znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 493/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   B.,   zastúpeného   advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžd 27/2013 zo 16. októbra 2013, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 14. januára 2014   doručená   sťažnosť   E.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namietal porušenie svojho základného na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 27/2013 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že   rozhodnutím Okresného dopravného   inšpektorátu   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Bratislava V sp. zn. ORP-P-375/V-OBCP-2011   z   27.   júna   2011   bol   sťažovateľ   uznaný vinným zo spáchania priestupku   proti   bezpečnosti   a plynulosti cestnej   premávky podľa § 22 ods.   1   písm.   k)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 372/1990   Zb.   o   priestupkoch v znení platnom do 30. novembra 2011 pre porušenie povinnosti ustanovenej v § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“), ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 13. marca 2011 v čase okolo 3.00 h v Bratislave na Šancovej ulici ako účastník cestnej premávky   vodič nepoužil̶ bezpečnostný pás. Za tento priestupok mu bola uložená pokuta vo výške 60 € a povinnosť nahradiť trovy konania 16 €. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal.

3.   Krajský   dopravný   inšpektorát   v Bratislave   Krajského   riaditeľstva   Policajného zboru   rozhodnutím   sp.   zn.   KRP-P-   DI-BCP-125/2011   z   9.   augusta   2011   odvolanie sťažovateľa   zamietol   a   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu   potvrdil.   Oba správne orgány svoje rozhodnutia odôvodnili tým, že obvinený z priestupku (sťažovateľ) ako vodič v rozpore s ustanovením § 8 ods. 1 zákona o cestnej premávke nepoužil počas jazdy bezpečnostný pás, hoci sa na neho nevzťahovala výnimka uvedená v § 8 ods. 1 písm. d)   zákona   o cestnej   premávke.   Sťažovateľ   rozhodnutie   správneho   orgánu v poslednom stupni napadol žalobou o preskúmanie zákonnosti podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 3 S 194/2011 z 22. januára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) v spojení s opravným uznesením sp. zn. 3 S 194/2011 z 12. augusta 2013 (týmto uznesením krajský súd len opravil záhlavie rozsudku v časti týkajúcej sa označenia žalovaného, keď namiesto Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Krajského dopravného inšpektorátu uviedol ako žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) zamietol žalobu sťažovateľa v celom rozsahu podľa § 250j ods. 1 OSP s odôvodnením, že sťažovateľ sa priestupku dopustil, lebo nebol pripútaný   bezpečnostným   pásom   ako   vodič   a z tohto   konania   bol   správne   a v súlade so zákonom   usvedčený,   keď   protiprávne   konanie   žalobcu   potvrdzuje   predovšetkým videozáznam, ktorým je zaznamenaná skutočnosť, že žalobca nepoužil bezpečnostný pás. Krajský súd v konaní a rozhodnutiach správnych orgánov nezistil pochybenie.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že   správne   orgány   sa   vôbec   nezoberali   jeho   opakovanými   tvrdeniami   o   nezákonnom postupe   hliadky,   ktorej   veliteľ   sa   proti   nemu   sústavne   dopúšťa   protiprávnej   činnosti. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že neexistuje objektívny a hodnoverný dôkaz, ktorý by ho usvedčoval zo spáchania priestupku, podľa jeho názoru videozáznam zachytáva iba to, čo chceli zachytiť policajti, a jeho použitie ako dôkazu svedčí o jeho krivom obvinení.

6. Najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa a napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

7. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „posúdil vec neobjektívne, nespravodlivo, nedôsledne,   neodborne,   v   rozpore   s   logickou   úvahou   a   dôkazmi.   V   dôsledku   toho   bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku bez dôkazu a len na základe tvrdení zaujatých policajtov, o ktorých je preukázané, že sústavne porušovali práva sťažovateľa nezákonnými zásahmi.“.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   ďalej   uviedol: „Dňa   13.3.2011   bola   už   nezákonná činnosť policajta voči sťažovateľovi dostatočne preukázaná, ale neboli vyvodené dôsledky. Tomu a udalostiam vyplývajúcim z vyššie uvedených dôkazov sťažovateľ prispôsobil svoje správanie   po   zastavení.   Neprotestoval   ani   neodporoval,   aj   keď   otázky   policajta   boli inscenáciou   nepravdivého   obvinenia.   Odpovedal   vyhýbavo   ale   pravdivo,   aby   sa   vyhol konfliktu. Vozidlo sťažovateľa však stálo a vtedy vodič nie je povinný byť pripútaný. Policajt sa sťažovateľa nepýtal, či počas jazdy použil bezpečnostné pásy. Teda záver súdu, že sa sťažovateľ priznal, nezodpovedá videozáznamu. Sťažovateľ sa priznal, že nie je pripútaný počas kontroly, ale nie počas jazdy. V konaní nebol predložený žiadny hodnoverný dôkaz o tom, že počas jazdy žalobca nepoužil bezpečnostný pás.

