znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 493/2013-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej vo veci   sťažnosti   spoločnosti   ŠTART,   s.   r.   o.,   Mukačevská   59,   Prešov,   zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   ods. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 95/2012 a jeho rozsudkom z 25. marca 2013 takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti ŠTART, s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   na   pokojné   užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   8   Co   95/2012 z 25. marca 2013   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 493/2013-22   zo   7.   augusta   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   spoločnosti   ŠTART,   s.   r.   o.,   Mukačevská   59, Prešov   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 95/2012 a jeho rozsudkom z 25. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa   podanou   žalobou   doručenou   Okresnému   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) 8. decembra   2008   a   tam   vedenou   pod   sp.   zn.   15   C   183/2008   domáhala   určenia,   že   je vlastníčkou bližšie identifikovanej športovej haly nachádzajúcej sa v Prešove. Určovacia žaloba smerovala proti ostatnej – v katastri nehnuteľnosti evidovanej – vlastníčke GASTO, s. r. o., Prešov, ktorá toto vlastníctvo získala kúpou (v rozsahu 1/50-iny) a následne v rámci skoršie   prebiehajúceho   exekučného   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 6 Er 2252/2007,   a   to   na   základe   uznesenia   č.   k.   6   Er   2252/2007-46   z   9.   apríla   2008 (schválením nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu v rozsahu 49/50-in).

3. Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 183/2008-150 z 9. mája 2012 čiastočne žalobe vyhovel, keď určil, že sťažovateľka je spoluvlastníčkou športovej haly v rozsahu 1/50-iny. Vo   zvyšku   žalobu   zamietol   a   zároveň   vyslovil,   že   o   trovách   konania   rozhodne po právoplatnosti   rozsudku   vo   veci   samej.   Na   odvolanie   sťažovateľky   (v   rozsahu zamietajúceho   výroku   okresného   súdu,   pozn.)   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím potvrdil prvostupňový rozsudok.

4. Súdnemu konaniu uvedenému v bodoch 1 až 3 predchádzali:(i)   konanie vedené   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   13   C   80/01,   v   rámci   ktorého sa Slovenské   združenie   telesnej   kultúry   (ďalej   len   „SZTK“)   proti   sťažovateľke a stolnotenisovému   klubu   ŠTART   v.   d.   domáhalo   určenia,   že   je   vlastníkom   spornej športovej   haly.   V   predmetnom   konaní   všeobecné   súdy   najskôr   žalobe   SZTK vyhoveli a uvedené   rozhodnutia   sa   neskôr   stali   predmetom   prieskumu   ústavného   súdu (na základe   sťažnosti   podanej   sťažovateľkou,   pozn.).   Ústavný   súd   svojím   nálezom č. k. III. ÚS   260/07-29   z 13. decembra   2007   inter   alia   zrušil   potvrdzujúci   rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   1 Co 283/06   zo   16.   mája   2007,   keď   v   podstate   dal   za   pravdu sťažovateľke   v   tom,   že   jej   vlastnícke   právo   k   spornej   nehnuteľnosti   (športovej   hale) po zániku   ČSZTV   (30.   júna   1990,   pozn.)   svedčí.   Následne   krajský   súd   uznesením sp. zn. 1 Co 31/08 z 8. septembra 2008 zrušil meritórne prvostupňové rozhodnutie a zároveň potvrdil nariadené predbežné opatrenie, ktorým okresný súd vyslovil pre ostatného vlastníka spornej   nehnuteľnosti   –   GASTO,   s.   r.   o.   –   zákaz prevodu   nehnuteľnosti,   ako   aj   iných zásahov do nej. V ďalšom konaní pred okresným súdom najskôr žalobca (SZTK) navrhol zmenu účastníkov na strane žalobcu, t. j. aby na jeho miesto nastúpila spoločnosť Gasto, s. r. o., ktorá však s navrhovanou zmenou nesúhlasila, a preto tento návrh žalobcu okresný súd zamietol. Následne žalobca (SZTK) zobral návrh späť, s ktorým však sťažovateľka (žalovaná) nesúhlasila poukazujúc na právne záväzný názor ústavného súdu v jeho náleze č. k.   III.   ÚS   260/07-29   z   13.   decembra   2007.   Okresný   súd   v   ostatnom   uznesením č. k. 13 C 80/01-431   z   12.   februára   2009   konanie   zastavil   argumentujúc   (pre   zmeny vo vlastníckych   vzťahoch,   pozn.)   nedostatkom   naliehavého   právneho   záujmu   na strane žalobcu, ako aj skutočnosťou, že sťažovateľka sa samostatnou žalobou domáha určenia vlastníctva už voči spoločnosti Gasto, s. r. o.

(ii) exekučné konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 6 Er 2252/2007 a pred súdnym   exekútorom   vedené   pod   sp.   zn.   Ex   449/2007   (JUDr.   Richard   Gibarti),   resp. Ex 791/2007 (JUDr. Róbert Tutko), v rámci ktorého sa P. F. (neskôr R. S.) domáhal od spoločnosti Squash club 45 vymoženia sumy 5 000 000 Sk (neskôr zníženej o 1 500 000 Sk); uvedený exekučný titul vyplýval z notárskej zápisnice zo 14. septembra 2007. Súdny exekútor   13.   marca   2008   vydal   exekučný   príkaz   na vykonanie   exekúcie   predajom nehnuteľnosti (športovej haly nachádzajúcej sa v Prešove) a termín dražby bol určený na 15. máj 2008.   Ešte   pred vykonaním dražby sa   na exekútorsky   úrad 4. apríla 2008   dostavil oprávnený R. S. [ako konateľ spoločnosti GASTO, s. r. o., Prešov, ktorá sa na základe kúpnej   zmluvy   zo   6.   februára   2008   (zavkladovanej   do   katastra   6.   marca   2008)   stala spoluvlastníčkou   predmetnej   športovej   haly v   rozsahu 1/50-iny] a zložil   sumu draženej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho okresný súd uznesením č. k. 6 Er 2252/2007-46 z 9. apríla 2008   schválil   nadobudnutie   zvyšného   spoluvlastníckeho   podielu   (49/50-ín)   draženej nehnuteľnosti (športovej haly nachádzajúcej sa v Prešove) v prospech spoločnosti GASTO, s. r. o., Prešov. Následne okresný súd na návrh oprávneného (R. S.) z 18. apríla 2008 prebiehajúce exekučné konanie uznesením z 22. apríla 2008 zastavil.

