znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 494/2014-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   BUSINESS ERES CORP s. r. o., Tatranské námestie 3, Poprad, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Burocim, Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 S 40/2013 z 26. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BUSINESS ERES CORP s. r. o. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 31. januára 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   BUSINESS   ERES CORP s. r. o.,   Tatranské   námestie   3,   Poprad   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 40/2013 z 26. novembra 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   listom   zo   16.   augusta   2013 na základe v tom čase účinného § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) Daňovému úradu Prešov, pobočke   Poprad   (ďalej   len   „správca   dane“)   oznámila,   že   na   základe „...   projektu rozdelenia vyhotovenom   vo   forme   notárskej   zápisnice   N272/2013,   NZ   21527/2013, NCRIs 21970/2013...“ sa   ku   14.   augustu   2013   stala   právnou   nástupkyňou   zaniknutej obchodnej spoločnosti ERES CORP s. r. o., a tým sa stala aj platiteľom dane z pridanej hodnoty. Po tom, ako správca dane listom č. 9712301/5/3912812/2013 z 23. augusta 2013 vyzval sťažovateľku, aby v zmysle § 13 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) v lehote 8 dní preukázala skutočnosti uvedené v oznámení, t. j.   aby   preukázala,   že   je   zdaniteľnou   osobou,   sťažovateľka   listom   z 26.   augusta   2013 správcovi dane oznámila, že jeho postup považuje za nezákonný, pretože podľa jej názoru si riadne splnila svoju oznamovaciu povinnosť podľa v rozhodnom čase účinného § 4 ods. 6 zákona   o DPH.   Uvedené   ustanovenie   nepožadovalo,   aby   daňovník   okrem   splnenia   si formálnej oznamovacej povinnosti musel preukazovať aj ďalšie skutočnosti, napr. že je zdaniteľnou   osobou.   Následne   správca   dane   listom   č.   9712301/5/4093704/2013 z 9. septembra   2013   sťažovateľke   oznámil,   že   jej „...   doplnené   podanie   zo   dňa 26.8.2013...“ považuje   za   nepodané,   pretože   nevyhovela   jeho   výzve   preukázať,   že sťažovateľka je v zmysle § 4 ods. 6 zákona o DPH zdaniteľnou osobou, a preto jej nevydáva osvedčenie platiteľa DPH.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   keďže   sťažovateľka,   ako   sama   uvádza, považovala   svoje   oznámenie   zo   16.   augusta   2013   za   podané   zákonom   požadovaným spôsobom, a teda „... za spôsobilé ne prerokovanie...“, avšak správca dane napriek tomu o tomto jej oznámení nekonal a nevydal jej osvedčenie platcu DPH, sťažovateľka podala Finančnému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“)   ako orgánu nadriadenému správcovi dane podanie z 30. augusta 2013 označené ako „Opatrenie proti   nečinnosti“ správcu   dane.   Predmetné   podanie   sťažovateľky   finančné   riaditeľstvo vybavilo   listom   č.   1100305/1/474273/13   z 2.   októbra   2013,   v ktorom   konštatovalo,   že „... nie je možné konštatovať, že správca dane bol v danom prípade nečinný...“, a jediné, čo správcovi   dane   finančné   riaditeľstvo   vytklo,   bolo,   že   pri   realizovaní   výzvy   voči sťažovateľke postupoval podľa § 13 zákona o DPH, pričom správne mal postupovať podľa § 67 daňového poriadku, ktorý upravuje tzv. „registračné konanie“ pre registráciu platcu akejkoľvek dane (teda aj pre registráciu platcu DPH) a ktoré (konanie) má byť ukončené rozhodnutím   či   už   o zamietnutí   žiadosti   o registráciu   alebo   o vyhovení   tejto   žiadosti. V tomto smere finančné riaditeľstvo dalo správcovi dane pokyn, ako postupovať v ďalšom konaní o oznámení sťažovateľky zo 16. augusta 2013, a to realizovať opätovne výzvu podľa § 67 ods. 4 daňového poriadku a následne vo veci rozhodnúť či už o zamietnutí žiadosti o registráciu alebo o jej vyhovení.

