znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 494/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a sudcov   Petra   Brňáka   a Marianny   Mochnáčovej prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 62/2011 z 31. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 62/2011 z 31. júla 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Obdo   62/2011 z 31. júla 2012   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť spoločnosti B., s. r. o., trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 494/2012-10 zo 17. októbra 2012 podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky. o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti   B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 62/2011 a jeho uznesením z 31. júla 2012.

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   bola „účastníkom   súdneho konania, vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica, č. k. 63 Cb 104/2003 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici č. k. 43 Cob 27/2011, vo veci žalobcu Ing. P.H. c/a B. o zaplatenie 2.091,22 €. Okresný súd rozsudkom z 11. 10. 2010 zamietol žalobu v plnom rozsahu, pričom žalobca podal následne voči tomuto rozsudku odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici odvolaniu vyhovel a rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a to tak, že žalobe vyhovel, s výnimkou úrokov z omeškania.

Voči pozmeňujúcemu rozhodnutiu Krajského súdu sťažovateľ podal dňa 16. 11. 2011 dovolanie, o ktorom následne rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim Uznesením, č. k. 5 Obdo 62/2011 zo dňa 31. 7. 2012, ktoré nám bolo doručené dňa 6. 9. 2012, dovolanie odmietol...“.

3. Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR svojimi rozhodnutiami zasiahol do ústavných práv sťažovateľa a jeho ústavné práva porušil...

Najvyšší súd SR nesprávne aplikoval a vykonal nesprávny výklad ustanovenia § 238 ods.   5   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   tým   znemožnil,   aby   sa   dovolanie   podané žalovaným   prejednalo   a   napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu   riadne   preskúmalo. Odmietnutím   dovolania   sa   Najvyšší   súd   SR   nemusel   a   ani   sa   nezaoberal   skutkovými a právnymi závermi Krajského súdu, na základe ktorých došlo ku zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uvedeným odmietnutím dovolania sa tak znemožnilo sťažovateľovi vykonať si svoje základné ústavné právo a to právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v spravodlivom prejednaní veci nezávislým a nestranným súdom...“.

4. Sťažovateľka   ďalej uviedla, že «Dovolanie podané žalovaným smerovalo voči jedinému rozhodnutiu Krajského súdu, č. k. 43 Cob27/2011, zo dňa 29. 9. 2011, predmetom ktorého bolo prejednanie veci, zaplatenie žalobcom požadovanej sumy, istiny, 63.000,-- Sk   /po   prechode   na   EURO   2.091,22   €/.   Predmet   sporu   bol   teda,   a   to   už   aj   v   čase rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   teda   nepochybne   aj   v   čase   podania   dovolania,   jasne špecifikovaný jednou sumou. Skutočnosť, že pôvodne boli podané tri samostatné žaloby, ktoré   boli   spojené   do   jedného   konania   podľa   nášho   názoru   nemá   právny   význam. Momentom rozhodnutia súdu o spojení veci sa viedlo už len jedno konanie, pričom predmet sporu bol určený súčtom jednotlivých pôvodných konaní.

Máme   za   to,   že   súd   pri   výklade   ustanovenia   mal   síce   zobrať   do   úvahy   výšku minimálnej   mzdy   ku   dňu   podania   žalobných   návrhov,   avšak   z   dôvodu,   že   sa   jednalo o podanie   dovolania   voči   jednému   rozhodnutiu,   s   jedným   predmetom   konania, rozhodujúcim mal byť súčet súm uvedených v žalobných návrhoch. Uvedené opierame aj o ten fakt, že žalobné návrhy boli podané v ten istý deň, teda 10. 4. 2003, pričom nikto nemôže   ovplyvniť   žalobcu,   ako   žalobný   návrh   podá.   Skutočnosť,   že   podal   tri   žaloby v totožnej veci bolo jeho vôľou, ktorú žalovaný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a teda nemožno teraz žalovanému, ak súd mal za to, že sa jedná o skutkovo a právne totožné veci a tieto konania spojil do jedného, dávať na jeho ťarchu tú skutočnosť, že žalobca namiesto jednej žaloby podal žaloby tri.