(iii) konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 25 C 136/2007, v rámci ktorého okresný súd predbežným opatrením – uznesením z 9. novembra 2007 súdnemu exekútorovi zakázal   [§   134   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“)] vykonať dražbu nehnuteľnosti (športovej haly) až do skončenia konania pred ústavným súdom pod sp.   zn. III.   ÚS   260/2007.   Krajský   súd   na odvolanie exekútorov   a odporcu   v   tejto časti uznesením z 24. januára 2008 zmenil nariadené predbežné opatrenie tak, že návrh na jeho vydanie zamietol v podstate z dôvodu, že prebiehajúce konanie pred ústavným súdom nie je dôvodom na jeho vydanie.

5.   Sťažovateľka   namietala porušenie   označených   práv   (bod   1),   keď   poukazovala predovšetkým   na   princípy   dobrých   mravov   a   dobromyseľnosti,   povinnosť   zachovávať poctivý   obchodný   styk,   ktoré   krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   nerešpektoval, argumentujúc „údajnou prekážkou exekučného konania“. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že «ak sa má vec zredukovať na postoj k exekučnému konaniu, je zákonom... bez akejkoľvek možnosti konvalidácie odmietnutá „škvrna“ na jej priebehu, ktorá ho dostala do polohy nulitného aktu». Sťažovateľka na pozadí viacerých rozhodnutí ústavného súdu a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   krajskému   súdu   vytýkala,   že   sa   nevysporiadal s odvolacou stranou produkovanými tvrdeniami. Vytýkala nedostatky exekučného konania [pozri bod 4(ii)], v rámci ktorého sa exekučný súd nezaoberal jej námietkami (ako tretej osoby)   proti   prebiehajúcej   exekúcii,   ktorú   označila   za   predstieranú.   V   tejto   súvislosti poukázala tiež na ustanovenie § 140 ods. 2 písm. 1) Exekučného poriadku, ktorého znenie v okolnostiach   danej   veci   možno   považovať   ako   istú   protiváhu   k   ustanoveniu   §   61 Exekučného   poriadku «s   cieľom   poskytnúť   „poškodenému“   možnosť   zabrániť   strate majetku   s   protizákonným   aspektom».   Sťažovateľka   ďalej   poukázala   na   rozpor   dôvodov uvedených krajským súdom vo vzťahu k 1/50-ine žalovanej nehnuteľnosti a zvyšných jej 49/50-ín. Svoju argumentáciu uzavrela názorom, že „nezdá sa byť v súlade s atribútmi a atmosférou   právneho   štátu   situácia,   kedy   potencionálne   poškodený   adresuje   podania, upozornenia   a   sťažnosti   exekútorom,   súdu,   katastru   atď.   a   bezmocne   prizerá,   ako   ho na záver pripraví o majetok súd. Tento pohľad, či úsudok je laický iba zdanlivo, ak sa posudzuje úroveň doterajšieho konania.“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka ústavný súd žiadala, aby vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv, zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a priznal jej náhradu trov konania.

7. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd, ktorého predsedníčka v liste sp. zn. Spr/10110/2013 z 11. septembra 2013 v krátkosti uviedla:

„Krajský súd... vo svojom rozhodnutí zo dňa 25. 3. 2013 vysvetlil, že nespochybňuje správnosť   úvah   žalobcu   (sťažovateľky),   v   súlade   s   ktorými   vyznieva   aj   odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa.

Nič to však nemení na skutočnosti (ako ďalej Krajský súd... v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol), že zákonnosť priebehu exekúcie č. k. 6 Er 2252/2007 OS Prešov nie je možné posudzovať v tomto konaní o určenie vlastníckeho práva.

Odvolací   súd   uzavrel,   že   otázka   nastolená   žalobcom,   či   tretie   osoby   (žalovaný) v exekučnom konaní nadobudli určité práva dobromyseľne, zostala bez akejkoľvek definície vo vzťahu k zákonnému kontextu tohto pojmu a v tejto súvislosti k právnym následkom, ktoré z tohto kontextu vyplývajú.“

8. Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na vyjadrenie odporcu   (bod 7) v liste z 30. septembra 2013 uviedol:

«Pokiaľ   ide   o   možnosť   odpovedať   na   vyjadrenie   predsedníčky   súdu,   stručne (pravdaže bez nároku na odmenu zaň) odpovedám: Nie je mi zrejmé - a som viacmenej presvedčený,   že   ani   autorovi   -   prečo   sa   jednak   v   napadnutom   rozsudku   uvádza a vo vyjadrení opakuje (druhý odsek zdola) „kontext“, prípadne „zákonný kontext“, keď pojem „dobromyseľný“ je nie v kontexte, ale v texte príslušného ustanovenia. A ak niečo ostalo bez definície, tak je to vina súdu. S námietkou sa bolo povinnosťou vysporiadať jedným   z   dvoch   možných   spôsobov,   ako   zvyčajne:   obstojí   (a   prečo)   alebo   neobstojí (a prečo). Mám za to, že dotyčný odsek vyjadrenia je komplikovaným oznámením, že spor rozhodujúca otázka ostala nepovšimnutá.

Rozdielne od záveru vyjadrenia považujem sťažnosť za opodstatnenú.»

9. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd prerokoval posudzovanú vec na neverejnom zasadnutí, pretože účastníci zhodne vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania.

II.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

12.   Po   podrobnom   posúdení   sťažnosti,   jej   doplnenia,   napadnutého   rozhodnutia krajského   súdu,   obsahu   vyžiadaných   súdnych   spisov   sp.   zn.   15   C   183/2008,   sp.   zn. 13 C 80/2001, sp. zn. 6 Er   2252/2007 a sp.   zn. 25 C 136/2007 a vyjadrení účastníkov k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

13. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

14.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako   „pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

15. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

16.   Krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí,   ktorým   vecne   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie, v podstatnom uviedol:

«Žalobou doručenou súdu 8. 12. 2008 sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom športovej haly... a povinnosťou žalovaného je mu nahradiť trovy konania.

V žalobe tvrdil, že na istý čas bol zbavený vlastníctva predmetu sporu. Svoje tvrdenie preukazoval faktami vzťahujúcimi sa na zmenu vlastníckych vzťahov po tom, čo od 15. 12. 1994 sa žalobca stal vlastníkom haly.

Po   prvom   skončenom   štádiu   vo   veci   13   C   80/01   sa   na   základe   rozsudku   na prechodnú   dobu   stalo   vlastníkom   Slovenské   združenie   telesnej   kultúry   Bratislava. V priebehu niekoľkých týždňov previedlo halu na SQUASH CLUB Prešov. Tento previedol halu 1/50 - ine zmluvou zo dňa 6. 2. 2008 na Gasto s. r. o. Prešov. Z výpisu zo dňa 19. 5. 2005 už vyplýva vlastníctvo firmy Cetera s. r. o. Teriakovce v celosti. Už 22. 5. 2008 bola však vlastníkom spoločnosť Gasto s. r. o. na základe kúpy zapísanej v položke...

