znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 498/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods.   1, čl. 10 ods.   1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 226/2010 z 28. septembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2011 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   Sžo   226/2010   z   28.   septembra   2011   (ďalej   len   „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) domáhal proti Ústavu na výkon trestu odňatia slobody   Dubnica   nad   Váhom   (ďalej   len   „žalovaný   ústav“)   preskúmania   postupu a zákonnosti   rozhodnutia   vedúceho   oddelenia   výkonu   trestu   č.   381551/1-2009   z 1.   júla 2009,   ktorým   mu bol   uložený disciplinárny   trest   –   pokarhanie za   porušenie   povinnosti odsúdeného podľa § 39 písm. b) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“) – za neuposlúchnutie príkazu príslušníka Policajného zboru a zamestnanca žalovaného ústavu. Sťažovateľ sa dopustil disciplinárneho previnenia tým, že 5. júna 2009 v kancelárii pedagógov odmietol svojím podpisom do Doručovacej knihy pošty potvrdiť prevzatie úradnej korešpondencie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 S 68/2009 z 29. júna 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Na základe sťažovateľom podaného odvolania najvyšší súd napadnutým rozhodnutím   potvrdil   rozsudok   krajského súdu ako vecne správny.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   je   presvedčený,   že „rozhodnutia   správnych orgánov   v   k.   č.   381551/1-2009   sú   vecne   nesprávne   a   protiústavné,   v   príkrom   rozpore s objektívnym právom kogentnými ustanoveniami zákona a ich absurdnosť radšej účelovo nevysvetlili ani všeobecné správne súdy, ktoré sa zmohli len na nepodstatné všeobecné konštatovania   mimo   relevantných   námietok   sťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu,   čím porušili svoju ústavnú a zákonnú povinnosť riadne a presvedčivo odôvodniť svoje meritórne rozhodnutia a zodpovednosť tým na všetky podstatné sporné právne otázky, ibaže v danom prípade sa tak nestalo. A tým negatívne zasiahli do sťažovateľovho základného práva na súdnu   ochranu,   spravodlivý   súdny   proces   a   práva   na   kvalifikované   odôvodnenie rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 EDĽP. Osobitne Najvyšší súd SR úplne   odignoroval   všetky   námietky   uplatnené   právnym   zástupcom   v   odvolaní   ako   aj sťažovateľove   námietky   podané   dodatočne   doplňujúc   žalobné   a   odvolacie   argumenty a dôkazy   nerozširujúc   odvolacie   dôvody   ako   mylne   a   účelovo   deklaruje   a   konštatuje porušovateľ v napadnutom rozhodnutí z 28. 9. 2011.

Niet   pochýb,   že všeobecné   správne súdy   neprípustným,   nelogickým a absurdným rozhodnutím   akceptovali   šikanózny   výkon   povinnosti,   povinnosť   vykonávať   úplne nezmyselné a nezákonné pokyny a príkazy príslušníkov ZVJS nútiace proti slobodnej vôli a vážne   vykonávať   písomné   právne   úkony   odsúdeného   v   ÚVTOS   ako   ja   proti   dobrým mravom. Sťažovateľ odmietol splniť nezákonné pokyny a príkazy proti svojej slobodnej vôli podpísať predložené listiny, lebo tieto právne úkony by boli úplne (absolútne) neplatné podľa § 37 ods. 1 a § 39 Obč. zák. A toto kvalifikovali ako disciplinárne previnenie, pričom sa súdy ani len neobťažovali vyhodnotiť (ne)zákonnosť pokynov a príkazov príslušníkov ZVJS, ktoré som od začiatku namietal. NS SR to vyriešil jednoducho tak, že odsúdený vo VTOS v ÚVTOS nemá právo na slobodnú vôľu, vážnosť, neobchádzanie zákona, dobré mravy pri právnych písomných úkonoch v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Obč. zák...

