znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 494/2011-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   decembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 228/2010 z 27. júla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 130/2008-224 z 11. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2011   doručená   sťažnosť   (na   poštovú   prepravu   podaná   14.   októbra   2011)   obchodnej spoločnosti N., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 228/2010 z 27. júla 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „ napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 130/2008-224 z 11. mája 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   vlastníčka nehnuteľnosti,   v   ktorom   sa   nachádza   byt s   regulovaným   nájomným v   nájme E.   B.,   sa návrhom podaným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala ako prenajímateľka tohto bytu voči E. B. ako odporkyni zaplatenia sumy 54 797 Sk (1 818,93 €) z   titulu   rozdielu   medzi   sumou   regulovaného   nájomného   za   byt   II.   kategórie   a sumou regulovaného nájomného za byt I. kategórie.   Podľa sťažovateľky podľa právnej úpravy platnej v čase, za ktorý si sťažovateľka vyčíslila svoje nároky, bola odporkyňa povinná platiť nájomné ako za byt I. kategórie, a to nezávisle od toho, že byt v nájme odporkyne sa stal   bytom   I.   kategórie   v   dôsledku   vlastných   investícií   odporkyne   vybavením   bytu ústredným kúrením a nezávisle od toho, že podľa právnej úpravy platnej do 1. januára 2000 v takom prípade (zmeny kategórie bytu v dôsledku vlastných investícií nájomcu) nájomcovi nevznikla povinnosť platiť nájomné ako za byt I. kategórie, ale naďalej trvala povinnosť platiť nájomné ako za byt II. kategórie. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti podrobne poukázala na vzťahujúcu sa právnu úpravu regulovaného nájomného.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«... nájomné bolo nájomníčke vyčíslené v súlade so všeobecne záväzným právnym predpisom určujúcim maximálnu cenu nájmu, a to konkrétne Výmerom Ministerstva financií Slovenskej republiky č. R-1/1996, neskôr Výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V-1/2003 zo dňa 22. 12. 2003, s účinnosťou od 10. 01. 2004 (ďalej len „Výnos č. V-1/2003“), ktorý je podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách, v znení platnom k 31. 10. 2008, rozhodnutím cenového orgánu o regulovaní ceny nájomného, ktoré je v súlade s ust. § 4 ods. 2 uvedeného zákona záväzným…

Sťažovateľ   oznámil   nájomníčke   listom   zo   dňa   29.   01.   2004   výšku   nájomného vyčísleného v súlade s vyššie citovaným Výnosom č. V-1/2003 ako za byt I. kategórie. Do tohto   času   sťažovateľ   v   dobrej   viere   vychádzal   pri   určení   výšky   nájomného   z   obsahu nájomnej zmluvy, podľa ktorej bol predmetný byt označený ako byt II. kategórie. Sťažovateľ sa o spôsobe vykurovania predmetného bytu plynovým etážovým kúrením obsluhovaným z jedného   miesta   dozvedel   až   v   priebehu   roku   2003,   keď   na   vlastné   náklady   vykonal stavebné úpravy smerujúce k odstráneniu havarijného stavu v dome. Z uvedeného dôvodu si sťažovateľ uplatňuje u nájomníčky nájomné ako za byt I. kategórie až od roku 2004.»

Okresný súd rozsudkom č. k. 27 C 5/2006-177 z 5. marca 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľky ako nedôvodný a na jej odvolanie krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie   najvyššiemu   súdu, ktorý napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

Zároveň sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietala porušenie rovnakých základných a iných práv ako touto sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajského súdu.   Ústavný   súd uznesením   č.   k.   I.   ÚS   339/2010-16   z 30.   septembra   2010 odmietol sťažnosť sťažovateľky „pre nedostatok právomoci, čo odôvodnil tým, že z dôvodu princípu subsidiarity konania pred ústavným súdom v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je daná právomoc ústavného súdu   až   po   rozhodnutí   o   dovolaní,   pričom   lehota   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu“.

Podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   ňou   označených   základných   a   iných   práv napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   aplikáciou   už   neplatného   a   neúčinného právneho predpisu na posúdenie jej nárokov, nedostatočným odôvodnením rozsudku a jeho nepreskúmateľnosťou. Namietala aj procesné pochybenie krajského súdu ako odvolacieho súdu,   keď   podľa   sťažovateľky   o   jej   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   bez   nariadenia pojednávania   v   rozpore   so   zákonom.   V   totožnej   argumentácii   videla   sťažovateľka   aj naplnenie   dôvodov   prípustnosti   jej   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu,   a   preto v neakceptovaní jej argumentácie najvyšším súdom, ako aj v nedostatočnom odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu vidí porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka uviedla:

„Okresný súd Bratislava I vo svojom rozsudku zo dňa 05. 03. 2008 o. i. konštatoval, že   nezistil   takú   zmenu   rozhodujúcich   skutočností   pre   výpočet   nájomného,   ktoré   by sťažovateľa ako prenajímateľa oprávňovali zvýšiť cenu nájmu bytu o ostatné zariadenia a vybavenia bytu podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č. V-1/2003, napriek tomu, že zvýšenie ceny nájmu podľa uvedených ustanovení Výnosu nebolo medzi účastníkmi konania sporné. Sporné   bolo   iba   zaradenie   bytu   do   I.   kategórie.   Ak   teda   mal   súd   dôvodné   a   závažné pochybnosti v tejto otázke, mal v konaní postupovať podľa ust. 120 ods. 1 OSP a vykonať aj iné   dôkazy,   ako   navrhli   účastníci   konania,   ak   bolo   ich   vykonanie   nevyhnutné   pre rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na túto námietku sťažovateľa uvedenej aj v odvolaní zo dňa 07. 05. 2008, Krajský   súd   v   Bratislave   vytýčil   z   dôvodov   podľa   ust.   §   214   ods.   1   písm.   a)   OSP pojednávanie,   ktoré   však   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   možnosti   uzavretia mimosúdnej   dohody   medzi   účastníkmi   konania.   Toto   mimosúdne   rokovanie   však   bolo neúspešné.   Sťažovateľ   vyzval   Krajský   súd   v   Bratislave   listom   zo   dňa   08.   02.   2010 o vytýčenie termínu ďalšieho pojednávania. Ten však pojednávanie nevytýčil a bez ďalšieho vydal rozsudok. Odročenie pojednávania za účelom uzavretia mimosúdnej dohody pritom neznamenalo, že odvolací súd rozhodne bez nariadenia pojednávania...

Bez nariadenia pojednávania môže rozhodnúť súd, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne   po   právnej   stránke   (Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.: 2 Cdo 45/2010 zo dňa 28. 09. 2010). Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 05. 03.   2008   nebolo   nesprávne   iba   po   právnej   stránke,   vychádzalo   aj   z   nedostatočne zisteného skutkového stavu. Je dôvodné predpokladať, že z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu vytýčil odvolací súd v zmysle ust. § 214 ods. 1 písm. a) OSP pojednávanie, a   tak považoval   za   potrebné zopakovať,   resp.   doplniť   dokazovanie.   Konanie   súdu,   keď v ďalšom konaní už pojednávanie nevytýčil a o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, aj   keď   na   to   neboli   splnené   podmienky,   možno   považovať   za   jeden   z   najzávažnejších prípadov   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   (Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, sp. zn.: 4 Cdo 96/2010 zo dňa 20. 05. 2010).

Konaním súdu, keď v ďalšom konaní už pojednávanie nevytýčil a o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, aj keď na to neboli splnené podmienky, možno tiež považovať za konanie súdu v rozpore so zákonom...

