znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 495/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   B.,   zastúpeného   advokátom Mgr. Róbertom Bardačom, Advokátska kancelária Bardač s. r. o., Búdková 4, Bratislava, vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   v spojení s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   25   písm.   c)   Medzinárodného   paktu o občianskych   a politických   právach   rozsudkom   Krajského súdu   v Trenčíne sp. zn. 13 S 90/2013 z 23. októbra 2013, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3. februára 2014 doručená sťažnosť K. B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   a   čl.   25   písm.   c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   13   S   90/2013 z 23. októbra 2013, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vo voľbách do orgánov samosprávy miest a obcí konaných 27. novembra 2010 sťažovateľ ako nezávislý kandidát kandidoval na post poslanca   Mestského   zastupiteľstva   mesta   Trenčín   (ďalej   len   „mestské   zastupiteľstvo“), za volebný   obvod   č.   3,   z ktorého   malo   byť   do   mestského   zastupiteľstva   zvolených 8 kandidátov.   Keďže   vzhľadom   na   získaný   počet   hlasov   sa   sťažovateľ   v označených voľbách   umiestnil   vo   volebnom   obvode   č.   3   na   10.   nezvoliteľnom   mieste,   stal   sa   tak v poradí druhým náhradníkom na post poslanca mestského zastupiteľstva pre tento volebný obvod. Vzhľadom na to, že počas funkčného obdobia mestského zastupiteľstva sa jedna z jeho zvolených poslankýň za volebný obvod č. 3 vzdala poslaneckého mandátu, na jej miesto nastúpil prvý v označených voľbách zvolený náhradník v tomto volebnom obvode a sťažovateľ   tak   postúpil   na   miesto   prvého   náhradníka.   Na   mimoriadnom   zasadnutí mestského zastupiteľstva zvolaného na podnet primátora mesta Trenčín (ďalej len „primátor mesta“) konaného 10. mája 2013 sa sťažovateľ dozvedel, že jeden z poslancov mestského zastupiteľstva   (R.   K.),   ktorý   bol   zvolený   za   jeho   volebný   obvod,   počas   výkonu poslaneckého mandátu v mestskom zastupiteľstve bol súčasne v období od 10. júla 2012 do 31. decembra 2012 aj zamestnancom obce, a to na základe dohody o pracovnej činnosti (ďalej   len   „dohoda“),   ktorú   tento   poslanec   podpísal   9.   júla   2012   ako   „zamestnanec“ s primátorom   mesta   ako   „zamestnávateľom“   podľa   §   228a   zákona   č.   311/2001   Z.   z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), s predmetom činnosti – „Rétor na občianskych obradoch a slávnostiach ZPOZ“ (ZPOZ – rozumej „Zbor pre občianske záležitosti“, pozn.).

Uvedená   skutočnosť   a to,   že   poslanec   mestského   zastupiteľstva   R.   K.   bol   počas výkonu   poslaneckého   mandátu   súčasne   aj   zamestnancom   mesta   Trenčín (ďalej len „mesto“),   bola   predmetom   mimoriadneho   rokovania   mestského   zastupiteľstva 10. mája 2013, na ktorom poslanci mestského zastupiteľstva neschválili primátorom mesta predložený   návrh   uznesenia,   že   z dôvodu   nezlučiteľnosti   funkcie   poslanca   mestského zastupiteľstva s funkciou zamestnanca mesta v ktorom bol za poslanca zvolený v zmysle § 11 ods. 2 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), zaniká poslancovi mestského zastupiteľstva R. K. poslanecký mandát podľa   § 25 ods. 2 písm. h) zákona o obecnom zriadení, a súčasne na toto uprázdnené poslanecké miesto mestské zastupiteľstvo deleguje sťažovateľa, ktorý bol v tom čase prvým náhradníkom.

