znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 492/2014-91

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť D. B. vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a v čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 25 písm. a) a c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, a napokon aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   11   S 1/2013 z 31. januára 2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Sžo 25/2013 z 18. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. novembra 2013 doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a v čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj   v čl. 25   písm.   a)   a   c)   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“), a napokon aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   11   S 1/2013   z 31. januára   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 25/2013 z 18. septembra 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   podaním   „opravného prostriedku“ 29. novembra 2011 podľa § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj   „OSP“)   v spojení   s   §   27   ods.   2   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   369/1990   Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) domáhal   súdneho   preskúmania   uznesenia   Obecného   zastupiteľstva   vo   V.   (ďalej   len „uznesenie obecného zastupiteľstva“) č. 67/2011 z 28. júna 2011 „... o neschválení žiadosti B. D... na obsadenie funkcie hlavného kontrolóra obce V. na základe výsledkov tajného hlasovania poslancov obecného zastupiteľstva...“.

Krajský   súd   o tomto   „opravnom   prostriedku“   sťažovateľa   rozhodol   napádaným uznesením sp. zn. 11 S 1/2013 z 31. januára 2013, ktorým konanie o podaní sťažovateľa zastavil   pre   nedostatok   aktívnej   legitimácie   na   podanie   takéhoto   návrhu   na   strane sťažovateľa, dôvodiac tým, že sťažovateľ nie je podľa § 250zf ods. 2 OSP účastníkom konania   o   preskúmanie   zákonnosti   uznesenia   obecného   zastupiteľstva   č. 67/2011 z 28. júna 2011.   O odvolaní   sťažovateľa   proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu rozhodol   najvyšší   súd uznesením   sp.   zn. 2 Sžo   25/2013   z 18.   septembra 2013,   ktorým rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ spochybňuje závery tak krajského súdu, ako aj závery najvyššieho súdu, dôvodiac tým, že označené súdy podľa jeho názoru bez toho, aby sa mal možnosť k tejto skutočnosti vyjadriť, jeho podanie, ktoré podal podľa tretej   hlavy   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   v spojení   s   §   27   ods.   2   zákona o obecnom   zriadení   ako   „opravný   prostriedok“   proti   uzneseniu   obecného   zastupiteľstva č. 67/2011 z 28. júna 2011, svojvoľne pretransformovali na žalobu podanú podľa druhej hlavy V. časti Občianskeho súdneho poriadku, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ uviedol, že jeho „... vôľa účastníka konania je, aby súd konal podľa tretej hlavy piatej časti OSP, ako to vyplýva aj z obsahu opravného prostriedku“. Okrem toho sťažovateľ namieta závery označených   súdov   o tom,   že   by   nemal   byť   účastníkom   konania   o súdne   preskúmanie zákonnosti   uznesenia   obecného   zastupiteľstva,   keďže   ako   uviedol,   na   konanie,   ktorého výsledkom bolo prijatie dotknutého uznesenia obecného zastupiteľstva, sa mal aplikovať zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), ktorý stanovuje, že účastníkom konania je aj fyzická osoba, o ktorej právach a povinnostiach sa v konaní rozhoduje, čo mal byť aj daný prípad, keďže v danom prípade dotknutým   uznesením   obecné   zastupiteľstvo   rozhodovalo   o zvolení   alebo   nezvolení sťažovateľa   za   hlavného   kontrolóra   obce,   t.   j.   malo   sa   rozhodovať   o jeho   právach a povinnostiach, a teda podľa Správneho poriadku sťažovateľ bol účastníkom tohto konania, a teda mal byť považovaný aj za účastníka konania o súdny prieskum uznesenia obecného zastupiteľstva. Napokon sťažovateľ tiež namieta, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd porušili aj jeho základné právo na zákonného sudcu, pretože „... v mojej veci rozhodol senát, hoci mal konať a rozhodnúť samosudca v tomto konaní podľa tretej hlavy piatej časti OSP...“. Sťažovateľ tiež namieta nesprávnosť celého radu procesných postupov obidvoch súdov, a to jednak to, že súdy neskúmali, či napadnutým uznesením obecného zastupiteľstva neboli porušené jeho práva a slobody, ako aj to, že súdy nepribrali do konania ďalšie osoby, ktoré   mali   byť   účastníkmi   podľa   jeho   názoru   správneho   konania   o voľbe   hlavného kontrolóra obce V., ako aj to, že súdy nedoručili všetkým účastníkom konania vyjadrenia protistrany na zaujatie stanoviska, že neprerokovali jeho podanie na pojednávaní v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť k všetkým námietkam, a v neposlednom rade aj to, že svoje rozhodnutia súdy podľa sťažovateľa náležite neodôvodnili tak, aby mu dali odpovede na všetky ním vznesené námietky.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:«... súd mi odňal možnosť konať pred súdom podľa tretej hlavy piatej časti OSP v spojení   s   §   27   ods.   2   zákona   č.   369/1990   Zb.,   hoci   z   opravného   prostriedku zo dňa 29.12.2011 - z nadpisu jednoznačne vyplýva citujem: „Opravný prostriedok podľa § 250l až 250s OSP“...

