znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 493/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP, a. s., Nobelova 34, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokáti Heinrich, s. r. o., konajúcou prostredníctvom advokáta   JUDr.   Romana   Heinricha,   Lombardíniho   22b,   Bratislava, ktorou   namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 8/2014 z 27. februára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti   DEVELOP   GROUP,   a.   s., o d m i e t a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 15. mája 2015 doručená sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP, a. s. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 8/2014 z 27. februára 2015 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalovaná účastníkom občianskeho súdneho konania o zaplatenie sumy 1 910,09 € s prísl. z titulu nájomného za dočasné užívanie fasádneho lešenia na základe zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len,,okresný súd“) sp.   zn.   29   Cb   89/2011   z 13. marca   2012   (ďalej   len  ,,rozsudok   okresného   súdu“) v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 287/2012 z 11. septembra 2013 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“) bola sťažovateľka   právoplatne   zaviazaná   zaplatiť   žalobkyni   sumu   1 910,09   €   s prísl.,   ako   aj náhradu trov konania.

3.   Na   dovolanie   sťažovateľky   o veci   rozhodoval   najvyšší   súd,   ktorý   uznesením napadnutým   touto   sťažnosťou   dovolanie   vo   veci   samej   odmietol   a žalobkyni   nepriznal náhradu trov konania.

4. Z odôvodnenia pripojených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že sťažovateľka v konaní nerozporovala žalobou uplatnený nárok žalobkyne, v odpore proti platobnému   rozkazu   okresného   súdu   z 25.   mája   2011   však   tvrdila,   že   v súvislosti s činnosťou žalobkyne jej vznikla škoda vo výške žalovanej istiny. Pohľadávku na náhradu škody následne sťažovateľka jednostranným úkonom započítala proti žalovanej pohľadávke. Započítaciu   námietku   však   vyhodnotil   okresný   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   ako účelovú, pričom podľa jeho záveru sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie predpokladov vzniku zodpovednosti   žalobkyne za tvrdenú škodu. K rovnakým záverom dospel aj krajský súd, ktorý sa vo svojom rozsudku vyrovnal aj s odvolacou argumentáciou sťažovateľky, ktorá namietala odňatie možnosti konať pred okresným súdom. Krajský súd pritom uzavrel, že na pojednávania 19. januára 2012 a 13. marca 2012 bola sťažovateľka predvolaná,   keď   súd   riadne   doručoval   zásielky   sťažovateľke   na   adresu   zapísanú v obchodnom registri, pričom sťažovateľka sa uvedených pojednávaní nezúčastnila, hoci mala doručenie vykázané uplatnením fikcie doručenia. Na sťažovateľkou navrhované nové dôkazy odvolací súd neprihliadal, keďže sťažovateľka bola poučená podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, a pre nevyužitie procesného práva navrhovať dôkazy pred okresným súdom už nové dôkazy nemohla uplatniť v odvolacom konaní.

5. Sťažovateľka vidí porušenie označenie práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu v tom, že ňou uplatnená skutočnosť zakladajúca podľa jej názoru prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku – odňatie možnosti konať pred súdom postupom súdu – nebola najvyšším súdom akceptovaná a jej dovolanie bolo odmietnuté. Sťažovateľka   v sťažnosti   tvrdí,   že   najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia nereagoval na jej námietku, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jej návrhom na vykonanie dôkazov pred odvolacím súdom. Sťažovateľka pritom argumentuje, že najvyšší súd mal povinnosť vysporiadať sa s jej námietkou, pretože dôkazy pred okresným súdom nemohla bez   svojej   viny   predložiť,   keďže   o pojednávaniach   19.   januára   2012   a 13. marca   2012 nevedela a účinky fikcie doručenia predvolania nemohli nastať. Sťažovateľka v sťažnosti následne rozsiahlo polemizuje so správnosťou postupu okresného súdu a krajského súdu a cituje aj podľa jej názoru aplikovateľnú judikatúru najvyššieho súdu.

6. Najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu sťažovateľka taktiež vytýka, rozpornosť a protirečivosť jeho argumentácie pri vyhodnotení ne/existencie fikcie doručenia, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu názoru o neodňatí možnosti konať pred súdom, a následne jej dovolanie ako procesne neprípustné odmietol. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu, toto zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € z dôvodu celkom zjavne arbitrárneho postupu najvyššieho súdu. Požadovala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 355,73 €.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   alebo   o jeho odmietnutí,   a teda   vylúčení   z ďalšieho   konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto   ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho odmietol pre   neprípustnosť.   V odôvodnení   uznesenia   najvyšší   súd   po   prepise   dôvodov   rozsudku okresného   súdu   a krajského   súdu,   obsahu   dovolania   a vyjadrenia   k nemu   na vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolacom konaní nevyšli najavo a v dovolaní namietané neboli.