Povinnosť odsúdeného rešpektovať príkazy a pokyny nie je absolútna, ale relatívna a túto   relatívnosť   determinuje   tak   ústava,   zákon   ako   aj   dobré   mravy   a   medzinárodné zmluvy, resp. záväzky, preto v kontexte danej veci nemožno nekonštatovať zjavne mylnú interpretáciu a aplikáciu ust. § 37 ods. 1, § 39 Obč. zák., § 58 ods. 3, § 59 ods. 2 a § 6 ods. 2 zák. o VTOS č. 475/05 Z. z. absolútnou svojvôľou správnych orgánov a všeobecných správnych súdov pri ich rozhodovaní, čo má/malo za následok účelové a vecne nesprávne (protiústavné) rozhodnutia...

Námietku porušenia práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 EDĽP a čl. 26 ods. 1   ústavy   vyvodzujem   z   toho,   že   toto   právo   v   sebe   zahŕňa   aj   (implicitné)   právo nevyjadrovať sa v akejkoľvek forme, či už ústne, konkludentne alebo písomne (podpisom) a to v danej veci nebolo rešpektované, ale ani zohľadnené v odôvodneniach, hoci to bolo namietané a nie okrajovo.

Porušenie   práva   môcť   sa   vyjadriť   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   v   mojej prítomnosti na verejnom pojednávaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 EDĽP vidím (iba)   v tom,   že som vyslovene trval   na   svojej   účasti na pojednávaní   na   KS   a   súd ma úmyselne nepredviedol z ÚVTOS a konal iba pri účasti právneho zástupcu, ktorý ma ani raz nenavštívil neposkytol kvalifikované aktívne poradenstvo, resp. právnu pomoc a negatívne zasiahol do práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, pričom takýto postup (pasivita) advokáta vyhovovala aj súdu, preto ten nesie sekundárnu zodpovednosť za prístup advokáta v danej veci   v   rozpore   s   čl.   47   ods.   2   ústavy.   Taktiež   nedoručenie   vyjadrenia   žalovaného k odvolaniu,   o   ktoré   porušovateľ   do   značnej   (ale   nie   úplnej)   miery   oprel   dôvody odvolacieho rozhodnutia, zdiskriminovalo negatívne žalobcu v rozpore s § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 114 ods. 2 veta posledná OSP a § 18 OSP, čím porušil všeobecný súd čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením práva na prístup k informáciám vo vyjadrení žalovaného odporcu podľa čl. 26 ods. 1 a nasl. ústavy či čl. 10 ods. 1 EDĽP a zmaril žalobcovi procesne neprípustným spôsobom reagovať a brániť sa (prostredníctvom   advokáta   či   sám)   v   rozpore   s   princípom   kontradiktórnosti   a   rovnosti zbraní, fair proces, atď.

Porušenie   práva   na   rešpektovanie   korešpondencie   podľa   čl.   8   ods.   1   EDĽP v používaní nezákonných praktík pri doručovaní korešpondencie a obmedzenie prístupu ku korešpondencii contra legem.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Podľa čl. 127 ods. 2 vety prvej ústavy sa vyslovuje, že porušovateľ právoplatným protiústavným   rozhodnutím   in   meritum,   č.   k.   6   Sžo   226/2010   zo   dňa   28.   9.   2011 a protiústavným procesným postupom ako iným zásahom v konaní o odvolaní pod č. k. 6 Sžo 226/2010   porušil   v   neprospech   sťažovateľa   tak   samostatne   ako   aj   v   organickom spojení sťažovateľove základné právo... na súdnu ochranu a inú právnu ochranu ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, právo môcť sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom a právo, aby sa sťažovateľova vec prejednala verejne v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, právo na kvalifikovanú aktívnu a reálnu   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy,   právo   konať   zákonom   nezakázane a nebyť   nútený   konať   niečo,   čo   zákon   neukladá   podľa   čl.   2   ods.   3   ústavy,   právo   na rešpektovanie   korešpondencie   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru,   právo   na   slobodu   prejavu, právo nevyjadrovať sa a právo prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru a právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

2. Podľa   čl.   127   ods.   2   vety   prvej   a   tretej   ústavy   sa   právoplatné   protiústavné rozhodnutie porušovateľa, č. k. 6 Sžo 226/2010 zo dňa 28. 9. 2011 v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia späť porušovateľovi na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Podľa   čl.   127   ods.   2   vety   tretej   ústavy   sa   porušovateľovi   zakazuje   v   konaní č. 6 Sžo 226/2010 pokračovať v porušovaní vyššie označených namietaných a porušených práv a porušovateľovi sa prikazuje bezodkladne obnoviť stav pred ich porušením.