Následne sťažovateľka okrem uvedeného podania z 30. augusta 2013 adresovaného finančnému riaditeľstvu podala 13. septembra 2013 ešte aj podnet Okresnej prokuratúre Poprad, ktorý bol z titulu miestnej a vecnej príslušnosti postúpený na vybavenie Krajskej prokuratúre v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“). Týmto podnetom sa sťažovateľka domáhala,   aby   bola   preskúmaná   zákonnosť   postupu   správcu   dane   pri   vybavovaní   jej oznámenia zo 16. augusta 2013. V liste č. k. Kd 193/13-7 zo 7. novembra 2013 prokurátor krajskej prokuratúry sťažovateľke oznámil, že v napádanom postupe správcu dane zistil nezákonný   postup,   keďže   nepostupoval   podľa   §   67   ods.   6   daňového   poriadku,   pretože v prípade, ak správca dane nemienil žiadosti sťažovateľky o registráciu za platiteľa DPH vyhovieť,   mal   vydať   rozhodnutie   o zamietnutí   tejto   žiadosti,   proti   ktorému   by   bolo prípustné ešte odvolanie. Podľa prokurátora krajskej prokuratúry totiž „... Rozhodnutie sa vyžaduje však nielen v prípade priznania práv, ale aj v prípade ich nepriznania... Nevydanie rozhodnutia v prípade neúplnej, či neopodstatnenej žiadosti o registráciu platiteľa dane je aj   porušením   článku   46   Ústavy   SR...“.   Súčasne   prokurátor   krajskej   prokuratúry sťažovateľke   oznámil,   že   v uvedenom   smere   podá   správcovi   dane „upozornenie prokurátora“ s tým,   aby   správca   dane   o oznámení   sťažovateľky   zo   16.   augusta   2013 „... rozhodol formou rozhodnutia v súlade s ustanovením § 67 ods. 6 daňového poriadku.“.

Napokon   okrem   uvedených   právnych   prostriedkov   sa   sťažovateľka   domáhala zjednania nápravy v podľa jej názoru nezákonnom postupe správcu dane pri vybavovaní jej oznámenia zo 16. augusta 2013 aj žalobou z 20. septembra 2013 proti nečinnosti správcu dane, o ktorej krajský súd konal v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 40/2013, a uznesením z 26. novembra 2013 krajský súd žalobu sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľka   spochybňuje   rozhodnutie krajského   súdu   sp.   zn.   1   S 40/2013   z 26.   novembra   2013   a považuje   ho   za   arbitrárne a ústavne   neudržateľné,   pretože   podľa   jej   názoru   krajský   súd   dospel   k iným   právnym záverom ako finančné riaditeľstvo a krajská prokuratúra. Podľa sťažovateľky sa finančné riaditeľstvo na rozdiel od krajského súdu malo stotožniť s jej názorom (pozri s. 4 sťažnosti, pozn.), že preukazovanie skutočnosti o tom, že je zdaniteľnou osobou pre účely DPH, nie je povinnou náležitosťou oznámenia o právnom nástupníctve po bez likvidácie zaniknutom platiteľovi DPH v zmysle požiadavky v rozhodnom čase účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH, a teda podľa sťažovateľky správca dane nebol oprávnený vyzývať ju nad rámec zákona, aby tieto   skutočnosti   preukazovala,   resp.   nebol   oprávnený,   aby   na   preukázanie   týchto skutočností viazal konanie o jej oznámení, ale mal o tomto jej oznámení bezodkladne konať a v   lehote   7 dní   jej   mal   vydať   osvedčenie   platiteľa   DPH.   Sťažovateľka   zdôrazňuje,   že vzhľadom na to, že správca dane od nej vyžadoval doplnenie jej oznámenia o právnom nástupníctve po bez likvidácie zaniknutom platiteľovi DPH, aj o skutočnosti nasvedčujúce tomu, že pre účely DPH je zdaniteľnou osobou, hoci v rozhodnom čase účinný § 4 ods. 6 zákona   o DPH   to   nemal   vyžadovať,   porušil   tým   správca   dane   zákon,   pričom   podľa sťažovateľky   si   tak   správca   dane   zamenil   odstraňovanie   nedostatkov   podania s dokazovaním,   t.   j.   s preukazovaním   skutočností,   ktoré   s úplnosťou   podania   nesúvisia a nemôžu mať vplyv na to, aby správca dane o tomto podaní bez ďalšieho konal a vo veci rozhodol.   Podľa   sťažovateľky   v   dôsledku   toho,   že   krajský   súd   sa   stotožnil   s postupom správcu dane, a jeho postup, ktorým ju vyzýval, aby svoje oznámenie doplnila o ďalšie relevantné   skutočnosti   nepovažoval   za   nezákonný   (resp.   tento   postup   nepovažoval za nečinnosť   vo   vzťahu   k vybavovaniu   oznámenia   sťažovateľky,   pozn.),   hoci   podľa sťažovateľky správca dane mal o jej oznámení konať bez akejkoľvek ďalšej výzvy, krajský súd tak mal porušiť ňou označené práva.