V minulosti platili v oblasti regulácie cien nájmu bytov viaceré právne normy. Výšku nájomného upravovala aj Vyhláška č. 60/1964 Zb., ktorá bola s účinnosťou od 01. 01. 2000 zrušená.   Od   01.   04.   1996   nadobudol   účinnosť   aj   zákon   č.   18/1996   Z.   z.   o   cenách, na základe ktorého   vydalo   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   dňa   12.   03.   1996 výmer č. R-1/1996, ktorým sa určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami. Tento výmer síce tiež odkazoval na úpravu výšky nájomného podľa Vyhlášky 60/1964 Zb., no tá však bola platná len do 31. 12. 1999. Túto skutočnosť doplňuje aj fakt, že s účinnosťou od 01. 01. 2000 bol výmer R-1/1996 doplnený opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky z 21. 12. 1999 č. R-11/1999, ktoré doplnilo úpravu výmeru č. R-1/1996, no vo svojom znení už na použitie Vyhlášky 60/1964 Zb. neodkazovalo. Táto úprava tiež neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého v prípade vykonania zmien v byte na náklady nájomcu by sa byt posudzoval podľa stavu pred úpravami. Výmer Ministerstva financií Slovenskej republiky bol v celom rozsahu zrušený s účinnosťou od 01. 01. 2004.

Od 10. 01. 2004 až do 01. 05. 2008 platil v oblasti regulácie cien nájmu bytov Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V-1/2003.

Podľa ust. § 4, v spojitosti s ust. § 20 zákona o cenách, v znení platnom k 31. 10. 2008 je výška nájomného regulovaná rozhodnutím cenového orgánu a toto rozhodnutie je záväzné pre účastníkov konania ako aj pre súdy pri ich rozhodovaní.

Prvostupňový aj odvolací súd odôvodnili svoje rozhodnutia s odkazom na Vyhlášku 60/1964   Zb.   (ust.   §   17   ods.   1).   Tá   však   bola   s   účinnosťou   od   01.   01.   2000   zrušená. Prvostupňový a odvolací súd nerešpektovali kogentné ustanovenia zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách, ako ani Výnosu č. R-1/2003, porušili cenovú disciplínu, keď v súlade s ust. § 17 ods. 1 písm. c) zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách nedodržali podmienky regulácie cien ustanovené cenovým orgánom, a tak možno ich rozhodnutie považovať aj za arbitrárne. Naviac,   odvolávali   sa   na   také   ustanovenia   a   tvrdenia   (prechodné   ustanovenia   zákona č. 375/1999 Z. z.; tvrdenie, že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky bolo cenovým orgánom podľa zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách), ktoré nemali oporu v žiadnom platnom a účinnom právnom predpise.

Nakoľko od 01. 01. 2000 žiadny právny predpis neustanovoval, že ak nájomca so súhlasom prenajímateľa a stavebného úradu vykoná v byte na vlastné náklady úpravy, ktorými dôjde k zlepšeniu bytu, má sa byt na účely určenia ceny nájmu posudzovať podľa stavu pred vykonaním úprav a zmien, z hľadiska kategorizácie bytu, ktorý je predmetom nájmu je úplne bezpredmetné, kedy a kým boli stavebné úpravy vykonané, rozhodujúca je iba skutočnosť, že boli naplnené všetky zákonné požiadavky na kategorizáciu bytu ako bytu I. kategórie v súlade s platným a účinným právnym predpisom.

Vzhľadom na uvedené spočívajú rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu na nesprávnom právnom posúdení veci, keď aplikovali neplatné a neúčinné právne predpisy a tak porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Vyššie uvedeným konaním prvostupňového a odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Uvádzané námietky platia aj pre konanie dovolacieho   súdu,   ktorý   bez   riadneho   odôvodnenia   a   v   rozpore   s   jeho   rozhodovacou praxou, na ktorú poukazujeme vyššie, rozhodol odmietnutím dovolania napriek tomu, že v iných prípadoch konanie, ktoré namieta aj sťažovateľ, považoval Najvyšší súd SR za jeden z najzávažnejších prípadov odňatia možnosti konať pred súdom (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 4 Cdo 96/2010 zo dňa 20. 05. 2010)...