... ja navrhovateľ trvám na mojom návrhu zo dňa 29.12.2011 a považujem môj návrh za   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   -   a   ja   navrhovateľ nepovažujem môj návrh zo dňa 29.12.2011 za žalobu podľa druhej hlavy piatej časti OSP, a preto ani nemôže byť žalobou, a preto je vylúčené, aby súd postupoval v rozpore s mojím záujmom navrhovateľa...

... súd svojvoľne a ľubovoľne bez súhlasu navrhovateľa, bez vyjadrenia a vedomia navrhovateľa a s absentovaním informovania účastníkov, a bez právneho dôvodu, a bez jeho   právomocí   ako   súdu   považuje   návrh   navrhovateľa   zo   dňa   29.12.2011   svojvoľne za žalobu podľa druhej hlavy piatej časti OSP, hoci navrhovateľa písomne žiadnou výzvou nevyzval, či s týmto jeho prekvalifikovaním návrhu navrhovateľa zo dňa 29.12.2011 súhlasí, resp. žiadnou výzvou navrhovateľa nevyzval, aby vysvetlil súdu, resp. argumentoval súdu ako je to zrejmé aj z charakteru návrhu navrhovateľa, že jeho návrh je návrhom na začatie konania   podľa   §250m   ods.   1   OSP   t.   j.   podľa   piatej   časti   tretej   hlavy   rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa §250l až 25Os OSP......   charakter   napadnutého   rozhodnutia   správneho   orgánu   predurčuje   výber prostriedkov nápravy nezákonnosti rozhodnutí a postupu správnych orgánov v správnom súdnictve   a   tvrdím,   že   OSP   v   piatej   časti   poskytuje   celkom   sedem   veľmi   odlišných prostriedkov nápravy využiteľných účastníkmi v správnom súdnictve a tvrdím, že návrh navrhovateľa zo dňa 29.12.2011 je návrhom podľa tretej hlavy piatej časti OSP a tvrdím, že tento   návrh   na   začatie   súdneho   prieskumu   rozhodnutia   správneho   orgánu   zodpovedá za riadny   (adekvátny)   výber   prostriedku   nápravy   (podľa   tretej   hlavy   piatej   časti   OSP) a tvrdím,   že správny   súd vždy musí   posúdiť   návrh podľa obsahu,   čoho sa   navrhovateľ domáha   a   či   sú   splnené   podmienky   konania,   tzv.   riadnosť   návrhu   a   tvrdím,   že   návrh navrhovateľa zo dňa 29.12.2011 je adekvátnym návrhom podľa tretej hlavy piatej časti OSP v spojení s § 27 ods.   2 zákona č. 369/1990   Zb.,   z ktorého návrhu je zrejmé,   čoho sa navrhovateľ domáha a spĺňa riadnosť návrhu... a na základe vyššie uvedených tvrdím, že postup a arbitrárnosť konania súdu je nezákonné. Tvrdím a namietam za nezákonné proti postupu súdu to, že súdu žiadny zákon a ani zákonné ustanovenie zákona SK nedáva takú právomoc,   aby   súd   svojvoľne   a   ľubovoľne   návrh   navrhovateľa   konania   prekvalifikoval a následne   na   základe   jeho   svojvoľného   arbitrárneho   prekvalifikovania   návrhu   konanie zastavil z toho dôvodu, že návrh navrhovateľa po jeho arbitrárnom prekvalifikovaní už nie je návrhom na začatie konania podľa §250m ods. 1 OSP v spojení s § 27 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb...

