2008   z   12.   októbra   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia   Okresného   súdu Skalica“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere   uzavretých   s   dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Po   zročnosti   pohľadávok   a   v   nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade už uvedených   exekučných   titulov   Okresný   súd   Dunajská   Streda,   Okresný   súd   Skalica a Okresný súd Senica rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „Exekučný   poriadok“)   zastavili,   resp. vyhlásili   za neprípustnú,   a   následne   zastavili   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku. Rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda, Okresného súdu Skalica a Okresného súdu Senica boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3. Argumentáciu   sťažovateľky   v   podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola buď   notárska   zápisnica,   alebo   rozsudok   rozhodcovského   súdu.   V   ďalšom   sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods.   5   Exekučného   poriadku   alebo   v   rozpore   s   §   214   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a v ostatnom namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Dunajská Streda, Okresného súdu Skalica a Okresného súdu Senica, vrátane krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 11869/2013 – sp.   zn.   Rvp   11872/2013   a   sp.   zn.   Rvp 12029/2013   –   sp.   zn. Rvp 12034/2013,   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Dunajská Streda, Okresného súdu Skalica a Okresného súdu Senica

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS   243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda, Okresného súdu Skalica a Okresného súdu Senica, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v   prípade   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 12029/2013 týkajúcej sa postupu a uznesenia krajského súdu sp. zn. 11 CoE 82/2011 z 29.   februára   2012   bolo   práve   týmto   rozhodnutím   zrušené   uznesenie   Okresného   súdu Dunajská   Streda   sp.   zn.   11   Er   1094/2008   z   22.   januára   2010   a   vec   vrátená   na   ďalšie konanie. Z uvedeného teda vyplýva, že v predmetnej veci bude Okresný súd Dunajská Streda   opätovne konať a rozhodovať;   táto skutočnosť   bráni ústavnému súdu   sa   s vecou zaoberať v zmysle čl. 127 ústavy (princíp subsidiarity).

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva alebo slobody,   reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie (napr.   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých   atakovala právne závery   všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k   právnemu   posudzovaniu   notárskych   zápisníc ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových zmluvách, ako aj rozhodcovských   doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o   úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako spotrebiteľských   zmlúv   v   nadväznosti   na   podmienky   v   nich   uvedené.   Vzhľadom   na totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej   argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej   argumentácie   bez relevantných   zmien,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   nie   je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2.   októbra   2012...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných   a   opakujúcich   sa   sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje   už   citované   svoje rozhodnutia.   Reagujúc   na   sťažovateľkou   predostretú   doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu   prax všeobecných   súdov   (m. m. I.   ÚS   199/07, I.   ÚS   18/08, II. ÚS 152/2011).

13. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v prípade zastavení exekučného konania podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo zákonom predpokladanou podmienkou postupu okresných súdov ako súdov prvostupňových v čase pred vydaním rozhodnutí o zastavení exekučného konania stanovenie pojednávania k tejto otázke, resp. rozhodnutiu o zastavení konania nepredchádzalo pojednávanie na okresných súdoch, a to v zmysle platnej právnej úpravy. Táto podmienka platila iba v prípade vyhlásenia exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. f), g), h) a k) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.

14.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s   odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   3/2013   zo   16.   januára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013 z 13. marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   153/2013   z   13.   marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   152/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností   sťažovateľky   z   dôvodov   tam   uvedených.   Ústavný   súd   v   takýchto   prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory k   nastoleným   otázkam   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   ústavne   konformné   a   právne akceptovateľné,   v   dôsledku   čoho   hodnotí   sťažovateľkou   predostretú   argumentáciu za neopodstatnenú.

15.   Ústavný   súd   v   závere   k   postupu   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní (sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) dodáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   nie   je   to,   aby   účastník   konania   bol v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   konania   o   odvolaní. Jedným   z   postulátov   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   je   to, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru, a preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu   sťažovateľa   v súlade s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú výkon ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú   povinnosť všeobecného   súdu   akceptovať jeho návrhy,   procesné úkony   a   obsah   opravných   prostriedkov   a   rozhodovať   podľa   nich   vrátane   posúdenia tej skutočnosti,   či   a   ako   sú   splnené/nesplnené   podmienky   na   postup   všeobecného   súdu v odvolacom   konaní   (v   súvislosti   so   sťažovateľkou   nastolenou   potrebou   dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného konania a pod.). Právne posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

16. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku svojej právomoci na ich prejednanie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

17.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z   materiálneho   hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

18.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky   aj   takýmto   spôsobom   zahlcuje ústavný   súd   podaniami,   o   ktorých   je/musí si byť už   dopredu   vedomý,   že   nebudú   v   konaní pred   ústavným   súdom   vzhľadom   buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013