znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 497/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,   PhD.,   Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných   práv zaručených v čl. 20 ods.   1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   vo   veci   namietaného   porušenia čl. 12 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Galanta sp. zn. 17 Er 387/2011 z 31. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   EX   CREDIT,   a.   s., o d m i e t a   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. februára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Er 387/2011 z 31. decembra 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a že v rámci tejto činnosti poskytla   dlžníkovi   „pôžičku“,   ktorú   bol   dlžník   povinný   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných   v uzavretej   zmluve.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžník   dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojho záväzku, stala sa pohľadávka sťažovateľky splatnou, a preto pristúpila k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 38 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. V priebehu exekučného konania sa sťažovateľka „... z dôvodu obavy o právny a fakticky osud pohľadávky rozhodla podať exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora a za nového   súdneho   exekútora   navrhla   ustanoviť   JUDr.   Rudolfa   Krutého“.   Uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   17   Er   387/2011   z   31.   decembra   2013   bolo   rozhodnuté „... o zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu pôvodného exekútora“.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a napádaným uznesením okresného súdu boli porušené jej označené práva, predovšetkým základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže okresný súd:

„a)   bez   toho,   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp.zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho,   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho,   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho, aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho, aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou...   o právnom postavení sťažovateľa,   pričom toto rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti   a   definitívne   zbavilo   sťažovateľa možnosti   dosiahnuť   vymoženie   pohľadávky   výkonom   exekučnej   činnosti   realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. Rudolfom Krutým.“

Sťažovateľka   namieta aj porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré odôvodňuje tým, že „Všeobecný súd   svojím   rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým   rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom,   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

K   namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľka uvádza, že ,,... aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods.   1   a čl. 46   ods.   1   ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 17 Er 387/2011 z 31. decembra 2013, aby zrušil toto uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako tiež úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu,   ako   aj   porušenia   čl.   12   ods.   2   ústavy a čl. 14 dohovoru   postupom   a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   17   Er   387/2011 z 31. decembra 2013.

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že v konaní o tejto sťažnosti je sťažovateľka kvalifikovane právne zastúpená advokátom, ktorý bol už aj v minulosti v súvislosti zo zastupovaním inej sťažovateľky [obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   v   mene   ktorej   (rovnako   ako v posudzovaných prípadoch, pozn.) koná konateľ J. F.] viackrát poučený o všeobecných aj osobitných   náležitostiach   návrhu   na   začatie   konania   požadovaných   ustanoveniami   §   20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ktoré sú predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom, ako aj o podmienkach prípustnosti   a   včasnosti   podania   sťažnosti   vyplývajúcich   z   ustanovení   §   53   zákona o ústavnom   súde,   pričom   tomuto   právnemu   zástupcovi   je   dobre   známa   aj   konštantná judikatúra ústavného súdu týkajúca sa komplexu danej problematiky, počnúc rozhodnutiami všeobecných súdov o ne/udelení poverenia na vykonanie exekúcie tomu-ktorému súdnemu exekútorovi, rozhodnutiami o zamietnutí žiadosti na zmenu súdneho exekútora a končiac vydaním meritórnych rozhodnutí všeobecných súdov.

Napriek   tomu,   že   na   úvodnej   strane   sťažnosti   (koncipovanej   advokátom), sťažovateľka deklarovala, že ústavnému súdu ako prílohy sťažnosti predkladá „dokumenty podľa   textu“,   v skutočnosti   ústavnému   súdu   okrem   splnomocnenia   žiadne   iné   písomné podklady   nedoručila   (napádané   uznesenie   s vyznačením   doložky   právoplatnosti,   pozn.). Tento nedostatok zákonom predpísaných náležitostí neumožňuje ústavnému súdu náležite preskúmať prípustnosť sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ani to, či bola podaná v lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd opätovne pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a   publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 430/2012 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014