znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 493/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. P., PhD., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu a na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   prokurátorky   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 79/10-26 z 18. júla 2011 v spojení s upovedomením generálneho prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 79/10-39 z 19. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. M. P., PhD.,   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. novembra 2011 osobne doručená sťažnosť RNDr. M. P., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu a na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   a)   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením prokurátorky Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry“) č. k. VII/2 Gv 79/10-26 z 18. júla 2011 (ďalej aj   „rozhodnutie   úradu   špeciálnej   prokuratúry“)   v spojení   s upovedomením   generálneho prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č.   k.   VII/2   Gv   79/10-39   z 19.   októbra   2011   (ďalej   aj   „upovedomenie   generálneho prokurátora“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   korupcii,   odboru   Západ   v B.   (ďalej   len „vyšetrovateľ“)   mu   bolo   pod   ČVS:   PPZ-52/BPK-B-2010   z 20. mája   2011   vznesené obvinenie   pre   pokračovací   prečin   poškodzovania   finančných   záujmov   Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a iné.   Predmetné   uznesenie vyšetrovateľa   sťažovateľ   napadol   sťažnosťou,   o ktorej   rozhodla   prokurátorka   úradu špeciálnej prokuratúry svojím rozhodnutím č. k. VII/2 Gv 79/10-26 z 18. júla 2011, ktorým podanú   sťažnosť   ako   nedôvodnú   zamietla.   Následne   sťažovateľ   pristúpil   k podaniu mimoriadneho   opravného   prostriedku   podľa   §   363   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), o ktorom rozhodol generálny prokurátor svojím upovedomením č. k. VII/2 Gv 79/10-39 z 19. októbra 2011. Proti   predmetnému   upovedomeniu   generálneho   prokurátora   a jemu   predchádzajúcemu postupu sťažovateľ brojil podaním sťažnosti ústavnému súdu.

3.   Argumentácia   sťažovateľa   v podanej   sťažnosti   sa   koncentrovala   na   výpočet kvalifikačných   nedostatkov   zisteného   skutkového   stavu   v   jeho   trestnej   veci   konajúcimi orgánmi   činnými   v trestnom   konaní,   ktoré   sa   vo svojej   podstate   týkajú nesprávnej/nezdôvodnenej   právnej   kvalifikácie   zisteného   skutkového   stavu   veci   so základnými a kvalifikovanými skutkovými podstatami trestných   činov kladených   mu za vinu   („Sťažovateľom   uvádzané   námietky   voči   vzneseniu   obvinenia   však   smerovali k základným (východiskovým) skutkovým aj právnym otázkam, ktorých vyhodnotenie musí byť vykonané už v štádiu trestného stíhania vo veci, ak nie dokonca pri rozhodovaní o tom, či vôbec začať trestné stíhanie vo veci. Prokurátorka, ako aj vyšetrovateľ... úplne ignorovali vyjadrenie skutkových podstát trestných činov, z ktorých je sťažovateľ obvinený, a to v takej miere, ako keby sa necítili byť viazaní zákonom, ale mohli úplne svojvoľne rozhodovať o tom, ktoré konanie bude trestné a ktoré nie.“). V ďalšom sťažovateľ podrobne rozviedol svoje   námietky   týkajúce   sa   právneho   rozboru   jeho   trestnej   veci,   pričom   zdôraznil skutočnosť, že žiadny z orgánov činných v trestnom konaní rozhodujúcich v inštančnom postupe o opravných   prostriedkoch   primerane nereflektoval   na ním   uplatnené námietky, ktoré   ostali   bez   relevantného   zdôvodnenia/vysvetlenia   („Prokurátorka...   na   námietky sťažovateľa nielenže ani v najmenšom nereagovala, ona ich dokonca v uznesení ani len nespomenula.  ...   v odôvodnení   svojho   uznesenia   uviedla   iba   jedinú...   námietku,   a aj   to takým spôsobom, že jej podstatu zamlčala.“). V ostatnom mal v porušovaní sťažovateľom označených práv pokračovať aj generálny prokurátor, ktorý „... návrh sťažovateľ vecne vôbec nevybavil, keďže podstatnú časť námietok úplne ignoroval a jedinú námietku, ktorou sa zdanlivo zaoberal, dezintepretoval“.

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR uznesením zo dňa 18. 07. 2011, č. k. VII/2 Gv 79/10-26 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy... a čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru.

2. Uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR... č. k. VII/2 Gv 79/10-26 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Úrad   špeciálnej   prokuratúry...   je   povinný   sťažovateľovi...   zaplatiť   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- €.

4.   Generálna   prokuratúra   SR   postupom   pri   vybavovaní   návrhu   sťažovateľa   na zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   v prípravnom   konaní   porušila   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru.