Odvolací súd nevzal do úvahy už aj vyššie uvedené námietky sťažovateľa (nesprávne právne posúdenie veci, doplnenie dokazovania) jednak v tomto podaní, ako aj vo všetkých podaniach a v samotnom konaní pred odvolacím a dovolacím súdom. Napriek tomu, že prvostupňový aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach nenaplnili požiadavku dostatočnosti odôvodnenia   rozhodnutia   jeho   presvedčivosti,   keď   sa   nevysporiadali   s   námietkou sťažovateľa, že zvýšenie ceny nájmu podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č V-1/2003 medzi nimi sporné nebolo, ďalšie dokazovanie v tejto veci odvolací súd nevykonal a tak nevytvoril procesný priestor, aby sťažovateľ mohol navrhnúť a uplatniť nové dôkazy či argumenty. Je teda na mieste predpokladať, že tak ani nemohol s určitosťou zistiť skutkový stav veci. Naviac,   ani   jeden   zo   súdov   (prvostupňový,   ani   odvolací   súd)   neuviedol,   ktoré   dôkazy zhodnotil k preukázaniu zistenia, že v konaní neexistovali pochybnosti o zvýšení nájmu podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č. V-1/2003.

Žiaden zo všeobecných súdov nedal dostatočný argument na otázku sťažovateľa, na základe akých skutočností vychádzal pri zistení skutočnosti, že neexistovali pochybnosti o zvýšení nájmu podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č. V-1/2003, ktoré dôkazy za účelom tohto zistenia vykonal, ako vec právne posúdil, vec len konštatuje a nevykladá a ani ich nespája do vzájomných súvislostí.

Zároveň   sú   tieto   rozhodnutia   z   uvedeného   dôvodu,   ako   aj   z   dôvodu   v   nich obsiahnutých   ustanovení   a   tvrdení,   ktoré   nemajú   oporu   v žiadnom   platnom   a   účinnom právnom predpise, aj nepreskúmateľné.“

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a práva na ochranu vlastníctva   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka uviedla:

„Sťažovateľ   nadobudol   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam   na   základe   Kúpnej zmluvy   zo   dňa   06.   06.   2000.   Odo   dňa   právoplatnosti   vkladu   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   do   katastra   nehnuteľností   je   sťažovateľ   oprávnený   vykonávať   svoje vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, a teda požívať všetky práva a plniť si všetky svoje povinnosti spojené s vlastníckym právom tak, ako to vyplýva z Ústavy, Občianskeho zákonníka   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   slovenského   právneho poriadku.

Dňom   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   sa   sťažovateľ   stal právnym nástupcom predchádzajúceho vlastníka...

Predmetom nájmu je síce byt s regulovaným nájomným, t. j. jeho výšku ustanovuje platná a účinná právna norma, no žiadna platná a účinná právna norma nevylučuje právo prenajímateľa nehnuteľnosti s regulovaným nájomným toto nájomné zvýšiť za predpokladu, že zákonné podmienky takéhoto zvýšenia sú splnené, čo je v danom prípade zrejmé, ale ignorované všeobecnými súdmi.

