znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 497/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., C., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 202/2013 z 12. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   1.   júla 2013 doručená sťažnosť J. Ď. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 202/2013 z 12. júna 2013.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka „... je navrhovateľom   v   právnej   veci   o   nariadenie   predbežného   opatrenia“.   Konanie je vedené Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 C 40/2013. Sťažovateľka   sa   v ňom   domáha   zaplatenia   sumy   72 000   €.   Okresný   súd   uznesením z 22. marca 2013 „v plnom rozsahu vyhovel návrhu navrhovateľky o vydanie predbežného opatrenia a zakázal odporcovi nakladať a scudziť nehnuteľnosti...“ uvedené v predmetnom rozhodnutí. Krajský súd namietaným uznesením z 12. júna 2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky sa jej «nepreskúmateľným, nelogickým, protirečiacim, nepresvedčivým a arbitrárnym rozhodnutím a odôvodnením odňala možnosť konať pred súdom, keďže obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivé súdne   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, teda odôvodnenie musí byť prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia – musí byť teda preskúmateľné, čo sa nestalo a čo je ústavne neakceptovateľné, neudržateľné a netolerovateľné.

Krajský   súd   v   Trnave   „len   povedal“,   že   nie   je   dôvod   na   vydanie   predbežného opatrenia   a   jeho   argumentácia   je   v   príkrom   rozpore   nielen   s   podstatou   a   zmyslom ustanovení o predbežnom opatrení, ale i s elementárnou logikou.».

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Základné práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základného práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   bolo   uznesením   Krajského súdu... zo dňa 12. 06. 2013, č. k. 24 Co/202/2013-67, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu... zo dňa 22. 03. 2013, č. k. 27 C/40/2013-35 a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, boli porušené.

II. Ústavný   súd...   uznesenie   Krajského   súdu...   zo   dňa   12. 06. 2013, č. k. 24 Co/202/2013-67 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. III. Krajský   súd...   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia...   J.   Ď.   v   sume 291,56 €...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 20 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 24 Co 202/2013 z 12. júna 2013.

8. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

9. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

10.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   ústavou a dohovorom   garantovaných   základných   práv   napadnutým   uznesením   krajského   súdu. Úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   bolo   posúdiť,   či   medzi odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu týkajúceho sa námietok uvedených v bode 3 a sťažovateľkou označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru   existuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

12.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   iba   posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní uznesením sp. zn. 24 Co 202/2013 z 12. júna 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

13.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   vyhovel   odvolaniu   odporcu   (zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a návrh zamietol), náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia   vychádzajúca   z v konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe vyvodených   právnych   záverov.   V   odôvodnení   krajský   súd   [v   podstatnom   vo   vzťahu k námietkam   sťažovateľky   (pozri   tiež   bod   3)]   oboznámil   prvostupňové   rozhodnutie, odvolaciu   argumentáciu   odporcu   a vyjadrenia   sťažovateľky   k nej.   Svoje   rozhodnutie odôvodnil   krajský   súd   takto: „Krajský   súd...   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   O. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou – účastníkom konania (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi   odvolania   (§   212   ods.   1   O.   s.   p.),   postupom   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu je treba priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je vecne správne. Z obsahu návrhu podaného navrhovateľkou na súd dňa 6. 3. 2013 vyplýva, že dňa 31. 1.   2012   odporca,   ako   kupujúci   uzatvoril   s ňou   ako   predávajúcou   kúpnu   zmluvu na nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. P., obec C., okres T. zapísaných na Správe katastra T. na LV... ako... S poukazom na čl. 4 kúpnej zmluvy bola kúpna cena zmluvnými stranami dohodnutá v sume 85.000,- Eur, pričom odporca doposiaľ navrhovateľke zaplatil v skutočnosti iba 13.000,- Eur. Vzhľadom na takúto situáciu je potrebné upraviť pomery účastníkov v zmysle § 16 ods.   1 písm.   e) O.   s. p.   do vydania rozsudku vo veci   samej. Prejavila obavu, že vzhľadom na dĺžku omeškania odporcu so zaplatením kúpnej ceny by mohol   byť   neskorší   výkon   rozhodnutia   proti   odporcovi   ohrozený.   Takúto   obavu v navrhovateľke   utvrdzuje   aj   fakt,   že   odporca   neprejavuje   žiadnu   vôľu   zaplatiť   zvyšok kúpnej ceny, aj keď tak už mal dávno urobiť bez akejkoľvek výzvy zo strany navrhovateľky. Navrhovateľka má za to, že to je čiastočne spôsobené aj nepriaznivou finančnou situáciou odporcu,   čo   opäť   znižuje   pravdepodobnosť   vymoženia   navrhovateľkinho   nároku   proti odporcovi   výkonom   rozhodnutia.   Podmienka   dôvodnosti nároku   nepochybne   vyplýva z kúpnej   zmluvy,   odporca   z dohodnutej   kúpnej   ceny   85.000,-   Eur,   uhradil   iba   časť s 13.000,-   Eur,   nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy   spočíva   v tom,   že navrhovateľka si nemôže vysporiadať svoje finančné záväzky k tretím osobám, ktoré mali byť uspokojené z kúpnej ceny, tým sa dostala do neúnosnej finančnej situácie spôsobujúce jej   problémy.   Z týchto   dôvodov   navrhla,   aby   súd   nariadil   predbežné   opatrenie,   ktorým zakáže odporcovi nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami a zároveň si uplatnila náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa potom napadnutým uznesením k predmetnému návrhu v plnom rozsahu vyhovel...

