znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 495/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 76/2011 zo 14. júla 2011 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 14. novembra   2011   doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“),   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   a   práva   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Cdo 76/2011 zo 14. júla 2011 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 12 C 8/2004-234 z 12. novembra 2010 (ďalej len „uznesenie   okresného   súdu“)   neustanovil   sťažovateľovi   zástupcu   z   radov   advokátov pre dovolacie   konanie.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ   nesplnil predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   splnenie   tejto   podmienky je nevyhnutné   na to,   aby   mal   súd   možnosť   ustanoviť   sťažovateľovi   zástupcu   z   radov advokátov. Okresný súd v odôvodnení uznesenia poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ nemal záujem na preukázaní predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže nezaslal   súdu   vyplnené   tlačivo   o   osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomeroch.   V dôsledku toho okresný súd zisťoval majetkové pomery sťažovateľa dopytom na príslušné orgány a vychádzajúc z takto súdu známych skutočností dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

3. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   2   Co   269/2010 z 31. januára 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého   stupňa   ako   vecne   správne   potvrdil.   Krajský   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil so skutkovými   a   právnymi   závermi   okresného   súdu   o   nesplnení   predpokladov na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   a   teda   ani   na   ustanovenie   zástupcu   z   radov advokátov pre dovolacie konanie. Zdôraznil, že bolo povinnosťou sťažovateľa dostatočne preukázať splnenie podmienok na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, aby konajúci súd mohol jeho návrhu na ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

4.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   ktorým   navrhol uznesenie odvolacieho krajského súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237   písm.   f)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že zo strany prvostupňového súdu mu nebola daná možnosť dokladovať svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery pre účel oslobodenia od súdneho poplatku, keď mu súd prvého stupňa doručil tlačivo o osobných, majetkových   a   zárobkových   pomeroch   bez   akéhokoľvek   sprievodného   listu   a   bez označenia,   ku   ktorému   konaniu   má   adresát   poštovej   zásielky   tlačivo   zaslať.   Ďalej sťažovateľ namietal, že konajúce súdy vyvodili nesprávne právne závery z nedostatočne zisteného skutkového stavu, zároveň okresnému súdu vyčítal aj procesné pochybenie, ktoré malo podľa jeho názoru spočívať v tej skutočnosti, že o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov nerozhodol samostatným výrokom (uznesením), ale neodôvodnenosť oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov konštatoval len v odôvodnení uznesenia o neustanovení advokáta, v dôsledku čoho je takéto rozhodnutie zmätočné a nepreskúmateľné.

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol ako neprípustné. V odôvodnení uznesenia uviedol, že v danom prípade bol postup súdov nižšieho stupňa v súlade so zákonom a nemal za následok odňatie možnosti sťažovateľa pred súdom konať. Za odňatie možnosti konať pred   súdom   v   zmysle §   237   písm.   f)   OSP   nemožno považovať samotné   rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Ustanovenie zástupcu z radov advokátov je v občianskom súdnom konaní viazané na určité podmienky, ktoré však v prípade sťažovateľa splnené neboli. K námietke, že súdy nezistili dostatočne skutkový stav veci, dovolací súd podotkol, že procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP nezakladá skutočnosť, že súdy svoje rozhodnutie založili na neúplných skutkových zisteniach. Nedostatočné skutkové zistenia majú za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP (R 37/1993, R 125/1999).

Najvyšší   súd   taktiež   vyhodnotil   ako   nedôvodnú   námietku,   že   súd   prvého   stupňa o návrhu   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nerozhodol   samostatným   výrokom (uznesením), čím podľa sťažovateľa porušil ustanovenie § 167 a nasl. OSP. Z podania sťažovateľa osobne podaného na súde prvého stupňa 31. augusta 2010 totiž vyplýva, že sťažovateľ   požiadal   súd   len   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   pre   dovolacie konanie, a nie aj o oslobodenie od súdnych poplatkov, preto o oslobodení od súdnych poplatkov súd nerozhodoval a existenciu predpokladov na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov skúmal len ako jednu z podmienok na vyhovenie žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

K   námietke   navrhovateľa,   že   zo   strany   prvostupňového   súdu   mu   nebola   daná možnosť dokladovať svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery pre účel oslobodenia od súdneho   poplatku,   keď   mu   okresný   súd   doručil   tlačivo   o   osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch bez akéhokoľvek sprievodného listu a bez označenia, ku ktorému konaniu má adresát poštovej zásielky tlačivo zaslať, dovolací odkázal v plnom rozsahu na odôvodnenie uznesenie krajského súdu, so závermi ktorého sa v plnom rozsahu stotožnil.