Z   vyššie   uvedeného   jasne   vyplýva…,   že   platným   a   účinným   právnym   predpisom stanovené   podmienky   pre   kategorizáciu   bytu   ako   bytu   I.   kategórie   a   teda   zároveň   aj podmienky pre zvýšenie regulovaného nájomného, ktoré je už samo o sebe zásahom do základného   práva   vlastniť   majetok   a   brať   z   neho   úžitky,   deformované   o   podmienky regulovaného nájomného, splnené boli, a tak mám za to, že rozhodnutím prvostupňového súdu,   konaním a   rozhodnutím odvolacieho   súdu,   ako   aj rozhodnutím   dovolacieho   súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť došlo k porušeniu práva vlastniť majetok a práva   na   rovnakú zákonnú   ochranu   majetku podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   a   práva na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru.   Rozhodnutím prvostupňového   súdu,   konaním   a   rozhodnutím   odvolacieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutím dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť totiž došlo k zásahu do vlastníckeho   práva   sťažovateľa,   kedy   súdy   v   súlade   s   neplatnou   a   neúčinnou   právnou normou rozhodli, že sťažovateľ nemal právo kategorizovať byt ako byt I. kategórie a teda nemal právo ani zvýšiť nájomné, ktoré nájomníčka za nájom bytu uhrádzala. Zasiahli tak do je dispozičného práva zvýšiť cenu nájmu za predmet nájmu v jeho vlastníctve a tiež do jeho práva požívať úžitky zo svojho vlastníctva tým, že mu nepriznali nárok na ušlé nájomné, ktoré   tvorí   rozdiel   medzi   nájomným   za   byt   I.   a   II.   kategórie   a   ktoré   mu.   v   dôsledku rozhodnutí   súdov   neustále   narastá.   Opomenuli   pritom   námietky   sťažovateľa,   že   právny predpis,   na   základe   ktorého   rozhodli,   je   neplatný   a   neúčinný,   pričom   analógia   je neprípustná a že nerešpektovali kogentné ustanovenia zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách, ako ani Výnosu č. V-1/2003. Pritom výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva... a nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa   garantovaného v Ústave   Slovenskej republiky.   V   takomto   prípade   je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval   (II.   ÚS   31/04,   nález   zo   dňa   17.   12.   2004).   Všeobecné   súdu   nesplnili   svoju základnú   povinnosť   poskytnúť   ochranu   už   aj   tak   deformovaným   vlastníckym   právam v rozpore s Ústavou chránenými základnými právami na spravodlivý proces s dopadom na ochranu vlastníckeho práva.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„Právo obchodnej spoločnosti N., s. r. o… na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok a práva na rovnakú zákonnú ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.: 6 Cdo 228/2010 zo dňa 27. 07. 2011 a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 8Co 130/2008-224 zo dňa 11. 05. 2010 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   č.   k.:   6   Cdo   228/2010   zo   dňa   27.   07.   2011   a   Rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave, sp. zn.: 8Co 130/2008-224 zo dňa 11. 05. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Obchodnej spoločnosti N., s. r. o… priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000.- €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť v lehote do dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa, JUDr. M. Š. – advokáta…

Obchodnej spoločnosti N., s. r. o… priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške   314,18   €,   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. M. Š. – advokáta…“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   videla   porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv v nesprávnych právnych záveroch v napadnutom rozsudku krajského súdu a napadnutom uznesení najvyššieho súdu a v ich nedostatočnom odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by nimi aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutých rozhodnutí v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Naopak, krajský súd svoj rozsudok náležite odôvodnil a ústavne akceptovateľným spôsobom   sa   vysporiadal   s   posúdením   nárokov   sťažovateľky,   aj   pokiaľ   ide   výklad a aplikáciu   zákonnej   úpravy   na   daný   prípad,   keď   uviedol: „Ak   užívateľ   bytu   vykonal so súhlasom   organizácie   (vlastníka   bytu)   a   ak   ide   o   stavebnú   úpravu   aj   so   súhlasom stavebného úradu na vlastný náklad stavebné alebo iné úpravy v byte, ktorými sa zlepšilo jeho vybavenie, vypočíta sa výška úhrady za užívanie bytu podľa stavu pred vykonaním týchto úhrad (§ 17 ods. 1 Vyhlášky č. 60/1964 Zb. o úhrade za užívanie bytu a za služby spojené s jeho užívaním; účinnej od 1. 10. 1964)...

Ak sa zmení užívateľ bytu upraveného podľa § 17 ods. 1, vypočíta sa úhrada za užívanie bytu podľa stavu po vykonaní úprav (§17 ods. 3 cit. Vyhl.)...