5. Generálna prokuratúra SR je povinná opätovne vybaviť návrh sťažovateľa zo dňa 24.   08.   2011   na   zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   v prípravnom   konaní,   sp.   zn. VII/2 Gv 79/10.

6. Generálna prokuratúra SR je povinná sťažovateľovi... zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- €.

7.   Úrad   špeciálnej   prokuratúry...   a Generálna   prokuratúra   sú   povinné   zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   návrh   odmietne,   ak   dospeje   k názoru,   že   je tu ktorýkoľvek z dôvodov opodstatňujúcich odmietnutie návrhu, a spravidla neskúma aj ďalšie dôvody umožňujúce odmietnuť návrh. Na odmietnutie návrhu postačuje existencia čo i len jediného z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv (bod 3 a 4) došlo   nesprávnou   interpretáciou   základných   znakov   skutkových   podstát   trestných   činov kladených   mu   za   vinu   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní,   ktorých   interpretačné východiská   v ich   rozhodovacej   činnosti   sa   dosiaľ   nepodarilo   zmeniť   ani   podaním mimoriadneho opravného prostriedku podľa Trestného poriadku za súčasného ignorovania všetkých ním vznesených námietok, na ktoré nebolo dosiaľ žiadnym z namietaných orgánov verejnej moci v ich napádaných rozhodnutiach/vyjadreniach konštruktívne odpovedané.

8. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou vecnou stránkou, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť   spĺňa   všetky   zákonom   ustanovené   formálne   náležitosti   a zároveň   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

9.   Ústavný   súd   v obdobných   prípadoch   opakovane   zdôraznil,   že   trestné   konanie od svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   zabezpečovať v rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako primárni   ochrancovia   ústavnosti   (napr. III. ÚS 79/02).

10. Ústavný súd v okolnostiach danej veci predovšetkým konštatuje, že trestná vec sťažovateľa sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v tzv. predsúdnom štádiu   trestného   konania.   Keďže   po   prípadnom   podaní   obžaloby   by   súd   prvého   stupňa konajúci v trestnej veci sťažovateľa, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania boli súdmi   s   plnou   jurisdikciou,   v ktorých   právomoci   je   posúdenie   všetkých   relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania, dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   v trestnej   veci,   ktorá   nebola v čase   podania   ústavnej   sťažnosti   právoplatne   skončená,   k záveru   o nedostatku   jeho právomoci konať a rozhodnúť v uvedenej veci (obdobne napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III.   ÚS   75/05,   IV. ÚS   76/05).   Platná   právna   úprava   trestného   konania   umožňuje sťažovateľovi   (ako   obvinenému   či   obžalovanému)   v ďalšom   priebehu   konania   v rámci uplatnenia   práva   na   obhajobu   právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou v dôsledku nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného konania v jeho trestnej veci.

11. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľ, nesúhlasiac s postojom generálnej   prokuratúry,   svojím   podaním   z 26.   októbra   2011   adresovaným   generálnej prokuratúre sa v okolnostiach svojej trestnej veci opätovne dožadoval právneho posúdenia relevantných skutkových okolností skutkových podstát trestných činov kladených mu za vinu: „Dovoľujem si Vás požiadať, aby ste podnet posúdili aj s ohľadom na zostávajúce námietky:1. absencia zverenia prostriedkov, 2. rozpočtový charakter prostriedkov vo vzťahu k trestnému činu subvenčného podvodu, 3. absencia podmienky vyplývajúcej zo všeobecne záväzného predpisu, 4. nedostatočné odôvodnenie uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré nedáva odpoveď na základne právne a skutkové otázky.“

12. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ   podnetu   môže   žiadať   o preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu opakovaným   podnetom,   ktorý   vybaví   nadriadený   prokurátor   (§   54   ods.   2   zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 citovaného zákona ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

13.   Ústavný   súd   nad   rámec dôvodov   odmietnutia   sťažnosti   (pozri   bod   8   až 10) dodáva, že podanie sťažovateľa z 26. októbra 2011 adresované generálnej prokuratúre je možné aj s ohľadom na v podanej sťažnosti namietané skutočnosti považovať za opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, o ktorom nebolo do času podania sťažnosti ústavnému   súdu   rozhodnuté.   V zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   zastáva názor, podľa ktorého uznáva aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za účinný prostriedok ochrany základných práv vrátane tých, ktorých ochrany sa sťažovateľ v podanej sťažnosti domáha. Táto skutočnosť by aj s poukazom na už vyjadrený princíp subsidiarity právomocí ústavného súdu (pozri bod 8 až 10) zakladala dôvod na odmietnutie podanej sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti (napr. III. ÚS 149/04).

14. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011