Podľa obsahu čl. 5 kúpnej zmluvy zo dňa 31. 1. 2012 uzavretej medzi navrhovateľkou ako predávajúcou a odporcom ako kupujúcim, ohľadne popísanej nehnuteľnosti, v zmluve sa konštatuje prevzatie celej kúpnej ceny pri podpise kúpnej zmluvy, predávajúcou, čo však navrhovateľka popiera a tvrdí, že z kúpnej ceny jej odporca uhradil len 13.000,- Eur. Podľa obsahu spisu navrhovateľka zatiaľ žalobu a doplatenie kúpnej ceny 72.000,- Eur na súd nepodala.

V zmysle § 74 ods. 1 O. s. p., pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia mohol byť ohrozený.

Podľa § 75 ods. 1 O. s. p., predbežné opatrenie súd zásadne nariadi na návrhy ktorý/musí obsahovať náležitosti podľa ods. 2 tohto ustanovenia.

V zmysle § 75 ods. 7 O. s. p. súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania, pričom o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov (ods. 9 cit. ust.).

Podľa   §   76   ods.   1   písm.   f)   O.   s.   p.,   súd   môže   predbežným   opatrením   nariadiť účastníkovi, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal, alebo niečo znášal, a podľa písm. e) tohto ustanovenia, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie vo veci a jeho účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov. Podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej i keď len dočasnej úpravy právnych právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené. Z uvedeného charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd   zisťovať   všetky   skutočnosti,   ktoré   sú   potrebné   pre   vydanie   konečného   rozhodnutia a pri ich   zisťovaní   nemusí   byť   dodržaný   formálny   postup   stanovený   na   dokazovanie. To však   neznamená,   že   súd   môže   vydať   predbežné   opatrenie   len   na   základe   tvrdení navrhovateľa bez osvedčenia aspoň základných skutočností, ktoré by umožnili prijať záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a bez osvedčenia nebezpečenstva   bezprostredne   hroziacej   ujmy.   Existencia   právneho   pomeru   medzi účastníkmi alebo nároku prípadne ich osvedčenie samé o sebe ešte netvoria zákonný dôvod pre vydanie predbežného opatrenia. Až ich ohrozenie dovoľuje súdu predbežne opatrenie nariadiť.   Toto   ohrozenie   bezprostredne   hroziacou   ujmou   musí   byť   konkrétne   a   naviac oprávneným účastníkom aspoň osvedčené.

Navrhovateľkou navrhované predbežné opatrenie sleduje zaistenie budúceho výkonu rozhodnutia. Vychádzajúc z dôkazov obsiahnutých v spise je nutné konštatovať, že v danom prípade nebola splnená ani jedna z dvoch vyššie vymenovaných základných podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia. Navrhovateľka totiž zatiaľ ničím nepreukázala ani len   neosvedčila   svoje   tvrdenie,   na   ktorom   zakladá   uplatnený   nárok   a to,   že   odporca jej nezaplatil zvyšok kúpnej ceny, pričom odporca spochybňuje i vážnosť vôle o odkúpení spornej nehnuteľnosti a mieni vec riešiť spätným prevodom vlastníctva na navrhovateľku. Podľa   čl.   5   kúpnej   zmluvy   účastníkov   zo   dňa   31.   1.   201,   tzn.   zmluvy   medzi navrhovateľkou predávajúcej a odporcom ako kupujúcim, v zmluve sa konštatuje prevzatie kúpnej cenu predávajúcou, čo predávajúca a navrhovateľka potvrdila podpisom zmluvy. Na základe uvedeného je nutné uzavrieť, že navrhovateľka zatiaľ svoj nárok neosvedčila. V   danom prípade   naviac   nebol naplnený ani   druhý zo základných   predpokladov pre nariadenie   predbežného   opatrenia   a   to   existencia   reálnej   a bezprostrednej   hrozby marenia budúceho výkonu rozhodnutia, resp. ohrozenia práv navrhovateľky. Bezprostredne hroziaca   ujma navrhovateľke spočívajúca v tom, že by odporca podnikal kroky vedúce k nakladaniu   s predmetnými   nehnuteľnosťami   nebola   navrhovateľkou ani   tvrdená,   nieto ešte osvedčená, prípadne preukázaná. Takúto konkrétnu reálnu a bezprostrednú hrozbu nie je totiž možné vyvodiť iba zo skutočnosti, že odporca je v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník, z čoho mu vyplýva právo s nehnuteľnosťami nakladať.

S poukazom na vyššie uvedené je nutné uzavrieť, že v danom prípade nebol splnený ani jeden zo základných zákonných predpokladov odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia vo veci. Keďže preto neboli splnené podmienky ani pre potvrdenie napadnutého rozhodnutia,   ktorým   súd   predbežné   opatrenie   nariadil   (§   219   O.   s.   p.),   odvolací   súd napadnuté   uznesenie   zmenil   tak,   že   návrh   navrhovateľky   na   nariadenie   predbežného opatrenia v celom rozsahu ako nedôvodný s použitím § 220 O. s. p. zamietol.“

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

15.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami sťažovateľky (vyjadrenými v jej stanovisku k odvolaniu) zaoberal v rozsahu, ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 24 Co 202/2013 z 12. júna 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18.   Ústavný   súd   ešte   poznamenáva, že namietané rozhodnutie   krajského   súdu   je procesnej povahy a sťažovateľka bude mať/má možnosť v rámci konania vo veci samej domáhať sa nápravy eventuálneho porušenia ňou označených základných práv zaručených ústavou, resp. práva zaručeného dohovorom.

19. Sťažovateľka súčasne namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.

20.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

21.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   a   záverov   odmietol sťažovateľkinu   sťažnosť   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013