Žalobca v žalobe ďalej tvrdil, že uvedené prevody zapadajú čiastočne do obdobia pred nálezom ÚS III ÚS 260/07-29 zo dňa 13. 12. 2007 a čiastočne do obdobia po jeho vydaní. Podľa názoru žalobcu záväzný právny názor vyslovený Ústavným súdom je v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. potrebné v zredukovanej, spor rozhodujúcej otázke vykladať, resp. prevziať ako záver, že k porušeniu vlastníckeho práva žalobcu došlo výrokom, nálezom zrušeného rozsudku KS Prešov sp. zn. 1 Co 283/06, ktorým bolo za vlastníka nehnuteľnosti určené SZTK. Teda už k prvému prevodu na SQUASH CLUB došlo za stavu, keď de iure nebol vlastníkom.

Napokon žalobca v žalobe poukázal na to, že otázka platnosti a účinnosti zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti nevlastníkom môže byť mierne komplikovaná. Ak je v zmysle   §   123   OZ   oprávnený   v   medziach   zákona   nakladať   s   vlastníctvom   vlastník, neprichádza   do   úvahy   za   pomoci   akejsi   „dobrej   viery“   konštruovať   vznik   takéhoto právneho   vzťahu,   keď   sním   nakladá   nevlastník.   Zákonodarca   vylúčil   čo   i   len   fiktívnu možnosť takto podmienenej platnosti zmluvy.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na to, že vlastníctvo k predmetu sporu nadobudol na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia OS v Prešove sp. zn. 6 Er 2252/2007 zo dňa 9. 4. 2008, právoplatné a vykonateľné 14. 4. 2008.

Predpokladom   úspechu   v   tomto   konaní   je   zrušenie   tohto   uznesenia,   čo   je   však v rozpore   s   príslušnými   ustanoveniami   O.   s.   p,   o   vecnej   príslušnosti.   Zvýraznil   tiež skutočnosť, že vyhoveniu žaloby bráni príslušné ustanovenie EP o nemožnosti navrátenia veci do pôvodného stavu. Napokon bolo povinnosťou žalobcu zostaviť okruh účastníkov súdneho konania tak, aby všetky dotknuté subjekty boli zúčastnené na tomto konaní. Žalobca vo vyjadrení doručenom súdu 15. 2. 2010 uviedol, že pre súd nepredstavuje žiadny   problém   zisťovanie,   resp.   konštatovanie   správania   všetkých,   na   prevodoch a súvisiacich   úkonoch   zúčastnených   subjektov   v   príkrom   rozpore   s   dobrými   mravmi. Navrhol súdu vyžiadať úplný výpis z LV... vrátane každého, kde došlo k zmene vlastníka, aby   sa   presvedčil   o   jednoznačne   špekulatívnych   prevodoch   vlastníctva   k hale.   Ďalej uviedol, že žalovaný, ktorý sa predtým špekulatívne stal spoluvlastníkom 1/50-tini predmetu sporu „kúpil“ zvyšných 49/50 - tin v presvedčení, že bude krytý § 61 EP. Tento mylný krok spolu   s   celým   súhrnom   popísaných,   podľa   názoru   žalobcu   celkom   jasne   a nepochybne svedčí o absencii dobromyseľnosti pri nadobúdaní predmetu sporu.

Písomným   podaním   doručeným   súdu   22.   9.   2011   žalobca   navrhol   dôkazy na preukázanie   absencie   dobrej   viery   žalovaného   a   ostatných   dočasných   vlastníkov,   že pôvodné vlastníctvo je nesporné. Naopak každý jeden úkon prezrádza snahu - práve pre dokonalú znalosť pomerov, vymyslieť „úradnú“ prekážku reštitúcie.

Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu 21. 12. 2011 poukazuje na to, že nemá záujem skúmať zákonnosť priebehu exekúcie vedenej na OS Prešov č. 6 Er 2252/2007. Dôkazy ním prezentované dokazujú jej zmätočnosť a zlý úmysel. Napriek tomuto tvrdeniu o jej zmätočnosti a zlom úmysle dospieva k záveru, že súd má teda v súčasnosti pred sebou „dvoch vlastníkov“. V čase začatia konania sp. zn. 13 C 80/2001 Okresného súdu Prešov na liste vlastníctva bol uvedený ako vlastník žalobca. SZTK sa po definitívnom skončení sporu vlastníkom nestalo. Žalobca nadobudol vlastníctvo spôsobom originálnym, žalovaný protiprávnym spôsobom derivatívnym. Vyslovil záver, že ak stoja proti sebe dve práva, resp. právo   dvoch   subjektov   k   tej   istej   veci,   nemôžu   mať   rovnakú   „silu“.   Právo   získané   na základe   protiústavného   a   protizákonného   rozsudku   neskôr   odstráneného   sa   nemôže presadiť. Naviac žalobca v konaní predložil ucelenú reťaz dôkazov o absencii dobrej viery, ako podmienky na ochranu takto nadobudnutých práv.

Napadnutým   rozsudkom   súd   prvého   stupňa   určil,   že   žalobca   je   spoluvlastníkom nehnuteľnosti   stavby   -   stolnotenisovej   haly...,   postavenej   na   parcele...,   katastrálne územie..., zapísanej na LV... podiele 1/50. V prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav. Z obsahu spisu sp. zn. 13 C 80/2001 Okresného súdu Prešov zistil, že dňa 25. 5. 2001 podalo Slovenské združenie telesnej kultúry (žalobca) návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - stolnotenisovej haly... postavenej na parcele... zapísanej na LV... voči žalovaným v 1. rade Štart, spol. s r. o. Prešov a v 2. rade Stolnotenisový klub Štart VD Prešov. Dňa 9. 10. 2002 rozhodol Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 13 C 80/2001-61 tak, že žalobu voči žalovanému v 1. a 2. rade zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť im trovy konania. Po podanom odvolaní žalobcu Krajský súd v Prešove rozhodol dňa 20. 6. 2003 rozsudkom č. k. 1 Co 45/03-122 tak, že potvrdil rozsudok vo veci samej a zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania. Po podanom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR proti rozsudku Okresného súdu v Prešove z 9. 10. 2002 č. k. 13 C 80/01-67 a proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. 6. 2003 č. k. 1 Co 45/03-122 rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 2M-Cdo 8/2004 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove aj rozsudok Okresného súdu v Prešove a vec vrátil Okresnému súdu v Prešove na ďalšie   konanie.   Okresný   súd   Prešov   po   vykonanom   dokazovaní   viazaný   vysloveným právnym názorom Najvyššieho súdu rozhodol dňa 5. 4. 2006 rozsudkom č. k. 13 C 80/2001- 244 tak, že určil ako výlučného vlastníka predmetnej stavby - stolnotenisovej haly Slovenské združenie telesnej kultúry a žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol. Od 6. 6. 2007 až do zrušujúceho uznesenia Krajského súdu Prešov č. k. 1 Co 31/08 zo dňa 8. 9. 2008 bolo toto rozhodnutie vnímané ako právoplatné vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva. Rozsudok súdu 1.stupňa bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co/283/06 zo dňa 16. 5. 2007 potvrdený.