Podľa sťažovateľky jej v rozhodnom čase účinný § 4 ods. 6 zákona o DPH ukladal iba   povinnosť   oznámiť   správcovi   dane,   že   sa   stala   platiteľom   DPH,   pričom   podľa sťažovateľky jedinou obligatórnou náležitosťou takéhoto oznámenia bolo oznámenie o jej právnom nástupníctve. Túto povinnosť si sťažovateľka mala riadne splniť, takže správca dane mal o tomto jej oznámení bezodkladne konať a vydať jej osvedčenie platiteľa DPH, avšak namiesto tohto bol a je podľa sťažovateľky nečinný a o jej oznámení nerozhodol, ale ju   neopodstatnene   vyzýval   na   preukazovanie   skutočností   (t.   j.   na   preukazovanie,   že pre účely DPH je zdaniteľnou osobou, pozn.), ktoré zákon podľa nej nevyžaduje, a s týmto postupom sa mal v napádanom rozhodnutí stotožniť aj krajský súd.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla:„Orgán verejnej správy nemá právomoc rozširovať okruh zákonných náležitosti, aby podanie mohlo byť spôsobilé na prerokovanie. Ak daňový subjekt doručí podanie v zmysle zákona, je povinnosťou orgánu verejnej správy pristúpiť k vybaveniu tohto podania. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. bolo jedinou zákonnou náležitosťou podania oznámenie skutočnosti, že daňový subjekt sa stal právnym nástupcom platiteľa dane. Ak toto daňový subjekt splnil,   podanie musí byť spôsobilé na prerokovanie a správca dane je povinný zo zákona pristúpiť k vybaveniu tohto podnetu. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení neukladá   povinnosť   daňovému   subjektu   v   oznámení   preukázať   skutočnosť,   že   daňový subjekt je zdaniteľnou osobou. Toto preukázanie nie je zákonnou náležitosťou podania. Aj bez chýbajúceho preukázania, že daňový subjekt je zdaniteľnou osobou, je podanie v zmysle zákona   spôsobilé   na   prerokovanie   a   teda   aplikácia   ustanovenia   §   13   ods.   8   zákona č. 563/2009 Z. z. neprichádza za žiadnych okolností do úvahy...

Správca dane považoval podanie sťažovateľa za nepodané a odmietol v danej veci konať   a   vydať   meritórne   rozhodnutie.   Ako   dôvod   správca   dane   uviedol   skutočnosť,   že sťažovateľ nevyhovel výzve na doplnenie podania, ktorou správca dane vyzval sťažovateľa na   preukázanie   skutočností,   že   sťažovateľ   je   v   zmysle   §   4   ods.   6   zákona   č.   222/2004 zdaniteľnou osobou. Sám správca dane teda konštatuje, že podanie nemalo nedostatky, pre ktoré   by   bolo   nespôsobilé   na   prerokovanie,   ale   že   sťažovateľ   nedoplnil   podanie a nepreukázal   určitú   skutočnosť,   čo   nemá   a   ani   nemôže   mať   žiadnu   spojitosť so spôsobilosťou   podania   na   prerokovanie.   Následne   na   záver   správca   dane   oznamuje sťažovateľovi, že z dôvodu považovania podania sťažovateľa za nepodané, sa sťažovateľ nestáva platiteľom dane a osvedčenie o registrácii pre daň navrhovateľovi vydané nebude....   Sťažovateľ   podal   v   súlade   s   §   13   ods.   3   zákona   č.   563/2009   Z.   z.   podanie, na základe ktorého bol správca dane povinný začať daňové konanie. Začaté daňové konanie nie je možné ukončiť inak ako rozhodnutím. Len rozhodnutím je možné priznávať práva a ukladať povinnosti. Toto ustanovenie je potrebné vykladať extenzívne tak, že rozhodnutie sa vyžaduje nielen v prípade priznania práv, ale aj ich nepriznania (nevyhovenia žiadosti o priznanie práv), čo je pre účastníka konania častokrát významnejšie z hľadiska poznania dôvodov nevyhovenia jeho podaniu (odôvodnenie rozhodnutia sa stáva podkladom proti argumentácie)   a   prípadného   využitia   opravných   prostriedkov.   Nezačať   daňové   konanie z dôvodu, ktorý nemá oporu v zákone a nevydať rozhodnutie v prípade vzniku zákonnej registrácie z dôvodu nepreukázania postavenia, hoc zákon preukázanie takéhoto postavenia nevyžaduje   a   objektívne   ani   nemôže   vyžadovať,   keďže   vznik   registrácie   sa   viaže na postavenie v minulosti - ku dňu vzniku, je jednoznačne porušením článku 46 Ústavy SR, ktorý upravuje právo na súdnu a inú právnu ochranu...

Právnu   argumentáciu   Krajského   súdu   Prešov   je   možné   považovať   za   arbitrárnu vychádzajúcu z úplného nepochopenia procesného postup orgánu verejnej správy. Krajský súd Prešov primárne posudzoval hmotno-právnu stránku veci, posudzovanie ktorej však v prípade nečinnosti orgánu verejnej správy nemá primárny cieľ. Sťažovateľ nepodával návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia alebo postupu správcu dane, ale správcu dane považoval za nečinného, keďže odmietol podanie navrhovateľa, z dôvodu odmietnutia podania správca dane ani nezačal daňové konanie a nevydal meritórne rozhodnutie v danej veci, čo by bolo v súlade s daňovým poriadkom, ako aj v súlade so základným právom sťažovateľa na spravodlivé konanie.“