Uznesenie   SKIS-170/IS-1-V-2011   zo   dňa   10.5.2011...   dokazuje,   že   zákrok   nebol nahratý celý, lebo pokračoval kontrolou plynovej zbrane. Natáčali však už počas jazdy. Ale asi bolo na ňom vidno, že sťažovateľ počas jazdy pás mal zapnutý. Preto ho bolo potrebné upraviť. Keďže sa nejednalo o služobnú kameru, mohli ho zostrihať tak, aby zachytával len obvinenie. Súd vyhodnotil dôkaz o obvinení ako dôkaz o spáchaní priestupku. Skutočnosť, že bol zákrok nahrávaný duplicitne nebola sťažovateľovi počas konania známa a tento zvukový   záznam   nebol   súčasťou   spisu.   Avšak   táto   skutočnosť   je   irelevantná,   lebo   ani duplicitný záznam nedokazuje spáchanie priestupku.

Z komunikácie medzi sťažovateľom a policajtom je strach sťažovateľa zjavný, lebo nepravdivému   obvineniu   by   sa   sťažovateľ   za   normálnych   okolností   bránil.   Avšak   jeho reakcie   boli   zdržanlivé   a   odpovede   opatrné.   Šikanovanie   a   opakované   fyzické   útoky nepotvrdzoval videozáznam, ale... rozhodnutia príslušných orgánov. Z nich je zrejmé, že strach by mal na mieste sťažovateľa asi každý.

Obvinenie z priestupku, podľa sťažovateľa, malo len zakryť skutočný motív ppráp. T. Tým bola snaha overiť si, či sťažovateľ má v batožinovom priestore plynovú zbraň a túto informáciu príležitostne pri ďalšom postupe voči sťažovateľovi, a to prostredníctvom tzv. šikanózneho výkonu služby či vyprovokovaní situácie umožňujúcej zámienku na služobný zákrok voči sťažovateľovi...

V žalobe označil sťažovateľ ako žalovaného Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát. Súd nesprávne uvádza, že tento orgán zanikol. Nezanikol, stále pôsobí ako správny orgán. Zanikla jeho právna subjektivita. Tá bola však pre konanie v rámci správneho súdnictva irelevantná. Procesná spôsobilosť je upravená v prvej časti OSP. Podľa ustanovenia § 246c ods. 1 OSP sa ustanovenia prvej časti OSP použijú len pre riešenie   tých   otázok,   ktoré   nie   sú   upravené   v   piatej   časti.   Ale   otázka   označenia žalovaného je upravená v ustanovení § 250 ods. 4 OSP, teda v piatej časti. Preto nie je žalovaným Ministerstvo vnútra SR, ale orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Aj v tomto možno vidieť nezákonnosť rozhodnutia.“

8. Z ústavnoprávneho   hľadiska   sťažovateľ   naostatok   namietal   nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré podľa jeho názoru neposkytlo jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s „predmetom súdnej ochrany“.

9. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených   základných   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   postupom   a rozsudkom najvyššieho   súdu,   zrušil   napadnutý   rozsudok,   vec   vrátil   na   nové   konanie,   priznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

10.   Návrh   na   priznanie finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že nepravdivé obvinenie je súčasťou nezákonných zásahov, ktoré mu „už roky strpčujú život. V dôsledku toho sa nemôže naplno venovať svojej práci a záujmom.“. Podľa jeho názoru ujma mu vznikla i neobjektívnym, nespravodlivým a neodborným posúdením jeho veci.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

13.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia zákonov. Sú to   teda   všeobecné súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu na zákonnej úrovni. V súlade s uvedeným ústavný súd v zásade nezasahuje do rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov.   Výnimkou   sú   prípady,   kedy   dochádza   rozhodnutím   alebo postupom všeobecného súdu k porušeniu základných práv a slobôd garantovaných ústavou, resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   teda   môže   stať   predmetom   kritiky   zo   strany ústavného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli   účel   a význam   zákonného   predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

16.   Vychádzajúc   z uvedených   ústavnoprávne   relevantných   úvah   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to mohlo mať za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. Ústavný súd uvádza, že námietky sťažovateľa uvedené v ústavnej sťažnosti sú v zásade totožné s jeho argumentáciou uplatnenou v konaniach pred všeobecnými súdmi, pričom najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku aj s odkazom na odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu   vysporiadal   s nimi   takto: «Ministerstvo   vnútra   Slovenskej republiky rozhodnutím číslo SLV-PS-1120/2012 z 12. decembra 2012 v zmysle § 21 ods. 11 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zrušilo k 31. decembru 2012 okrem iných aj   rozpočtovú   organizáciu   Krajské   riaditeľstvo   policajného   zboru   v   Bratislave,   pričom práva a povinnosti zrušenej organizácie prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Nakoľko pôvodne žalovaný ako právnická osoba uvedeným dňom zanikol, a najvyšší súd nemá vedomosť o tom, že by minister využil zákonnú možnosť určiť podľa § 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení novely č. 345/2012 Z. z. (ktorá nadobudla účinnosť od 1.1.2013 a bola prijatá zrejme v súvislosti s realizáciou   programu   ESO),   ktorý   útvar   Policajného   zboru   má   spôsobilosť   byť účastníkom súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti, účastníkom konania na strane žalovaného sa stalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky z titulu právneho nástupníctva.