Po podanej sťažnosti žalovaného v 1. rade Štart spol. s r.o. Prešov pre namietané porušenie jeho základných práv na ochranu majetku a na súdnu a inú právnu ochranu a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   porušené   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 1 Co 283/06 z 16. 5. 2007 rozhodol Ústavný súd SR Nálezom III. ÚS 260/07-29 tak, že základné práva Štart spol. s r. o. na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 283/06 z 16. 5. 2007 a zrušený rozsudok vrátil Krajskému súdu v Prešove. V odôvodnení nálezu konštatoval, že aj keď krajský súd vychádzal z právneho názoru dovolacieho súdu, jeho právne závery sa javia byť neodôvodnené a arbitrárne vyúsťujúce k porušeniu označených práv a to s prihliadnutím na interpretáciu a aplikáciu uznesenia Mimoriadneho zjazdu ČSZTV z 25. 3. 1990 a naň nadväzujúcich   hmotnoprávnych   aktov   pojednávajúcich   o   nástupníctve   a   majetkových nárokoch subjektov po zániku ČSZTV. Ústavný súd kvalifikoval právne závery krajského súdu v predmetnej veci ako zjavne neodôvodnené a arbitrárne a tak nezlučiteľné s obsahom namietaných práv. Nález ústavného súdu je z 13. 12. 2007.

Súd prvého stupňa ďalej zistil, že následne Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 1 Co 31/08 a 1 Co 113/08 zrušil rozsudok súdu 1. stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie, zároveň potvrdil uznesenie v konaní 13 C 80/01-365 z 2. 7. 2008. Krajský súd zrušujúcim uznesením doporučil súdu 1. stupňa vysporiadať sa s právnym názorom Ústavného súdu SR vysloveným   v náleze a prehodnotiť   skutkové zistenia a právne závery   urobené v tomto konaní,   na   základe   predchádzajúceho   právneho   názoru   Najvyššieho   súdu   SR.   Ďalej   sa krajský súd zaoberal dôvodmi napadnutého uznesenia súdu 1. stupňa č. k. 13 C 80/01-365 z 2. 7. 2008, v ktorom uložil predbežným opatrením povinnosť spoločnosti Gasto s. r. o. v súčasnosti   zapísanej   v   katastri   nehnuteľností   ako   vlastník   nehnuteľnosti   povinnosť neprevádzať a nezasahovať úpravami do stavu nehnuteľnosti - stolnotenisovej haly. Krajský súd   nepochybne   videl   dôvod   na   vydanie   predbežného   opatrenia   pre   naliehavú   potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov vo vzťahu nehnuteľnosti, pretože táto je predmetom konania   o   určenie   vlastníckeho   práva   a   v   priebehu   konania   boli   uskutočnené   prevody nehnuteľností na iné subjekty, čo spôsobuje stav právnej neistoty a môže ohroziť eventuálny výkon rozhodnutia.

