znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 495/2013-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S, toho času vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. M. B., N., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 11/2013 z 9. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. S.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená sťažnosť Š. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 11/2013 z 9. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 67/2012 z 1. júla 2012 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   V   priebehu väzobného stíhania sťažovateľa pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) mu bola väzba niekoľkonásobne predlžovaná, a to naposledy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý rozhodol o jej predĺžení v konaní o sťažnosti v rozpore s právnym názorom Špecializovaného trestného súdu ako súdu prvostupňového. Sťažovateľ s   predĺžením   väzobného   stíhania   svojej   osoby   najvyšším   súdom   nesúhlasil,   pričom vychádzajúc   zo   zákonnej   úpravy   a   prihliadajúc   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu predovšetkým poukázal na „... vzťah medzi všeobecným princípom trvania väzby podľa § 76 TP ods. 1 a osobitnými pravidlami pre určovanie dĺžky trvania väzby určenými v § 76 ods. 2, ods. 6 a ods. 7 TP, kde je v každom prípade potrebné naplniť podmienky podľa § 76 ods. 1 TP, pričom splnenie niektorej z osobitných podmienok trvania väzby podľa vyššie uvedených ustanovení nemá za následok vylúčenie všeobecného princípu podľa § 76 ods. 1 TP“. V konkrétnych   okolnostiach   svojej   trestnej   veci   teda   poukázal   na   to, že „Prvostupňový   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   striktne   držal...   zákonnej   úpravy   a... rozhodol tak, že nepredĺžil lehotu trvania väzby...

Základným   skutkovým   dôvodom   bolo   porušenie   povinností   orgánov   činných v trestnom   konaní   postupovať   podľa   §-u   2   ods.   6   Tr.   poriadku   vo   väzobných   veciach prednostne   a   urýchlene,   a   to   konkrétne   vo   vzťahu   k   vyhotovovaniu   mojich   znaleckých posudkov vo veci“, kým naproti tomu najvyšší súd „... mal za to, že postup orgánov činných v trestnom konaní spĺňal a spĺňa podmienky ustanovené v § 2 ods. 6 Tr. poriadku“.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 11/2013, Uznesením zo dňa 09. 04. 2013 porušil právo Š. S. na ochranu osobnej slobody zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy... a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru...

2.   Zrušuje   sa   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   vydané   dňa   09. 04. 2013,   sp.   zn.: 5 Tost 11/2013 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, v akej veci sa týka, kto ho podáva.... Podľa § 20   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   k   návrhu   na   začatie   konania   sa   musí   pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania.   Podľa   §   50   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   musí   sťažnosť   okrem všeobecných   náležitostí   uvedených   v   §   20   obsahovať...   Podľa   §   50   ods.   2   zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

7. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd   sú   zastúpené   advokátom.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   má   v   ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

8. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na zastupovanie   navrhovateľa   advokátom...   V   splnomocnení   sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

9. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Predloženie splnomocnenia je pritom povinnosťou vyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (bod 9) ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS   134/2010).   Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

11. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013