... bolo porušené moje právo na autonómiu vôle, resp. na sebaurčenie s tým, že som súdu dodal môj procesný materiál opravný prostriedok podaný podľa §250m ods. 1 OSP v spojení s § 27 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb... o ktorom opravnom prostriedku súd nechce rozhodovať podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§250l až 250s OSP), hoci súd je s mojím opravným   prostriedkom   viazaný   a   nemôže   ľubovoľne   prekvalifikovať   môj   opravný prostriedok na žalobu podľa druhej hlavy piatej časti OSP, lebo s týmto postupom mi sud porušil moju autonómiu vôle...

... podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. obecné zastupiteľstvo (orgán územnej samosprávy)   je   povinné   aplikovať   zákon   č.   71/1967   Zb.   v   konaní   o   voľbe   hlavného kontrolór, tzn. že orgán územnej samosprávy ak koná a rozhoduje vo verejnej správe, tak sa v jeho konaní povinne aplikuje procesnoprávny predpis zákon č. 71/1967 Zb. a v jeho konaní - rozhodovaní vo veci voľby hlavného kontrolóra obce - som bol v tomto jeho konaní účastníkom konania (kandidátom na funkciu hlavného kontrolóra) a žiadny súd SR nemôže ustanovovať, že kto je účastníkom správneho konania a nakoľko ja som bol kandidátom v tomto konaní vo veci voľby hlavného kontrolóra, s tým mám právo ako účastník tohto správneho   konania   sa   domáhať   súdnou   cestou   podľa   OSP   a   ako   legitímny   účastník správneho konania mám právo sa obrátiť na súd podľa tretej hlavy piatej OSP v spojení s § 27 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb., aby súd preskúmal opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie, nakoľko správny orgán so mnou konal ako s účastníkom konania, a tvrdím, že ako účastník tohto správneho konania mám právo domáhať sa súdnou cestou o ochranu mojich práv...»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2013 č. k. 11 S/1/2013-I27 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   18.   septembra   2013 č. k. 2 SŽO/25/2013 zrušuje.

3. Krajský súd v Nitre uznesením z31. januára 2013 č. k. 11 S/1/2013-I27 porušil základné   právo   D.   B.   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2013 č. k. 11 S/1/2013-127 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

5. Krajský súd v Nitre uznesením z 31. januára 2013 č. k. 11 S/1/2013-127 porušil základné právo D. B. na preskúmanie rozhodnutia týkajúceho sa základných ľudských práv podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety Ústavy SR v spojení s čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR v spojení s čl. 25 písm. a) a písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 6 ods. 1, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B. na preskúmanie rozhodnutia týkajúceho sa základných ľudských práv podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety Ústavy SR v spojení s čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR v spojení s čl. 25 písm. a) a písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 6 ods. 1, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2013 č. k. 11 S/1/2013-127 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

7. Krajský súd v Nitre uznesením z 31. januára 2013 č. k. 11 S/1/2013-127 porušil základné právo D. B. na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

8.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B. na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2013 č. k.   11   S/1/2013-127   priznáva   D.   B.   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

9. Krajský súd v Nitre uznesením z 31. januára 2013 č. k. 11 S/1/2013-127 porušil základné právo D. B. na prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

10.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B. na prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2013 č. k. 11 S/1/2013-127 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

11. Krajský súd v Nitre uznesením z 31. januára 2013 č. k. 11 S/1/2013-127 porušil základné právo D. B. na zákonného sudcu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

12.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B. na zákonného sudcu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre   z   31.   januára   2013   č.   k.   11   S/1/2013-127   priznáva   D.   B.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

13. Krajský súd v Nitre uznesením z 31. januára 2013 č. k. 11 S/1/2013-127 porušil základné právo D. B. na autonómiu vôle podľa 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

14.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B. na autonómiu vôle podľa 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Krajského súdu v   Nitre z 31.   januára   2013 č.   k.   11   S/l/2013-127 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

15. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť D. B. 120 000 eur (stodvadsaťtisíc eur) za porušenie základných práv (uvedených vo výrokových častiach 3, 5, 7, 9, 11, 13) D. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