4. Porušovateľ sa zaväzuje bezodkladne k náhrade všetkých prípadných trov konania sťažovateľa a štátu.

5. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sa sťažovateľovi priznáva nemajetková a morálna ujma   1 000,-   EUR   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   sa   zaväzuje   vyplatiť porušovateľ v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom   z týchto   dôvodov: „som   v   materiálnej   i   hmotnej   núdzi,   v   ÚVTOS   pracovne nezaradený,   teda   absolútne   bez   fin.   príjmov,   v   druhotnej   platobnej   neschopnosti, v exekúciách a príliš zadĺžený...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade so stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   V   súvislosti   so   svojím   ústavným postavením   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že namietaným postupom a uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy umožnenie   reálneho   prístupu   každému,   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   k   súdnemu   prieskumu   takéhoto   rozhodnutia. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2) ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 OSP ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická   alebo právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

Podľa § 250h ods. 1 OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.

Zo sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ považuje za „vecne neprávne a arbitrárne“ rozhodnutie   vedúceho   oddelenia   výkonu   trestu   žalovaného   ústavu   č.   381551/1-2009 z 1. júla   2009,   ktorým   mu   bol   uložený   disciplinárny   trest   –   pokarhanie   pre   porušenie povinností   odsúdeného   tým,   že   odmietol   podpísať   prevzatie   úradnej   korešpondencie v doručovacej knihe. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 S 68/2009 z 29. júna 2010 zamietol sťažovateľom podanú žalobu o preskúmanie uvedeného rozhodnutia podľa § 250j ods. 1 OSP. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Sťažovateľ argumentoval, že rozsudok najvyššieho súdu je neodôvodnený, pretože najvyšší súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   nezaujal   stanovisko   ku   všetkým   právnym zástupcom   sťažovateľa   vzneseným   námietkam   v   podanom   odvolaní   proti   rozsudku krajského súdu a súčasne sa vôbec nezaoberal argumentmi sťažovateľa v ním samostatne podanom odvolaní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   čase   ukladania   sťažovateľom   uvádzaných disciplinárnych   trestov   bolo   disciplinárne   konanie   upravené   zákonom   o   výkone   trestu odňatia   slobody   (§   52   až   §   56)   a   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby (§ 62 až § 63). Podľa uvedenej   právnej   úpravy   zákon   o   výkone   trestu   zveril   disciplinárnu   právomoc   ukladať disciplinárne   tresty   povereným   funkcionárom   ústavu,   pričom   trest   pokarhania   je   podľa uvedenej vyhlášky oprávnený uložiť vedúci oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu.V relevantnej časti napadnutého rozhodnutia, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ústavu, uviedol:«Zo záznamu o disciplinárnom previnení, ktorý je súčasťou administratívneho spisu žalovaného, je zrejmé, že dňa 5. 6. 2009 o 15:01 hod. v sektore C, kancelária pedagógov, sa žalobca dopustil disciplinárneho previnenia na tom skutkovom základe, keď bol vyzvaný, aby   svojím   podpisom   potvrdil   prevzatie   úradnej   korešpondencie   do   doručovacej   knihy pošty, tak neurobil, teda neuposlúchol príkaz príslušníka zboru a zamestnanca ústavu, čím porušil   ustanovenie   §   39   písm.   b)   zákona   č.   474/2005   Z.   z.,   na   základe   čoho   mu   bol rozhodnutím   pedagóga   uložený   disciplinárny   trest   –   pokarhanie,   a   to   rozhodnutím č. 381551/1-2009 zo dňa 24. 6. 2009, voči ktorému podal žalobca sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím vedúceho oddelenia výkonu trestu žalovaného č. 381551/1-2009-1 zo dňa 1. 7. 2009 zamietnutá a prvostupňové rozhodnutie potvrdené.

