znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 496/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2,   práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a prípisom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k.   IV   Pz 87/12-8 z 18. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012 doručená   sťažnosť   R.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2,   práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV Pz 87/12-8 z 18. júna 2012 (ďalej aj „prípis generálnej prokuratúry“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   Bratislava   II,   odboru   kriminálnej   polície,   I.   oddelenia   všeobecnej kriminality (ďalej len „okresné riaditeľstvo Policajného zboru“) ČVS: ORP-459/1-OVK-B2-2012 zo 17. apríla 2012 bolo začaté trestné stíhanie proti sťažovateľovi (spolu s ďalšími dvomi osobami) a vznesené mu obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d), ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Na základe sťažnosti podanej sťažovateľom proti uvedenému uzneseniu prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením sp. zn. 1 Pv 315/12 z 18. apríla 2012 napadnuté uznesenie zrušila a vyšetrovateľovi   uložila,   aby   vo   veci   znovu   konal   a rozhodol.   Vyšetrovateľ   okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   uznesením   ČVS:   ORP-459/1-OVK-B2-2012 z 18. apríla 2012 vylúčil trestnú vec sťažovateľa na samostatné konanie pod ČVS: ORP-657/1-OVK-B2/2012 a uznesením z 23. apríla 2012 bolo začaté proti sťažovateľovi trestné stíhanie.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   okresná   prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 315/12-13 z 25. apríla 2012 ako nedôvodnú   zamietla. Uznesením sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 0 Tp/175/2012   z 26.   apríla   2012   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku a   okresný súd neprijal písomný sľub sťažovateľa. Keďže sťažovateľ bol toho názoru, že nie sú dôvody na jeho trestné stíhanie, ako aj dôvody väzby, prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal 5. mája 2012 na generálnej prokuratúre návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Generálna prokuratúra prípisom č. k. IV Pz 87/12-8 z 18. júna 2012 podanie právneho zástupcu sťažovateľa vyhodnotila ako „návrh obvineného podľa § 363 Trestného poriadku   na   zrušenie   právoplatného   uznesenia   prokurátora   Okresnej   prokuratúry Bratislava II sp. zn. 1 Pv 315/12 z 25. 04. 2012“ a jeho preskúmaním dospela k záveru, že nie sú splnené podmienky na zrušenie právoplatného uznesenia prokurátora podľa § 365 ods.   1   Trestného   poriadku   v spojení   s uznesením   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva Policajného zboru, v dôsledku   čoho   návrh   ako nedôvodný   odložila. Vo svojom   prípise okrem   iného   uviedla: „V   ďalšom   štádiu   konania   bude   povinnosťou   orgánov   činných v trestnom   konaní   s rovnakou   starostlivosťou   objasňovať   okolnosti   svedčiace   tak   proti obvinenému, ako aj v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávať dôkazy tak, aby umožnili v danej veci spravodlivé rozhodnutie (§ 2 odsek 10 Trestného poriadku).“

3.   Sťažovateľ   považuje   prípis   generálnej   prokuratúry,   ktorým   ho   upovedomila o spôsobe   vybavenia   jeho   návrhu   na   zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   v prípravnom konaní   a jeho   odôvodnenie   za „objektívne   nelogické,   účelové,   nepravdivé   a zákonne nepodložené“. Namieta, že tým, že generálna prokuratúra vo svojom prípise uviedla, že neexistujú podmienky na zrušenie právoplatného uznesenia prokurátora postupom podľa § 363 Trestného poriadku, došlo k porušeniu jeho práva na osobnú   slobodu podľa čl. 17 ods.   1   a 2,   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2, práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   žiada   o jeho   zrušenie   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie   generálnej   prokuratúre   a uloženie   jej   povinnosti   zaplatiť   sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

4. Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV Pz   87/12-8   z 18.   júna   2012.   Generálny   prokurátor,   zastúpený   riaditeľom   trestného odboru,   vyhodnotil   návrh   podaný   generálnej   prokuratúre   ako   mimoriadny   opravný prostriedok,   na   základe   ktorého   preskúmal   kompletný   spisový   materiál   vzťahujúci   sa na trestnú vec sťažovateľa, a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zrušenie právoplatného rozhodnutia prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku.