6. Sťažovateľ sa domnieva, že uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, boli porušené jeho označené základné práva podľa ústavy a dohovoru. Svoju ústavnú   sťažnosť   odôvodnil   v   podstatnom   takto: „Postup   súdov   vo   veci   zisťovania podmienok pre ustanovenie sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov považuje sťažovateľ za chybný a nezákonný. Prvostupňový súd ako aj odvolací súd nepostupovali pri zisťovaní pomerov sťažovateľa zákonným spôsobom a také ich konanie má následok v nezákonnom rozhodnutí. Zaslanie poštovej zásielky z okresného súdu účastníkovi konania, ktorej obsah je neurčitý a nezrozumiteľný, neobsahujúci úkon zákonného sudcu, ktorý vo veci koná alebo neobsahujúci úkon ním povereného zamestnanca voči účastníkovi konania, je postupom súdu, v dôsledku ktorého som nemal možnosť doručiť súdu doklady preukazujúce splnenie podmienok   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Naviac   súdy   v   konaní o ustanovení zástupcu z radov advokátov ignorovali rozhodnutia súdov vyššieho stupňa a § 45 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z., ktoré pri úvahách súdu o splnení podmienok na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sú   dôležitým   faktorom.   Sťažovateľ   nemal   možnosť v odvolacom   konaní   ani   v   dovolacom   konaní   vyjadriť   sa   k   právnemu   názoru prvostupňového súdu a k súdom zisteným skutočnostiam, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia o nesplnení podmienok sťažovateľom na oslobodenie od súdnych poplatkov a tým   aj   na   neustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov.   Prerokovaním   bez   nariadenia pojednávania   odvolania   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   č.   k. 12C/8/2004-234   krajský   súd   znemožnil   sťažovateľovi   v   konaní   o   ustanovení   zástupcu predkladať dôkazy, ktoré by viedli k náležitému zisteniu pomerov sťažovateľa rozhodujúcich pre jeho oslobodenie od súdnych poplatkov a tým aj rozhodujúcich pre ustanovenie mu zástupcu z radov advokátov. Sťažovateľ v dovolaní tvrdí, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom a to ako v konaní o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, tak v konečnom dôsledku aj v dovolacom konaní proti rozhodnutiu Krajského súdu Bratislava č. k. 8Co 124/2009-216. Aj nesprávne právne závery vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu pre rozhodnutie sú postupom súdu, ktorým odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie   zástupcu   nie   je   samoúčelným   a   nadbytočným úkonom sťažovateľa. Sťažovateľ bol oslobodený od súdnych poplatkov a bol mu ustanovený zástupca z radov advokátov aj v iných konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava II. Bolo to v konaní sp. zn. 51C/425/2006   a v konaní sp. zn. 18C/298/2007. Napokon aj ústavný   súd   uznesením   II.   ÚS   327/2011-16   po   preskúmaní   podmienok   ustanovil sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov.

Za uvedeného stavu bolo a je podanie dovolania sťažovateľom proti rozhodnutiu krajského   súdu   č.   k.   2Co   269/2010-241   postupom   v   súlade   s   čl.   51   ústavy   a   využitím zákonného práva na opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom. Dovolací súd podľa názoru   neprihliadal   na   uvedené   skutočnosti,   nesprávne   dovolanie   vyhodnotil   v   rozpore s ust. čl. 154c ústavy nezohľadnil naplnenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. l Dohovoru   na   spravodlivý   proces   a   prerokovanie   jeho   veci,   čím   v   konečnom   dôsledku porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   účinný   opravný   prostriedok   pred   vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru.“

7. Na základe už uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil, vrátil vec na nové konanie a priznal náhradu trov konania.  

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   v   konaní   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   základného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   účinný   právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Relevantné znenie príslušných článkov ústavy a dohovoru upravujúcich práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, je:

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

12.   Ústavný   súd   v   prvom   rade   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej konštantnej   judikatúre   opakovane   vyslovil,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95). Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

13. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   právnych   záverov   alebo   ktoré   by   spočívali v nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

14.   Nadväzujúc   na   uvedené   ústavný   súd   poznamenáva,   že   odôvodnenie posudzovaného uznesenia je dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   sa   dôsledne   vysporiadal s otázkou   splnenia   podmienok   na   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa   a   plne   v   súlade s Občianskym   súdnym   poriadkom   dospel   k   záveru   o   danosti   dôvodov   na   odmietnutie sťažovateľom podaného dovolania.

15. Podľa § 30 ods. 1 OSP účinného do 31. decembra 2011 účastníkovi, u ktorého sú predpoklady,   aby   bol   súdom   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   ustanoví   sudca   alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

16. Konanie podľa § 30 ods. 1 OSP účinného do 31. decembra 2011 sa začínalo na návrh účastníka, ktorý mal povinnosť preukázať, že spĺňa predpoklady na ustanovenie zástupcu, okrem iných teda aj to, že jeho pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhovateľ v konaní podľa § 30 ods. 1 OSP účinného do 31. decembra 2011 je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 OSP) a je povinný k žiadosti pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva (§ 79 ods. 2 OSP). Tento účastník je zodpovedný za výsledok konania, ktorý je závislý od skutkových zistení a ním navrhnutých a súdom vykonaných dôkazov. Ak dostatočne nepreukáže svoje tvrdenia tom,   že   spĺňa   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (neunesie   dôkazné bremeno),   súd   jeho   návrh   na   ustanovenie   zástupcu   zamietne   (resp.   tomuto   návrhu nevyhovie).

17. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že všeobecné súdy prerokovali návrh sťažovateľa na ustanovenie zástupcu, poskytli mu možnosť preukázať, že spĺňa zákonné predpoklady na ustanovenie zástupcu podľa § 30 OSP účinného do 31. decembra 2011, a napokon   i   zisťovali   majetkové   pomery   sťažovateľa   zákonom   prípustným   spôsobom a v rozsahu relevantnom na rozhodnutie o jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu. Na základe zistených   skutočností   konajúce   súdy   potom   dospeli   k   záveru,   že   pomery   sťažovateľa neodôvodňujú ustanovenie zástupcu.

18. Neobstojí námietka sťažovateľa, ktorou namieta, že „zaslanie poštovej zásielky z okresného   súdu   účastníkovi   konania,   ktorej   obsah   je   neurčitý   a   nezrozumiteľný, neobsahujúci   úkon   zákonného   sudcu,   ktorý   vo   veci   koná   alebo   neobsahujúci   úkon   ním povereného zamestnanca voči účastníkovi konania, je postupom súdu, v dôsledku ktorého som nemal možnosť doručiť súdu doklady preukazujúce splnenie podmienok na priznanie oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.“.   Ústavný   súd   opakovane   zdôrazňuje,   že   dôkazné bremeno preukázať odôvodnenosť postupu podľa § 30 OSP účinného do 31. decembra 2011 je na účastníkovi konania, teda v danom prípade na sťažovateľovi, ktorému nič nebránilo vyplniť súdom   zaslané tlačivo o jeho osobných, majetkových a zárobkových pomeroch alebo predložiť iné dôkazy na preukázanie oprávnenosti svojej žiadosti. K takémuto postupu nie je nevyhnutné, aby bol sťažovateľovi okrem uvedeného tlačiva zaslaný ďalší osobitný sprievodný list, naopak, sťažovateľ mal byť vo veci sám aktívny. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na jednu zo základných zásad práva, ktorou je,,vigilantibus iuris“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, vrátane práva na ustanovenia právneho   zástupcu,   ak   to   okolnosti   prípadu   odôvodňujú.   Keďže   sťažovateľ   neposkytol požadovanú   súčinnosť,   okresný   súd   zisťoval   majetkové   pomery   sťažovateľa   dopytom na príslušné   orgány   a   na   základe   nich   dospel   k   záveru   o   nesplnení   predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov.

19.   K   namietanému   nedostatočnému   zisteniu   skutkových   okolností   v   konaní zo strany všeobecných súdov ústavný súd podotýka, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy, tak ako to nepriamo požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu voľného hodnotenia dôkazov súdom.

20. Taktiež neobstojí námietka, že „Sťažovateľ nemal možnosť v odvolacom konaní ani v dovolacom konaní vyjadriť sa k právnemu názoru prvostupňového súdu a k súdom zisteným skutočnostiam, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia...“. Z obsahu sťažnosti je nepochybné, že práve sťažovateľ podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie a následne   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   krajského   súdu   i   dovolanie,   čo   samo   osebe logicky preukazuje, že sťažovateľ nielen mal možnosť vyjadriť sa k právnemu názoru súdu nižšieho stupňa, ale i tak učinil prostredníctvom podaných opravných prostriedkov.

21.   Napokon,   ústavný   súd   sa   v   rámci   predbežného   prerokovania   zaoberal   aj namietaným postupom krajského súdu, ktorý rozhodol o podanom odvolaní bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 214 ods. 1 OSP účinného do 31. decembra 2011 na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

22.   Ústavný   súd   s   poukazom   na   citované   ustanovenie   §   214   OSP   účinného do 31. decembra   2011   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   v   napadnutom   nevybočil z rámca   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   vymedzuje   mantinely   pre   postup všeobecných súdov pri prejednávaní veci v odvolacom konaní vo vzťahu k nariaďovaniu pojednávania.   Postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97).

23.   Ústavný   súd   nezistil   žiadne   také   skutočnosti,   ktoré   by   čo   i   len   naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu (rovnako i s názormi súdov nižšieho stupňa) nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd   nemusí   rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníka   konania vrátane jeho dôvodov a námietok.

24.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   101/03   alebo IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

25. Ústavný súd pri predbežnom prejednaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide zrejme   o   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavných   práv.   Ústavný   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh.

26. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012