znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 496/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., Z., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Z., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods.   1   a   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Banská Bystrica   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 13   C   167/2010   a postupom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 179/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   spol.   s   r.   o.,   Z.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Z., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 167/2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 179/2011.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   podala   27.   septembra   2010   proti obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   Z.   (ďalej   len   „žalovaný“),   žalobu   o   zrušenie rozhodcovského rozsudku č. SRS 24/2009 z 20. augusta 2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“)   vydaného   Slovenským   rozhodcovským   súdom   zriadeným   pri   Slovenskej asociácii rozhodcovských súdov (ďalej len „rozhodcovský súd“) z dôvodu, že predmetný rozsudok považuje za neobjektívny, neodôvodnený a arbitrárny.

Okresný súd o podanej žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 167/2010 z 21. apríla 2011   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“),   ktorým   žalobu   sťažovateľky   zamietol. O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   17   Co   179/2011 zo 17. augusta 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   rozhodnutiami   oboch   všeobecných   súdov konajúcich   v   jej   právnej   veci   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a súčasne nebola dodržaná rovnosť účastníkov v konaní zaručená čl. 47 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľka namietala, že k porušeniu práva na súdnu   ochranu došlo   podľa   jej názoru v dôsledku toho, že rokovací poriadok rozhodcovského súdu je nezákonný, pretože „neposkytuje   účastníkom   konania   ochranu   práv,   a   to   predovšetkým   vylúčením dvojinštančnosti konania, keď priamo vylučuje preskúmanie prvostupňového rozhodnutia“.

V rozhodcovskom konaní podľa sťažovateľky tiež došlo k porušeniu rovnosti strán, pretože   rozhodcovský   súd   sa   nezaoberal   relevantnými   dôkazmi   predloženými   oboma stranami sporu,   ale postupoval jednostranne prihliadajúc výlučne na dôkazy   predložené žalovaným.   Rozhodcovský   súd   tiež   nevyhodnotil   všetky   dôkazy   predložené   v   konaní sťažovateľkou,   viaceré   úplne   opomenul,   resp.   im   nevenoval   náležitú   pozornosť. Jednostranne   sa   vysporiadal   aj   s   existenciou   dvoch   zmlúv   o   dielo   uzatvorených   medzi sťažovateľkou   a   žalovaným,   nesprávne   zistil   skutkový   stav,   a   to   najmä   pokiaľ   dospel k záveru, že sťažovateľka   nepreukázala dôvody   omeškania   so   začatím   stavebných   prác, jednostranne a v neprospech sťažovateľky vyhodnotil dôkazy o termíne ukončenia diela, ako aj vykonávanie prác sťažovateľkou nad rámec pôvodnej zmluvy o dielo a existenciu nájomnej zmluvy medzi žalovaným a obchodnou spoločnosťou C., s. r. o., vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o vzniku ušlého zisku spôsobeného mu oneskoreným odovzdaním diela zo   strany   sťažovateľky.   Porušením   zásady   rovnosti   strán   v   konaní   bol   aj   postup rozhodcovského   súdu,   pokiaľ tento nezobral do   úvahy vyjadrenia   svedkov   navrhnutých sťažovateľkou len s odôvodnením, že „ide o osoby majúce právny vzťah so sťažovateľkou a z toho vyplývajúci záujem na veci“.

Porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy podľa sťažovateľky spočíva v spôsobe, akým boli ustanovení v jej právnej veci rozhodcovia – trojčlenný senát, ktorých v tejto veci priamo určil predseda rozhodcovského súdu bez možnosti vybrať si jedného rozhodcu zo strany sťažovateľky. Uvedený postup bol síce v súlade   s   čl.   4   ods.   4   štatútu   rozhodcovského   súdu,   ktorý   považuje   sťažovateľka   za rozporný s ústavnou zásadou práva na zákonného sudcu, ako aj rozporný s § 8 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom   konaní“).   Z   uvedeného   preto   vyplýva   aj   neplatnosť   rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd prerokoval a rozhodol vec sťažovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že rozhodcovský súd, ako aj všeobecné súdy konajúce   v   jej   veci   sa   relevantne   nezaoberali   jej   námietkou,   že „žalovaným   uplatnená zmluvná   pokuta   je   v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   obdobie,   za   ktoré   je   uplatňovaná,   je nesprávne“. Rozhodcovský   rozsudok   je   tak   v   rozpore   aj   s   §   33   ods.   2   zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol, „že   v   konaní   pred   Krajským   súdom   Banská   Bystrica   vedenom   pod   číslom 17Co/179/2011 a pred Okresným súdom v Banskej Bystrici č. k. 13C/167/2010 o zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo porušené ústavné právo sťažovateľa v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky – právo na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 17Co/179/2011- 88   zo   dňa   17.   8.   2011   v   spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici č. 13C/167/2010-64 zo dňa 21. 4. 2011 a vec vracia Okresnému súdu v Banskej Bystrici na nové konanie.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 5.000 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Ban. Bystrica sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd Zvolen je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 314 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. B... do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