Uvedená Vyhláška č. 60/1964 Zb. bola účinná do 31. 12. 1999; s účinnosťou od 1. 1. 2000 bola zrušená Vyhlášku č. 375/1999 Z. z. – ktorou sa mení a dopĺňa Vyhláška MF SR č. 87/1999 Z. z., ktorou sa vykonáva zák. č. 18/1996 Z. z. o cenách.

Podľa tejto Vyhlášky č. 375/1999 Z. z. sa aj po 1. 1. 2000 posudzujú otázky spojené so zisťovaním výšky nájomného a vymáhania nájomného za obdobie do 31. 12. 1999... S   účinnosťou   od   1.   1.   2004   pôsobnosť   v   oblasti   cien   nájmu   bytov vykonáva Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR, ktoré dňa 22. 12. 2003 vydalo Výnos   č. V-1/2003   o   regulácií   cien   nájmu   bytov…   Týmto   Výnosom   č.   V-1/2003   boli s účinnosťou   od   10.   1.   2004   stanovené   maximálne   ceny   nájmu   bytu;   pred   týmto výnosom boli ceny nájmu bytu upravené od 1. 1. 2000 do 31. 1. 2001 – Opatrením MF SR č. R-1/1999, Opatrením MF SR č. R-1/2001 – od 1. 2. 2001 do 28. 2. 2003 a Opatrením MF SR č. R-1/2003 od 1. 3. 2003 do 9. 4. 2004...

Niet sporu o tom, že nájomné – je regulovaným nájomným, t. j. nájomným, ktorého cena je určená cenovými orgánmi; pričom rozhodnutia cenových orgánov sú záväzné… Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR... s účinnosťou od 10. 1. 2004 vydalo Výnos č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu, ktorým stanovilo maximálne ceny nájmu bytu… Keďže ide o určenie maximálnej ceny nájmu nič nebráni tomu, aby si účastníci dohodli nájomné nižšie, ako je táto maximálna cena nájmu…

V   záujme   zásady   ochrany   nadobudnutých   práv   vyplývajúcej   z   princípu   dôvery v platné právo, ani v dôsledku účinnosti novej právnej úpravy nemožno odňať fyzickej osobe také práva, ktoré už nadobudla (vzniklo jej za platnosti predchádzajúcej právnej úpravy a v jej súlade), t. j. novou právnou úpravou nemožno rozhodovať o právach už existujúcich, t. j. vzniknutých v minulosti, i keď nie je vylúčené – akceptujúc tento právny stav – od účinnosti novej právnej úpravy – do budúcna – upraviť nový spôsob, režim uplatnenia tohto práva. Novou právnou úpravou sa fyzická osoba nemôže dostať do horšieho postavenia. Z hľadiska hmotného práva sa právne vzťahy riadia právom platným v čase, kedy právny vzťah alebo z neho vyplývajúci nárok vznikol...

V prejednávanej veci je nesporným, že právny vzťah zatriedenia bytu po vykonaných úpravách   zo   strany   odporkyne   vznikol   za   účinnosti   zákona   č.   41/1964   Zb.   a   Vyhlášky č. 60/1964   Zb.   –   účinnej   do   roku   2000,   resp.   31.   12.   1999   –   v   zmysle   ktorých prenajímateľovi vznikol nárok na nájomné ako za byt II. kategórie vo vzťahu k odporkyni ako pôvodnej nájomníčke a do tohto stavu v roku 2000 vstúpil aj navrhovateľ – ako nový prenajímateľ predmetného bytu, pričom od tejto doby nedošlo v predmetnom byte k žiadnej zmene, a teda ani k zmene právneho vzťahu, v dôsledku čoho návrh navrhovateľa nemožno považovať za dôvodný, keď nemá právo na nájomné ako za byt I. kategórie. Z uvedeného dôvodu   nemohol   potom   vzniknúť   ani   nedoplatok   ako   rozdiel   nájomného   bytu II. a I. kategórie, takže ak súd prvého stupňa z tohto dôvodu návrh navrhovateľa zamietol rozhodol vecne správne.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci nie je sporným, že nájomný vzťah odporkyne k predmetnému bytu je založený nájomnou zmluvou zo dňa 1. 5. 1994 (predtým jej do 31. 12. 1991 svedčalo právo osobného užívania bytu – § 871 Obč. zák.), do práv a povinnosti   ktorej na   strane prenajímateľa   dňom   6.   6.   2000 vstúpil   ako nový vlastník domovej nehnuteľnosti, v ktorej sa predmetný byt nachádza – navrhovateľ.

