znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 494/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., R., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II ČVS: ORP-1644/1-OVK-B2-2011 z 10. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   M.   K.   o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená sťažnosť JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   v Bratislave   II   ČVS:   ORP-1644/1-OVK-B2-2011   z 10. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie ním označených článkov ústavy a dohovoru postupom orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci sťažovateľa a napadnutým rozhodnutím, ktorým bolo začaté trestné stíhanie sťažovateľa zo zločinu vydierania (iba toto rozhodnutie sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje zrušiť, pozn.).

3. K sťažnosti sťažovateľ priložil splnomocnenie pre advokáta, ktorý ho má v konaní pred   ústavným   súdom   zastupovať,   pričom prima   facie ide   o osobu   totožnú   s osobou sťažovateľa.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon   neustanovuje   inak.   V splnomocnení   sa   musí   výslovne   uviesť,   že   sa   udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva   alebo   slobody   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili.   Podľa   § 50   ods. 2   zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

7.   Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom.   Ustanovenie   § 20   zákona o ústavnom   súde   sa   v celom   rozsahu   vzťahuje   na   sťažnosť   podľa   § 49   a nasl.   zákona o ústavnom súde.

8. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde).   Až na výnimky, ktoré v danej   veci   nie sú   relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

9.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ,   ktorý   je   profesne advokátom, si v posudzovanej veci vystavil splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom sám pre seba.

10.   Z už   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   (ani   z   iných   jeho ustanovení) nevyplýva, že by sťažovateľ, ktorý je sám advokátom, nemusel byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený iným advokátom, teda že by nemal povinnosť pripojiť k návrhu   na   začatie   konania   splnomocnenie   na   jeho   zastupovanie   iným   advokátom. Uvedený názor je v súlade so stabilnou rozhodovacou praxou ústavného súdu, podľa ktorej „sa   povinnosť   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   vzťahuje   aj na advokátov“   (uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   311/05   z 9. novembra   2005 publikované v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 107/2005). K podobným záverom   dospel   ústavný   súd   tiež   vo   svojich   ďalších   rozhodnutiach   –   III.   ÚS   37/02, III. ÚS 14/01, III. ÚS 102/01, I. ÚS 93/02, I. ÚS 125/03, II. ÚS 284/2010.

11. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (body 3, 9 a 10) ústavný súd pripomína, že daný rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí v prípade osoby práva znalej (advokáta) nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

12.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

13.   Nad   rámec uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   v prípade,   ak by   aj   sťažnosť sťažovateľa neodmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, musel by ju odmietnuť   pre   oneskorenosť,   keďže   z obsahu   sťažnosti   a k nej   predložených   príloh nepochybne vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené v čase dávno presahujúcom 2-mesačnú lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. augusta 2013