O   ochrane   práv   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta   vo   vzťahu   k   postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 167/2010.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie ňou označených práv postupom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   si   žalobou doručenou   rozhodcovskému   súdu   21.   júla   2009   uplatnila   voči   žalovanému   pohľadávku v sume 331 898,83 € z titulu neuhradenia splatnej časti ceny diela žalovaným. Nárok na zaplatenie   vznikol   sťažovateľke   zo   zmluvy   o   dielo   uzatvorenej   28.   januára   2008. Rozhodcovský súd o uplatnenej pohľadávke rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy   307   857,14   €   zastavil   z   dôvodu   späťvzatia   návrhu,   v   prevyšujúcej   časti   žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Podstatná časť námietok sťažovateľky v sťažnosti   sa   vzťahuje   práve   na   priebeh   rozhodcovského   konania   a   rozsudok rozhodcovského   súdu,   ktorý   bol   preskúmaný   na   základe   sťažovateľkou   podanej   žaloby o zrušenie rozhodcovského   rozsudku   okresným   súdom   a následne na základe podaného odvolania krajským súdom, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka v sťažnosti najmä namietala, že

- spôsob ustanovenia rozhodcov v jej právnej veci bol v rozpore s jej základným právom na zákonného sudcu, pretože trojčlenný senát rozhodcovského súdu konajúci v jej veci bol ustanovený bez oboznámenia účastníkov konania,

- rokovací   poriadok   rozhodcovského   súdu   je   nezákonný,   pretože   vylučuje dvojinštančnosť konania, keď nezaručuje možnosť preskúmania rozhodnutia nadriadeným orgánom,

- rozhodcovská   doložka,   z   ktorej   rozhodcovský   súd   vyvodil   svoju   právomoc,   je neplatná,

- došlo   k   porušeniu   zásady   rovnosti   účastníkov   rozhodcovského   konania   tým,   že rozhodcovský   súd   rovnakým   spôsobom   neprihliadol   na   dôkazy   predložené   oboma sporovými stranami ani na výpovede svedkov navrhnutých sťažovateľkou,

- rozhodcovský   súd   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   na   základe   čoho   dospel k nesprávnym právnym názorom.

Vo   vzťahu   k   postupu   a   rozhodnutiu   krajského   súdu   (ako   aj   okresného   súdu) sťažovateľka argumentovala, že tieto sa nedostatočne zaoberali jej námietkami uplatnenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní, pričom podstata námietok sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi spočívala v jej nesúhlase s vykonaným dokazovaním, skutkovými zisteniami, ako aj právnym posúdením jej veci rozhodcovským súdom zdôrazňujúc najmä porušenie zásady rovnosti účastníkov v konaní.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „Z   odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu   vyplýva   vzťah   medzi   skutkovými zistenia a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak,   okresný   súd   ich   náležitým   spôsobom   v   celom   súhrne   posúdil   a   aj   náležite vyhodnotil. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 36/2010). Odvolací súd tým reaguje na námietku navrhovateľa, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu nie je v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne s ustanovením § 157 O.   s.   p.,   v   dôsledku   čoho   malo   dôjsť   k   porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivý   proces a k porušeniu jeho práva vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky. Naopak, okresný súd sa s každou jednotlivou námietkou navrhovateľa, na ktorú poukazoval v   samotnom   návrhu,   ako   aj   na   pojednávaní   a   následne   i   v   samotnom   odvolaní   voči rozhodnutiu   okresného   súdu,   vysporiadal.   Prvostupňový   súd   je   vo   svojej   argumentácii obsiahnutej   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   koherentný,   jeho   rozhodnutie   je konzistentné   a   jeho   argumenty   podporujú   príslušný   záver   o   neodôvodnenosti   nároku navrhovateľa.   Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   je   presvedčivé,   premisy   zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah   predmetného   odvolania   je   takmer   zhodný   s   obsahom   žalobného   návrhu navrhovateľa, a preto odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom.