Máme za to, že účelom zákona a zámerom zákonodarcu bolo zamedziť podávaniu mimoriadnych   opravných   prostriedkov   v   tzv.   „drobných   sporoch“,   aby   nedochádzalo k množstvu   podaní,   kde   predmet   sporu   je   príliš   nízka   suma.   Avšak   v tomto   prípade   sa neviedli tri samostatné konania.».

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Obdo 62/2011 z 31. júla 2011 (správne má byť 2012, pozn.) porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Obdo 62/2011 z 31. júla 2011 (správne má byť 2012, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 269,58 €.“

6.1   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   najvyšší   súd listom č. k. KP 4/2012-61 z 28. novembra 2012. Predseda najvyššieho súdu (v zastúpení predsedom   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu)   vo   svojom   stanovisku v podstatnom uviedol:

„Na margo námietok sťažovateľky najvyšší súd v celom rozsahu odkazuje na dôvody uvedené v jeho rozhodnutí.

V danom prípade bolo predmetom dovolacieho konania peňažné plnenie vo výške 2.091,22 eur. Ako vyplynulo z obsahu spisu... žalobca sa zaplatenia istiny 2.091,22 eur domáhal v troch samostatných konaniach, ktoré na základe návrhu žalobcu súd prvého stupňa uznesením z 13. novembra 2003... spojil do jedného konania pod spisovou značkou 63 Cb/104/2003. Išlo o konanie vedené pod sp. zn. 63 Cb/104/2003, v ktorom sa žalobca... domáhal od žalovaného zaplatenia 25.600,- Sk s príslušenstvom v zmysle faktúry č. 5/2002. Konanie vedené pod sp. zn. 60 Cb/105/2003, v ktorom sa žalobca... domáhal od žalovaného úhrady istiny 32.600,- Sk s príslušenstvom v zmysle faktúry č. 10/2002 a konanie vedené pod sp. zn. 62 Cb/104/2003, v ktorom sa žalobca... domáhal od žalovaného úhrady istiny 4.800,- Sk s príslušenstvom v zmysle faktúry č. 02/2002 v sume 19.800,- Sk (15.000,- Sk žalovaný uhradil)... jednotlivé žaloby boli podané na súd prvého stupňa 10. apríla 2003.... V zmysle Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 514/2002 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy... je výška minimálnej mzdy 5.570,- Sk za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou ku dňu podania predmetných návrhov.

V danom prípade ide o obchodnú vec, to znamená, aby bolo dovolanie v predmetnej veci   prípustné,   peňažné   plnenie,   ktoré   je   predmetom   tohto   konania,   musí   prevyšovať desaťnásobok minimálnej mzdy, čo je 55.700,- Sk. Jednotlivé peňažné plnenia v žalobách, ktorými sa žalobca domáhal od žalovaného úhrady faktúr za výkon technického dozoru, ani v jednom prípade neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy platnej v deň podania návrhu na   prvostupňovom   súde.   Žalobca   sa   domáhal   zaplatenia   v   prvom   konaní   25.600,-   Sk, v druhom konaní 32.600,- Sk a v treťom konaní 4.800.- Sk. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že výšku jednotlivých peňažných plnení je potrebné posudzovať osobitne, predtým ako boli veci spojené do jednej, nakoľko rozhodujúca je výška peňažného plnenia v čase doručenia každého samostatného návrhu na prvostupňový súd. Každý návrh (žaloba), podaný na súde, sa posudzuje samostatne

... poukazujeme aj na Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku (Števček, Ficová a   kolektív,   2.   vydanie,   2012,   str.   900)...   Vo   vzťahu   k   možnosti   upustenia   od   ústneho pojednávania na ústavnom súde... oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“

6.2 Právny zástupca sťažovateľky v liste z 28. januára 2013 nezaujal k vyjadreniu najvyššieho súdu v merite veci stanovisko a ústavnému súdu oznámil:

„Na základe Vašej výzvy... vám týmto oznamujem, že... súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.“

7. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti pripojila uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 62/2011 z 31. júla 2012.