Porušenie princípu rovnosti zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy v príčinnej súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 S 40/2013 z 26. novembra 2013 vidí sťažovateľka v konštatovaní   krajského   súdu,   že   7-dňová   lehota,   v ktorej   podľa   v rozhodnom   čase účinného   §   4   ods.   6   zákona   o DPH   mal   správca   dane   od   podania   oznámenia   vydať osvedčenie platiteľa DPH, sa vzťahuje „... len na tie prípady, v ktorých oznamovateľ, okrem skutočnosti, že sa stal právnym nástupcom platiteľa DPH jednoznačne preukáže aj to, že je zdaniteľnou osobou“. Podľa sťažovateľky toto konštatovanie krajského súdu «... je možné považovať   ako   vysoký   prejav   arbitrárnosti,   svojvôle.   Doručením   podania   „Oznámenie o vzniku právneho nástupníctva“, tak, ako ukladá zákon, nie je možné nič preukazovať, keďže zákon nevyžaduje preukázať postavenie zdaniteľnej osoby, tak ako svojvoľne uvádza súd. Preukazovanie môže byť až fázou dokazovania, t. j. fázy nasledujúcej po doručení kvalifikovaného   podania   a   začatí   daňového   konania.   Okrem   toho,   základnou   zásadou v procesných postupoch orgánov verejnej správy je konať v zákonom stanovených lehotách, teda v daných lehotách žiadosti vyhovieť alebo ju zamietnuť. Nemôže predsa existovať stav, kedy lehota na rozhodnutie sa môže vzťahovať „len na niektoré prípady, podľa uváženia dotyčného   správneho   orgánu“   -   čo   v   konečnom   dôsledku   vyplýva   z   právneho   názoru krajského   súdu.   Súd   tak   vôbec   nerešpektuje   princíp   rovnosti   pred   zákonom   a   zákazu diskriminácie, z ktorého vyplýva povinnosť orgánu verejnej správy v rovnakých veciach postupovať   rovnako,   teda   za   žiadnych   okolností   nemôže   obstáť   právny   názor,   že účastníkovi,   ktorí   podľa   posúdenia   daňového   úradu   spĺňa   požiadavky,   vybaví   orgán podanie v zákonnej lehote, a účastníkovi, ktorí podľa posúdenia požiadavky nespĺňa, môže orgán vybaviť podanie podľa vlastného uváženia...

... Samotnou skutočnosťou, že Krajský súd v Prešove odobril postup správcu dane, ktorý však nie je zákonom aprobovaný, tak Krajský súd v Prešove poskytol neprimeraný priestor pre orgány štátnej správy svojvoľne rozširovať okruh náležitosti podania, a tým svojvoľne   podmieňovať   začatie   akéhokoľvek   konania   a   vydania   rozhodnutia   o   ňom. Uvedený názor Krajského súdu v Prešove sťažovateľ považuje za arbitrárny a v rozpore so základným právom na spravodlivé konanie.».

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   BUSINESS   ERES   CORP   s.   r.   o.   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S/40/2013 -23 zo 26. novembra 2013 porušené bolo.

2. Základné právo BUSINESS ERES CORP s. r. o. požadovať rovnosť v konaniach zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S/40/2013 -23 zo 26. novembra 2013 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S/40/2013 -23 zo 26. novembra 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4.   Spoločnosti   BUSINESS   ERES   CORP   s.   r.   o.   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   1   000,-   Eur   (slovom   jedentisíc   eur),   ktoré   jej   je   Krajský   súd v Prešove povinný vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu

5.   Spoločnosti BUSINESS ERES   CORP s. r. o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho, so šidlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoje uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:«Krajský   súd   v   konaní   podľa   §   250t   O.   s.   p.   preto   preskúmal   podaný   návrh, oboznámil sa s vyjadrením odporcu, s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že návrh je nedôvodný.

Podľa § 250t ods. 1 O. s. p fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis... Podľa § 250t ods. 4 O. s. p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Súd sa v konaní v zmysle uvedených ustanovení zameriava na ochranu navrhovateľa pred nečinnosťou orgánu verejnej správy v prípade, že tento nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, a teda je v konaní nečinný, pričom takéto tvrdenie musí byť obsahom podaného návrhu.

Pod nečinnosťou možno chápať pasivitu správneho orgánu v prejednávanej veci, ak táto nie je zapríčinená žiadnou zákonnou alebo faktickou prekážkou, no napriek tomu orgán verejnej moci nekoná. Nečinnosťou môže byť opomenutie predpísaných úkonov, zbytočné prieťahy, absencia akýchkoľvek úkonov, tvrdenie nedostatku právomoci orgánom verejnej moci alebo vybavenie veci listom, záznamom a pod. namiesto rozhodnutia veci. Nečinnosť, ktorá   je   postupom,   sa   však   predovšetkým   prejavuje   v   nedodržaní   procesných   lehôt ustanovených administratívnymi procesnými normami pre konkrétnu vec, pričom tieto sa môžu predĺžiť za súčasného vyrozumenia účastníka, ktoré je poriadkovej povahy, a preto nemá rozhodujúci vplyv na nečinnosť orgánu verejnej moci...