Odvolací súd po preskúmaní predložených správnych spisov a ich obsahu, vrátane pripojeného   videozáznamu,   dospel   k   totožným   záverom   ako   krajský   súd   v   napadnutom rozhodnutí.

Žalobca   sa   po   zastavení   vozidla   hliadkou   polície   na   videozázname   na   č.   1.   3 priestupkového   spisu   Okresného   dopravného   inšpektorátu   Okresného   riaditeľstva policajného zboru Bratislava V č. ORP-P-375/V-OBCP-2011 ako vodič vozidla taxislužby usmieva, je zrejmé, že príslušníkov pozná a so slovami:... „no nemám“..., sa priznáva, že nepoužil počas jazdy bezpečnostné pásy. Na otázku, z akého dôvodu nepoužil počas jazdy bezpečnostné pásy a či vozidlo nemá nainštalovaný airbag, odpovedá, že airbag má, ale je vypnutý.

Celý zákrok je nielen nahratý na videu, ale od začiatku zákroku je hliadka v spojení s operačným strediskom, takže je celý zákrok duplicitne nahrávaný i zvukovo.

Z komunikácie medzi žalobcom a príslušníkmi polície nie je zrejmý strach žalobcu, úzkosť alebo obavy, či čokoľvek iné, čo by nasvedčovalo, a už vôbec nie potvrdzovalo tvrdenie žalobcu o osobe príslušníka ppráp. T., ktorý ho mal v minulosti šikanovať, či dokonca fyzicky napadnúť.

Vzhľadom na to, že uvedený videozáznam potvrdzuje spáchanie priestupku žalobcom, pretože v obci nebol pripútaný bezpečnostným pásom, hoci ako vodič taxislužby v momente jazdy na základe zmluvy neprepravoval osoby a vozidlo mal na mieste vodiča vybavené airbagom a vylučuje neobjektívnosť príslušníkov polície pri jeho objasňovaní, navyše je v zhode   s   ďalšími   písomnými   dôkazmi,   aj   odvolací   súd   považoval   postihnutie   žalobcu za prerokúvaný   priestupok   za   zákonné,   vrátane   uloženej   sankcie   najmä   so   zreteľom na viacnásobné, opakované sankcie uložené za priestupky v doprave, ktorých sa v dobe dvoch   rokov   pred   spáchaním   prerokúvaného   priestupku   dopustil   celkovo   v   piatich prípadoch - 22. augusta 2009,   27.   januára 2010, 20. februára 2010,   26.   októbra 2010 a 22. decembra 2010.

Z týchto dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací stotožnil so záverom krajského súdu, že preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov sú zákonné, preto rozsudok   súdu prvého stupňa   ako vecne správny   podľa   §   219   ods.   1   a   2   O.s.p. potvrdil.»

18.   Z predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   požaduje   revíziu rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorým   sa   jeho   odvolaniu   proti   rozsudku   krajského   súdu nevyhovelo. Sťažovateľ sa zameral na vykonané dokazovanie orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. všeobecnými súdmi, ktoré napokon sám v sťažnosti vyhodnotil z pohľadu ich obsahu,   príp.   účelovosti,   pritom   dospel   k   opačným   záverom   ako   konajúci   krajský   súd a následne   v odvolacom   konaní   i   najvyšší   súd.   Inak   povedané,   závery   vykonaného dokazovania sťažovateľ interpretoval inak než konajúce všeobecné súdy. V intenciách už uvedenej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   opakovane   zdôrazňuje,   že   mu   zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (listinné dôkazy, videozáznam, zvukové záznamy a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol v rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu a de facto by z ústavného súdu vytváral tretiu prieskumnú inštanciu.

19. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (v spojení so závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu) nezistil, že by skutkové a právne závery boli v rozpore s vykonaným dokazovaním a s na vec sa vzťahujúcou právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnené   a   súladné   s   požiadavkami   ústavnej ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje   dostatok   skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami uvedenými   v   odvolaní   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   rozhodne   postačuje   na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v správnom konaní a aj v konaní pred súdom na základe zisteného skutkového stavu. Ústavný   súd   preto   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   závery   (postupy   a   hodnotenia) nahradzovať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

21.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania vrátane jeho dôvodov a námietok.

22.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   O taký   prípad   išlo   aj   v prerokovávanej   veci,   preto   ústavný   súd   z už   uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014