znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 495/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 1030/2015   sp. zn. Rvp 1032/2015 vo veci namietaného porušenia základného práva̶ na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 ECdo 65/2014 z 30. októbra 2014, sp. zn. 8 ECdo 28/2014 z 12. novembra 2014 a sp. zn. 5 Oboer 372/2013 z 20. októbra 2014 v spojení s uzneseniami Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   16   CoE   267/2013   z 27.   novembra   2013,   sp.   zn. 3 CoE 188/2013 z 9. októbra 2013 a sp. zn. 13 CoE 81/2013 z 29. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 1030/2015   sp. zn. Rvp 1032/2015̶ s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 495/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., odmieta.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. januára 2015   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   práva   na   účinný   prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len   „charta“)   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 ECdo 65/2014 z 30. októbra 2014, sp. zn. 8 ECdo 28/2014 z 12. novembra 2014 a sp.   zn.   5   Oboer   372/2013   z   20.   októbra   2014   (ďalej   len   „najvyšší   súd/napadnuté rozhodnutia   najvyššieho   súdu“)   v spojení   s   uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 267/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 3 CoE 188/2013 z 9. októbra 2013 a sp. zn. 13 CoE 81/2013 z 29. júla 2013 (ďalej aj „krajský súd/napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

2.   Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne   sa opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v exekučnom   konaní,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdenia relevantných   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, ktorým   vysloví   porušenie   jej   označených   základných   práv   napadnutými   rozhodnutiami krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ktoré   zruší   a   veci   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie   a   sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.II.

4.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

5. S prihliadnutím na obsah predmetných sťažností vedených pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1030/2015   sp. zn. Rvp 1032/2015 a̶ z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, proti   ktorému tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

6.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol...

9. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že o napadnutých rozhodnutiach krajského súdu už ústavný súd rozhodol, a to o uznesení krajského súdu sp. zn. 16 CoE 267/2013 z 27. novembra   2013   rozhodol   ústavný   súd   svojím   uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   368/2014 z 2. júla   2014,   o uznesení   krajského   súdu   sp.   zn.   3   CoE   188/2013   z 9.   októbra   2013 rozhodol   ústavný   súd   svojím   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   215/2014   z 25.   marca   2014 a napokon o uznesení krajského súdu sp. zn. 13 CoE 81/2013 z 29. júla 2013 rozhodol ústavný súd svojím uznesením sp. zn. III. ÚS 181/2014 zo 4. marca 2014, v dôsledku čoho ústavný súd odmieta sťažnosti sťažovateľky v časti týkajúcej sa napadnutých rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich neprípustnosti podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

10. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu v dovolacom konaní uvedených   v priloženej   tabuľke   tvoriacej   prílohu   tohto   rozhodnutia   v   bodoch   1   až   45 ústavný   súd   poukazuje   na to,   že   s prihliadnutím   na totožnosť   v   použitej   právnej argumentácii   a skutkových   okolnostiach   vyplývajúcich   z napadnutých   rozhodnutí najvyššieho   súdu,   ktoré   boli   predmetom   posúdenia   ústavným   súdom   už   v predošlom období, je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností týkajúcich sa postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu, v dôsledku čoho nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. I. ÚS 67/2014, I. ÚS 330/2014, I. ÚS 331/2014, I. ÚS 332/2014,   I.   ÚS   436/2014,   I.   ÚS   437/2014,   I.   ÚS   510/2014,   I. ÚS 511/2014,   I.   ÚS 533/2014,   I.   ÚS   622/2014,   I.   ÚS   623/2014,   I.   ÚS   626/2014,   II. ÚS 111/2014,   II.   ÚS 112/2014, II. ÚS 113/2014, II. ÚS 114/2014, II. ÚS 115/2014, II. ÚS 116/2014, II. ÚS 140/2014, II. ÚS 141/2014, II. ÚS 142/2014, II. ÚS 143/2014, II. ÚS 144/2014, II. ÚS 145/2014, II. ÚS 146/2014, II. ÚS 583/2014, III. ÚS 169/2012, III. ÚS 291/2014, III. ÚS 381/2014,   III.   ÚS   382/2014,   IV.   ÚS   307/2014,   IV. ÚS 377/2014...),   ktoré   skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu odmietol v tejto ich časti ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015