Právna úprava Slovenskej republiky neumožňuje odvolanie proti rozhodcovskému rozsudku. V súlade s ustanovením § 37 ZoRK sa však môžu zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve dohodnúť na možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku. Bez takejto dohody je preskúmanie rozhodcovského rozsudku vylúčené. Rozhodcovské konanie je spravidla, a to aj podľa zahraničných právnych úprav jednoinštančné. Naša právna úprava umožňuje požiadať   príslušný   všeobecný   súd   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku,   avšak   len   za predpokladu   v   zákone   vymedzených   formálnych   dôvodov.   Nie   je   možné   požiadať   súd o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   pre   porušenie   hmotnoprávnych   predpisov,   a   teda napadnúť aj vecnú nesprávnosť rozhodcovského rozsudku.

Osobitným dôvodom na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom je porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 ZoRK). V zmysle uvedeného ustanovenia zásada rovnosti účastníkov konania môže byť porušená, ak druhá strana   nedostala   návrh   na   začatie   konania,   ak   sa   jej   odňala   možnosť   konať   pred rozhodcovským súdom alebo sa jej odňalo právo vyjadrenia, či podania vzájomného návrhu a podobne. Prvostupňový súd podrobne skúmal, či bola zásada rovnosti účastníkov konania v rozhodcovskom   konaní   porušená a   vyhodnotil,   že k porušeniu   tejto   rovnosti   nedošlo. S týmto záverom sa plne stotožňuje i odvolací súd. Prvostupňový, ale ani odvolací súd nezistil, že by navrhovateľ bol v priebehu rozhodcovského konania procesné znevýhodnený alebo diskriminovaný. Naopak, je nutné poukázať na to, že každý účastník mal rovnakú možnosť realizovať procesné práva a povinnosti, pričom je zrejmé, že v rozhodcovskom konaní   nebol   navrhnutý   dôkaz,   či   už   navrhovateľom   alebo   odporcom,   ktorý   by rozhodcovský   súd   nevykonal.   Dôvod   nezákonnosti   a   nesprávnosti   rozhodnutia rozhodcovského súdu nie je zaradený medzi striktne vymedzené možnosti zrušenia rozsudku. Prvostupňový   súd   preto   nemal   inú   možnosť,   ako   predmetný   návrh   zamietnuť,   nakoľko v prípade,   ak   by   rozhodnutie   rozhodcovského   súdu   zrušil   s   poukazom   na   povinnosť rešpektovať   ústavné   práva   a   základné   ľudské   práva   a   slobody,   došlo   by   z jeho   strany k svojvoľnému rozhodnutiu, ktoré by bolo v rozpore s objektívnym právom (contra lege). Do práva na spravodlivý súdny proces rozhodne nepatrí právo, aby sa súd stotožnil s právnymi názormi prezentovanými jednou alebo druhou stranou v konaní. Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   resp.   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   zaväzuje   súdy   na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Rozsah tejto povinnosti sa preto môže merať podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný vo svetle okolností každého prípadu. Prvostupňový súd však jednoznačne odôvodnil svoje rozhodnutie a to vo vzťahu ku všetkým   námietkam   prezentovaným   navrhovateľom,   teda   i   k   námietke   týkajúcej   sa uplatnenia   zmluvnej   pokuty,   ktorá   mala   byť   v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   k   námietke týkajúcej   sa   nevyhodnotenia   všetkých   dôkazov   predložených   zo   strany   navrhovateľa, k námietke   o   tvrdenom   jednostrannom   posúdení   existencie   platnosti   a   účinnosti   zmlúv o dielo zo dňa 28. 01. 2008 a 04. 02. 2008 v rozhodcovskom konaní, ako aj k námietke navrhovateľa ohľadne ním tvrdeného opomenutia ustanovenia článku III. 5 písm. d), e) zmluvy o dielo zo dňa 28. 01. 2008 a nesprávne a jednostranne zisteného skutkového stavu v súvislosti so začatím diela, a okolnosťami, že navrhovateľ vykonával práce nad rámec pôvodnej zmluvy o dielo. Okresný súd sa vysporiadal i s námietkou navrhovateľa ohľadne rozhodcovského konania,   pokiaľ ide o okolnosť   existencie   nájomnej   zmluvy   žalovaného s C., s. r. o., ako aj s vyhodnotením výsluchu svedkov navrhnutých navrhovateľom.“

