znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 497/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   P.   a J.   P.,   obaja   N.,   t. č. vo   väzbe,   zastúpených advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   5   ods. 3   a 4   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp.   zn.   6   T   124/2010   z 3.   mája   2012   a jemu   predchádzajúcim   postupom   a uznesením Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   1   Tos   44/2012   z 5.   júna   2012   a jemu   predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. a J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2012 bola doručená sťažnosť A. P. a J. P. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   6   T   124/2010   z 3.   mája   2012   (ďalej   len   „uznesenie z 3. mája 2012“) a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 44/2012 z 5. júna 2012 (ďalej len „uznesenie z 5. júna 2012“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli vzatí do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 77/2009 zo 17. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 19/2009 z 21. apríla 2009 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.   Sťažovatelia   boli   vzatí   do   väzby   pre   zločin   hrubého   nátlaku   formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona k § 190 ods. 1 Trestného zákona a lehota väzby začala plynúť u oboch sťažovateľov od 14. apríla 2009. Väzobné stíhanie oboch sťažovateľov trvá v súčasnosti na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 T 124/2010 z 12.   augusta   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2 Tos 34/2010 z 18. augusta 2010.

Sťažovatelia   podali   19.   apríla   2012   prostredníctvom   svojho   obhajcu   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pretože trvanie väzby presiahlo dobu nevyhnutnosti a aj zákonnosti a podľa ich názoru 14. apríla 2012 uplynula trojročná lehota trvania väzby, keďže   boli   do   väzby   vzatí   pre   zločin.   O žiadosti   sťažovateľov   rozhodol   okresný   súd uznesením   z 3.   mája   2012   tak,   že   zamietol   ich   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   zároveň neprijal ich   písomný sľub   a   nenahradil   ich   väzbu dohľadom   probačného a mediačného úradníka, pretože neboli splnené podmienky na takéto rozhodnutie. Proti tomuto uzneseniu okresného   súdu   podali   sťažovatelia   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením z 5. júna 2012 tak, že sťažnosť sťažovateľov zamietol ako nedôvodnú.

3. Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú predovšetkým na to, že do väzby boli vzatí pre zločin (hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 Trestného zákona, pozn.), a preto je celková doba trvania väzby podľa § 76 ods. 6 písm. b) Trestného poriadku 36 mesiacov. Keďže lehota   väzby   začala plynúť u oboch   sťažovateľov   14.   apríla   2009,   uplynula maximálna možná lehota ich väzby už 14. apríla 2012. Ako sťažovatelia uvádzajú, v priebehu trestného konania vedeného proti   nim pre   zločin   hrubého nátlaku podľa   §   190 ods.   1 Trestného zákona   došlo   k spojeniu   ďalších   trestných   vecí   sťažovateľov,   v rámci   ktorých sa prerokováva aj spáchanie obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a iné trestné činy. Táto skutočnosť však podľa sťažovateľov neodôvodňuje, aby celková doba trvania väzby tak bola v zmysle § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku až 48 mesiacov. Ďalšie trvanie väzby je už podľa sťažovateľov nezákonné. V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli:

„Použitie ustanovenia § 76 ods. 6 písm. c/ Trestného poriadku je v našom prípade neodôvodnené a máme za to, že odo dňa 15.04.2012 sme vo väzbe nezákonne. V zmysle ustanovenia   §   76   ods.   8   Trestného   poriadku   je   síce   na   určenie   lehoty   trvania   väzby rozhodujúci čin najprísnejšie trestný, rozhodnutie o väzbe sa však na tento čin musí pri vymedzení dôvodov väzby skutkovo vzťahovať.

V našom prípade však tak prvostupňový, ako i odvolací súd neustále odôvodňujú trvanie našej väzby rovnakými skutočnosťami a dôvodmi, a to už od nášho vzatia do väzby. Rozhodnutia o väzbe sa pri vymedzení dôvodov väzby na obzvlášť závažný zločin, pre ktorý sme stíhaní, nevzťahovali.“

4.   Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   prijal   ich   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a rozhodol o nej takýmto nálezom:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľov A. P. a J. P., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Okresného súdu v Nitre sp. zn. 6T/124/2010 zo dňa 03.05.2012 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1Tos/44/2012-3530 zo dňa 05.06.2012 porušené.

