znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 496/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Ľubošom   Bajužíkom,   Advokátska   kancelária,   Námestie   slobody   2,   Humenné, a sťažnosť M. K. vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv   a   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 47/2013 a jeho uznesením z 30. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   J.   K.   a M.   K. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 7. februára 2014 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľka“) a M. K. (ďalej len „sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj v čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 47/2013 a jeho uznesením z 30. októbra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že 29. júna 2010 Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 62/2010 schválil dohodu o vine a treste, ktorou bol sťažovateľ (otec sťažovateľky) uznaný vinným zo zločinu úverového podvodu a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 4 mesiace so zaradením do   výkonu   trestu   s maximálnym   stupňom   stráženia.   Dňa   18.   marca   2013   podala sťažovateľka ako osoba podľa § 369 ods. 1 a 5 Trestného poriadku ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) podnet na podanie dovolania v prospech jej otca (sťažovateľa) proti rozhodnutiu okresného súdu z 29. júna 2010, a to z dôvodu porušenia práva jej otca na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Po tom, ako sa minister   s predmetným   podnetom   sťažovateľky   stotožnil,   podal   1.   júla   2013   proti označenému rozhodnutiu okresného súdu dovolanie, ktoré však najvyšší súd napádaným uznesením sp. zn. 5 Tdo 47/2013 z 30. októbra 2013 odmietol, a to z dôvodu, že „... bolo podané neoprávnenou osobou, lebo nebolo podané na základe podnetu, ktorý by mohol byť relevantný na podanie dovolania“.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú arbitrárnosť záverov najvyššieho   súdu   vyslovených   v jeho   napádanom   rozhodnutí   sp.   zn.   5   Tdo   47/2013 z 30. októbra   2013,   podľa   ktorých   pripustenie   (duplicitnej)   možnosti   podania   podnetu na podanie dovolania ministrovi podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku osobou, ktorá je príbuzným obvineného v priamom pokolení (§ 369 ods. 5 Trestného poriadku), a ktorá je oprávnená v prospech obvineného aj sama podať dovolanie, by bolo „... proti zmyslu tohto procesného inštitútu...“, aby na základe takéhoto podnetu „... bolo možné opäť otvárať ukončený proces trestného stíhania“, pričom najvyšší súd mal zdôrazniť, že keďže podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku ani samotný obvinený nemá možnosť podať ministrovi podnet na podanie dovolania (pretože toto právo je obvinenému priznané priamo, pozn.), o to viac ho nemôže podať ani osoba, ktorá je jeho príbuzným v priamom rade (ktorej je toto   právo   odvodené   od   práva   obvineného),   a to   ani   s výslovným   písomným   súhlasom obvineného. Takže podľa záverov najvyššieho súdu by nebolo vylúčené, keby takýto podnet podala iná osoba, ktorej sa priamo zákonom nepriznáva právo na podanie dovolania.

Podľa   sťažovateľky   sú   uvedené   závery   najvyššieho   súdu   arbitrárne   a   neobstoja v teste   ústavnosti,   a to   z viacerých   dôvodov.   Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   svoje rozhodnutie   založil   na   znení   §   369   ods.   1   Trestného   poriadku   v jeho   znení   účinnom od 1. septembra 2011 (zákonná novela č. 262/2011 Z. z.), pričom ale nezohľadnil, že jej otec, v prospech ktorého podnet na podanie dovolania ministrovi podávala, bol odsúdený 29. júna 2010, t. j. ešte za účinnosti tohto ustanovenia v inom znení, takže podľa jej názoru, keďže aj podľa pôvodného znenia Trestného poriadku (rozumej pred 1. septembrom 2011, pozn.) bolo možné podať dovolanie v prospech obvineného do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu. Podľa sťažovateľky „... z toho by malo vyplývať, že rozsudky vydané pred 1. 9. 2011 by mali mať 3-ročnú ochrannú lehotu pre podanie dovolania, ktorá by nemala   byť   obmedzená   novým   znením   zákona,   ak   to   nie   je   výhodne   pre   obvineného   - odsúdeného. Teda, ak som podala podnet ministrovi spravodlivosti, bol podaný v zmysle zákona. Co vlastne potvrdil aj minister spravodlivosti tým, že sa s ním stotožnil a podal dovolanie   v   prospech   môjho   otca.   Skrátenie   tejto   ochrannej   lehoty   účinnosťou   nového zákona je uvedenie oprávnených osôb do omylu a bolo nám upreté právo na účinný opravný prostriedok garantované Listinou a bol porušený aj princíp právnej istoty....

Z uvedených dôvodov možno považovať výklad § 369 ods. 1 Tr. por. v znení zákona č. 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. 9. 2011 za neprimerane formalistický a neopodstatnene reštriktívny.“.

