SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 494/2022-82
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miloša Maďara a sudcov Jany Baricovej a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateliek obchodnej spoločnosti TENDER PARTNER s. r. o., Kukučínova 4, Bratislava, IČO 46 422 803, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 25 Cb 231/2015-256 z 24. októbra 2016 a jeho vydaniu predchádzajúcemu postupu, rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 17/2018-392 z 27. júna 2018 a jeho vydaniu predchádzajúcemu postupu, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 78/2020 z 30. decembra 2020 a jeho vydaniu predchádzajúcemu postupu a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 25 Cb 231/2015-256 z 24. októbra 2016 a jeho vydaniu predchádzajúcemu postupu a postupu Národnej agentúry pre sieťové a elektronické služby, oboch právne zastúpených Mgr. Petrom Arendackým, advokátom, Železničiarska 13, Bratislava, takto
r o z h o d o l :
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a. 2. Návrhu na odklad vykonateľnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateliek a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2021 doručená a podaniami z 12. júla 2021 a 1. decembra 2021 doplnená ústavná sťažnosť sťažovateliek obchodnej spoločnosti TENDER PARTNER s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“) a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“ spolu ďalej aj „sťažovateľky“), v ktorej sa:
- sťažovateľka v 1. rade domáha vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej čl. 3 a práv podľa čl. 26 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 14 a 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k. 25 Cb 231/2015-256 z 24. októbra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k. 3 Cob 17/2018-392 z 27. júna 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením č. k. 4 Obdo 78/2020 z 30. decembra 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). Navrhuje napadnuté rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, priznať jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 eur v dôsledku „neodôvodnených prieťahov v konaní a opakovaného porušovania základného princípu zakotveného v článku 17 CSP“;
- sťažovateľka v 2. rade sa domáha vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 40, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 1, čl. 3, čl. 10 ods. 1, čl. 31, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 14 a 17 dohovoru postupom okresného súdu a jeho napadnutým rozsudkom a postupom Národnej agentúry pre sieťové a elektronické služby (ďalej len „NASES“). Súčasne žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 eur „z dôvodu neodôvodnených prieťahov v konaní“ a v sume 20 000 eur „z dôvodu neprimeraných zásahov do osobnostných práv ako aj dobrého mena a cti“ a tiež náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom. 1.1. Podaním z 13. apríla 2022 (doručeným ústavnému súdu 19. apríla 2022, pozn.) sťažovateľka v 1. rade rovnako ako v petite ústavnej sťažnosti navrhuje odložiť vykonateľnosť napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresný súd uložil sťažovateľke v 1. rade povinnosť zaplatiť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“), sumu 100 eur s príslušenstvom. 2.1. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca ako poskytovateľ uzavrel konkludentným spôsobom so sťažovateľkou v 1. rade ako objednávateľom zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal poskytovať sťažovateľke v 1. rade služby účtovnej a mzdovej agendy za odmenu v sume 25 eur mesačne. V konaní nebolo sporné, že sťažovateľka v 1. rade riadne uhradila žalobcom vystavené štyri faktúry za mesiace september 2013 až december 2013. Sporným ostal v konaní dôvod vystavenia dobropisu na sumu 100 eur a vrátenia predmetnej sumy sťažovateľke v 1. rade, pretože žalobca tvrdil, že k uvedenému kroku pristúpil v snahe o nekonfliktné ukončenie spolupráce so sťažovateľkou v 1. rade, avšak podľa jej názoru išlo o reklamáciu poskytnutých služieb. Okresný súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľka v 1. rade neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala uplatnenie reklamácie vykonaných prác, preto žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie dohodnutej odmeny v súhrnnej sume 100 eur.
3. Na základe odvolania sťažovateľky v 1. rade krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalobcovi priznal proti sťažovateľke v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 3.1. V celom rozsahu sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci okresným súdom, pričom prisvedčil jeho záveru, že žalobca dohodnuté účtovnícke úkony riadne vykonal a za to mu prináleží dohodnutá odmena. Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľky v 1. rade odkázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý sa s nimi riadne a dostatočne zaoberal.
4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v 1. rade dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP.
5. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľky v 1. rade odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. V odôvodnení konštatoval, že v konaní vedenom okresným súdom a krajským súdom nedošlo k vytýkanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.
II.