Z dôvodu,   že   poslanci   mestského   zastupiteľstva   neprijali   primátorom   mesta predkladaný návrh uznesenia v uvedenom znení, sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu 7. júna 2013 podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) domáhal ochrany   proti   nezákonnému   zásahu   orgánu   verejnej   moci   (v   danom   prípade   proti nezákonnému zásahu mesta a mestského zastupiteľstva, pozn.) do jeho práva na prístup k verejnej   volenej   funkcii,   t.   j.   konkrétne   k výkonu   poslaneckého   mandátu   v mestskom zastupiteľstve, keďže podľa sťažovateľa mestské zastupiteľstvo zanedbalo, resp. si nesplnilo svoju   zákonnú   povinnosť   podľa   §   51   ods.   2   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 346/1990 Zb.   o   voľbách   do   orgánov   samosprávy   obcí   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „volebný zákon“),   podľa   ktorého   v prípade   uprázdnenia mandátu   v mestskom zastupiteľstve   ma   mestské   zastupiteľstvo   povinnosť   do   15   dní   po   tom,   ako   sa   mandát uprázdnil,   vyhlásiť   nastúpenie   náhradníka   a odovzdať   mu   osvedčenie   podpísané primátorom mesta o tom, že sa stal poslancom.

Krajský   súd   sťažnosťou   napádaným   rozsudkom   sp.   zn.   13   S 90/2013 z 23. októbra 2013 žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol, dôvodiac tým, že mandát poslanca mestského zastupiteľstva R. K. v skutočnosti nezanikol, pretože činnosť „rétora“ na   občianskych   podujatiach   mala   menovanému   vyplývať   aj   z titulu   výkonu   jeho poslaneckého mandátu, takže dohodu o pracovnej činnosti, ktorej predmetom bola identická činnosť, uzavrel s mestom duplicitne, preto podľa krajského súdu uzavretie tejto dohody bolo   absolútne   nadbytočné,   pričom   súčasne   krajský   súd   neprisvedčil   argumentácii sťažovateľa,   že   menovaný   poslanec   si   mal   v súvislosti   s   uzavretím   predmetnej   dohody splniť voči mestskému zastupiteľstvu oznamovaciu povinnosť v zmysle § 25 ods. 3 zákona o obecnom zriadení, pretože podľa krajského súdu mesto ako jedna zo zmluvných strán označenej dohody malo mať o jej uzavretí vedomosť. Okrem toho krajský súd, zohľadňujúc „..   dĺžku   a rozsah...   “ pracovnej   činnosti   dojednanej   medzi   poslancom   R.   K.   na jednej strane a mestom na strane druhej, dospel k záveru, že výkon tejto činnosti „... neohrozil verejný   záujem   na   nestrannom   a nezávislom   výkone   verejnej   funkcie“ menovaným poslancom.   Vzhľadom   na   uvedené   závery   krajský   súd   uzavrel,   že   keďže   nedošlo k uprázdneniu poslaneckého mandátu v mestskom zastupiteľstve, mestské zastupiteľstvo ani nemalo zákonnú povinnosť vyhlásiť nastúpenie sťažovateľa ako náhradníka podľa § 51 ods. 2 volebného zákona.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto: «...   dôvody   krajského   súdu   sú   značne   nelogické   a arbitrárne...   s   argumentáciou sťažovateľa sa vysporiadal len strohým konštatovaním, že „iný výklad... by súd považoval za   príliš   formalistický“   (str.   10).   Krajský   súd   teda   nevenuje   v   napadnutom   rozhodnutí argumentom sťažovateľa vôbec žiadnu pozornosť a tým rezignoval na povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie bolo riadne zdôvodnené. Povinnosti riadne svoje rozhodnutie zdôvodniť mal   krajský súd   venovať   o   to   väčšiu   pozornosť,   že   konanie je   jedno   inštančné   a   proti rozsudku   vydanému   v   konaní   podľa   §   250v   OSP   nie   je   prípustný   žiaden   opravný prostriedok.