Z obsahu spisu súd zistil, že písomným podaním zo dna 16.08.2013 navrhovateľ oznámil Daňovému úradu Prešov, pobočka Poprad, že ako právny nástupca platiteľa dane spoločnosti ERES CORP, s.r.o., Prešovská 40, Bratislava, IČO: 47 165 391, IČ DPH: SK2023772927,   ktorá   v   zmysle   projektu   rozdelenia   vyhotovenom   vo   forme   notárskej zápisnice   N272/2GI3,   NZ   21527/2013,   NCRis   21970/2013   zanikla   bez   likvidácie,   sa navrhovateľ   dňa 14.08.2013   stal   právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti,   a   tým aj platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty.   Ďalej   uviedol,   že   si   takto   plní   povinnosť   podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH a daňovému úradu oznámil skutočnosť, na základe ktorej sa stal platiteľom. Listom zo dňa 23.08.2013 odporca podľa § 13 ods. 8 Daňového poriadku vyzval navrhovateľa, aby v lehote 8 dní preukázal, že je zdaniteľnou osobou. Dňa 26.08.2013 bolo odporcovi   doručené   písomné   podanie   navrhovateľa,   v   ktorom   uviedol,   že   požiadavka správcu   dane   na   preukázanie   skutočnosti,   že   daňový   subjekt   je   zdaniteľnou   osobou, považuje za výsledok právnej nekvalifikovanosti. Daňový subjekt sa stal platiteľom dane zo zákona, a to odo dňa kedy sa stal právnym nástupcom platiteľa dane. Zároveň vyzval správcu dane, aby jednoznačne špecifikoval zákonné ustanovenie právneho predpisu, ktoré predpisuje povinné náležitosti oznámenia skutočnosti, na základe ktorej sa stal platiteľom dane tak, aby bolo zjavné, aké nedostatky má jeho podanie. Nakoľko navrhovateľ na výzvu odporcu ním požadované skutočnosti preukazujúce, že je zdaniteľnou osobou nepredložil, listom   zo   dňa   09.09.2013   navrhovateľovi   oznámil,   že   jeho   podanie   zo   dňa   26.08.2013 považuje v zmysle § 13 ods. 9 daňového za nepodané, a preto sa platiteľom dane v zmysle § 4 ods. 6 zákona o DPH nestáva a osvedčenie o registrácii pre daň mu vydané nebude. Podľa   §   4   ods.   6   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení neskorších predpisov... Platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie, a to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom... Títo platitelia   sú   povinní   oznámiť   daňovému   úradu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   sa   stali platiteľom,   do desiatich   dní   odo   dňa   vzniku   tejto   skutočnosti.   Daňový úrad   je povinný platiteľa registrovať pre daň, vydať mu osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť mu identifikačné číslo pre daň bezodkladne, najneskôr do siedmich dní odo dňa doručenia oznámenia skutočnosti, na ktorej základe sa stal platiteľom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie   každá   činnosť,   z   ktorej   sa   dosahuje   príjem   a   ktorá   zahŕňa   činnosť   výrobcov, obchodníkov   a   dodávateľov   služieb   vrátane   ťažobnej,   stavebnej   a   poľnohospodárskej činnosti...

Podľa § 13 ods. 8 Daňového poriadku, ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé   na   prerokovanie,   vyzve   príslušný   orgán   daňový   subjekt,   aby   ich   podľa   jeho pokynu   a   v   určenej   lehote   odstránil.   Súčasne   ho   poučí   o   následkoch   spojených   s   ich neodstránením.

Podľa   §   13   ods.   9   Daňového   poriadku,   ak   daňový   subjekt   nedostatky   podania v požadovanom rozsahu odstráni v lehote určenej príslušným orgánom, považuje sa takéto podanie za podané bez nedostatkov v deň pôvodného podania. Ak daňový subjekt výzve príslušného orgánu nevyhovie v plnom rozsahu a v určenej lehote, považuje sa toto podanie za nepodané a príslušný orgán túto skutočnosť oznámi daňovému subjektu.