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí   a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 1 zákona č. 475/2005 Z. z. tento zákon ustanovuje spôsob výkonu trestu odňatia   slobody   (ďalej   len   „výkon   trestu“),   práva   a   povinnosti   odsúdených   a   dozor a kontrolu nad výkonom trestu.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 474/2005 Z. z. počas výkonu trestu je odsúdený povinný podrobiť sa obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom výkonu trestu alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený je obmedzený najmä v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu a pobytu,   zachovaní   listového   tajomstva   a   tajomstva   dopravovaných   správ   a   iných písomností a v práve slobodnej voľby povolania.

Podľa   §   4   ods.   3   zákona   č.   474/2005   Z.   z.   výkon   práva   odosielať   a   prijímať korešpondenciu, balíky a poukazy poštového platobného styku počas výkonu trestu odňatia slobody odsúdeného zabezpečuje v jeho mene ústav.

Podľa   §   39   písm.   a),   b)   zákona   č.   474/2005   Z.   z.   odsúdený   je   povinný   plniť povinnosti   uložené   týmto   zákonom   a   ústavným   poriadkom,   plniť   pokyny   a   príkazy príslušníka   zboru   a zamestnanca   zboru,   zachovávať   zásady   slušného   správania   a vystupovania voči osobám, s ktorými prichádza do styku.

Podľa § 52 ods. 1, 2 zákona č. 474/2005 Z. z., odsúdený je disciplinárne zodpovedný za   disciplinárne   previnenie.   Disciplinárnym   previnením   je   zavinené   nesplnenie   alebo porušenie povinnosti alebo zákazu podľa tohto zákona, predpisov na jeho vykonanie alebo ústavného poriadku odsúdeným. Disciplinárnym previnením je aj konanie, ktoré má znaky priestupku podľa osobitných predpisov.

Podľa § 52 ods. 3 písm. a) zákona č. 474/2005 Z. z. za disciplinárne previnenie možno odsúdenému uložiť pokarhanie.

Podľa § 53 ods. 2 zákona č. 474/2005 Z. z. pokarhanie sa ukladá za menej závažné disciplinárne   previnenie;   oznámi   sa ústne,   a   to buď   individuálne,   alebo   pred   skupinou odsúdených.   Ak   sa   odsúdený   dopustí   disciplinárneho   previnenia   opakovane   v   priebehu šiestich mesiacov, uloží sa mu prísnejší disciplinárny trest ako pokarhanie.

Podľa § 58 ods. 1, 2 zákona č. 474/2005 Z. z. o disciplinárnom previnení odsúdeného sa pred uložením disciplinárneho trestu spíše záznam na predpísanom tlačive. Zo záznamu musia byť zrejmé údaje o disciplinárnom previnení, najmä označenie miesta, času, spôsobu jeho   spáchania,   okolnosti,   za   ktorých   bolo   disciplinárne   previnenie   spáchané.   Záznam o uložení disciplinárneho trestu sa po jeho vykonaní založí do osobného spisu odsúdeného. Uloženie   disciplinárneho   trestu,   jeho   druh,   dôvod   a   dátum   uloženia   sa   zaznamená   do osobnej   karty   odsúdeného.   Pred   uložením   disciplinárneho   trestu   musia   byť   objasnené okolnosti   spáchania   disciplinárneho   previnenia   a   preukázaná   vina   odsúdeného. Odsúdenému sa pred uložením disciplinárneho trestu musí umožniť, aby sa k veci vyjadril. Podľa § 58 ods. 4 zákona č. 474/2005 Z. z. pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho trestu sa prihliada najmä na povahu a závažnosť disciplinárneho previnenia, spôsob jeho spáchania,   následky   a   okolnosti,   za   ktorých   bol   spáchaný,   mieru   zavinenia,   pohnútky a doterajší postoj odsúdeného k plneniu povinností.

Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru,   že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť, pričom sa odvolací súd plne stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia a v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. naň poukazuje, keďže nezistil dôvody pre jeho zrušenie. Krajský súd vec správne právne posúdil a na zistený skutočný stav aplikoval správny právny predpis. Žalobcom vznesená námietka ohľadne nesprávnych skutkových zistení, ku ktorým mal dospieť súd na základe vykonaných dôkazov, sa javí ako právne nedôvodná, nakoľko krajský súd v prejednávanom prípade dokazovanie nevykonával, pričom pri súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného   bol   rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol   v   čase   vydania   napadnutého (správneho)   rozhodnutia   (§   250i   ods.   1   veta   prvá   O.   s.   p.),   a   nedostatočné   zistenie skutočného stavu napokon žalobca nenamietal ani v samotnej žalobe. Odvolací súd nezistil ani to, že by konanie trpelo inou vadou, ktorá by mohla mať vplyv na jeho nezákonnosť. Stotožňuje sa s právnym názorom žalovaného, že doručovanie v rámci zboru väzenskej a justičnej stráže má svoje špecifiká, a zo samotného faktu, že žalobca je vo výkone trestu odňatia slobody, mu vyplýva povinnosť rešpektovať príkazy a pokyny príslušníkov zboru väzenskej a justičnej stráže a iných zamestnancov zboru. Príkaz príslušníka zboru, aby sa žalobca   podpísal   do   doručovacej   knihy   pošty,   bol   opodstatnený,   majúci   právny   základ vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, a preto ho nemožno vyhodnotiť a považovať za bezdôvodný a v rozpore so zákonom.

Odvolanie žalobcu, doručené odvolaciemu súdu dňa 6. 12. 2010, bolo podané až po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty na podanie odvolania proti napadnutému rozsudku, ktorý súdom ustanovený právny zástupca žalobcu prevzal dňa 6. 8. 2010, preto odvolací súd s ohľadom na skutočnosť, že právny zástupca žalobcu napadol rozsudok krajského súdu včas   podaným   odvolaním   a   odvolací   súd   je   viazaný   rozsahom   a   jeho   dôvodmi,   ktoré nemožno po uplynutí zákonnej lehoty rozširovať, nemohol prihliadnuť na ďalšie odvolacie námietky   vznesené   žalobcom.   Považoval   však   za   potrebné   vysporiadať   sa   so   žalobcom namietaným porušením ústavného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a tým odňatím   možnosti   konať   pred   súdom,   čo   je   pochybenie,   na   ktoré   musí   súd   prihliadať z úradnej moci.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   si   najvyšší   súd   primeraným   a   pritom   ústavne akceptovateľným spôsobom splnil úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, keďže v medziach odvolania podaného ustanoveným advokátom   sťažovateľa   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo, a rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva domáhať sa súdnej ochrany, ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľovi bola v konaní najvyššieho súdu nepochybne poskytnutá súdna ochrana. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   (ako   aj   podľa   čl.   46   ods.   2)   ústavy   by   došlo   vtedy,   pokiaľ   by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 225/05). Zamietnutie žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu samo osebe nemožno   považovať   za   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu.   Ústavný   súd   už   pri   svojej rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom   neskončí   podľa   predstáv   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je právnym základom pre namietnutie porušenia tohto ústavného práva ústavnou sťažnosťou (m. m. II. ÚS 3/97).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, pretože v napadnutom rozhodnutí sa nevysporiadal so všetkými námietkami vznesenými sťažovateľom, ako aj jemu ustanoveným advokátom v odvolaní, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   III.   ÚS   209/04). Vo vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa   uvedenej   v ním   dodatočne   podanom   odvolaní ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí v súlade s § 250h ods. 1 OSP na   uvedené   námietky   nemohol   prihliadnuť,   pretože   boli   podané   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   môcť   sa   vyjadriť   ku   všetkým vykonaným   dôkazom   a   práva,   aby   sa   vec   sťažovateľa   prerokovala   verejne   v   jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť neumožnením sťažovateľovi zúčastniť   sa   osobne   pojednávania   na   krajskom   súde,   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje a v ktorom najvyšší súd k tejto námietke sťažovateľa uviedol: „Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie   závadný   postup   súdu,   ktorým   znemožnil   účastníkovi   konania   realizáciu   tých procesných práv,   ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť   prednes,   navrhovať   dôkazy   a   pod.).   Na   takúto   vadu   konania   musí   odvolací   súd prihliadnuť z úradnej povinnosti, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom takouto procesnou vadou nemožno považovať za správne. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti   konať   pred   súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Z obsahu predloženého spisu odvolací súd zistil, že uznesením krajského súdu zo dňa 28. 5. 2010 bol žalobcovi ustanovený zástupca z radu advokátov JUDr. M. B., ktorému krajský súd dňa 3. 6. 2010 doručil predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 29. 6. 2010. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 29. 6. 2010, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, vyplynulo, že na tomto pojednávaní bol za žalobcu prítomný jeho právny zástupca JUDr. M. B.