2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   Č.   38/1993   Z.   z.   sa   ruší   právoplatné   rozhodnutie Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   05.06.2012,   sp.   zn.   1Tos/44/2012-3530.   Ústavný   súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Nitre, aby A. P., nar.... a J. P., nar.... prepustil neodkladne z väzby na slobodu.“

II.

5.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili   sťažovatelia,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

7. Sťažovatelia v petite sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z 3. mája 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľov o prepustenie z väzby, neprijatý písomný sľub sťažovateľov a zároveň nebola nahradená väzba   sťažovateľov   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka,   ako   aj   postupom a uznesením   krajského   súdu   z 5.   júna 2012,   ktorým   bola zamietnutá ich   sťažnosť   proti uzneseniu   okresného   súdu   z 3.   mája   2012.   K   porušeniu   označených   práv   malo   dôjsť v dôsledku   nedostatočného   odôvodnenia   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov, pretože trvanie ich väzby je stále odôvodňované tými istými skutočnosťami.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľov postupom a uznesením okresného súdu z 3. mája 2012

8.   Ústavný   súd   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci vo vzťahu   k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého rozhoduje ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

9.   V prípade   sťažovateľov   bolo   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu z 3. mája   2012   možné   podať   sťažnosť.   Sťažovatelia   podali   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol krajský súd uznesením z 5. júna 2012. Preto vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu   bolo   plne   v právomoci   krajského   súdu   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľov, čo však zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich práv uznesením okresného súdu z 3. mája 2012   a jeho   postupom   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľov postupom a uznesením krajského súdu z 5. júna 2012

10. Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv v tom, že krajský súd zamietol ich sťažnosť proti rozhodnutiu prvostupňového súdu napriek tomu, že podľa ich názoru sú vo väzbe od 15. apríla 2012 nezákonne. Týmto dňom totiž ich väzba presiahla v zmysle § 76 ods. 6 písm. b) Trestného poriadku maximálnu dobu trvania 36 mesiacov, pretože boli vzatí do väzby pre zločin. Sťažovatelia nepopierajú, že proti nim bolo vznesené obvinenie aj pre obzvlášť závažný zločin, avšak rozhodnutia o väzbe neboli pri   vymedzení dôvodov väzby   dostatočne   odôvodnené   práve   vo   vzťahu   k tomuto   obzvlášť   závažnému   zločinu. Podľa   sťažovateľov   sú   rozhodnutia   o ich   väzbe   opakovane   odôvodňované   rovnakými skutočnosťami a dôvodmi. Z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí o ich väzbe nie je splnená podmienka v zmysle § 76 ods. 8 Trestného zákona, preto nemožno celkovú lehotu trvania ich väzby odvodzovať od obzvlášť závažného zločinu ako činu najprísnejšie trestného. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení z 3. mája 2012, že v ich prípade plynie maximálna lehoty väzby 48 mesiacov podľa § 76 ods.   6   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Krajský   súd   pri rozhodovaní   o sťažnosti   podanej sťažovateľmi sa stotožnil so závermi okresného súdu týkajúcimi sa celkovej lehoty väzby a vyhodnotil ich ako vecne správne a zároveň zákonné. Z uvedených dôvodov preto podľa sťažovateľov uznesenie krajského súdu z 5. júna 2012, ako aj jeho predchádzajúci postup porušujú ich označené práva.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 5. júna 2012 ústavný súd dospel k názoru, že nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti jeho záverov. Krajský súd svoj názor o správnosti uznesenia okresného súdu z 5. mája 2012 odôvodnil komplexne a presvedčivo. Vo vzťahu k sťažovateľom poukázal krajský súd na skutočnosť, že obaja sú obžalovaní z obzvlášť závažného zločinu a ďalších závažných násilných trestných činov, sťažovatelia   v tom   čase   nemali   žiaden   príjem,   a preto   je   u nich   obava   z pokračovania v trestnej činnosti. Skutky, ktoré napĺňajú znaky obzvlášť závažného zločinu, krajský súd špecifikoval   uvedením   jednotlivých   bodov   obžaloby.   Ústavný   súd   preto   nezistil   žiadne pochybnosti o tom, že by sa uznesenie krajského súdu nevzťahovalo aj na obzvlášť závažný zločin. Krajský súd si osvojil právne názory okresného súdu vyjadrené v uznesení z 3. mája 2012 týkajúce sa celkovej lehoty väzby, a preto na ne iba v odôvodnení poukázal. Táto skutočnosť   sama   osebe   nevyvoláva   pochybnosti   o dostatočnom   a náležitom   odôvodnení uznesenia krajského súdu, resp. o abstraktnosti úvah krajského súdu.