16.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   z   18.   septembra   2013 č. k. 2 Sžo/25/2013 porušil základné právo D. B. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

17.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   18.   septembra   2013 č. k. 2 Sžo/25/2013 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

18.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   z   18.   septembra   2013 č. k. 2 Sžo/25/2013   porušil   základné   právo   D.   B.   na   presvedčivé   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

19.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B. na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 18. septembra 2013 č. k. 2 Sžo/25/2013 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

20.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   z   18.   septembra   2013 č. k. 2 Sžo/25/20l3 porušil základné právo D. B. na prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

21.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B. na prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2013 č. k. 2 Sžo/25/2013 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

22.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   D.   B.   60 000   eur (šesťdesiattisíc eur) za porušenie základných práv (uvedených vo výrokových častiach 16, 18, 20) D. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základných práv zaručených v čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a v čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj v čl. 25 písm. a) a c) medzinárodného paktu, a napokon aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 11 S 1/2013 z 31. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 25/2013 z 18. septembra 2013.

1. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Pokiaľ   ide   o namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   11   S 1/2013 z 31. januára 2013,   ústavný   súd   podotýka,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity („ak... nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z   citovaného čl.   127 ods.   1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané,   iba   vtedy,   ak   sa   ich   ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   zisťoval, či ochranu   tých   práv,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   v príčinnej   súvislosti s napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia týchto jeho práv.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania v konaní pred   ústavným   súdom   napádaného   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   11   S 1/2013 z 31. januára   2013,   a to   využitím   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania),   ktoré sťažovateľ napokon aj využil, pričom v dôsledku využitia tohto opravného prostriedku sa odvolací   súd   (najvyšší   súd,   pozn.)   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   oprávnenia odvolacieho   súdu   musel   vysporiadať   v   podstate   s   rovnakými   skutkovými   a   právnymi argumentmi,   aké   proti   napádanému   rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažovateľ   uvádza   aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   z   uvedených   dôvodov   v tejto   časti   (pokiaľ   ide   o rozhodnutie krajského súdu, pozn.) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

V súvislosti so sťažovateľom namietaným uznesením najvyššieho súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Najvyšší súd svoje uznesenie odôvodnil takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), napadnuté uznesenie preskúmal v zmysle § 212 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V   prvostupňovom   súdnom   konaní   sa   navrhovateľ   domáhal   zrušenia   uznesenie obecného zastupiteľstva vo V. č. 67/2011 z 28. júna 2011 o obsadení funkcie hlavného kontrolóra Obce V.

Do   právomoci   súdov   v   správnom   súdnictve   patrí   preskúmavanie   zákonnosti rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Do výkonu správneho súdnictva prináležia rôzne druhy konaní, upravené v piatej časti OSP.   Ustanovenie § 250zf OSP, systematicky zaradené do siedmej hlavy piatej časti OSP,   upravuje konanie o preskúmaní zákonnosti uznesení obecného   zastupiteľstva,   mestského   zastupiteľstva,   miestneho   zastupiteľstva   alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku. Uznesenie o voľbe hlavného kontrolóra obce je uznesením   obecného   zastupiteľstva   obce   a   jeho   preskúmanie   sa   spravuje   ustanovením § 250zf OSP. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že podmienkou na súdny prieskum uznesení obecného zastupiteľstva je, že návrh môže podať len prokurátor, a to v prípade, ak obecné zastupiteľstvo nezruší na základe jeho protestu svoje uznesenie.

Uznesenie o voľbe hlavného kontrolóra obec nie je individuálnym správnym aktom, ktorým   správny   orgán   rozhoduje   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb   v   oblasti verejnej správy a proti ktorému by bolo možné podať opravný prostriedok podľa § 2501 a nasl. OSP. Jeho preskúmanie v správnom súdnictve umožňuje zákon za splnenia vyššie uvedených podmienok (§ 250zf OSP). Je pritom absolútne irelevantné, že žalobca svoje podanie označil ako „Opravný prostriedok podľa § 2501 až 250s OSP“. Súd posudzuje podanie účastníkov podľa jeho obsahu a z návrhu žalobcu nepochybne vyplýva, čoho sa v konaní   domáha.   Predmetnom   konania,   podľa   vôle   žalobcu,   malo   byť   preskúmanie uznesenia obecného zastupiteľstva. Procesný postup a podmienky tohto súdneho prieskumu určuje zákon (OSP) a nezávisia od vôle žalobcu.

Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako krajský súd rozhodujúci vo veci, a to pokiaľ ide o ustálenie predmetu konania, a následne aj v otázke splnenia podmienok konania. Nakoľko aktívne procesné legitimovaným subjektom môže byť v tomto konaní   len   prokurátor,   v   prípade   podania   návrhu   žalobcom   išlo   o   neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a krajský súd postupoval v súlade so zákonom, keď konanie podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil z dôvodu, že návrh podala neoprávnená osoba.

K námietke žalobcu, že krajský súd pred rozhodnutím vo veci nerozhodol o žiadosti o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   resp.   o   vstupe   vedľajšieho   účastníka   do   konania, najvyšší   súd   uvádza,   že   súdy   v   prvom   rade   skúmajú   svoju   právomoc   vo   veci   konať. Vzhľadom na záver o neodstrániteľnom nedostatku podmienok konania, ku ktorému dospel krajský súd, nebolo dôvodné a účelné, aby súd skúmal a rozhodoval o ďalších procesných postupoch,   ktoré   by   mali   zmysel   a   opodstatnenie   len   v   prípade   existencie   a   vedenia meritórneho konania o návrhu žalobcu.

Krajský súd postupoval v zmysle ustanovení zákona, keď rozhodol vo veci v senáte zloženom z predsedu a dvoch sudcov. Prvostupňový súd sa riadil ustanovením § 246b OSP, z ktorého vyplýva, že krajský súd vo veciach podľa § 250zf OSP rozhoduje v senáte. K tejto námietke žalobcu odvolací súd len tak na okraj poznamenáva, že aj v prípade, ak je súd rozhodujúci vo veci nesprávne obsadený v tom zmysle, že namiesto samosudcu rozhoduje senát, nejedná sa o vadu konania odôvodňujúcu zrušenie rozhodnutia odvolacím súdom. V situácii, keď súd konanie zastavuje z dôvodu absencie podmienok vo veci konať, nie je zákonný dôvod nariaďovať vo veci pojednávanie, ako sa toho domáhal žalobca. Z § 114 ods. 1 a § 115 OSP vyplýva, že v prípade zastavenia konania súd pojednávanie nenariaďuje, ústne pojednávanie sa uskutočňuje za účelom prejednania veci samej. V tomto prípade sa súd vecou žalobcu nezaoberal meritórne, nakoľko ešte pred začatím konania vo veci dospel k záveru o neexistencii zákonných podmienok na rozhodovanie o návrhu, v dôsledku   čoho   je   vylúčená   možnosť   prejednávania   veci   samej,   teda   rozhodovanie o predmete konania v zmysle žalobného návrhu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   s   poukazom   na   vyššie   uvedené,   napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 219 OSP ako vecne, správne potvrdil.»

Základnou   východiskovou   premisou   napádaného rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je záver o tom, že konanie o voľbe hlavného kontrolóra obce nie je správnym konaním, a teda na   toto   konanie   nebolo   možné   aplikovať   ustanovenia   Správneho   poriadku   tak,   ako   sa domnieva   sťažovateľ.   V uvedenom   dôsledku   tak   rozhodnutie   obecného   zastupiteľstva o záveroch   tejto   voľby   nie   je   možné   podrobiť   súdnej   kontrole   na   základe   opravného prostriedku   podaného   sťažovateľom   podľa   tretej   hlavy   V.   časti   Občianskeho   súdneho poriadku, tak ako sa toho domáhal sťažovateľ, pretože tento opravný prostriedok je možné využiť iba proti   neprávoplatnému rozhodnutiu   vydanému v správnom   konaní,   t.   j.   proti individuálnemu správnemu aktu, pričom v danom prípade o takýto prípad nešlo.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd podotýka, že v určitom smere je síce možné stotožniť sa vo všeobecnosti s argumentáciou sťažovateľa o tom, že účastník toho-ktorého konkrétneho konania má možnosť voľby zákonom mu priznaného právneho prostriedku nápravy,   prostredníctvom   ktorého   by   sa   mohol   domôcť   zmeny   rozhodnutia,   resp.   jeho zvratu v prípade svojej nespokojnosti s tým-ktorým rozhodnutím, ktoré sa ho týka, avšak na druhej strane voľba tohto právneho prostriedku ochrany sa odvíja od typu konania a typu z neho   vzídeného   rozhodnutia.   Inými   slovami,   úvaha   o použití   možného   opravného prostriedku proti konkrétnemu rozhodnutiu je závislá od charakteru tohto rozhodnutia, t. j. nie   každé   rozhodnutie   je   možné   napadnúť,   resp.   spochybniť   každým   opravným prostriedkom (napr. nie proti každému uzneseniu alebo rozsudku je prípustné odvolanie, pozri napr. § 202 OSP, pozn.).