8.   Nahliadnutím   do   súdneho   spisu   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 63 Cb 104/03 ústavný súd zistil, že:

- Okresný súd uznesením č. k. 63 Cb 104/03-32 z 13. novembra 2003 „konania vo veciach   vedených   na   tunajšom   súde   pod   spis.   zn.   63   Cb   104/03,   62   Cb   104/03 a 60 Cb 105/03   spája   na   spoločné   konanie,   ktoré   sa   bude   ďalej   viesť   pod   spis.   zn. 63 Cb 104/03“ z dôvodu, že „Navrhovateľ podal dňa 10. apríla 2003 návrhy na začatie konania proti odporcovi o zaplatenie 25.600,- Sk, 32.600,- Sk a 4.800,- Sk a príslušenstvom. Tieto veci skutkovo spolu súviseli, týkali sa tých istých účastníkov a boli vedené na tunajšom súde pod spisovými značkami 63 Cb 104/03, 62 Cb 104/03 a 60 Cb 105/03... Preto súd... konania vo veciach vedených na Okresnom súde... pod spis. zn. 63 Cb 104/03, 62 Cb 104/03 a 60   Cb   105/03   spojil   na   spoločné   konanie,   ktoré   sa   bude   ďalej   viesť   pod spis. zn. 63 Cb 104/03.“.

- Okresný súd rozsudkom č. k. 63 Cb 104/03-244 z 11. októbra 2010 z 11. októbra 2010 žalobu Ing. P. H., B., o zaplatenie 2 091,22 € s príslušenstvom zamietol. Žalobcovi uložil nahradiť trovy sťažovateľa „vo výške 1 481,21 Eur...“.

-   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom sp. zn. 43 Cob 27/2011 z 29. septembra 2011 prvostupňový rozsudok v „napadnutej časti mení   tak,   že   odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   2.091,22   Eur...   trovy prvostupňového   konania   vo   výške   2.733,84   Eur...   trovy   odvolacieho   konania   vo   výške 608,69 Eur...“.

-   Sťažovateľka   dovolaním   zo   16.   novembra   2011   žiadala   zmeniť   rozhodnutie odvolacieho súdu tak, že „rozsudok prvostupňového súdu v plnom rozsahu potvrdí. Zároveň zaviaže žalobcu k náhrade trov odvolacieho konania... a dovolacieho konania.“. Súčasne žiadala o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

-   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Obdo   62/2011   z   31.   júla   2012   dovolanie sťažovateľky odmietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2012.

9. Ústavný súd v danej veci upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich oznámeniami   a vyhodnotení   svojich   zistení   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 62/2011 z 31. júla 2012 (pozri tiež body 1 a 5).

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13.   Námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   ňou   tvrdeného   porušenia   jej   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s označeným uznesením najvyššieho súdu, sú založené na jej tvrdení o nesprávnej a ústavne nekonformnej interpretácii a následnej aplikácii ustanovenia § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku pri posudzovaní dôvodov prípustnosti ňou podaného dovolania (pozri tiež body 3 a 4).

14.   Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom   ochrany ústavnosti.   Táto právomoc spolu   s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

15.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   im   predchádzali,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

16.   Inak   povedané,   arbitrárne   rozhodnutie   všeobecných   súdov   znamená predovšetkým   (i)   extrémny   nesúlad   právnych   záverov   s   vykonanými   skutkovými a právnymi zisteniami, (ii) interpretáciu, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe   ktorých   súd   odmietol   stabilizovanú   výkladovú   prax),   (iii)   nerešpektovanie kogentnej normy (interpretáciu), ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, (iv)   hodnotenie   dôkazov   vykonaných   bez   akéhokoľvek   akceptovateľného   racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery.

17.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní   uznesením   sp.   zn.   5   Obdo   62/2011   z   31.   júla   2012   sú   zlučiteľné   (bod   16) s označeným článkom ústavy a dohovoru.