Uznesením zo dňa 1. 12. 2008 č. k. 13 C 80/01-413 bol zamietnutý návrh žalobcu na pripustenie   zmeny   účastníkov   na   strane   žalobcu   nakoľko   spoločnosť   Gasto   s.   r.   o. so vstupom do konania na strane žalobcu nesúhlasila. Dňa 26. 1. 2009 zobral žalobca návrh   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   späť   z   dôvodu   zmeny   vlastníckych vzťahov a tiež preto, že nový vlastník Gasto s. r. o. nesúhlasil so vstupom do konania. Štart spol. s r. o. Prešov so späťvzatím návrhu nesúhlasil a poukázal na právne záväzný nález Ústavného súdu SR. Uznesením č. k. 13 C 80/01-431 zo dňa 12. 2. 2009 súd konanie zastavil, pretože aj vzhľadom na zmeny vo vlastníckych vzťahoch by zo strany pôvodného žalobcu absentoval naliehavý právny záujem a tiež preto, že žalovaný Štart spol. s r. o. podal samostatnú žalobu voči Gasto s. r. o., v ktorej sa domáha určenia vlastníckeho práva. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7. 3. 2009.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že z obsahu spisu sp. zn. 6 Er 2252/2007 zistil, že dňa 17. 9. 2007 doručil súdny exekútor JUDr. Richard Gibarti súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 44 zák. č. 233/95 Z. z. Žiadosť podal na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného P. F. proti povinnému SQUASH CLUB 45, Prešov na základe exekučného titulu - notárska zápisnica N 258/2007 Nz 36588/2007 NCRIs36339/2007 zo dňa 14. 9. 2007 spísaná na Notárskom úrade JUDr. Mariána Petra v Prešove na vymoženie pohľadávky vo výške 5 mil. Sk,- s prísl. a trov exekúcie. Z citovanej notárskej zápisnice vyplýva, že dňa 14. 9. 2007 sa na notársky úrad JUDr. Mariána Petra dostavila osoba oprávnená konať v mene SQUASH CLUB 45 so sídlom v Prešove Š. V. označený ako dlžník alebo povinná osoba a urobil pred notárom vyhlásenie povinnej osoby podľa ustanovenia § 41 Exekučného poriadku o uznaní dlhu voči osobe veriteľa P. F. vo výške 5 mil. Sk,- splatných do 15. 9. 2007. Dlžník okrem toho že dlh čo do dôvodu i čo do výšky uznal a zaviazal sa ho splatiť v stanovenom termíne vyslovil súhlas s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice a s exekúciou podľa ustanovenia §   41   ods.   2   Exekučného   poriadku.   Ďalej   dlžník   uviedol,   že   toto   jeho   vyhlásenie   je neodvolateľné   a   môže   byť   zrušené   len   so súhlasom   oprávnenej   osoby   a   že   ho   robí dobrovoľne a bez nátlaku. Prítomní účastníci zápisnicu pred notárom osobne prečítali, s obsahom súhlasili á na znak súhlasu slobodnej a vážnej vôle podpísali. Dňa 19. 9. 2007 vydal Okresný súd Prešov poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Richardovi Gibartimu. Dňa 13. 11. 2007 doručil súdny exekútor JUDr. Richard Gibarti súdu návrh na zmenu súdneho exekútora na základe rozhodnutia oprávneného P.   F.   dispozičné oprávnenie v konaní. Uznesením č. k. 6 Er 2252/2007-8 zo dňa 15. 11. 2007 Okresný súd Prešov povolil zmenu v osobe súdneho exekútora z JUDr. Richarda Gibartiho na JUDr. Róberta Tutka a poveril vykonaním exekúcie JUDr. Róberta Tutka v zmysle ustanovení § 44 ods. 5 a 6 Exekučného   poriadku.   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   23.   11.   2007,   v   časti   trov konania 11. 12. 2007. Dňa 29. 11. 2007 bol súdu doručený návrh na zastavenie exekúcie po podaní tretej osoby - Štart spol. s r. o. - uplatnenie práva nepripúšťajúce dražbu s odkazom na sťažnosť prijatú Ústavným súdom SR na ďalšie konanie na ústavnom súde. Podaním doručeným exekučnému súdu 28. 1. 2008 adresoval Štart s. r. o. Prešov návrh na odloženie exekúcie   s   poukázaním   na nález   ústavného   súdu   ktorý   zrušil   doterajšie   rozhodnutia, eventuálne žiadal o vylúčenie veci z exekúcie. Dňa 20. 2. 2008 podal súdny exekútor JUDr. Róbert Tutko na súd návrh na pripustenie zmeny účastníka konania z dôvodu postúpenia pohľadávky   vyplývajúcej   z exekučného   titulu   oprávneného   P.   F.   na   R.   S.   oznámenú exekútorovi písomne dňa 11. 2. 2008. Okresný súd Prešov uznesením č. k. 6 Er 2252/2007- 25   zo   dňa   28.   2.   2008   pripustil   zmenu   v   osobe   oprávneného.   Uznesenie   nadobudlo právoplatnosť   28.   2.   2008.   Pôvodný   oprávnený   P.   F.   zároveň   požiadal   o   zastavenie exekúcie v rozsahu 1 mil. 500 tis. Sk,-, čomu súd vyhovel uznesením zo dňa 28. 2. 2008 právoplatným 28. 2. 2008. Súdny exekútor podal dňa 4. 4. 2008 na súd návrh na schválenie nadobudnutia   spoluvlastníckeho   podielu   k   nehnuteľnosti   -   stolnotenisovej   hale v spoluvlastníckom podiele 49/50 v prospech Gasto s. r. o. z dôvodu, že predtým, ako sa mala konať dňa 15. 5. 2008 dražba sa dostavil R. S. a zložil do pokladne exekútorského úradu sumu výšky podielu na nehnuteľnosti ktorá sa mala dražiť a to podľa znaleckého posudku P. F. z 26. 3. 2008 vo výške 6 mil. 800 tis. Sk,- a tým v súlade s ustanovením § 166 ods. 2 Exekučného poriadku zabránil predaju nehnuteľnosti. Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 9. 4. 2008 č. k. 6 Er 2252/2007-46 schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz..., zapísanej na LV..., vedenej na Správe katastra Prešov   a   to   stavba   -   stolnotenisová   hala...   na   parcele...   vlastnícky   patriacej   SQUASH CLUB 45 so sídlom Mukačevská 59, 080 01 Prešov,... v spoluvlastníckom podiele 49/50 spoluvlastníkovi Gasto s. r. o. Prešov so sídlom Plzenská 2, 080 01 Prešov,.... Uznesenie odôvodnil   ustanovením §   166 ods.   1,   2,   3 Exekučného poriadku.   Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. 4. 2008. Podaním zo dňa 18. 4. 2008 podal súdny exekútor návrh na zastavenie exekúcie a priznanie trov exekúcie a uznesením zo dňa 22. 4. 2008 súd exekúciu zastavil. Dňa 9. 5. 2008 vrátil súdny exekútor poverenie na vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa si vyžiadal zo Správy katastra Prešov právne listiny týkajúce sa nehnuteľnosti   -   stolnotenisovej   haly,   ktorá   je   predmetom   tohto   konania.   Z   priložených listinných dôkazov zistil nasledovné:

Dňa 2. 3. 1992 podal Štart TJ Prešov žiadosť o zápis do LV na Stredisko geodézie a kartografie   Prešov.   Súčasťou   žiadosti   bolo   stavebné   povolenie   z   8.   9.   1980   č.   6884 Odboru   výstavby   MSNV   v   Prešove   a   kolaudačné   rozhodnutie   zo   dňa   25.   1.   1984   pod č. 8489/83   ako   dôkaz   preukazujúci   vlastnícke   vzťahy   k   predmetnej   nehnuteľnosti. Rozhodnutím z 2. 3. 1992 Mestského úradu v Prešove bolo stavbe pridelené súpisné číslo... a orientačné číslo... Kúpnou zmluvou zo dňa 30. 8. 1994 došlo k predaju nehnuteľnosti predávajúceho stolnotenisový klub Štart Prešov na kupujúceho Štart spol. s r. o. Prešov. Vklad vlastníckeho práva na kupujúceho... s právnymi účinkami vkladu 15. 12. 1994. Na základe   rozsudku   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   13C   80/2001   zo dňa   5.   4.   2006   bol zapísaný   ako   vlastník   nehnuteľnosti   Slovenské   združenie   telesnej   kultúry   so   sídlom   v Bratislave dňa 17. 7. 2007. Kúpnou zmluvou zo dňa 27. 7. 2007 predávajúci Slovenské združenie telesnej kultúry previedol na kupujúceho SQUASH CLUB 45/SC 45 vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti a Správa katastra povolila zápis vlastníckeho práva na kupujúceho   pod...   Následne   SQUASH   CLUB   45   kúpnou   zmluvou   zo   dňa   6.   2.   2008 previedol vlastnícke právo na spoločnosť Gasto s. r. o. Prešov, avšak len v podiele 1/50. Správa katastra povolila vklad vlastníckeho práva na kupujúceho dňa 6. 3. 2008... Kúpnou zmluvou   zo   dňa   7.   5.   2008   spoločnosť   Gasto   s.   r.   o.   Prešov   už   ako   výlučný   vlastník stolnotenisovej haly (spoluvlastnícky podiel 49/50 v prospech Gasto s. r. o. na základe uznesenia   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   6   Er   2252/2007-46   ktorým   bolo   schválené nadobudnutie   spoluvlastníckeho   podielu   Správa   katastra   zapísala...)   previedol   na spoločnosť Cetera s. r. o. ako kupujúceho zápisom Správy katastra 14. 5. 2008... Kúpnou zmluvou zo 16.   5.   2008   Cetera   s.   r.   o.   Tertakovce   previedla na   Gasto   s.   r.   o.   Prešov vlastnícke právo k stolnotenisovej hale, Správa katastra Prešov vklad povolila dňa 21. 5. 2008... Ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti je v katastri uvedený žalovaný.