11. Sťažovatelia namietajú absenciu dôvodov   väzby práve vo vzťahu k obzvlášť závažnému   zločinu,   čo   má   následne   vplyv   aj   na   celkovú   lehotu   ich   väzby.   Z obsahu napadnutých   rozhodnutí,   ktoré   sťažovatelia   ústavnému súdu   predložili,   ako aj vlastným zisťovaním ústavný súd zistil, že 2. augusta 2010 bola podaná na sťažovateľov a ďalšie s nimi obvinené osoby obžaloba pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a ďalšie násilné trestné činy. Po podaní obžaloby   okresný   súd   v súlade   s   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku   uznesením sp. zn. 6 T 124/2010   z 12.   augusta   2010   rozhodol   o ponechaní   sťažovateľov   vo   väzbe, pretože   aj   naďalej   pretrvávali   dôvody   väzby.   V tomto   uznesení   okresný   súd   výslovne uviedol, že sú stíhaní pre obzvlášť závažný zločin, ktorý v odôvodnení tohto uznesenia podrobne popísal. Vzhľadom   na závažnosť tejto trestnej   činnosti, predchádzajúci   spôsob života sťažovateľov a s prihliadnutím na fakt, že pred zadržaním nemali stály zdroj obživy, a zároveň   pri   nezistení   žiadnych   mimoriadnych   okolností   bolo   rozhodnuté   o ponechaní sťažovateľov vo väzbe.

Na základe žiadosti sťažovateľov z 19. apríla 2012 o prepustenie z väzby okresný súd opätovne preskúmal formálne aj materiálne dôvody väzby u oboch sťažovateľov a dospel k záveru,   že   tieto   sú   naďalej   dané.   Okresný   súd   sa   výslovne   zaoberal   aj   námietkou sťažovateľov týkajúcou sa celkového trvania väzby vzhľadom na skutočnosť, že do väzby boli pôvodne vzatí pre zločin. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že už v jeho uznesení sp. zn. 4 Tp 199/2009 z 22. októbra 2009 právoplatným v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 41/2009 z 27. októbra 2009, ktorým bola prvýkrát predĺžená väzba   sťažovateľov   v prípravnom   konaní   do   7.   mája   2010,   argumentoval   súd   tým,   že sťažovatelia   sú   stíhaní   pre   obzvlášť   závažný   zločin.   Zároveň   poukázal   okresný   súd na uznesenie   sp.   zn.   6   T   124/2010   z 12.   augusta   2010,   ktorým   po   podaní   obžaloby na sťažovateľov rozhodol o ich ponechaní vo väzbe. Už v tomto uznesení bolo ponechanie sťažovateľov   odôvodňované   okrem   iného   aj   skutočnosťou,   že   sú   stíhaní   pre obzvlášť závažný zločin. V tomto zmysle boli potom odôvodňované aj ďalšie rozhodnutia o väzbe sťažovateľov.

12. Preto nemožno prijať argumentáciu sťažovateľov, že sa rozhodnutia o ich väzbe nevzťahovali aj na obzvlášť závažný zločin alebo že k predĺženiu celkovej lehoty ich väzby došlo iba formálnym spojením s trestnou vecou vedenou pre obzvlášť závažný zločin. Tento záver ústavného súdu sa pritom vzťahuje nielen na uznesenie krajského súdu z 5. júna 2012, ale   aj   na   predošlé   rozhodnutia   všeobecných   súdov   o väzbe   sťažovateľov.   Ústavný   súd stabilne zdôrazňuje, že väzba je výrazným zásahom do osobnej slobody obvineného a musí trvať len nevyhnutnú dobu. Sťažovatelia sú vo väzbe už skoro 3 a pol roka, čo hodnotí ústavný   súd   ako   značnú   dobu,   no   po   oboznámení   sa   s postupom   a rozhodnutiami všeobecných súdov o ich väzbe nemá ústavný súd dôvod do jej trvania zasahovať.

13. Ústavný súd preto nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že väzba sťažovateľov presiahla celkovú prípustnú lehotu, a teda že by bola nezákonná. Z uvedeného dôvodu nezistil ústavný súd ani žiadnu spojitosť medzi uznesením krajského súdu a právami sťažovateľov, ktorých ochrany sa touto sťažnosťou domáhali. Z tohto dôvodu ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012