Podľa citovaného ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o DPH sa zdaniteľná osoba stáva platiteľom DPH ex lége bez toho, aby sa musel realizovať celý proces od podania žiadosti o registráciu až po vydanie rozhodnutia daňového úradu. Aj v tomto prípade však musia byť splnené všetky zákonom požadované predpoklady. Zo zákonnej dikcie podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že nie každý právny nástupca platiteľa DPH sa automaticky stáva platiteľom DPH, ale iba ten, ktorý preukáže, že je zároveň aj zdaniteľnou osobou. Tvrdenie navrhovateľa, že zákon č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov nevyžaduje, aby právny nástupca preukázal, že je zdaniteľnou osobou, nezodpovedá zákonu o DPH. Totižto   z   ustanovenia   §   4   ods.   6   druhá   veta   bez   akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že „platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie a o to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom.“ Ustanovenie § 4 ods. 6 druhá veta zákona o DPH je nevyhnutné výklad aplikovať ako celok. Je zrejmé, že názor prezentovaný   navrhovateľom   nezodpovedá   zákonnému   zneniu   predmetného   ustanovenia. Keďže navrhovateľ túto skutočnosť, a to ani po výzve odporcu nepreukázal, nemohol sa dňom svojho vzniku stať platiteľom DPH, aj keď je právnym nástupcom platiteľa DPH. Oznámením   o   nevydaní   osvedčenia   o   registrácii   pre   daň   postupoval   odporca   v   súlade s platnou právnou úpravou tak, ako je upravené v § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v spojení s § 13 ods. 9 daňového poriadku. Zo žiadneho ustanovenia tohto právneho predpisu, ani zo zákona o DPH totiž odporcovi nevyplýva povinnosť vo veci registrácie právneho nástupcu platiteľa DPH, ktorý zanikol bez likvidácie, navrhovateľa registrovať pre daň a vydať mu osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť mu identifikačné číslo pre daň a prideliť mu identifikačné číslo pre daň bezodkladne, najneskôr do siedmich dni odo dňa doručenia oznámenia skutočnosti, na ktorej sa stal platiteľom. To znamená, že navrhovateľ bol povinný spolu s oznámením aj preukázať, že je zdaniteľnou osobou. Ústava Slovenskej   republiky   v   článku   2   ods.   2   upravuje,   že   štátne   orgány   môžu   konať   iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Navyše, zákonom stanovená lehota siedmich dní sa podľa názoru súdu vzťahuje len na tie prípady, v ktorých oznamovateľ, okrem skutočnosti, že sa stal právnym nástupcom platiteľa DPH jednoznačne   preukáže   aj   to,   že   je   zdaniteľnou   osobou.   Odporca   bol   v   danom   prípade oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či navrhovateľ tieto podmienky spĺňa. Súd sa z tohto   dôvodu   nestotožnil   s   navrhovateľom   namietanou   nečinnosťou   odporcu,   nakoľko tento   vo   veci   riadne   konal,   preskúmal   písomné   oznámenie   navrhovateľa   o   skutočnosti, na základe ktorej sa stal platiteľom DPH a vyzval ho na odstránenie zistených nedostatkov. Keďže však navrhovateľ ani potom splnenie predpokladov na zákonnú registráciu pre DPH nepreukázal,   odporca   osvedčenie   o   registrácii   nevydal   a   navrhovateľa   pre   daň   podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH neregistroval.»

Citované   rozhodnutie   krajského   súdu   je   založené   na   predpoklade,   že   konanie o registrácii platiteľa DPH z titulu právneho nástupníctva po bez likvidácie zaniknutom platiteľovi DPH podľa v rozhodnom čase (k 16. augustu 2013, keď sťažovateľka podala oznámenie správcovi dane, pozn.) účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH je osobitným typom konania, keď sa „... zdaniteľná osoba stáva platiteľom DPH ex lége bez toho, aby sa musel realizovať   celý   proces   od   podania   žiadosti   o   registráciu   až   po   vydanie   rozhodnutia daňového úradu“. Vzhľadom na uvedené tak podľa krajského súdu správca dane nebol povinný v danom prípade vydávať osobitné rozhodnutie o nevyhovení sťažovateľke vydať jej osvedčenie platiteľa DPH. Krajský súd súčasne vyvracia tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorých   správca   dane   nebol   oprávnený   vyzývať   ju,   aby   preukázala,   že   je   zdaniteľnou osobou.   Podľa   krajského   súdu   totiž   nielen   preukázanie,   že   oznamovateľ   je   právnym nástupcom   po   bez   likvidácie   zaniknutom   platiteľovi   DPH,   ale aj   preukázanie,   že   tento oznamovateľ je súčasne aj zdaniteľnou   osobou, je, resp.   bolo zákonným predpokladom na vydanie   osvedčenia   platiteľa   DPH   tomuto   oznamovateľovi   podľa   v rozhodnom   čase účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH.