Sporným nie je ani to, že v predmetnej nájomnej zmluve je byt pre účely určenia výšky nájomného kvalitatívne zatriedený ako byt II. kategórie; keď v tomto zatriedení ostal aj po vykonaných úpravách zo strany odporkyne vykonaných ešte v roku 1981 so súhlasom nielen vtedajšieho prenajímateľa, ale aj ostatných príslušných orgánov, ktoré úpravy už v roku 1981 zvýšili kvalitu bytu, a teda i podmienky pre jeho zatriedenie do I. kategórie, t. j. ako byt s ústredným (diaľkovým vykurovaním) a s úplným alebo čiastočným základným príslušenstvom;   a   podľa   v tom   období   platnej   právnej   úpravy   –   §   17   ods.   1   Vyhlášky 60/1964 Zb. – výška úhrady za užívanie tohto bytu (nájomného) sa vypočítavala podľa stavu pred   vykonaním   týchto   úprav;   a   to   až   do   tej   doby,   kým   nedôjde   k   zmene   užívateľa predmetného bytu, t. j. táto výška výpočtu platila len pre pôvodného užívateľa, t. j. toho, ktorý   investície,   a   teda   zvýšenie   kvality   bytu,   a   teda   i   podmienky   pre   jeho   zatriedenie vykonal...

Od roku 2003 nedošlo v predmetnom byte k žiadnej zmene okolností odôvodňujúcich určenie nájomného ani kritérií pre kvalitatívne zatriedenie bytu, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu tu nebol dôvod v rámci úpravy nájomného v súlade s Výmerom č. 1/2003 účinným od dňa 10. 1. 2004, na zmenu kvalitatívneho zatriedenia bytu z II. do I. kategórie. Z uvedených skutkových zistení možno potom vyvodiť záver, že z tohto právneho vzťahu vzniknutého za platnosti doterajších predpisov tak navrhovateľovi predmetného bytu v čase vykonania zmien zo strany odporkyne podmieňujúcich kvalitatívne zatriedenie bytu v súlade s vtedy platným právom ako bytu II. kategórie (bez ohľadu na to, že byt zmenou odporkyne kvalitatívne zodpovedal bytu I.   kategórie v tom čase platného zákona,   resp. Vyhlášky   č.   60/41964   Zb.)   ako   aj   navrhovateľovi   v   tomto   konaní   –   vstupom   do   práv predchádzajúceho prenajímateľa vznikol nárok na nájomné vo vzťahu k odporkyni – ako pôvodnej   nájomníčke   ako   za   byt   II.   kategórie.   Pretože   odporkyňa   nájomné   ako   za   byt II. kategórie   v   súlade   s   platným   Výnosom   riadne   platila,   nemohol   potom vzniknúť nedoplatok na nájomnom v žalovanom období ako rozdiel medzi nájomným bytu I. a II. kategórie a z tohto dôvodu tak, ako to konštatoval i súd prvého stupňa nemožno návrh navrhovateľa považovať za opodstatnený.