Argumentácia sťažovateliek
6. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že argumentácia sťažovateliek nie je identická, pričom každá z nich namieta porušenie rozdielnych práv, resp. článkov podľa ústavy, listiny a dohovoru. 6.1. Sťažovateľka v 1. rade v podstatnom tvrdí, že: a) krajský súd sa nevysporiadal s jej „vážnymi“ odvolacími námietkami, ktorými poukazovala na „vážne zásahy a neprípustné postupy“ okresného súdu, b) elektronický súdny spis vedený okresným súdom nie je úplný, keďže sa v ňom „mnohé veľmi dôležité dokumenty vôbec nenachádzali, resp. sa v ňom nenachádzajú doposiaľ“. Takýmto dôležitým dokumentom je podľa sťažovateľky technická správa z portálu Slovensko.sk. V súdnom spise okresného súdu absentujú aj zvukové nahrávky z pojednávaní, ktoré sťažovateľke v 1. rade neboli napriek jej opakovaným žiadostiam poskytnuté. Práve predmetné zvukové záznamy sú spôsobilé preukázať, že okresný súd postupoval voči sťažovateľke v 1. rade „zjavne zaujato, výrazne diskriminačne aj celkovo iným spôsobom ako k žalobcovi“, c) okresný súd samostatným uznesením nerozhodol o jej návrhu na predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia a bez ďalšieho odstúpil spis dovolaciemu súdu, d) najvyšší súd nedôvodne odmietol jej dovolanie, pričom bez toho, aby skúmal, z akého dôvodu mu okresný súd nepredložil jej podania obsahujúce „závažné“ skutočnosti doručené okresnému súdu 31. augusta 2020 a následne 10. septembra 2020, konštatoval, že sťažovateľka v 1. rade sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadrila. 6.2. Sťažovateľka v 2. rade v rámci svojej sťažnostnej argumentácie namieta: a) „neprimerané zásahy do jej základných práv a slobôd“ postupom okresného súdu, ktorý si v odôvodnení napadnutého rozsudku osvojil ničím nepodložené a účelové tvrdenia žalobcu, b) postup NASES, a to „v rámci komunikácie“ s pracovníkom NASES, ktorý mal vedomosť, že podanie sťažovateľky v 1. rade bolo okresnému súdu doručené už 10. septembra 2020, avšak potvrdenie o tom poskytol až po opakovaných urgenciách 14. mája 2021.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie širokej škály článkov a práv sťažovateliek podľa ústavy, listiny a dohovoru.
8. Hneď v úvode považuje ústavný súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu sťažovateliek je predostretá sťažnostná argumentácia sťažovateliek nesúrodá, nezrozumiteľná a značne všeobecná. Významný nedostatok ústavnej sťažnosti pritom identifikuje predovšetkým v neúplne a nejasne formulovanom petite ústavnej sťažnosti, ktorý je navyše v rozpore so samotným odôvodnením ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka v 1. rade sa totiž v petite ústavnej sťažnosti domáha zrušenia len rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ktorých vykonateľnosť žiada odložiť, avšak v texte ústavnej sťažnosti označuje za porušovateľa aj najvyšší súd a svojou argumentáciou brojí proti jeho postupu a uzneseniu o odmietnutí jej dovolania. Sťažovateľka v 2. rade v rámci svojho sťažnostného návrhu pritom ani len neoznačuje konkrétneho porušovateľa jej práv a taktiež ani rozhodnutie, či postup, ktorým malo dôjsť k zásahu do jej práv. Len zo samotného textu ústavnej sťažnosti a jej úvodnej strany je možné vyvodiť, že sťažovateľka v 2. rade namieta postup okresného súdu a jeho napadnutý rozsudok a taktiež postup NASES.
9. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že v zmysle § 45 zákona o ústavnom súde je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí predmet a rozsah konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené zvoleným advokátom (IV. ÚS 287/2011, II. ÚS 644/2014, II. ÚS 660/2016, II. ÚS 359/2022, IV. ÚS 142/2022). Práve zákonnom stanovená povinnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľov má totiž v konaní o ústavnej sťažnosti zaručiť určitý stupeň odbornej kvality, ktorá sa prejavuje aj v povinnosti prispôsobiť sťažnostnú argumentáciu osobitnému charakteru konania o ústavnej sťažnosti, čo sa v prejednávanej veci nestalo.
10. Ústavný súd pritom opakovane judikuje, že vymedzený rozsah prieskumu ústavného súdu môže byť vo výnimočných okolnostiach modifikovaný (zvyčajne rozšírený) dôvodmi ústavnej sťažnosti (tak ako to expressis verbis vyplýva z § 45 zákona o ústavnom súde; pozn.), z ktorých ale musí zrozumiteľne vyplývať nespochybniteľný záujem sťažovateľa podrobiť ústavnoprávnemu prieskumu konkrétne a adresne vymedzené rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (vymedzený predmetom, subjektom a inými, najmä časovými súvislosťami), na čo musí nevyhnutne vecne nadväzovať aj pregnantná súvzťažná ústavnoprávna argumentácia sťažovateľa (I. ÚS 514/2020).