Súd   napokon   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   čoho   sa   domáhal   žalobca a z akých   dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   žalovaný,   poukázal   na   obsah   výpovedí štatutárnych   zástupcov   žalobcu   D.   I.,   konateľa   J.   M.   a F.   K.,   štatutárneho   zástupcu žalovaného R. S., svedka P. G., poukázal na to, že vec právne posúdil podľa ustanovenia § 80c O. s. p. a § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k nasledovným záverom. Podľa   názoru   súdu   prvého   stupňa   je   nesporné,   že   žalobca   bol   vlastníkom nehnuteľnosti - stolnotenisovej haly a to až do doby, kým Okresný súd Prešov v konaní 13 C 80/2001   na   základe   žaloby   podanej   Slovenským   združením   telesnej   kultúry   (ďalej SZTK) nerozhodol súc viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR rozsudkom dňa 5. 4. 2006   tak,   že určil ako výlučného   vlastníka predmetnej stavby   SZTK.   Rozhodnutie   súdu 1. stupňa potvrdil aj Krajský súd Prešov a toto nadobudlo „dočasnú právoplatnosť“ 6. 6. 2007. SZTK previedlo dňa 17. 7. 2007 stolnotenisovú halu na kupujúceho SQUASH CLUB 45 a následne SQUASH CLUB 45 kúpnou zmluvou zo dňa 6. 2. 2008 previedol vlastnícke právo na spoločnosť Gasto s. r. o. Prešov v podiele 1/50. Správa katastra povolila vklad vlastníckeho práva dňa 6. 3. 2008... Ako to vyplýva z právne záväzného názoru Ústavného súdu SR, tento po podanej sťažnosti žalobcu rozhodol dňa 13. 12. 2007 tak, že vyslovil porušenie základných práv žalobcu na ochranu majetku, na súdnu a inú právnu ochranu a porušenie práva na spravodlivé konanie žalobcu a zároveň zrušil rozsudok Krajského súdu   v   Prešove   sp.   zn.   1   Co   283/06   zo   16.   5.   2007,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 13 C 80/01 vyhovujúci žalobe SZTK v tom, že súd ho určil za vlastníka   stolnotenisovej   haly.   Následne   Krajský   súd   Prešov   zrušil   citovaný   rozsudok Okresného súdu Prešov a vlastnícke vzťahy sa vrátili do obdobia pred podaním žaloby SZTK, ktorou sa domáhalo určenia vlastníckeho práva. Za daných okolností sa teda SZTK de facto a de iure vlastníkom stolnotenisovej haly nestalo.

V prípade absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti nie je možné uplatniť princíp nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere (uznesenie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 4280/2009 zo dňa 1. 6. 2011 a NS ČR sp. zn. 30 Cdo 250/2009 zo dňa 16. 9. 2010). Súd   ďalej   poukázal   na   ustanovenie   §   39   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z   uvedeného   je   teda   podľa   názoru   súdu   prvého   stupňa   zrejmé,   že   SZTK   ako nevlastník   nemohol   platne   previesť   nehnuteľnosť   na   SQUASH   CLUB   45   a   následne SQUASH CLUB 45 na žalovaného v podiele 1/50. Už prvá kúpna zmluva bola od začiatku neplatná a nie je rozhodujúce, či právni nástupcovia kupujúcich o neplatnosti vedeli. Vo zvyšku   podielu   49/50   je   však   založený   platný   právny   stav   právoplatným   uznesením Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   6   Er   2252/2007-46,   ktorým   súd   schválil   nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti - stolnotenisovej hale v spoluvlastníckom podiele 49/50 v prospech žalovaného. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 4. 2008. V súlade s ustanovením § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť   kúpnou,   darovacou   alebo   inou   zmluvou,   dedením,   rozhodnutím   štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

Za   prípad   nadobudnutia   vlastníctva   na   základe   iných   skutočností   stanovených zákonom treba považovať aj nadobudnutie vlastníctva v exekúcii, ktoré má nutne ako každý originálny   spôsob   nadobudnutia   vlastníctva   za   následok   absolútny   zánik   vlastníctva predchádzajúceho vlastníka.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku sa vyporiadal aj s námietkami žalobcu uplatnenými v priebehu konania, v ktorých spochybňoval účel a priebeh exekúcie. Poukázal na to, že exekučné konanie však prebehlo za účasti súdu a bolo podrobené súdnej kontrole. V konečnom dôsledku nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu 49/50 v prospech žalovaného schválil uznesením súd a toto uznesenie potom, ako voči nemu nebol podaný opravný prostriedok, je právoplatné. V tomto konaní tomuto súdu skutočne neprislúcha posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie a tento názor je podporený aj právnou praxou. Právne pomery niekoho iného ako účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť dotknuté.

Súd prvého stupňa poukázal aj na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.

Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 159/07 je vylúčené aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku súd v inom konaní, a to i v prípade, že ide o súd konajúci o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora smerujúcom proti rozhodnutiu vydanom v inom než preskúmavanom exekučnom konaní. Uvedené je mimo iného dôsledkom zásady zákazu navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní. Zhodnotiac vyššie uvedené nebolo možné žalobe vyhovieť v časti spoluvlastníckeho podielu   49/50   k   predmetnej   nehnuteľnosti   pre   existujúce   právoplatné   rozhodnutie   súdu v exekučnom   konaní,   ktoré   nebolo   napadnuté   opravným   prostriedkom   a   založilo   platný právny stav. Vo vzťahu k časti spoluvlastníckeho podielu 1/50 je žaloba dôvodná, pretože „dočasný vlastník“ Slovenské združenie telesnej kultúry skutočným vlastníkom de iure a de facto nebol, aplikujúc rímsku zásadu „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ ktorá znamená že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, bola kúpna zmluva ktorou   SZTK   nehnuteľnosť   prevádzal   a aj   následné prevody   na ďalšie subjekty absolútne neplatným právnym úkonom. Vlastníkom v tejto časti je žalobca.