Sťažovateľ   však   nepovažuje   za   rozpor   s   jeho   základnými   právami   len   samotnú okolnosť, že krajský súd sa jeho argumentom nevenoval, ale aj skutočnosť, že zdôvodnenie krajského   súdu   trpí   aj   zásadnými   logickými   nedostatkami   a   značnou   svojvoľnosťou. Svojvoľnosť   krajského   súdu   sa   prejavila   v   napadnutom   rozhodnutí   jednak   tým,   že z jednoznačne znejúcich zákonných ustanovení o zániku mandátu odvodil také dodatočné podmienky pre zánik mandátu poslanca, ktoré z týchto ustanovení nevyplývajú, a jednak tým,   že   niektoré   relevantné   okolnosti,   majúce   vplyv   na   zánik   mandátu   R.   K.   svojvoľne bagatelizoval.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   skonštatoval,   že   „poslanec R. K...   neohrozil   verejný   záujem na nestrannom   a   nezávislom   výkone verejnej   funkcie“ (str. 10). Z odôvodnenia však nevyplýva, z ktorého zákonného ustanovenia upravujúceho inštitút zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva krajský súd vyvodil požiadavku na „verejný záujem na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie“. Inak povedané, pokiaľ   je   z   hľadiska   zákonných   dôvodov   pre   zánik   mandátu   poslanca   mestského zastupiteľstva relevantné ohrozenie verejného záujmu na nestrannom a nezávislom výkone verejnej   funkcie   poslanca,   potom   sťažovateľ   oprávnene   očakáva,   že   krajský   súd   aspoň zdôvodní pôvod tejto požiadavky a napríklad uvedie odkaz na toto zákonné ustanovenie. Krajský súd totiž v napadnutom rozhodnutí cituje zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval, no ani z jedného z týchto ustanovení nevyplýva oná podmienka, v zmysle ktorej by krajský súd mal skúmať verejný záujem na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   zákonodarca   takouto   požiadavkou   zánik   mandátu poslanca mestského zastupiteľstva   nepodmienil a že   z doslovného (jazykového)   výkladu ustanovenia § 25 ods. 2 písm. h) v spojení s § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 369/1990 Zb. jednoznačne vyplýva, že mandát poslanca mestského zastupiteľstva zaniká v prípade vzniku nezlučiteľnosti tejto funkcie so statusom zamestnanca mesta, za ktoré bol poslanec zvolený, čo je skutková okolnosť, ku ktorej došlo aj v danom prípade. Výklad krajského súdu je však v priamom rozpore s týmto výkladom. Sťažovateľ akceptuje, že súd nie je doslovným znením zákonného   ustanovenia   viazaný   absolútne,   no   ak   sa   súd   rozhodne   vychádzať   z   iného výkladu, ktorý napokon mal za následok úspech jedného z účastníkov, mal by presvedčivo objasniť, ako a prečo zvolil práve onen výklad....

Ďalšou takou podmienkou, ktorou krajský súd bez vysvetlenia v rozpore so znením § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 369/1990 Zb. dodatočne podmienil zánik mandátu poslanca je dĺžka a rozsah pracovnej činnosti. V priamej reči krajského súdu, krajský súd k záveru zamietnuť návrh dospel „nielen s prihliadnutím na duplicitne uzavretú dohodu o pracovnej činnosti,   ale   aj   vzhľadom   na   jej   dĺžku   a rozsah“   (str.   10).   Sťažovateľ   by   uvedenému rozumel, ak by z hľadiska § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 369/1990 Zb. mala relevanciu právna   forma   zakladajúca   pracovnoprávny   vzťah   s   obcou   (mestom),   prípadne   dĺžka   či rozsah trvania tohto pracovnoprávneho vzťahu.

Nič také ale zo zákonnej úpravy nevyplýva (napríklad, rozsah pracovnej činnosti nerozhoduje,   pretože   §   11   ods.   2   zákona   č.   369/1990   Zb.   nie   je   naviazaný   na   rozsah pracovnej   činnosti   zamestnanca).   Rozhodnutie   krajského   súdu   je   teda   svojvoľné a neumožňuje si   urobiť   vôbec   žiadnu predstavu,   akú dĺžku   a   rozsah pracovnoprávneho vzťahu   by   už   považoval   za   relevantnú   pre   zánik   mandátu   a   ktorú   ešte   nie.   (...)   Inak povedané,   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím   vyslovil   že   rozsah   a   trvanie   dohody o pracovnej činnosti K. ešte nedosahujú tej miery, prekročenie ktorej by už zánik mandátu vyvolalo,   no   aká   je   oná   miera   alebo   predvídateľné   kritériá   k   jej   stanoveniu,   to   už v napadnutom rozhodnutí krajský súd neuvádza.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   K.   B.   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb   svojej   krajiny   garantované   čl.   25   písm.   c)   paktu   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne zo dňa 23. októbra 2013, č. k. 13 S/90/2013-I57, a postupom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý mu predchádzal, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. októbra 2013, č. k. 13 S/90/2013- 157, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   K.   B.   náhradu   trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 30 ods. 4 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 25 písm. c) paktu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 S 90/2013 z 23. októbra 2013, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je   alebo   nie   je   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Inými slovami,   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05, II. ÚS 127/07).

Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto: „V   Ústave   Slovenskej   republiky   je   tak   vyjadrený   verejný   záujem   na   nestrannom a nezávislom   výkone   poslaneckých   mandátov.   Nedôvodný   zásah   do   vôle   voličov,   ktorú vyjadrili vo voľbách, znamená ohrozenie verejného záujmu na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie. Preto zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (§ 25 ods. 2) taxatívne upravil dôvody zániku mandátu poslanca. V súvislosti so zánikom poslaneckého mandátu   zákon   č.   346/1990   Zb.   o   voľbách   do   orgánov   samosprávy   obcí   v   ustanovení § 51 ods. 2 upravuje povinnosť obecného (mestského) zastupiteľstva vyhlásiť nastúpenie náhradníka na uprázdnený mandát a odovzdať mu osvedčenie o tom, že sa stal poslancom. Súd   pri   posudzovaní,   či   došlo   k   zániku   poslaneckého   mandátu   R.   K.   nemohol opomenúť skutočnosť, že ide o poslanca, ktorý sa zúčastňoval verejného života ako Člen - rétor   Zboru   pre   občianske   záležitosti   a   na   výkon   rovnakej   činnosti   uzavrel   dohodu o pracovnej činnosti na dobu určitú cca 6 mesiacov s predpokladaným rozsahom pracovnej činnosti najviac 10 hodín týždenne. Pritom táto činnosť a aj jej odmeňovanie boli osobitne upravené v Smernici mesta Trenčín č. 16/2011, a preto sa javí uzavretie osobitnej dohody na rovnakú činnosť ako nadbytočné. Poznamenáva sa, že uvedenú činnosť vykonával tento poslanec aj po uplynutí doby, na ktorú bola dohoda o pracovnej činnosti uzavretá. Súbeh výkonu   poslaneckého   mandátu   a   zamestnaneckého   pomeru   boli   predmetom   rokovania Mestského zastupiteľstva v Trenčíne na návrh primátora až v máji 2013 napriek tomu, že Mesto Trenčín ako jedna zo strán pracovnoprávneho vzťahu, muselo vedieť, že dohodu o pracovnej činnosti uzavrelo s poslancom. Preto súd považoval námietku navrhovateľa o tom, že poslanec R. K. si nesplnil povinnosť v zmysle § 25 ods. 3 zákona o obecnom zriadení v tejto súvislosti za nedôvodnú.

Súd uzavrel, že poslanec R. K. výkonom činnosti rétora ZPOZ, na ktorú činnosť mal v období od 10. júla 2012 do 31. decembra 2012 súčasne uzavretú s odporcom 1/ odplatnú dohodu o pracovnej činnosti, neohrozil verejný záujem na nestrannom a nezávislom výkone verejnej   funkcie.   Uvedené   nezávislosť   nemohla   byť   ani   hypoteticky   ohrozená   činnosťou rétora, ktorá spočíva len v slovnom prejave na občianskych obradoch ZPOZ. K tomuto záveru   súd   dospel   nielen   s   prihliadnutím   na   duplicitne   uzavretú   dohodu   o   pracovnej činnosti, ale aj vzhľadom na jej dĺžku a rozsah. Iný výklad ohrozenia verejného záujmu na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie v súvislosti nezlučiteľnosťou výkonu poslaneckého   mandátu   s   pracovnoprávnym   vzťahom,   predmetom   ktorého   bola   tá   istá činnosť na akú bol poslanec zaradený po zložení poslaneckého sľubu, by súd považoval za príliš formalistický.

Poslanecký mandát poslanca R. K. nezanikol podľa § 25 ods. 2, písm. h), z dôvodu uvedeného v ustanovení § 11 ods. 2, písm. b), zákona o obecnom zriadení. Preto nebol dôvod,   aby   Mestské   zastupiteľstvo   mesta   Trenčín   (odporca   2)   malo   povinnosť   vyhlásiť nastúpenie navrhovateľa ako náhradníka na výkon poslaneckého mandátu a odovzdať mu osvedčenie o tom, že sa stal poslancom postupom podľa § 51 ods. 2 zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov.