11. Napriek naznačeným podstatným nedostatkom ústavnej sťažnosti ústavný súd v záujme materiálnej ochrany práv sťažovateliek ustálil predmet svojho prieskumu, tak ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia. Nepovažoval pritom za potrebné vyzývať sťažovateľky na odstránenie vytýkaného nedostatku ich ústavnej sťažnosti, keďže by to bolo neúčelné a nehospodárne z dôvodu, že aj v prípade, ak by sťažovateľky podali ústavnú sťažnosť, ktorá by spĺňala všetky zákonom ustanovené náležitosti, neprinieslo by to pre nich vecne iný výsledok.
12. Pokiaľ sťažovateľky v podaní z 12. júla 2021, ktoré považujú a označujú za doplnenie ich ústavnej sťažnosti z 24. mája 2021, prvýkrát poukazujú aj na postup okresného súdu v iných a s prejednávanou vecou nesúvisiacich súdnych konaniach (vedených okresným súdom pod sp. zn. 12 C 254/2016, 61 C 136/2019, 19 C 100/2020, pozn.), ústavný súd nemohol túto zjavne oneskorenú argumentáciu zohľadniť (obdobne II. ÚS 161/2020). V predmetnom doplnení totiž nejde len o prehĺbenie pôvodnej sťažnostnej argumentácie, ale o snahu sťažovateliek zmeniť rozsah ich ústavnej sťažnosti z 24. mája 2021. Ústavný súd si nemohol nevšimnúť, že aj v predmetnom doplnení ústavnej sťažnosti je obsiahnutý totožný (opäť neúplne a nezrozumiteľne) formulovaný sťažnostný petit.
III.1. K sťažnostnej argumentácii sťažovateľky v 1. rade:
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny) napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu a postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal
13. V súvislosti s napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého ústavný súd poskytuje ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.
14. Sťažovateľka v 1. rade podala proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd namietaným rozhodnutím. Využila teda možnosť podania riadneho opravného prostriedku, o ktorom bolo krajským súdom aj rozhodnuté, čo vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti.
15. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu formuluje sťažovateľka v 1. rade jedinú sťažnostnú námietku, a to že sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nezaoberal jej „vážnymi“ námietkami, ktorých podstatou bola výhrada neprípustného postupu okresného súdu. 15.1. Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu (bodu 6) pritom vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade predmetnú námietku (nedostatočného odôvodnenia) vzniesla aj v podanom dovolaní smerujúcom proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorého prípustnosť vyvodzovala práve z § 420 písm. f) CSP. 15.2. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že právomoc najvyššieho súdu poskytnúť ochranu označenému základnému právu sťažovateľky predchádza oprávneniam ústavného súdu, a to vzhľadom na už zmienený princíp subsidiarity. Keďže v rámci uplatnenej dovolacej právomoci sa najvyšší súd vznesenou dovolacou námietkou sťažovateľky v 1. rade (totožnou s tou, ktorú predostiera v ústavnej sťažnosti) zaoberal a rozhodol o nej, uvedené vylučuje právomoc ústavného súdu sa meritórne relevantnou časťou ústavnej sťažnosti zaoberať (obdobne IV. ÚS 468/2018, IV. ÚS 503/2021).
16. Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny) napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom
17. Sťažovateľka v 1. rade špecifikuje vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu jedinú výhradu, a to že jej dovolanie bolo „nedôvodne“ odmietnuté bez toho, aby sa najvyšší súd zaoberal tým, z akého dôvodu mu okresný súd nepredložil aj jej podanie (doručené okresnému súdu mailom 31. augusta 2020, následne autorizované 10. septembra 2020). Tým, že dovolací súd ponechal bez povšimnutia „závažnosť“ predmetného vyjadrenia, zasiahol podľa sťažovateľky do jej označených práv.