18.   Najvyšší   súd   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie,   ktorým   odmietol   dovolanie sťažovateľky, po oboznámení postupu konania a rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ako aj dovolacej argumentácie sťažovateľky a stanoviska žalobcu k nej vo vzťahu k predmetu sťažnosti (pozri body 3 a 4) v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné... Podľa § 238 ods. 5 O. s, p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok   minimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada... Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde...

V   danom   prípade   je   predmetom   dovolacieho   konania   peňažné   plnenie   vo   výške 2 091,22 eur. Ako vyplýva z obsahu spisu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, žalobca sa zaplatenia istiny 2 091,22 eur domáhal v troch samostatných konaniach, ktoré na základe návrhu žalobcu súd prvého stupňa uznesením z 13. novembra 2003... spojil do jedného konania...   V   danom   prípade   ide   o   obchodnú   vec,   to   znamená,   aby   bolo   dovolanie v predmetnej   veci   prípustné,   peňažné   plnenie,   ktoré   je   predmetom   tohto   konania,   musí prevyšovať desaťnásobok minimálnej mzdy, čo je 55 700 Sk. Jednotlivé peňažné plnenia v žalobách, ktorými sa žalobca domáhal od žalovaného úhrady faktúr za výkon technického dozoru, ani v jednom prípade neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy platnej v deň podania návrhu na prvostupňovom súde. Žalobca sa domáhal zaplatenia v prvom konaní 25 600 Sk, v druhom konaní 32 600 Sk a v treťom konaní 4 800 Sk. Rovnako je potrebné zdôrazniť,   že   výšku   jednotlivých   peňažných   plnení   je   potrebné   posudzovať   osobitne, predtým ako boli veci spojené do jednej, nakoľko rozhodujúca je výška peňažného plnenia v čase doručenia každého samotného návrhu na prvostupňový súd. Každý návrh (žaloba), podaný na súde, sa posudzuje samostatne.

Vzhľadom   na   uvedené   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   v   danej   veci v zmysle § 238 O. s. p. nie je prípustné...“

19. Ústavný súd poznamenáva, že analogickou sťažnosťou [právnou problematikou súvisiacou   s interpretáciou   a aplikáciou   ustanovenia   § 238 ods.   5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] sa zaoberal aj jeho III. senát vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 87/09 a z právnych názorov a záverov vyslovených v jeho náleze zo 16. júna 2009 senát I. ÚS vychádzal aj v tejto veci.

20.   Najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí   vyslovil   právny názor,   podľa   ktorého pri aplikácii   § 238   ods.   5   OSP „výšku   jednotlivých   peňažných   plnení   je   potrebné posudzovať osobitne, predtým ako boli veci spojené do jednej,   nakoľko rozhodujúca je výška peňažného plnenia v čase doručenia každého samostatného návrhu na prvostupňový súd. Každý návrh (žaloba), podaný na súde sa posudzuje samostatne.“. Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu ňou označených práv najvyšším súdom došlo z dôvodu, že najvyšší súd odmietol podané dovolanie s odôvodnením, že takýto postup je nevyhnutný podľa § 238 ods. 5 OSP, pretože aj v prípade, ak dôjde k spojeniu viacerých vecí prvostupňovým súdom na jedno konanie, nemožno pre účely posudzovania prípustnosti dovolania vychádzať zo súčtu   predmetov   všetkých   spojených   konaní.   Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd „nesprávne aplikoval a vykonal nesprávny výklad ustanovenia § 238 ods. 5 OSP“, a tým znemožnil „riadne“ preskúmanie rozhodnutia krajského súdu, teda nemusel sa zaoberať jeho skutkovými a právnymi závermi (pozri body 3 a 4).