Okrem uvedeného sťažovateľka namieta arbitrárnosť záverov najvyššieho súdu, aj pokiaľ ide o jeho konštatovanie, že minister nemôže podať dovolanie na podnet „... strany v konaní,   ktorá   bola   účastníkom   dohody   o vine   a treste   schválenej   rozsudkom   súdu.“, pričom sťažovateľka zdôrazňuje: „Ja som v žiadnom prípade nebola účastníkom v konaní dohody o vine a treste schválenej rozsudkom súdu. Ja som len oprávnenou osobou v zmysle §   369   ods.   5   Tr.   por.,   ktorá   môže   v   prospech   obvineného   -   obžalovaného   podávať mimoriadne opravné prostriedky s jeho písomným súhlasom. A podnet nepodal môj otec ako účastník dohody, ale ja jeho dcéra oprávnená osoba v zmysle § 369 ods. 5 Tr. por.“

Sťažovateľka   svoju   argumentáciu   o neústavnosti   rozhodnutia   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Tdo 47/2013 z 30. októbra 2013 podoprela aj poukazom na stanovisko najvyššieho súdu č. 58/2008 a v tej súvislosti dodáva:

«Ak by tento pochybný právny názor tohto senátu NS mal oporu v zákone, potom § 334 ods. 4 Tr. por., ktorý uvádza, že „... proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie ani   dovolanie   okrem   dovolania   podľa   §   371   ods.   1,   písm.   c)   Tr.   por.,   by   bol   úplne bezpredmetný a neúčinný a ukotvený v zákone len „pro forma“ a v zmysle tu uvedeného názoru   NS   by   bola   vylúčená   akákoľvek   možnosť   podávať   dovolania   proti   takémuto rozsudku, nech by boli v súvislosti s ním porušené tým najhrubším spôsobom akékoľvek práva a slobody. Veď, ak už by nemohla podať podnet na dovolanie osoba podľa § 369 ods. 5 Tr.   por.,   tak   už   ho nemôže podať   nikto   iný   v zmysle   platného zákona.   A podať dovolanie môže len minister spravodlivosti, aj to len na podnet a nie sám od seba. A kto iný mu má ten podnet dať, prokurátor alebo sudca, ktorí tu dohodu uzavreli ?

Je to úplne absurdná a nereálna predstava.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1./ Základné právo sťažovateľa J. K. a k nej pripojeného K. M. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, čl. 36 ods. 1, ods. 2 Listiny postupom Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 47/2013 a jeho uznesením zo dňa 30. 10. 2013 PORUŠENÉ BOLO.

2./ Zrušuje sa uznesenie NS SR sp. zn. 5 Tdo 47/2013 zo dňa 30.10.2013 a vec sa vracia NS SR na ďalšie konanie.

3./ V zmysle čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 2, ods. 3 ústavy sa priznáva sťažovateľovi a NS SR je povinný uhradiť v zákonnej lehote 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Bajužíka:

a./ trovy právneho zastupovania v konaní pre ÚS vo výške 381,45 Eur /prevzatie veci a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom = 134,- Eur + 8,04 Eur paušálny poplatok/, ďalšia porada s klientom /účt. odmena vo výške 2/3 základnej sadzby = 89,33 Eur + 8,04 Eur /, písomné podanie na Ústavný súd = 134,- Eur + 8,04 Eur/. Účtované v zmysle § 11 ods. 2 Vyhlášky MS SR o odmenách advokátov.

b./ primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000,- Eur pre sťažovateľku J. K.“

K sťažnosti   bolo   pripojené   iba   splnomocnenie   pre   advokáta   udelené   mu sťažovateľkou   na jej   zastupovanie   v konaní pred ústavným   súdom   a „písomný   súhlas“, ktorým   sťažovateľ dal   súhlas sťažovateľke   na podanie   sťažnosti   ústavnému súdu   spolu s jeho vyhlásením o tom, že sa k tejto sťažnosti pripája.

Napádané uznesenie najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, k sťažnosti pripojené nebolo.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych   aj   vecných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   (čl.   127   ods.   1   ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotný návrh ústavnému súdu, s návrhom nedoručila   uznesenie   najvyššieho   súdu,   proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   a   to   ani do rozhodovania o tejto sťažnosti.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Právny zástupca sťažovateľky bol už v minulosti právnym zástupcom v konaniach pred ústavným súdom, a tak mu aj z tohto titulu musela byť skutočnosť o obligatórnych náležitostiach sťažnosti známa. Tiež mu musela byť známa skutočnosť, že aj keď podával sťažnosť aj v mene sťažovateľa (ako to vyplýva z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný,   pozn.),   v skutočnosti   nedisponoval   splnomocnením,   ktoré   by   mu   sťažovateľ na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelil (takéto splnomocnenie udelené advokátovi   sťažovateľom   predložené   nebolo,   pozn.),   a sťažovateľ   ani   sám   sťažnosť nepodpísal.

Uvedené   bolo   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Nad rámec ústavný súd na margo námietok sťažovateľky podotýka, že aplikáciu ustanovenia § 369 ods. 1 Trestného poriadku (upravujúceho okruh osôb oprávnených podať ministrovi podnet na podanie dovolania, pozn.) či už v jeho znení účinnom pred alebo po 1. septembri   2011,   t.   j.   pred   alebo   po   prijatí   zákonnej   novely   Trestného   poriadku č. 262/2011 Z. z., explicitne upravovalo prechodné ustanovenie § 567j ods. 5 označenej novely, podľa ktorého „Ak bol podnet na podanie dovolania podaný pred 1. septembrom 2011, použije sa ustanovenie § 369 v znení účinnom do 31. augusta 2011“, pričom v tejto súvislosti   je   nevyhnutné   poznamenať,   že   aj   sťažovateľkou   zmieňované   stanovisko najvyššieho súdu č. 58/2008 vychádzalo zo znenia Trestného poriadku pred 1. septembrom 2011.   Okrem   toho   ústavný   súd   podotýka,   že   Trestný   poriadok   a priori   nezbavuje obvineného   ani   jemu   blízke   osoby   možnosti   podať   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný prostriedok, len jeho podanie viaže na splnenie určitých zákonných podmienok.

Keďže sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia   (v   danom   prípade   najvyššieho   súdu,   pozn.),   ako   aj rozhodnutie   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014