O trovách konania súd rozhodne v súlade s ustanovením § 151 ods. 3 O. s. p. Žalobca v podanom odvolaní navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Poukázal   ďalej   na   to,   že   na   strane   jednej   nemal prvostupňový súd pochybnosti o absencii dobrej viery pri prevodoch a rozpor s dobrými mravmi   -   a   v   dôsledku   toho   neplatnosť   úkonu   -   na   strane   druhej   nepovažoval nespochybniteľné   zistenia   tohto   charakteru   za   spôsobilé   naplniť   uvedenú   nesplnenú podmienku   platnosti   všetkých   právnych   úkonov.   Proti   neopodstatnene   a   rigidne fetišizovanej   exekúcii   a   §   61   Exekučného   poriadku   stojí   viacero   dôvodov,   či   už principiálnych   alebo   špecifických   pre   okolnosti   tohto   prípadu.   Na   každú   z   nich   je neodmysliteľné nazerať cez vedomosť, že všetky úkony sa uskutočňovali medzi subjektmi, predstavitelia ktorých, prípadne súkromné osoby (konali v absolútnej zhode s priehľadným zámerom   -   ktorý   v   podstatnej   jeho   časti   -   akoby   ostal   prvostupňovému   súdu   skrytý. Komentár k Exekučnému poriadku (edícia súbor právnych predpisov, JUDr. Ján Mazák 1996) konkrétne k § 61 uvádza „... v exekučnom konaní spravidla dochádza k tomu, že tretie osoby dobromyseľne nadobudnú určité práva...“ z tohto textu nemôže vyplývať nič iné, ako to, že dobromyseľnosť je conditio sine qua non získania (aj) majetkového práva.

Žalobca,   ako   je   v   spise   doložené   urobil   to,   čo   mu   v   jeho   postavení   situácia dovoľovala. Upozornil exekútora na okolnosť, ktorá nemala byť odignorovaná. Nebol však vlastníkom a teda nebol aktívne legitimovaným v zmysle § 55 Exekučného poriadku. Ak sa má dikcia § 61 Exekučného poriadku chápať doslovne, žalobca o žiadne navrátenie záujem mať nemôže. Predošlým stavom bolo vlastníctvo SQUASH CLUBU 45. Nemôže byť ním žiadne iné, i keď len formálne vlastníctvo. V súvislosti stým, je správne konštatovanie súdu, že   exekúcia   má   za   následok   absolútny   zánik   vlastníctva   predchádzajúceho   vlastníka. Zaniknúť však nemôže to, čo neexistovalo, aj keď Exekučný poriadok pripúšťa exekvovať cudziu vec. To však nemôže platiť za situácie, keď údajnému oprávnenému a údajnému povinnému   je   známe,   ako   rozhodol   Ústavný   súd.   Množstvo   „osobitosti“   exekúciu sprevádzajúcich podporuje presvedčenie o neštandardnej ústretovosti súdu, až na úrovni spolupráce s exekútormi. Sú to veľmi krátke lehoty, prevody pohľadávok nekontrolovateľnej výšky,   nejasnosti   okolo   oprávnených   okolo   exekučných   titulov   a   krytia   pohľadávok záložným právom atď. Ohľadne týchto „aktivít“ sa žalobca odvoláva na obsah jeho podaní, ktoré vzhľadom na právny názor prvostupňového súdu neboli vyhodnotené, hoci mali byť. Podľa názoru žalobcu niet najmenšej pochybnosti, že ani právna teória ani právna prax nemajú v úmysle chrániť práva nadobudnuté mala fide, resp. pomocou zneužitia práva. Právoplatnosť rozsudku zásadne zaručuje právnu istotu účastníkov, nie však bezvýnimočne. Rozdielne   možno   pristupovať   k   rozsudkom   z   deklaratórnou   povahou,   či   významom a povahou   konštitutívnou.   Judikované   práva   obsiahnuté   z   hľadiska   práva   hmotného v rozhodnutiach   deklaratórnych   sú   potvrdením   už   pred   rozhodnutím   vzniknutého hmotnoprávneho   nároku.   Tieto   rozsudky   preto   poskytujú   vhodný   prístup   k   riešeniu nesprávnych rozhodnutí. V prípade zrušenia deklaratórneho rozsudku ( v našom prípade v konaní   13 C 80/01),   ktorý prekryl   predprocesné   práva   žalobcu „ožili“   tieto   pôvodné práva,   pretože   zlým   rozhodnutím   nemohli   objektívne   zaniknúť.   Ostáva   posúdiť,   či   má uznesenie o schválení príklepu deklaratórny alebo konštitutívny účinok a tiež to, či vôbec možno   akceptovať   konanie   in   fraudem   legis,   vykazujúce   tieto   znaky   pred   začatím exekučného konania, v jeho priebehu i v závere. Možným prispením je ustanovenie § 142 ods. 2 písm. I EP, podľa ktorého by sa práva nepripúšťajúce dražbu uplatnené po začatí dražby nemohli „...uplatniť na ujmu vydražiteľa, ktorý bol dobromyseľný“. Čo z tohto textu vyplýva   a   contrario,   celkom   vyvracia   názor   prvostupňového   súdu.   Ak   žiadny   iný   ako doslovný   výklad   tohto   ustanovenia,   do   úvahy   neprichádza,   potom   slová   „musí“ a „upozornením“   v   kontexte   s   ostatnými   nielen   spochybňujú,   ale   celkom   znehodnocujú judikatúru, ktorá ich obchádza. Na rad totiž opäť prichádza povinnosť stavať proti sebe princípy   v   pomere   ich   vzájomnej   sily,   prednosti   atď.   a   súčasne   s   tým   apelovať   pri rozhodovaní na vnútornú nerozpornosť právneho poriadku, ako na princíp všadeprítomný. Jeden subjekt získal vlastnícke právo v exekúcii, pričom prvostupňový súd ho povýšil na originálny, žalobca ho nadobudol spôsobom typicky originálnym. Na istý čas oň prišiel pre   protiústavné   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   a   v   tomto   konaní   sa   opäť   argumentuje fikciou neomylnosti a nezvratnosti uznesenia 6 Er 2252/2007, hoci vytýkané protizákonnosti v jemu prechádzajúcom konaní sú flagrantné. Princíp právnej istoty, ktorý má vytvoriť rozhodnutie,   je   neoddeliteľne   spätý   s   konaním   v   dobrej   viere,   čo   je   špecifická   súčasť „dobrých   mravov“.   Vracia   sa   preto   znova   ku   §   140   ods.   1/   EP:   jediným   úmyslom zákonodarcu   bolo   zdôrazniť,   že   cesta   k   uplatneniu   práv   proti   nedobromyseľnému vydražiteľovi existuje, a že - to odhaduje žalobca - touto cestou je prejednávaná žaloba. Do rámca tohto konania musí zapadnúť uznesenie OS Prešov 6 Er 2252/2007 z 9. 4. 2008 vyhodnotené ako akt, na ktorý sa neprihliada.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť. Poukázal na to, že subjektívny a ničím neodôvodnený záver žalobcu prezentovaný v závere prvého odseku o špekulatívnosti, pokračujúc v druhom odseku   pojmom   neopodstatnenej   a   rígidne   fetišizovanej   exekúcii,   sú   argumenty   bez akejkoľvek skutkovej a právnej výpovede a hodnoty a bez potenciálu privodiť žalobcovi priaznivejší výsledok v tomto konaní. Celým odvolaním žalobca opakovane argumentuje pojmom dobromyseľnosť bez akejkoľvek definície vzťahu k zákonnému kontextu tohto pojmu a v tejto súvislosti k právnym následkom, ktoré z tohto kontextu vyplývajú, pričom zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien tento pojem používa 13 x a zákon č. 233/1995 Zb. v znení   neskorších   zmien   to   všetko   bez   akejkoľvek   relevancie   v   odvolaní   uplatnenej pojmovej argumentácie. Zákonnosť formálnej a materiálnej stránky exekučného konania bola potvrdená vydaním právoplatného uznesenia č. k. 6 Er 2252/2007, v zmysle ktorého nadobudol   práva žalovaný,   pričom   v   zmysle nálezu II   ÚS   152/2007,   ktorý   je súčasťou súdneho   spisu   prvého   stupňa   je   vylúčené   posudzovať   zákonnosť   priebehu   exekúcie v akomkoľvek inom konaní, s výnimkou samotného exekučného konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia. Poukazuje na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

