znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 496/2013-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Marianny Mochnáčovej v konaní o sťažnosti M. D., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/207/2003, takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/207/2003 p o r u š i l základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C/207/2003 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. M.   D.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   413,91   €   (slovom štyristotrinásť eur a deväťdesiatjeden centov), ktorú j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jeho   právnemu   zástupcovi   JUDr.   M.   S.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 496/2013-9 zo 7. augusta 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie sťažnosť   M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/207/2003.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v takto opísanom skutkovom stave: „Sťažovateľ je, ako žalovaný, účastníkom konania vedeného na Okresnom súde... pod sp. zn. 13 C/207/2003... Od podania návrhu dňa 13. 06. 2003, do podania tejto sťažnosti porušovateľ vo veci meritórne nerozhodol.   Sťažovateľ je   už   10 rokov   účastníkom konaniu a   je po   celý čas udržiavaný v stave právnej neistoty.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   sťažovateľ   namieta   celkovú   dĺžku   sporu,   ktorá je 10 rokov. Podľa názoru sťažovateľa nie je prejednávaná vec ani skutkovo ani právne náročná. Dĺžka trvania sporu je nepochybne spôsobená konaním porušovateľa.“

3. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci vydal tento nález:

„Základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods.   1   Dohovoru...   postupom   Okresného   súdu...   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   13 C/207/2003, porušené bolo.

Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/207/2003 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

M.   D.,   priznáva   primerane   finančné   zadosťučinenie   v   sume   12.000   €...   ktoré   je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť M. D. do dvoch mesiacov od právoplatností nálezu. M. D., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú je Okresný súd...   povinný   zaplatiť,   na   účet   právneho   zástupcu   M.   D.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti nálezu.“

4.   Svoju   žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ bližšie neodôvodnil.

5.   Na základe žiadosti   ústavného súdu   sa   k veci   podaním   z 11.   septembra   2013 písomne   vyjadril   okresný   súd   (sp.   zn.   1 SprV/400/2013)   a   k   jeho   vyjadreniu   zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa.

5.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov, ktoré vykonal okresný súd vo veci. K prieťahom vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C/207/2003 sa vyjadril takto: „V prejednávanej veci súd ani po desiatich rokoch meritórne nerozhodol. K neúmernému predĺženiu konania došlo v dôsledku okolností, ktoré boli spôsobené súdom (práceneschopnosť   sudkyne,   účasť   sudkyne   na   pracovnom   stretnutí   s   ministrom)   ale   aj v dôsledku okolností na strane účastníkov konania (ich ospravedlnené aj neospravedlnené neúčasti na pojednávaniach, rozhodovanie o procesných návrhoch).“

5.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu okresného súdu uviedol: „... Samotná informácia o tom, aké úkony boli v konaní uskutočnené a kedy, nie   je   spôsobilí   ozrejmiť   prečo   tak   porušovateľ   postupoval   a   následne   posúdiť   či   jeho postup bol zdĺhavý odôvodnene alebo neodôvodnene. Z dôvodu, že porušovateľ neuviedol dôvody časových úsekov uplynutých medzi úkonmi, je sťažovateľ toho názoru, že jednotlivé výrazné časové odstupy medzi úkonmi v konaní zostávajú neodôvodnené...“

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.   Prerokovanie   sťažnosti   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

7.   Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   k   nej   pripojených   písomností   a   zo   spisu okresného súdu sp. zn. 13 C/207/2003 zistil, že v predmetnej veci sa od 13. augusta 2003 vedie konanie proti sťažovateľovi o vypratanie nebytových priestorov.

Následne okresný súd vo veci vykonal tieto úkony:

- 17. júna 2003 okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k žalobe, čo odporca učinil 8. júla 2003,

- 2. februára 2005 sa uskutočnilo pojednávanie (odporca sa ho bez ospravedlnenia nezúčastnil). Pojednávanie bolo odročené na neurčito na žiadosť navrhovateľa, aby bola poskytnutá dvojmesačná lehota na mimosúdne ukončenie sporu,

- 9. mája 2005 navrhovateľ oznámil okresnému súdu, že na podanom návrhu trvá,

- 15. februára 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito na žiadosť   odporcu,   aby   bola   poskytnutá   dvojmesačná   lehota   na   mimosúdne   ukončenie sporu,