Podľa   §   11   ods.   4   písm.   j)   zákona   o obecnom   zriadení   obecné   zastupiteľstvo „rozhoduje o základných otázkach života obce“, najmä je mu vyhradené voliť a odvolávať hlavného kontrolóra obce, určiť rozsah výkonu funkcie hlavného kontrolóra a jeho plat, schvaľovať odmenu hlavnému kontrolórovi.

Ústavný   súd   v uvedených   súvislostiach   uvádza,   že   v   oblasti   verejnej   správy na samosprávnej úrovni prebiehajú, resp. sa uskutočňujú viaceré procesy, a to normatívne procesy   (t.   j.   prijímanie   všeobecne   záväzných   nariadení   obce,   pozn.),   riadiace   procesy (t. j. rozhodovanie   o   základných   otázkach   života   obce,   ako   je   napr.   určovanie   zásad hospodárenia   s majetkom   obce,   schvaľovanie   územného   plánu   obce,   voľba   alebo zriaďovanie orgánov potrebných na samosprávu obce a pod., pozn.) a procesy aplikácie práva (t. j. rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch konkrétnych fyzických osôb a právnických osôb v oblasti prenesenej štátnej správy alebo v oblasti samosprávy, inými   slovami,   ide   o rozhodovania   správneho   orgánu   v   procese   aplikácie   práva na konkrétny subjekt, ako napr. rozhodovanie o vydaní stavebného povolenia, rozhodovanie o povolení   s výrubu   dreviny,   rozhodnutie   o uložení   pokuty   a pod.,   pozn.).   Na   úrovni všetkých týchto procesov obec, resp. orgány obce prijímajú v rozsahu svojich zákonných kompetencií   rozhodnutia   rôzneho   druhu,   ktorých   charakter   predurčuje   možné   použitie právnych   prostriedkov   ochrany   na   ich   zvrátenie   (napr.   proti   rozhodnutiu   o schválení územného   plánu   obce   nie   je   možné   použiť   odvolanie   podľa   tretej   hlavy   V.   časti Občianskeho súdneho poriadku, aj keď sa toto rozhodnutie môže v konečnom dôsledku dotýkať   spôsobu   využitia   majetku   obyvateľov   obce,   pretože   v danom   prípade   nejde o rozhodnutie   prijaté   podľa   Správneho   poriadku,   ktorým   by   sa   rozhodovalo   o právach a právom chránených záujmoch konkrétnej osoby, pozn.).

Podľa § 1 ods. 1 Správneho poriadku tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti   verejnej   správy   správne   orgány   rozhodujú   o   právach,   právom   chránených záujmoch   alebo   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb,   ak   osobitný   zákon neustanovuje inak.

Z citovaného   vymedzenia   pôsobnosti   správneho   poriadku   vyplýva,   že   z celej množiny   procesov   prebiehajúcich   v   oblasti   verejnej   správy   na   úrovni   samosprávy (t. j. normatívne procesy, riadiace procesy a procesy aplikácie práva, pozn.) patrí do sféry právnej regulácie Správneho poriadku len tá časť aktivít orgánov verejnej správy (v danom prípade   samosprávnych   orgánov,   pozn.),   ktoré   sa   týkajú   procesov   aplikácie   práva,   t.   j. individuálneho   rozhodovania   o   právnych   pomeroch   (právach   a právom   chránených záujmoch) konkrétnych fyzických osôb a právnických osôb.