K odvolacím námietkam žalobcu sa žiada uviesť nasledovné: Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu 21. 12. 2011, v ktorom zhrnul svoje argumenty uvedené v žalobe a v priebehu konania poukázal na to, že v tomto konaní nemá záujem skúmať „ zákonnosť priebehu“ exekúcie vedenej na OS Prešov č. k. 6 Er 2252/2007, pričom ale ním tvrdené okolnosti dokazujú jej zmätočnosť a zlý úmysel.

Aký význam prikladá poukazovaniu na jej zmätočnosť a zlý úmysel sa z uvedeného podania nedá vyvodiť, najmä ak v ďalšom texte konštatuje, že súd má teda v súčasnosti pred sebou „dvoch vlastníkov“, pričom žalobca vlastníctvo nadobudol spôsobom originálnym a žalovaný protiprávnym spôsobom derivatívnym.

So spôsobom akým žalovaný nadobudol vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti sa súd prvého stupňa náležitým spôsobom vyporiadal.

Zostáva   posúdiť   námietku   žalobcu,   totožnú   s   jeho   tvrdením   prezentovaným v priebehu celého konania, ktorú v uvedenom písomnom podaní formuloval tak, že právo získané   na   základe   protiústavného   a   protizákonného   rozsudku   neskôr   odstráneného   sa nemôže   presadiť   zvlášť   za   absencie   dobrej   viery   ako   podmienky   na   ochranu   takto nadobudnutých práv.

Správnosť   týchto   úvah   odvolací   súd   nespochybňuje,   napokon   v   súlade   s   nimi vyznieva odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu jeho vyhovujúcemu výroku. Nič   to   však   nemení   na   skutočnosti,   že   zákonnosť   priebehu   exekúcie   č.   k. 6 Er 2252/2007 Okresného súdu Prešov nie je možné posudzovať v tomto konaní.

Otázka   nastolená   žalobcom,   či   tretie   osoby   (žalovaný)   v   exekučnom   konaní nadobudli určité práva dobromyseľne, a v tom treba prisvedčiť žalovanému, ako to uviedol vo vyjadrení k odvolaniu, zostala bez akejkoľvek definície vo vzťahu k zákonnému kontextu tohto pojmu a v tejto súvislosti k právnym následkom, ktoré z tohto kontextu vyplývajú. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.»

17.   V   danej   veci   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnutý   postup   a   rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 8 Co 95/2012 z 25. marca 2013 boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.   1   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami a názormi účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   považovať   za   arbitrárne   alebo   zjavne neopodstatnené.

18. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení   predovšetkým   exekučného   poriadku, Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka, ako aj zákonného ustanovenia o potvrdení   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozsudku   odvolacím   súdom   je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup krajského súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   okresného   súdu   za   legitímny   a   vylučujúci   možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19.   V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

20.   Ústavný   súd   okolnostiam   danej   veci   podobné   prípady   už   riešil   (napr. II. ÚS 289/08, II. ÚS 159/07). V súvislosti s vecou sp. zn. II. ÚS 289/08 (pozri rozhodnutie uverejnené   v   Zbierke   nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   2008 pod č. 21/2008) vyslovil:

«Ak   exekučné   konanie   prebehne   v   súlade   s   účinnou   právnou   úpravou,   t.   j.   ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho   alebo   iného   rozhodnutia   predajom   (dražbou)   nehnuteľných   vecí   vychádzajú z aktuálnych   záznamov   o   vlastníkoch   predávaných   nehnuteľností   vedených   v   katastri nehnuteľností, a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto svojho práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom   schválený   príklep,   stal   vlastníkom   vydraženej   nehnuteľnosti   ku   dňu   udelenia príklepu   bez   ohľadu   na   „pravdivosť“   vlastníctva   povinného   z   exekúcie,   ktorý   bol   do okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník.

Skutočný vlastník exekuovanej nehnuteľnosti, ktorý sa voči povinnému z exekúcie nedomáhal ochrany svojho vlastníckeho práva pred jej predajom, sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže domôcť samotného vydania exekuovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným rozhodnutím   štátu   (schválenie   udelenia   príklepu),   ktorý   sa   spomedzi   spôsobov nadobudnutia   vlastníckeho   práva   upravených   v   §   132   ods.   1   Občianskeho   zákonníka považuje za „privilegovaný“ (prioritný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva majúci prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom.Ak   sa   skutočný   vlastník   exekuovanej   veci   nemohol   domôcť   svojho   vlastníckeho práva k nej v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora, môže sa domáhať proti týmto subjektom náhrady škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.»

21.   Uvedené   závery   týkajúce   sa   účinkov   rozhodnutia,   ktorým   bol   súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep vydražiteľovi nehnuteľnosti, podľa   názoru   ústavného   súdu   primerane   platia   aj   pre   nadobudnutie   spolu/vlastníctva v prebiehajúcom exekučnom konaní postupom podľa § 166 Exekučného poriadku, teda in concreto   aj   pre   exekučné   rozhodnutie   okresného   súdu   (č.   k.   6   Er   2252/2007-46 z 9. apríla 2008) o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu.

22. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosti sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu nevyhovieť.

23. Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu   len   z   dôvodu   svojvoľnosti   a   arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozhodnutia krajského   súdu,   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   osobitne   uvedeným článkom dodatkového protokolu, ktorý mal byť podľa nej taktiež porušený. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom   na   to   uvažovať   ani   o   porušení   ďalších   sťažovateľkiných   práv   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

24. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho   charakteru   (IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   totiž   v   súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

25. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 1 dodatkového protokolu nedôvodná, a preto aj v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014