Dovolateľ v dovolaní poukazoval na existenciu vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...

Podľa   tvrdenia   dovolateľa,   vada   konania   mala   spočívať   v tom,   že   odvolací   súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa bez vykonania dokazovania, ktoré žalovaný navrhol až v odvolacom konaní z dôvodu, že súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti, čím mu neumožnil vyjadriť sa k tvrdeniam žalobcu, vykonaným dôkazom a odňal mu možnosť navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o existencii škody, ktorú   proti   žalobcovi   vo   forme   kompenzačnej   námietky   v konaní   uplatnil.   Dôvodom nesprávneho   postupu   súdov   podľa   dovolateľa   bolo   nesprávne   vyhodnotenie   doručenia predvolaní   na   pojednávanie   pred   súdom   prvého   stupňa,   keď   oba   súdy   zhodne   dospeli k záveru, že žalovanému boli písomnosti – predvolania na pojednávanie doručené postupom podľa § 48 ods. 2 O. s. p...

Podľa 48 ods. 1 O. s. p. písomnosti, ktoré sú určené orgánom alebo právnickým osobám, doručujú sa pracovníkom oprávneným za orgány alebo právnické osoby prijímať písomnosti. Ak ich niet, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená do vlastných rúk, tomu, kto je oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať, ostatné písomnosti ktorémukoľvek ich pracovníkovi, ktorý písomnosti prijme.

Podľa   48   ods.   2   O.   s.   p.   ak   nie   je   možné   doručiť   písomnosť   právnickej   osobe na adresu   jej   sídla   uvedenú   v   obchodnom   registri   alebo   v   inom   registri,   v   ktorom   je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.

Citované ani iné ustanovenie zákona bližšie nešpecifikuje, v ktorých prípadoch je potrebné vychádzať z toho, že písomnosť doručiť nie je možné. Zmyslom zákonnej úpravy doručovania   písomností   právnickým   osobám   je,   aby   boli   zásielky   skutočne   adresátovi doručené a výnimočne by malo dôjsť k situácii, že sa vychádza z fikcie doručenia v zmysle citovaného § 48 ods. 2 O. s. p...

V danom   prípade   súd   prvého   stupňa   doručoval   písomnosti   –   predvolania na pojednávania žalovanému, ktorý je právnickou osobou prostredníctvom pošty, pričom nešlo o zásielky doručované do vlastných rúk. Z uvedeného vyplýva, že pri doručovaní zásielky poštou bolo potrebné postupovať podľa § 48 O. s. p. a tieto zásielky mohol poštový doručovateľ doručiť ktorémukoľvek pracovníkovi žalovaného.

Ustanovenie   §   48   ods.   2   O.   s.   p.   určuje   právne   následky,   ak   vyššie   uvedeným spôsobom   písomnosť   nebolo   možné   doručiť.   V takomto   prípade   za   splnenia   aj   ďalších podmienok (nie je súdu známa iná adresa), písomnosť sa považuje za doručenú po troch dňoch   od   vrátenia   nedoručenej   zásielky   aj   vtedy,   ak   ten   kto   je   oprávnený   konať   za právnickú osobu sa o tom nedozvie. V danom prípade súd prvého stupňa pri posudzovaní včasného doručenia predvolania na pojednávania postupoval správne, keď z ustanovenia § 48 ods. 2 O. s. p. vyvodil fikciu doručenia.

Z obsahu spisu vyplýva, že zásielka obsahujúca predvolanie na pojednávanie pred súdom prvého stupňa na deň 13.3.2012 bola doručovaná žalovanému na adresu jeho sídla v obchodnom   registri,   v ktorom   je   zapísaný.   Z údajov   pošty,   uvedených   na   písomnosti vrátenej   súdu   29.2.2012   vyplýva,   že   žalovaný   písomnosť   uloženú   na   pošte   8.2.2012 v odbernej lehote neprevzal, a preto bola 28.2.2012 vrátená súdu. Súd teda nepochybil, keď vyvodil záver o včasnom doručení predvolania žalovanému na pojednávanie 13.3.2012, na ktorom   vec   prejednal   a   rozhodol.   Súd   prvého   stupňa   ako   aj   odvolací   súd   posúdili správne fikciu doručenia písomnosti obsahujúcej uvedené predvolanie na pojednávanie a uvedeným postupom súd prvého stupňa a následne ani odvolací súd, neodňali žalovanému možnosť konať pred súdom.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj konania, ktoré jeho   vydaniu   predchádzalo,   dovolací   súd   existenciu   podmienky   prípustnosti   dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. nezistil. Z uvedených dôvodov dovolanie ako neprípustné zamietol.“