Podľa § 30 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa   §   31   ods.   1,   2   O.   s.   p.   ustanovený   zástupca   má   rovnaké   postavenie   ako zástupca   na základe   plnomocenstva   pre   celé konanie,   pokiaľ   nebol ustanovený   len   pre určité úkony.

Ak bol za zástupcu ustanovený advokát, má rovnaké postavenie ako advokát, ktorému účastník udelil plnomocenstvo.

Podľa § 49 ods. 1 O. s. p. ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie,   doručuje   sa   písomnosť   len   tomuto   zástupcovi.   Ak   má   však   účastník   osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu.

Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že v prípade, ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom   pre   celé   konanie,   všetky   písomnosti,   vrátane   predvolania   na pojednávanie, súd doručuje len tomuto zástupcovi. Nie je však vylúčené, aby sa predvolanie na pojednávanie doručilo aj priamo účastníkovi.   Či predvolanie na pojednávanie bude doručené okrem zástupcu aj účastníkovi závisí od zváženia súdu, ktorý tak urobí vtedy, ak považuje osobnú účasť účastníka na pojednávaní za potrebnú, napríklad ak mieni účastníka na pojednávaní vypočuť. Ak nemá účastník na pojednávaní osobne niečo vykonať, stačí, aby na pojednávanie bol predvolaný len jeho zástupca. Zástupca je totiž oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník.

Procesný   postup   krajského   súdu,   ktorý   doručil   predvolanie   na   pojednávanie ustanovenému advokátovi žalobcu, bol v súlade s § 49 ods. 1 O. s. p. Rovnako tak bol v súlade so zákonom procesný postup krajského súdu, keď na pojednávaní dňa 29. 6. 2010 prejednal a rozhodol vec bez účasti žalobcu, avšak za prítomnosti jeho advokáta.

Z uvedených dôvodov nemožno považovať za dôvodnú žalobcovu námietku o odňatí možnosti konať pred súdom postupom krajského súdu. Realizácia procesných práv žalobcu nebola   znemožnená,   naopak   žalobca   mohol   účinne   obhajovať   svoje   práva   a   právom chránené záujmy prostredníctvom zvoleného zástupcu.“

Postup najvyššieho súdu v konaní, pri ktorom postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, bol postupom v súlade so zákonom, a preto nemohlo   takýmto   postupom   najvyššieho   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Ani   v   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   že   sa   nemohol   vyjadriť   ku   všetkým dôkazom,   ústavný   súd   nezistil   porušenie   procesných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku, ktoré by malo za následok namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   v   danom   prípade   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zaoberal   námietkami   sťažovateľa,   ktorých   posúdenie   bolo relevantné na rozhodnutie o veci, a závery jeho rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené. Výklad príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu a nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   jeho   výklad   zjavne   vybočoval   z   rámca   týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje napadnutý postup a rozsudok najvyššieho   súdu   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné,   a   preto   neprichádza   ani   do úvahy,   aby   ich   mohol   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a tiež porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto bolo potrebné v tejto časti odmietnuť jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   v   súvislosti   s   nedoručením   písomného   vyjadrenia žalovaného ústavu sťažovateľovi, ktoré na výzvu súdu žalovaný ústav podal k odvolaniu sťažovateľa, ústavný súd poukazuje, že prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie   bezodkladne   ostatným   účastníkom   konania,   a   ak   odvolanie   smeruje   proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili, čo v danej veci prvostupňový súd aj urobil. Iná povinnosť z Občianskeho súdneho poriadku prvostupňovému súdu nevyplýva, avšak ústavný súd je toho názoru, že pokiaľ ide o   odvolacie   konanie   uskutočňované   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania,   vyjadrenie k opravnému   prostriedku   by   malo   byť   poskytnuté   na   zaujatie   stanoviska   druhému účastníkovi konania. Ústavný súd však pri preskúmavaní danej veci dospel k záveru, že v danom   prípade   absencia   stanoviska   k   vyjadreniu   k   opravnému   prostriedku   druhého účastníka   konania   bola   právne   irelevantná,   pretože   najvyšší   súd,   ktorý   rozhodoval o opravnom   prostriedku,   nezaložil   svoje   rozhodnutie   na   vyjadrení   žalovaného   ústavu k opravnému prostriedku, t. j. absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku nemala   zásadný   vplyv   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o   opravnom   prostriedku v neprospech sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 462/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Dospel totiž k záveru, že postup najvyššieho súdu   nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia tohto základného práv sťažovateľa.