- 2. júna 2006 navrhovateľ okresnému súdu oznámil, že na podanom návrhu trvá,

-   9.   októbra   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   odporca   vzniesol   protinávrh, pojednávanie bolo odročené na neurčito,

- 16. novembra 2006 okresný súd vyzval (i) odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za podaný protinávrh a (ii) navrhovateľa na predloženie bližšie označených dôkazov,

- 15. marca 2007 okresný súd priznal odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 3. apríla 2007 odporca požiadal okresný súd o ustanovenie právneho zástupcu,

- 5. apríla 2007 okresný súd ustanovil odporcovi právneho zástupcu,

-   11.   októbra   2007   požiadala   právna   zástupkyňa   odporcu   o odročenie   určeného súdneho pojednávania z dôvodu práceneschopnosti odporcu,

- 15. októbra 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,

- 21. januára 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené,

- 14. apríla 2008 právna zástupkyňa odporcu predložila vzájomný návrh odporcu,

- 4. septembra 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z vážnych rodinných dôvodov sudkyne,

- 10. decembra 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. marec 2009 z vážnych rodinných dôvodov sudkyne,

-   6.   februára   2009   okresný   súd   dostal   oznámenie,   že   došlo   k prechodu   práv doterajšieho navrhovateľa na spoločnosť B., s. r. o.,

- 18. marca 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,

- 5. mája 2009 okresný súd zmenil odporcovi právneho zástupcu na jeho žiadosť,

- 28. novembra 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,

- 26. marca 2010 okresný súd vyzval spoločnosť B., s. r. o., či súhlasí so svojím vstupom do konania na strane navrhovateľa,

- 16. apríla 2010 spoločnosť B., s. r. o., okresnému súdu oznámila, že súhlasí so svojím vstupom do konania na strane navrhovateľa,

- 27. apríla 2010 okresný súd pripustil, aby z konania vystúpil navrhovateľ mesto K. a na jeho miesto vstúpil ako navrhovateľ B., s. r. o.,

- 28. septembra 2010 okresný súd zrušil ustanovenie zástupcu odporcovi,

-   11.   októbra   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   sa   odročilo   z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne,

- 12. januára 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené,

-   24.   marca   2011   okresný   súd   vyzval   mesto   K.,   či   súhlasí   so   svojím   vstupom do konania na strane navrhovateľa,

- 14. apríla 2011 mesto K. okresnému súdu oznámilo, že súhlasí so svojím vstupom do konania na strane navrhovateľa,

- 30. mája 2011 okresný súd pripustil, aby z konania vystúpil navrhovateľ B., s. r. o., a na jeho miesto vstúpil ako navrhovateľ mesto K.,

- 13. júla 2011 podal odporca proti tomuto uzneseniu odvolanie, - 13. októbra 2011 krajský súd uznesením zmenil napadnuté uznesenie a nepripustil zmenu návrhu, spis bol vrátený okresnému súdu 23. novembra 2011,

- 21. marca 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. jún 2012,

- 18. júna 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 29. jún 2012 z dôvodu pracovného stretnutia sudkyne s ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky,

- 19. júna 2012 navrhovateľ navrhol, aby do konania pripustil ďalšieho účastníka na jeho strane,

- 20. júna 2012 okresný súd zrušil nariadené súdne pojednávanie z dôvodu podania návrhu na pripustenie ďalšieho účastníka do konania,

- 11. septembra 2012 okresný súd pripustil, aby do konania na strane navrhovateľa pristúpil navrhovateľ v 2. rade mesto K.,

-   25.   februára   2013   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne,

- 26. júna 2013 okresný súd uskutočnil súdne pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely vykonania ďalšieho dokazovania,

12.   augusta   2013   dala   sudkyňa   kancelárii   pokyn   na   nariadenie   termínu   súdneho pojednávania na 30. október 2013.

III.

8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

10.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

11.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 až 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

12. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

13. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania bolo posúdenie   návrhu   na   vypratanie   nebytových   priestorov,   v   ktorom   všeobecný   súd   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená (§ 6 a § 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so žiadosťou   o   rozhodnutie   (napr.   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04).

14. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a   iné) relevantnú   na   rozhodnutie.   Po   právnej   stránke   ide   o   štandardnú   občianskoprávnu   vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva.

15. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   zistil   niektoré   okolnosti,   na   základe   ktorých   osoba sťažovateľa participovala čiastočne na zistených prieťahoch v konaní pred okresným súdom tým, že 2. februára 2005 a 15. októbra 2007 sa bez ospravedlnenia nezúčastnil súdneho pojednávania,   15.   februára   2006   okresný   súd   na   žiadosť   sťažovateľa   odročil   súdne pojednávanie, ďalej 9. októbra 2006 sťažovateľ vzniesol žalobný protinávrh na zaplatenie finančnej čiastky, ktorý bol neujasnený, vykazoval vady, a preto okresný súd musel urgovať 26. marca 2008 právnu zástupkyňu sťažovateľa na ich odstránenie.

Navyše, sťažovateľ ani nepredložil ústavnému súdu dôkaz, že zákonným spôsobom namietal nečinnosť v postupe okresného súdu, t. j. že podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (platného do 31. marca 2005) a od 1.   apríla   2005   podľa   §   3   ods.   7   a § 62 a nasl. zákona   č. 757/2004 Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).   Podľa   doterajšej   rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu   sa   podanie   sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany základných práv, ktoré súvisia so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

16. Následne sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom to, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov. Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd vychádzal nielen z hľadiska sťažovateľom namietaného   obdobia   zbytočných   prieťahov,   ale   aj   z   hľadiska   celkového   priebehu posudzovaného konania. V tomto ohľade zistil, že súdne konanie sa pred okresným súdom začalo podaním žaloby 13. júna 2003 a doteraz nie je právoplatne skončené.

17.   Ústavný   súd   sa   priklonil   k   názoru   sťažovateľa,   že k zbytočným   prieťahom v konaní   došlo,   a   to   napriek   tomu,   že   okresný   súd   vykonával   úkony   (rozhodoval o oslobodení od platenia súdnych poplatkoch, ustanovení právneho zástupcu sťažovateľovi, o zámene účastníkov konania, o pripustení ďalšieho účastníka do konania, nariaďoval súdne pojednávania,   vykonával   úkony   spojené   s prerokovaním   veci,   zabezpečoval   listinné dôkazy...). Jeho konanie bolo nekoncentrované a neefektívne. Svedčí o tom skutočnosť, že za 10 rokov trvania súdneho sporu ani raz v merite veci nerozhodol.

18. Z vykonaných úkonov súdu teda vyplýva, že okresný súd vo veci sťažovateľa nekonal koncentrovane a bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené nepovažoval ústavný   súd   za   potrebné   poukazovať na   jednotlivé   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu, pretože celková doba viac ako 10 rokov, počas ktorej vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená, sama osebe osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti.

19.   Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale aj   nesprávna   a   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   a   to   vtedy,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k   odstráneniu   právnej neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobie napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

20. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

21.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa čl. 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať bez zbytočných prieťahov.

22. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

23. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €, ktoré však bližšie nezdôvodnil (bod 4). Sťažovateľ si takto síce uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ale výslovne neuviedol, z akých dôvodov ho žiada (pozri bod 22 in fine). Ústavný súd preto zadosťučinenie nepriznal (napr. II. ÚS 143/02), tak ako to je uvedené v bode 4 výroku. Ústavný súd v tomto ohľade nemohol prehliadnuť ani uvedené v bode   15.   Ústavný   súd   v neposlednom   rade   pripomína,   že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu a nijakým   spôsobom   nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd poskytuje   v konaní   o namietanom   porušení   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

24. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Sťažovateľovi, ktorý bol   vo   veci   namietaných   porušení   svojich   práv   úspešný,   vznikli   trovy   konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal 3 úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 25. júna 2013 a zaujatie písomného stanoviska zo 18. októbra 2013 k vyjadreniu okresného súdu. Odmena za jeden úkon   právnych   služieb   v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu.   Za   jeden   právny   úkon   vykonaný   v   roku   2013   patrí   advokátovi   odmena z výpočtového základu 781 €, t. j. 130,16 €, a režijný paušál 7,81 € (130,16 € + 7,81 €), teda spolu 137,97 €. Odmena za právne zastúpenie pred ústavným súdom (celkovo 3 úkony právnych služieb a 3 x paušálna náhrada) predstavuje sumu 413,91 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

25. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013