18. Podľa názoru ústavného súdu je táto sťažnostná argumentácia formulovaná len vo všeobecnej rovine, pričom ústavnému súdu nie je z obsahu ústavnej sťažnosti zrejmé, ako mohla táto sťažovateľkou vytýkaná vada ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia dovolacieho súdu. Sťažovateľka v 1. rade totiž ani len náznakom neozrejmuje, v čom spočívala „závažná“ povaha jej repliky k vyjadreniu žalobcu, ktorú mal najvyšší súd ponechať bez povšimnutia. Ústavný súd preto dospel k záveru, že prezentovaným námietkam sťažovateľky v 1. rade vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu chýba ústavnoprávny rozmer, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy, čl. 3 listiny, čl. 14 a 17 dohovoru, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 26 ods. 1 listiny), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a podľa čl. 38 ods. 2 listiny) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
19. Napriek tomu, že sťažovateľka v 1. rade sa vo formulovanom petite ústavnej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia aj týchto označených článkov a základných práv, v dôvodoch ústavnej sťažnosti chýba v tomto smere akákoľvek, nieto ešte relevantná ústavnoprávna argumentácia. Len odkaz na príslušné články ústavy podľa ústavy, listiny a dohovoru nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako postačujúce. V tejto časti preto ústavná sťažnosť nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
20. Relevantné odôvodnenie návrhu je pritom podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom a jeho absencia predstavuje nedostatok zakladajúci dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde (podobne III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, I. ÚS 291/2017, IV. ÚS 91/2018).
21. Súčasne je potrebné doplniť, že namietané čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy, čl. 3 listiny a čl. 14 a 17 dohovoru nezakotvujú žiadne základné práva. Tieto sú súčasťou základných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy, ale vyslovenie ich porušenia je de facto viazané na vyslovenie porušenia konkrétneho základného práva (II. ÚS 821/00, I. ÚS 176/07, I. ÚS 485/2010, I. ÚS 229/2019, IV. ÚS 88/2021).
22. Ústavný súd z tohto dôvodu odmietol túto časť ústavnej sťažnosti pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
III.2. K sťažnostnej argumentácii sťažovateľky v 2. rade:
K napadnutému rozsudku okresného súdu a jeho postupu
23. Sťažovateľka v 2. rade v dôvodoch ústavnej sťažnosti brojí proti napadnutému rozsudku okresného súdu a jeho postupu napriek tomu, že v konaní vedenom okresným súdom nemala procesné postavenie sporovej strany, ktorou preukázateľne bola len sťažovateľka v 1. rade ako právnická osoba.
24. Podmienka účastníctva v konaní pred orgánom verejnej moci síce z čl. 127 ústavy ani z § 122 zákona o ústavnom súde explicitne nevyplýva, možno ju však vyvodiť z definície sťažovateľa a priamo aj z judikatúry ústavného súdu. Preto sťažnostná legitimácia nesvedčí fyzickej osobe ani právnickej osobe, ak neboli účastníkmi (sporovými stranami) napadnutého konania, resp. konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie vydané alebo bol vykonaný iný zásah (k tomu napr. I. ÚS 334/2018, IV. ÚS 523/2018, I. ÚS 271/2020).
25. Keďže sťažovateľka v 2. rade nebola v konaní vedenom okresným súdom sporovou stranou, nemohla v tomto konaní uplatňovať svoje procesné práva ani plniť procesné povinnosti. Z tohto dôvodu nemohlo dochádzať ani k porušovaniu jej základných práv a slobôd (II. ÚS 84/2020, IV. ÚS 126/2020), preto ústavný súd odmietol jej ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku a postupu okresného súdu ako podanú neoprávnenou osobou podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde.
K postupu NASES
26. Sťažovateľka v 2. rade v texte ústavnej sťažnosti prezentuje taktiež nespokojnosť s kvalitou postupu NASES, označuje pritom konkrétnych pracovníkov, s ktorými komunikovala a ktorí nepostupovali podľa jej predstáv.
27. Ústavný súd k tomu uvádza, že NASES je príspevková organizácia Úradu vlády Slovenskej republiky, ktorá plní úlohy v oblasti informatizácie spoločnosti, správy a prevádzkovania elektronických komunikačných sietí a služieb pre Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky. Je teda zrejmé, že NASES nie je orgánom verejnej moci (ako to tvrdí sťažovateľka v 2. rade), ktorého rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah by mohli byť predmetom prieskumu ústavného súdu v rámci konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd teda nedisponuje právomocou konať a rozhodnúť o tejto časti ústavnej sťažnosti, preto ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateliek uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemohol vyhovieť ani návrhu sťažovateliek na odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, keďže zo systematického výkladu právnej úpravy tohto inštitútu vyplýva (§ 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pozn.), že pozitívne rozhodnutie o takomto návrhu prichádza do úvahy vtedy, ak ústavný súd príjme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu tomuto návrhu sťažovateliek ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2022
Miloš Maďar
predseda senátu