Nie je dôvod odňať odporkyni ňou získané právo na kvalitatívne zatriedenie bytu z hľadiska určenia výšky nájomného, a to ani vzhľadom na záväzný právny predpis platný v žalovanom   období,   z   obsahu   ktorého   vyplýva,   že   predmetný   byt   spĺňa   hľadiská kvalitatívneho zatriedenia bytu I. kategórie, keď ako bolo uvedené navrhovateľ vstúpil do práv predchádzajúceho prenajímateľa a nedošlo tu k žiadnej zmene okolností od roku 2003 do   roku   2004 odôvodňujúcej   zmenu kritérií   na kvalitatívne   zatriedenie   bytu   a niet   tiež dôvodu, aby sa odporkyňa novou právnou úpravou dostala do horšieho postavenia. Tomuto záveru neodporuje ani ust. § 667 Obč. zák., keď aj podľa názoru odvolacieho súdu toto sa netýka odporkyne ako pôvodnej nájomníčky bytu.“

Podľa názoru ústavného súdu sa aj najvyšší   súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal   s   posúdením   prípustnosti   dovolania   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského súdu, keď uviedol: „Žalobca v dovolaní tvrdil, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   nenariadením   ďalšieho   odvolacieho   pojednávania a nedostatočným   odôvodnením   rozhodnutia,   čím   bolo   porušené   právo   žalobcu   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odňatím možnosti   konať pred súdom sa rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva,   napr.   právo   na   doplnenie   alebo   opravu   nesprávneho,   neúplného   alebo nezrozumiteľného podania,   právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,   navrhovať dôkazy,   vyjadrovať   sa   k   vykonaným   dôkazom,   vykonávať   svoje   práva   a   povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.

Povahu odňatia možnosti konať pred súdom môže mať aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia   odvolacieho   súdu   týkajúce   sa   objasnenia   dôležitých   skutkových   okolností a s tým súvisiacich právnych záverov. V posudzovanej veci však rozsudok krajského súdu nie je takouto vadou postihnutý.

Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal s argumentmi žalobcu. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca, nemá od žalovanej právo na nájomné ako za byt I. kategórie, ale len za byt zatriedený do II. kategórie. Tento svoj   záver   dostatočne   a   presvedčivo   odôvodnil.   Skutočnosť,   že   žalobca   sa   s   dôvodmi uvedenými   v   rozsudku   nestotožňuje   ešte   neznamená,   že   jeho   zdôvodnenie   nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie... K námietke dovolateľa týkajúcej sa nenariadenia ďalšieho pojednávania odvolacím súdom po odročení pojednávania konanom dňa 9. júna 2009 treba uviesť, že vzhľadom na ustanovenie § 214 ods. 1, 2 O. s. p. v znení od 15. októbra 2008, odvolací súd už nebol povinný rozhodnúť vo veci samej po jej prejednaní na pojednávaní. Odvolací súd totiž dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval, nešlo ani o vec, v ktorej by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania a prejednanie veci samej na pojednávaní nevyžadoval, ani verejný záujem (v ktorých prípadoch by odvolací súd musel na   prejednanie   odvolania   vo   veci   samej   nariadiť   pojednávanie).   Ani   týmto   postupom odvolacieho súdu preto nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím   súdom,   dovolací   súd   na   tieto   jeho   námietky   nemohol   prihliadať.   Právnym posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Treba však zdôrazniť, že súd právnym   posúdením   veci   neodníma   účastníkovi   konania   možnosť   uplatnenia   jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) O. s. p... Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je aj v súčasnosti Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O. s. p… I keby   teda   tvrdenia   žalobcu   o   tom,   že   napadnuté   rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského   súdu   a   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   označenými   základnými a inými právami sťažovateľky (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

K sťažovateľkou namietanému porušeniu jej označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   O   prípadnom   porušení   základných   a   iných   práv hmotnoprávneho charakteru by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základných   a   iných   práv   sťažovateľky procesnoprávneho charakteru   (čl. 46 ods.   1 ústavy, čl. 36 ods.   1 listiny a čl. 6 ods.   1 dohovoru),   neprichádza   do   úvahy   ani   možnosť   porušenia   jej   základných   a   iných   práv procesnoprávneho charakteru.

Sťažnosť sťažovateľky bolo preto potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011