3. K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ   namietal   porušenie svojho základného práva   na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že ustanovený advokát sťažovateľovi „neposkytol kvalifikované aktívne poradenstvo, resp. právnu pomoc a negatívne zasiahol do práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, pričom takýto postup (pasivita) advokáta vyhovoval aj súdu, preto ten nesie sekundárnu zodpovednosť za prístup advokáta v danej veci“.

Podľa § 250a OSP žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu, poskytovania   zdravotnej   starostlivosti,   vo   veciach   priestupkov   a   vo   veciach   azylu a doplnkovej ochrany.

Z   hľadiska   možného   porušenia   základného   práva   na   právnu   pomoc   zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to, aby sa každý mohol nechať zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý účastníkovi poskytne právnu   pomoc v   prípadoch,   ktoré   si   takúto pomoc vyžadujú.   Hlavný význam základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi,   v   danom   prípade   sťažovateľovi,   aby   v   konaní   pred   nimi   využíval   právnu pomoc.   Pri   takomto   vymedzení   označeného   základného   práva   k   jeho   porušeniu   podľa názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne nedošlo. Sťažovateľ ani nenamieta, že by v akejkoľvek súvislosti nebolo rešpektované jeho právo byť v súdnom konaní kvalifikovane právne zastúpený. Z obsahu sťažnosti a jej príloh naopak vyplynulo, že sťažovateľovi bol v predmetnom konaní ustanovený právny zástupca z radov advokátov, ktorý sa zúčastnil pojednávania pred krajským súdom, na ktorom vzniesol argumenty v prospech sťažovateľa, a ktorý v zákonom ustanovenej lehote podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade nie je jeho úlohou (rovnako ako nebolo ani   úlohou   najvyššieho   súdu)   skúmať,   či   ustanovený   advokát   poskytol   právnu   pomoc sťažovateľovi v rozsahu a kvalite podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Ústavný súd môže skúmať len namietané porušenie základných práv alebo slobôd postupmi a rozhodnutiami orgánov verejnej moci, medzi ktoré nepatrí advokát zastupujúci   sťažovateľa   v   súdnom   konaní.   Na   prešetrenie   postupu   advokáta,   ktorý   bol ustanovený   sťažovateľovi   v   súdnom   konaní,   má   sťažovateľ   k   dispozícii   iné   právne prostriedky, ktorými môže dosiahnuť vyvodenie zodpovednosti v prípade zistenia porušenia povinností advokáta.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v napadnutom konaní neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že v danom prípade došlo k jeho porušeniu, a preto aj v tejto časti sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 3 ústavy, základného práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia čl. 2 ods. 3 ústavy, základného práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd jeho návrhu nevyhovel,   pretože   nezistil   medzi   týmito   článkami   ústavy   a   dohovoru   a   tvrdeným porušením týchto článkov ústavne relevantnú súvislosť. Navyše, na podporu svojich tvrdení o ich porušení sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali. Z tohto dôvodu bola aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa (žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu, primeraným finančným zadosťučinením).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011