Súd z dôvodov uvedených vyššie nezistil, že navrhovateľ bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánmi verejnej správy, a preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol podľa § 250v ods. 4 O.s.p..“

Citované   rozhodnutie   krajského   súdu   je   založené   na   zistení,   že   vzhľadom na charakter činnosti, ktorá bola predmetom dohody uzavretej medzi poslancom mestského zastupiteľstva   na   jednej   strane   a mestom   na   strane   druhej,   ako   aj   vzhľadom   na   náplň činnosti   poslanca   mestského   zastupiteľstva   bola   predmetná   dohoda   uzavretá   duplicitne, t. j. jej uzavretie nemalo mať žiadny vplyv na verejný záujem na nestrannom a nezávislom výkone mandátu poslanca mestského zastupiteľstva. Vzhľadom na uvedené zistenie, podľa ktorého nedošlo k uprázdneniu poslaneckého mandátu, krajský súd uzavrel, že mestskému zastupiteľstvu   ani   nemohla   vzniknúť   povinnosť   podľa   §   51   ods.   2   volebného   zákona vyzývať sťažovateľa, aby na uprázdnený poslanecký mandát nastúpil ako náhradník.

V súvislosti s preskúmaním citovaného rozsudku krajského súdu sťažovateľ nastolil dve   základné   otázky,   a to   akceptovateľnosť   ingerencie   krajského   súdu   do   zániku poslaneckého mandátu podľa § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, ktorý mandát zaniká podľa sťažovateľa ex lege, a tiež otázka rozsahu prieskumnej kompetencie krajského súdu týkajúca sa zániku poslaneckého mandátu.

Rešpektovanie princípu právneho štátu predpokladá, že všetky subjekty v štáte, t. j. aj orgány   územnej   samosprávy,   sa   budú   správať   zákonom   predpokladaným   spôsobom, resp. zosúladia   svoje   správanie   s   platným   právnym   poriadkom.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť priamo ústava v záujme ochrany princípu právneho štátu vo svojom čl. 67 ods. 3 (obdobne aj čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy) dáva priestor na dozor štátu, resp.   ingerenciu   štátu   do   vecí   územnej   samosprávy,   ktorý   je   však   striktne   obmedzený požiadavkou vykonania takého zásahu iba spôsobom ustanoveným zákonom, t. j. vykonania zásahu do vecí územnej samosprávy len zákonne súladným spôsobom.

Právo na samosprávu je realizované zastupiteľskou formou, t. j. voliči svoje práva nerealizujú priamo, ale prostredníctvom zvolených zástupcov. Vyhlásením výsledkov volieb zvolený kandidát nadobúda zároveň aj súbor práv a povinností spojený s výkonom funkcie, do   ktorej   bol   zvolený.   Realizáciou   svojich   práv   má   teda   zvolený   poslanec   obecného zastupiteľstva možnosť zúčastňovať sa na správe vecí verejných v obci na základe mandátu získaného vo   voľbách.   Akýkoľvek   zásah   do   mandátu   poslanca   obecného   zastupiteľstva spôsobuje   nielen   zásah   do   jeho   práv   a   povinností   nadobudnutých   v   dôsledku   získania mandátu od voličov, ale v konečnom dôsledku aj mení, resp. zasahuje do samotnej vôle voličov vyjadrenej v uskutočnených voľbách.

Z uvedeného dôvodu zákonodarca v § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení taxatívne vymedzil možnosti zániku mandátu poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva, aby sa tak   zamedzilo   svojvôli   pri   zasahovaní   do   jeho   výkonu.   Uprázdnenie   mandátu   poslanca obecného zastupiteľstva súčasne znamená pre obecné zastupiteľstvo i starostu obce vznik povinnosti   podľa   §   51   ods.   2   volebného   zákona,   a to   povinnosť   vyhlásiť   nastúpenie náhradníka za poslanca obecného zastupiteľstva a vydanie mu osvedčenia o jeho zvolení. Realizácia   tejto   povinnosti   však   predpokladá   utvorenie   záveru   o   uprázdnení   mandátu poslanca   obecného   zastupiteľstva   z   dôvodov   špecifikovaných   v   §   25   ods.   2   zákona o obecnom zriadení. V prípade predčasnej realizácie tejto povinnosti obecným (mestským) zastupiteľstvom by totiž mohlo dôjsť k zásahu do práv poslanca obecného zastupiteľstva, ktorému by bola znemožnená realizácia jeho práv spojených s výkonom funkcie, do ktorej bol zvolený, napriek tomu, že k uprázdneniu jeho mandátu nedošlo, a v konečnom dôsledku by takáto situácia zasiahla aj do samotnej vôle voličov prejavenej vo voľbách do orgánov územnej samosprávy.