7.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   nezákonný   postup vyšetrovateľa okresného riaditeľstva Policajného zboru, okresnej prokuratúry a generálnej prokuratúry v prípravnom trestnom konaní, v ktorom bolo proti nemu vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného   zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, a tvrdí, že uznesenia napadnutých orgánov neboli náležite odôvodnené.

8. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Nadväzne   na   citovaný   článok   ústavy   dopĺňa   právnu   úpravu   prípustnosti   konania o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

9. Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV.   ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

10. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti postupu a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne zatiaľ príslušný všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému, a príp. aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému, právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku údajného nezákonného postupu vyšetrovateľa a generálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci. Je nutné   skonštatovať,   že   vyšetrovanie   v predmetnej   trestnej   veci   nie   je   skončené   a sťažovateľ ako strana trestného konania má už v rámci prípravného konania postavenie a tomu   korešpondujúcu   plnú   spôsobilosť   aktívne   zasahovať   do   objasňovania   skutkovo relevantných okolností a skutočností kladených mu za vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý   bude   oprávnený   konať   a rozhodovať   v trestnej   veci   sťažovateľa   po   skončení prípravného konania, aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých   je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného   konania   v trestnej   veci   sťažovateľa   v tomto   štádiu   trestného   stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 109/05).

11.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   trestné   konanie   predstavuje od svojho   začiatku   až   po   koniec   organický   celok,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých   úkonov a realizáciou   garancií na ochranu práv a slobôd   zo strany orgánov činných v trestnom konaní môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   namietať   porušenia   ústavou   chránených   základných   práv a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené namietaným uznesením a prípisom generálnej prokuratúry, a preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne napr. I. ÚS 47/2010).

12. K námietke sťažovateľa, že vybavenie jeho návrhu generálnou prokuratúrou   ̶ odložením malo za následok porušenie jeho v bode 3 označených práv ešte, ústavný súd uvádza,   že   zrušovanie   právoplatných   rozhodnutí   v prípravnom   konaní   (trestnom)   je upravené v tretej časti v ôsmej hlave Trestného poriadku s označením „Mimoriadne opravné prostriedky“. Z ustanovení tejto hlavy jednoznačne vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani   ústavnoprávny   nárok)   na   to,   aby   jeho   podaniu   (v   prípade   sťažovateľa   návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané v predchádzajúcom konaní, nedávajú dostatočný podklad na vedenie trestného stíhania, resp. na pokračovanie v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je povinná   zrušiť   napadnuté   uznesenie   okresnej   prokuratúry.   Sťažovateľ   ako   obvinený a osoba, ktorá podala návrh podľa § 363 Trestného poriadku generálnej prokuratúre, má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jeho podaním generálna prokuratúra riadne zaoberala.   Nemá   však   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania zodpovedal   jeho   predstavám a zámerom (II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09).

13. Okrem už uvedeného ústavný súd v iných konaniach o sťažnostiach opakovane judikoval, že súčasťou práva na inú právnu ochranu nie je právo na podanie mimoriadneho opravného prostriedku, nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 209/03). Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   generálnym   prokurátorom nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana. Z ústavy a dohovoru nemožno teda vyvodiť povinnosť vyhovieť podanému podnetu, pretože posúdenie podnetu je vo výlučnej právomoci generálneho prokurátora (I. ÚS 98/97, II. ÚS 55/98).

14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že generálna prokuratúra   vybavila   návrh   sťažovateľa   z 5.   mája   2012   prípisom   č.   k.   IV   PZ   87/12-8 z 18. júna   2012   zákonným   spôsobom,   keď   nezistiac   dôvody   na   zrušenie   napadnutého rozhodnutia   upovedomila   sťažovateľa   prostredníctvom   jeho   splnomocneného   zástupcu o svojich záveroch z prešetrenia veci, v zmysle ktorých považovala rozhodnutie okresnej prokuratúry za zákonné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

15. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť je chronologickým zhrnutím skutkového stavu dosiaľ uskutočneného trestného konania v prípravnom štádiu, pričom okrem označenia práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým v doterajšom konaní malo   podľa   tvrdení   sťažovateľa   dôjsť,   v sťažnosti   absentuje   akákoľvek   ústavno-právna argumentácia pre namietané porušenie označených práv.

16. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012