V súvislosti   s preskúmaním   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   je podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyhnutné   v prvom   rade   ustáliť,   ako   bol   žalobou sťažovateľky (žalobným petitom) vymedzený predmet konania krajského súdu. Žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy (v danom prípade proti nečinnosti správcu dane, pozn.) podanou podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sa sťažovateľka   domáhala,   aby   krajský   súd   preskúmal   postup,   resp.   zákonnosť   postupu správcu   dane   pri   vybavovaní   jej   oznámenia   zo   16.   augusta   2013   podaného   podľa v rozhodnom čase účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH, pričom sa domáhala, aby v prípade zistenia nezákonného postupu správcu dane spočívajúceho podľa jej tvrdenia v jeho pasivite pri   vydaní   jej   osvedčenia   platiteľa   DPH   krajský   súd   uložil   správcovi   dane   povinnosť zaregistrovať ju ako platiteľa DPH a aby jej vydal osvedčenie platiteľa DPH, t. j. podanou žalobou sa sťažovateľka domáhala, aby krajský súd zaviazal správcu dane na konanie, ktoré malo spočívať vo vydaní pre sťažovateľku kladného rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedeným spôsobom vymedzený predmet konania (žalobným petitom) vyvstala pre krajský súd na posúdenie a pre ústavný súd na preskúmanie nielen otázka, či pasivita   (nečinnosť)   správcu   dane   pri   vybavovaní   dotknutého   oznámenia   sťažovateľky spočívala iba v nevydaní pre sťažovateľku kladného rozhodnutia (keďže sťažovateľka sa v petite   žaloby   nedomáhala   vydania   rozhodnutia   ako   takého,   t.   j.   nedomáhala   sa,   aby krajský   súd   zaviazal   správcu   dane   na aktivitu   spočívajúcu   vo   vydaní   či   už   pre   ňu priaznivého alebo nepriaznivého rozhodnutia, ale domáhala sa, aby bola správcovi dane uložená povinnosť vydať pre ňu iba kladné rozhodnutie, pozn.), t. j. krajský súd nemal posúdiť iba to, či oznámenie sťažovateľky bolo spôsobilé, aby mu v súlade s jej prianím krajský súd bez ďalšieho vyhovel, ale krajský súd mal posúdiť aj to, či v danom prípade správca dane mal vôbec povinnosť vydať (akékoľvek) rozhodnutie.

Pokiaľ   ide   o posúdenie   otázky,   či   oznámenie   sťažovateľky   zo   16.   augusta   2013 o tom, že je právnou nástupkyňou po bez likvidácie zaniknutom platiteľovi DPH, bolo bez potreby jeho ďalšieho doplnenia spôsobilé, aby iba na základe neho správca dane vydal sťažovateľke osvedčenie platiteľa DPH, je nevyhnutné poukázať na znenie relevantnej časti v rozhodnom čase účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH, podľa ktorého sa platiteľom DPH «... stáva „aj“ zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa,   ktorý zanikol bez likvidácie,   a   to   odo   dňa,   keď   sa   stala   právnym   nástupcom...   Títo   platitelia   sú   povinní oznámiť daňovému úradu skutočnosť, na základe ktorej sa stali platiteľom, do desiatich dní odo dňa vzniku tejto skutočnosti. Daňový úrad je povinný platiteľa registrovať pre daň, vydať   mu   osvedčenie   o   registrácii   pre   daň   a   prideliť   mu   identifikačné   číslo   pre   daň bezodkladne,   najneskôr   do   siedmich   dní   odo   dňa   doručenia   oznámenia   skutočnosti, na ktorej základe sa stal platiteľom.».

Z citovaného   v prvom   rade   vyplýva,   že   predmetným   ustanovením   bol   rozšírený okruh   osôb,   ktoré   bolo   možné   považovať   tiež   za   platiteľov   DPH   (pozri   formuláciu platiteľom sa stáva „aj“ zdaniteľná osoba, pozn.), a to popri osobách, ktorým tento status platiteľov DPH vznikol na základe osobitného procesu ich prvotnej registrácie za platiteľov DPH po splnení hmotnoprávnych zákonných predpokladov podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona o DPH (dosiahnutie určitej sumy obratu za určité obdobie zo zdaniteľnej činnosti, pozn.), a to na základe nimi podanej „žiadosti o registráciu“ (pozri § 4 ods. 1 až 4 zákona o DPH, pozn.), pričom tento proces registrácie, ako aj náležitosti „žiadosti o registráciu“ upravoval § 67 daňového poriadku.

Naproti uvedenému osoby, ktoré sa stávali platiteľmi DPH na základe citovaného § 4 ods.   6   zákona   o DPH,   neboli   povinné   podávať   osobitnú „žiadosť   o registráciu“ za platiteľa   DPH (podávali iba „oznámenie“,   pozri ďalej, pozn.), a teda   ani absolvovať osobitný registračný proces podľa daňového poriadku, pretože tieto osoby boli už právnymi nástupcami   po   v minulosti   už   raz   zaregistrovaných   platiteľoch   DPH,   ktorí   zanikli   bez likvidácie,   t.   j.   ich   oprávnenie   platiteľov   DPH   sa   odvíjalo   od   statusu   už   v minulosti zaregistrovaného platiteľa DPH, ktorý bol ich právnym predchodcom, avšak, samozrejme, až   po   splnení   zákonných   predpokladov,   ktorých   splnenie   museli   títo   z   titulu   právneho nástupníctva vzniknutí platitelia DPH „oznámiť“ správcovi dane v zákonnej lehote.