V danom   prípade   sťažovateľ   napadol   opravným   prostriedkom   podľa   tretej   hlavy V. časti Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie obecného zastupiteľstva, ktoré nebolo rozhodnutím   vydaným   v procese   rozhodovania   o individuálnych   právach   a právom chránených záujmoch sťažovateľa (na zvolenie za hlavného kontrolóra nemal sťažovateľ hmotno-právny nárok, aj keď splnil kritériá na výkon tejto funkcie, ktoré však v konečnom dôsledku   splnili   aj   iní   uchádzači,   pozn.),   t.   j.   nešlo   o rozhodnutie   vydané   v správnom konaní,   ale   o rozhodnutie,   ktoré   prijalo   obecné   zastupiteľstvo   v rozsahu   jemu   zákonom zverených kompetencií v oblasti riadiacich procesov týkajúce sa základných otázok života obce, ktorého proces prijatia (spôsob voľby hlavného kontrolóra obce, kvórum potrebné na jeho zvolenie a pod., pozn.) je upravený priamo zákonom o obecnom zriadení.

Vzhľadom   na   uvedené,   ako   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   podanie   je   potrebné posudzovať   nie   podľa   jeho   formálneho   označenia,   ale   podľa   jeho   obsahu,   krajský   súd a stotožniac sa s ním aj najvyšší súd po zistení, že v danom prípade uznesenie obecného zastupiteľstva č. 67/2011 z 28. júna 2011 nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní, ktoré   by   bolo   možné   preskúmať   v konaní   o opravnom   prostriedku   podľa   tretej   hlavy V. časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (tak   ako   sa   tohto   domáhal sťažovateľ),   dospeli k záveru, že označené rozhodnutie obecného zastupiteľstva by bolo možné podrobiť testu zákonnosti, a tak dosiahnuť jeho prípadné zrušenie (keďže toho sa domáhal sťažovateľ, pozn.), iba v konaní podľa § 250zf OSP, t. j. v konaní o preskúmanie zákonnosti uznesení obecného zastupiteľstva, ktorého iniciátorom podľa odseku 1 označeného ustanovenia môže byť iba prokurátor po tom, ako by obecné zastupiteľstvo nevyhovelo jeho protestu. Avšak vzhľadom   na   to,   že   účastníkmi   konania   o preskúmanie   zákonnosti   uznesení   obecného zastupiteľstva sú podľa § 250zf ods. 2 OSP iba obec a prokurátor, krajský súd a stotožniac sa s ním aj najvyšší súd konanie o návrhu sťažovateľa zastavili, keďže v zmysle uvedeného, vzhľadom   na   charakter   napadnutého   uznesenia   obecného   zastupiteľstva,   ktoré   nebolo rozhodnutím   vydaným   v správnom   konaní,   nebol   osobou   oprávnenou   iniciovať   konanie na preskúmanie jeho zákonnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o neopodstatnenosti námietky sťažovateľa týkajúcej sa nesprávnej právnej kvalifikácie jeho podania, ktorým sa domáhal preskúmania   dotknutého   uznesenia   obecného   zastupiteľstva,   ako   aj   o neopodstatnenosti jeho   ďalších   na   túto   námietku   nadväzujúcich   argumentov   (napr.   o nenariadení pojednávania, o nepribratí vedľajších účastníkov, o nedoručení jeho podania na vyjadrenie iným účastníkom konania a pod.), keďže pri ich formulácii sťažovateľ nesprávne vychádzal z predpokladu,   že jeho podanie   bolo   potrebné považovať za opravný prostriedok   podľa tretej   hlavy   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   avšak   tento   jeho   predpoklad   sa nepotvrdil.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru   o   ústavnej   udržateľnosti sťažnosťou napádaného uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska sťažovateľom označených práv,   ktorých   porušenie   namieta,   takže   závery   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Uvedené   závery   boli   podkladom   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní aj v tejto časti (proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, pozn.) ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sú viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch už nerozhodoval.

Okrem   toho   ústavný   súd   podotýka,   že   z dôvodu   neprijatia   sťažnosti   sťažovateľa na ďalšie konanie už po jej predbežnom prerokovaní bolo bez právne relevantného dôvodu vyčkávať na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu   Centra   právnej   pomoci   o odňatí   nároku   na   poskytnutie   právnej   pomoci sťažovateľovi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014