21.   Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie je neprípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom   trojnásobok   minimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

22. Rozhodnutie súdu o fakultatívnom spojení vecí na spoločné konanie podľa § 112 ods.   1   OSP   nemožno   považovať   iba   za   technické   opatrenie,   ale   za   rozhodnutie   súdu o vedení konania s významnými procesnými následkami. Spojením vecí sa síce skutočne nemení charakter vecí spojených na spoločné konanie, avšak takéto rozhodnutie má vplyv na spôsob realizácie procesných práv účastníkov konania, ktorí od rozhodnutia o spojení vecí na spoločné konania vykonávajú, ak z obsahu ich úkonu nevyplýva iné, svoje procesné úkony s následkami pre celý predmet spojeného konania obdobne, ako by ich vykonávali v prípade, ak by sami objektívne kumulovali viaceré nároky do jediného návrhu na začatie konania. Obdobne, ako je súd povinný rešpektovať následky objektívnej kumulácie nárokov v návrhu na začatie konania z vôle účastníka za predpokladu, že sa takýto postup účastníka nejaví   nevhodným   s   ohľadom   na   kritériá   uvedené   v   §   112   OSP,   treba   za   rovnakého predpokladu rešpektovať rozhodnutie súdu o spojení vecí a jeho procesné následky, a to aj v nasledujúcich   štádiách   občianskeho   súdneho   konania   do   času,   kým   nie   je   prípadne niektorá   z   vecí   zo   spoločného   prejednania   vylúčená.   Pokiaľ   zákonodarca   stanovil predpoklady na spojenie vecí uvedené v § 112 OSP a súd, hoci aj nižšieho stupňa, po ich posúdení dospel k záveru, že veci sú na spojenie vhodné, nemožno jeho postupu nepriznať právne   následky   v   konaní.   Následkom   spojenia   viacerých   vecí   rozhodnutím   súdu   je následné vedenie iba jediného spoločného konania, ktorého predmetom sú všetky nároky uplatnené pôvodne samostatnými návrhmi na začatie konania s tým, že takto vymedzený predmet   konania   je   predmetom   konania   spojeného.   Tomu   nasvedčuje   aj   vymedzenie predpokladov na spojenie vecí na spoločné konanie, z ktorých jedným je i právna súvislosť spojených vecí. Ak by bolo aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci, hoci aj len iba pre účely posudzovania prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 5 OSP, znamenalo by to popretie právnej úpravy umožňujúcej spojenie vecí z dôvodov ustanovených zákonodarcom. Pre aplikáciu § 238 ods. 5 OSP spôsobom, akým toto ustanovenie aplikoval najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, niet ústavnej opory. Ak dôvody na spojenie veci chýbajú a napriek tomu k spojeniu veci došlo, súd môže veci, ktoré sa na spojenie nehodia, vylúčiť na samostatné konanie. V prípade sťažovateľky o takýto prípad nejde, pretože veci spojené odvolacím súdom sa na spojenie hodia, takýto postup bol daný   v   zákonom   predpokladanom   a   akceptovanom   záujme,   veci   sa   týkali   rovnakých účastníkov a spolu skutkovo i právne súviseli.

23.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   za   tejto   situácie   mal   vychádzať z   rozhodnutia o spojení vecí na spoločné konanie a zo skutočnosti, že predmetom konania v zmysle § 238 ods. 5 OSP je plnenie, ktoré presahuje obmedzenie uvedené v § 238 ods. 5 OSP. Iba takýto výklad a aplikáciu § 238 ods. 5 OSP možno považovať za ústavne konformný a v situácii, ak by bol prichádzal do úvahy i výklad odlišný, bolo nevyhnutné uprednostniť práve výklad takýto.

24. Keďže právne závery najvyššieho súdu boli zjavne arbitrárne, nerešpektujúce ani skoršiu   rozhodovaciu   prax ústavného súdu   (III.   ÚS 87/09),   a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

25. Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa § 238 ods. 5 OSP treba podľa názoru ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné aj so zreteľom na ďalšie ňou uvádzané dôvody vysloviť porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

26. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že   k   porušeniu   práva   alebo   slobody   došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

27. V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ktoré   bolo   u   sťažovateľky   porušené   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Obdo 62/2011 z 31. júla 2012, bolo potrebné toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu. Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania meritórne prerokovať dovolanie sťažovateľky a rozhodnúť o ňom takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

28. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v dôsledku   jej   právneho zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom   advokátom JUDr. M. B., B. B.

29. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 127,16 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty   (ďalej   len   „DPH“),   uvedená   suma   bola   zvýšená   o   DPH   vo   výške   20 % (t. j. 56,61 €). Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,50 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

30. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013