Podľa citovaného § 4 ods. 6 zákona o DPH boli títo titulom právneho nástupníctva vzniknutí platitelia DPH (ďalej aj „platiteľ“) povinní „oznámiť“ správcovi dane skutočnosti, na základe ktorých sa stali platiteľmi podľa tohto ustanovenia, pričom za platiteľa bola podľa   tohto   ustanovenia   považovaná „...   zdaniteľná   osoba,   ak   je   právnym   nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie...“. Z uvedeného teda vyplýva, že nie každý právny nástupca bez likvidácie zaniknutého platiteľa DPH sa stal automaticky tiež platiteľom DPH, ale sa ním mohol stať len ten právny nástupca, ktorý bol aj zdaniteľnou osobou podľa zákona o DPH.

Vzhľadom na uvedený aj správcom dane aplikovaný zákonný postup sa tak závery krajského súdu o nezistení sťažovateľkou tvrdenej nečinnosti správcu dane pri vybavovaní jej   „oznámenia“,   keďže   považoval   za   legitímnu   požiadavku   správcu   dane   adresovanú sťažovateľke, aby preukázala, že po bez likvidácie zaniknutom platiteľovi DPH je nielen právnou   nástupkyňou,   ale že   je   aj   zdaniteľnou   osobou   pre   účely   DPH,   javia   ako   plne dôvodné a ústavne udržateľné. Správca dane podľa krajského súdu nebol nečinný, ale konal zákonne   súladným   spôsobom,   t.   j.   vykonal   zákonom   predpokladané   úkony,   pričom vzhľadom na špecifický charakter postupu podľa citovaného § 4 ods.   6 zákona o DPH v prípade neregistrovania oznámenia podávajúceho subjektu za platiteľa DPH mu zákon neukladal povinnosť vydávať formálne rozhodnutie (na rozdiel od právnej úpravy § 4 ods. 4 zákona o DPH účinnej od 1. januára 2014, podľa ktorej ak správca dane „oznamovateľa“ nezaregistruje ako platiteľa DPH, vydá o tom rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, pozn.) Súčasne tak a contrario tvrdenia sťažovateľky o tom, že správca dane napriek   údajnej   bezvadnosti   jej   „oznámenia“   vo   veci   nekonal   a nevydal   jej   osvedčenie platiteľa   DPH,   možno   považovať   za   neopodstatnené   a nemajúce   oporu   v aplikovanej právnej úprave.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   podľa   ústavného   súdu   možno   stotožniť   aj   so   závermi krajského súdu, podľa ktorých lehotu 7 dní na vydanie osvedčenia o DPH pre podávateľa oznámenia podľa citovaného § 4 ods. 6 zákona o DPH bol správca dane povinný dodržať iba   v prípade   podania   bezvadného   oznámenia,   t.   j.   iba   v prípade   podania   takého oznámenia, z ktorého by bolo zrejmé nielen právne nástupníctvo tohto oznamovateľa, ale aj to, že je súčasne aj zdaniteľnou osobou pre účely DPH. Totiž až v prípade podania takéhoto bezvadného   a úplného   oznámenia   môže   mať   správca   dane   všetky   relevantné   podklady na posúdenie, či podávateľ oznámenia môže byť bez ďalšieho považovaný za platiteľa DPH podľa citovaného § 4 ods. 6 zákona o DPH.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru   o   ústavnej   udržateľnosti sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou označených práv,   ktorých   porušenie   namieta,   takže   závery   krajského   súdu   nemožno   považovať za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky,   že   krajský   súd   sa   v   sťažnosťou napadnutom uznesení odchýlil od podľa jej názoru stabilizovanej súdnej praxe na inom krajskom súde, na rozhodnutie ktorého v sťažnosti poukázala (rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 24/2013, pozn.) pre účely podporiť svoju argumentáciu, ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bolo iba napádané uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 S 40/2013 z 26. novembra 2013, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že iný všeobecný súd pri posudzovaní potreby vydať rozhodnutie podľa v rozhodnom čase účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH dospel v inej ako ústavným súdom preskúmavanej veci k odlišnému právnemu stanovisku, nebola pre krajský súd ani pre   ústavný   súd   záväzná,   pretože   toto   iné   rozhodnutie   nebolo   predmetom   prieskumu ústavného súdu a v dôsledku toho nemožno vyvodiť automaticky predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v tomto inom ústavným súdom nepreskúmanom rozhodnutí.

Okrem   tohto   ústavný   súd   podotýka,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru   všeobecných   súdov   (na   margo   pozri   napríklad   rozhodnutie   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 245/2013, ktoré je odlišné od rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici,   na ktoré sťažovateľka poukázala, pozn.), a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Z   ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a   aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie   dopĺňať a   rozvíjať existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry – súdnej   praxe   v   konkrétnom   prípade   by   mohol   predstavovať   zásah   do   základných   práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia   v   prerokovávanej   veci.   Nemožno   však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej   normy   aplikovanej   na   konkrétny   prípad   (III.   ÚS   346/05,   III.   ÚS   284/05, IV. ÚS 267/05).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia a úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014