10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený. Dôvodom odmietnutia   návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

11.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje   aj v tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právach   a základných   slobodách   najmä   v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s priamym   dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Ako   vyplýva   z   uvedeného,   ústavnému   súdu   v zásade   neprislúcha   hodnotiť správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý   v konkrétnej   veci   aplikoval.   Sťažovateľka   však   túto   stabilizovanú   judikatúru ústavného   súdu   opomína   a sťažnosť   uplatnila   v podstate   ako   ďalší   opravný   prostriedok v systéme   všeobecného   súdnictva.   Sťažnosť   v podstate   iba   kopíruje   dôvody,   ktoré   už uplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a dovolaní proti rozsudku krajského súdu, ktoré stručne dopĺňa iba všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje porušenie svojich   práv.   Účel   sťažnosti   je   však   v porovnaní   s opravnými   prostriedkami   v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

13.   Ako   vyplýva   zo   skôr   uvedeného,   najvyšší   súd   dovolanie   odmietol,   pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktorá v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku zakladá   prípustnosť   dovolania   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu.   Primeraným   spôsobom sťažovateľke vysvetlil, že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania a z pohľadu podstaty jej dovolacej argumentácie nemožno považovať rozsudky nižších súdov za kolidujúce s dôvodmi zakladajúcimi prípustnosť dovolania. V tomto smere ústavný   súd   konštatuje,   že   záver   najvyššieho   súdu   o   absencii   prípustnosti   dovolania nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   S určujúcimi   dovolacími námietkami   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   ústavne   konformným   spôsobom,   keď   najskôr vo všeobecnej   rovine   vymedzil   podmienky,   za   ktorých   splnenia   možno   uplatniť pri doručovaní predvolania na pojednávanie právnickým osobám tzv. fikciu doručenia, aby následne   vychádzajúc   z konkrétnych   skutočností   tvoriacich   obsah   spisového   materiálu vyvodil ich splnenie v obchodnej veci sťažovateľky.

14. Sťažovateľka pritom ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu a ani v dovolaní okrem vlastných tvrdení nepredložila žiaden dôkaz opaku, ktorý by spochybnil preukázané závery   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   o splnení   zákonných   podmienok pre uplatnenie   fikcie   doručenia.   Naopak,   aj   z pohľadu   ústavného   súdu   sa   konanie sťažovateľky   javí   ako   účelové   a obštrukčné,   keď   táto   sa   sama   svojím   správaním pred okresným súdom pozbavila aktívnej účasti v spore vrátane možnosti navrhovať dôkazy a argumentovať   v prospech   ňou   tvrdeného   zániku   žalovanej   pohľadávky   v dôsledku započítania. Z odôvodnení rozsudku okresného súdu a krajského súdu je totiž zrejmé, že sťažovateľka v odpore proti platobnému rozkazu efektívne uplatnila svoju obranu v spore a označila   aj   niektoré   dôkazy   na   podporu   svojich   tvrdení,   z pojednávania   nariadeného na 6. december   2011   sa   ospravedlnila   iba   5.   decembra   2011   s tým,   že   až   vtedy   sa   jej podarilo splnomocniť advokáta na zastupovanie v konaní, splnomocnenie pre advokáta však nepredložila počas celého konania na okresnom súde, na pojednávaní 19. januára 2012 sa sťažovateľka   nezúčastnila   bez   ospravedlnenia,   pričom   predvolanie   si   v odbernej   lehote na pošte neprevzala a toto sa vrátilo okresnému súdu. Rovnako pojednávania z 13. marca 2012 sa sťažovateľka nezúčastnila bez ospravedlnenia, pričom predvolanie si v odbernej lehote   na   pošte   neprevzala   a toto   sa   vrátilo   okresnému   súdu.   Sťažovateľka   teda preukázateľne vedela o prebiehajúcom konaní, v rozpore so zásadou ,,vigilantibus iura“, teda bdelým patrí právo, však na svoju aktívnu účasť v konaní rezignovala. Preto za splnenia podmienky uvedenej v § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať za ústavne   nekonformné   ani   neprihliadnutie   na   dôkazy   a skutočnosti,   ktoré   sťažovateľka uplatnila až v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

15. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala akákoľvek ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto postup a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd   považuje   postup   najvyššieho   súdu   za   ústavne   akceptovateľný   a   primerane argumentačne zdôvodnený.   Napadnuté   uznesenie   preto   nemožno   považovať   ani za svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V uznesení najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané   na   to,   že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015