Podľa   §   12   ods.   6   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   zmluvné   strany   sa   môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. V tom prípade platí, že sa podrobujú predpisom stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13 a §   14,   ktoré   sú   platné   v   čase   začatia   rozhodcovského   konania   pred   týmto   stálym rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak.

Podľa § 37 ods. 1 o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania sa môžu   v   rozhodcovskej   zmluve   dohodnúť,   že   rozhodcovský   rozsudok   môže   na   základe žiadosti niektorého z nich preskúmať iný rozhodca (rozhodcovia). Na ustanovenie tohto rozhodcu   (rozhodcov)   primerane   platia   ustanovenia   §   6   až   §   11.   Ak   sa   účastníci rozhodcovského   konania   nedohodli   v   rozhodcovskej   zmluve   na   preskúmaní rozhodcovského rozsudku, je jeho preskúmanie iným rozhodcom (rozhodcami) vylúčené, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   40   ods.   1   písm.   g)   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací sa vo svojom rozsudku stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu, najmä pokiaľ tento dospel k názoru, že v súlade s § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní je v danom prípade oprávnený v rámci rozhodovania o zrušení rozhodcovského rozsudku preskúmavať len   skutočnosť,   či   v   rámci   konania   pred   rozhodcovským   súdom   bola   porušená   zásada rovnosti jeho účastníkov zakotvená v § 17 zákona o rozhodcovskom konaní.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež konštatuje, že inštitút zrušenia rozhodcovského rozsudku   nie   je možné chápať ako   riadny, resp.   mimoriadny   opravný prostriedok   proti rozhodcovskému rozsudku. Za taký možno považovať jedine preskúmanie rozhodcovského rozsudku   iným rozhodcom   v   súlade s podmienkami upravenými v §   37 ods.   1 zákona o rozhodcovskom konaní. Keďže účelom rozhodcovského konania je prenesenie právomoci v určitých typoch konaní zo všeobecných súdov na rozhodcovské súdy, z uvedeného možno vyvodiť záver, že zisťovanie správnosti skutkových zistení a právneho posúdenia veci je v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku vylúčené. V opačnom prípade by právna úprava rozhodcovského konania stratila opodstatnenie.

Ústavný súd po oboznámení sa s postupom a obsahom rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj právne   závery,   ku   ktorým   krajský   súd   dospel,   je   rozsudok   krajského   súdu   aj   náležite odôvodnený. Krajský súd totiž konštatoval, že pokiaľ sťažovateľka namietala nesprávnosť, resp. nezákonnosť rozhodcovského rozsudku, tieto dôvody nepatria medzi dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd, ako aj prvostupňový súd sa podľa názoru ústavného súdu celkom legitímne zamerali na preskúmanie   tvrdenia   o   porušení   zásady   rovnosti   účastníkov   v   rozhodcovskom   konaní. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky smerujúce proti spôsobu ustanovenia rozhodcov v jej veci, ako aj námietky týkajúce sa neplatnosti rozhodcovskej doložky, tieto neboli sťažovateľkou vznesené v konaní pred okresným súdom ani v konaní pred krajským súdom, a preto nebol splnený základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v   danej   veci   dospel   k   záveru,   že   rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V závere ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľka namietala aj porušenie bližšie nekonkretizovaného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd vychádzajúc z   obsahu   sťažnosti   posudzoval   predmetnú   námietku   len   ako   súčasť   sťažovateľkinej argumentácie vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   bola v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom (advokátom). Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011