Vzhľadom na uvedené je tak podľa ústavného súdu ingerencia orgánu verejnej moci, v tomto prípade krajského súdu, do práva na samosprávu obce v súvislosti s preskúmaním dôvodnosti zániku poslaneckého mandátu plne legitímna a ústavne akceptovateľná, preto je argument sťažovateľa súvisiaci s nedostatkom právomoci krajského súdu na rozhodnutie v tejto veci potrebné považovať za nedôvodný.

Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, že k porušeniu ním označených práv malo dôjsť aj v dôsledku toho, že závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku sú arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pretože podľa sťažovateľa mal krajský   súd   svojvoľne   rozšíriť   zákonný   katalóg   kritérií   na   zánik   mandátu   poslanca mestského zastupiteľstva, ústavný súd predmetný rozsudok krajského súdu preskúmal aj z pohľadu jeho ústavnej konformnosti.

Podstata zakotvenia dôvodov zániku poslaneckého mandátu v § 25 ods. 2 zákona o obecnom   zriadení   je   daná   snahou   zákonodarcu   vytvoriť   účinné   zákonné   mechanizmy na ochranu verejného záujmu, t. j. záujmu „voličskej“ verejnosti, aby nimi zvolení poslanci obecných   (mestských)   zastupiteľstiev   vykonávali im   z moci   verejnosti   zverené mandáty (verejné funkcie) riadne, nezávisle a nestranne od činností, ktoré sú nezlučiteľné s výkonom tejto ich verejnej funkcie. Inými slovami, zákonná úprava dôvodov zániku poslaneckého mandátu je zhmotnením, resp. je vyústením verejného záujmu na nestrannom a nezávislom výkone funkcie poslanca mestského (obecného) zastupiteľstva.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd zdôrazňuje, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len striktne formalisticky z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane ochrany základných práv.

Námietka   sťažovateľa,   že   krajský   súd   rozhodol   ústavne   neakceptovateľným spôsobom, keď pri posudzovaní zániku poslaneckého mandátu okrem striktne stanoveného zákonného dôvodu na zánik poslaneckého mandátu, ktorým bol v danom prípade dôvod podľa § 25 ods. 2 písm. h) v spojení s § 11 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, t. j. že poslanec mestského zastupiteľstva sa stal aj zamestnancom mesta, v ktorom bol zvolený, zohľadňoval   aj   to,   či   činnosť   dotknutého   poslanca   vykonávaná   na   základe   dohody o pracovnej činnosti neohrozila „... verejný záujem na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie“, sa vzhľadom na uvedené javí ako neopodstatnená. A contrario, záver krajského   súdu,   že   činnosť   rétora   vykonávaná   poslancom   na   občianskych   podujatiach na základe dohody o pracovnej činnosti svojou podstatou korešponduje s úlohami poslanca mestského zastupiteľstva, takže jej výkonom nebol ohrozený záujem voličov na nestrannom a nezávislom výkone jeho poslaneckého mandátu, je ústavne akceptovateľný a dôvodný.

Vzhľadom   na   už   uvedený   záver   o neexistencii   konfliktu   medzi   výkonom   mandátu poslanca mestského   zastupiteľstva   na jednej strane   a jeho prácou   pre   obec na   základe dohody na strane druhej (otázka prípadného bezdôvodného obohatenia na strane poslanca na základe neplatnej dohody nebola predmetom skúmania krajského súdu, pozn.) sa tak argumentácia   krajského   súdu   o dĺžke   a rozsahu   tejto   pracovnej   činnosti   z hľadiska   jej vplyvu   na   trvanie   poslaneckého   mandátu   javí   už   ako   nadbytočná   a nepodstatná,   t.   j. nemajúca vplyv na konečný záver krajského súdu o tom, že k zániku sporného poslaneckého mandátu nedošlo.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie logicky a zrozumiteľne odôvodnil, pričom jeho závery nemožno podľa ústavného súdu považovať za svojvoľné alebo arbitrárne, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014