znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 492/2013-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   augusta   2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   21   Ncb   18/2012 z 19. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v   citáciách   aj „žalovaný“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv a slobôd (ďalej len „listina“),   práva   nebyť odňatý   zákonnému sudcovi podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 Ncb 18/2012-700 z 19. októbra 2012.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka je v procesnom postavení žalovanej v súdnom spore o zaplatenie sumy 86 469,33 € s prísl. vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 Cb 8/2008. Žalobca – spoločnosť E., spol. s r. o., P.,   sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia zmluvnej   pokuty   s príslušenstvom.   Okresný   súd   meritórne   rozhodol   rozsudkom   zo   7. decembra 2011 tak, že žalobe vyhovel. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky uznesením sp. zn. 21 Cob 16/2012 z 19. júla 2012 zrušil prvostupňové rozhodnutie (podľa názoru sťažovateľky z dôvodu, že jej konajúci sudca Mgr. V. Z. „odňal možnosť konať pred súdom“) a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľka uviedla, že v ďalšom súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp.   zn.   6   Cb   2/2008,   kde   je   taktiež   žalovanou   v spore   o zaplatenie   zmluvnej   pokuty s príslušenstvom, vo veci koná ten istý sudca ako vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Cb 8/2008. Okresný súd meritórne rozhodol rozsudkom z 5. novembra 2008, ktorý bol na základe jej odvolania zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Cob 48/2009 z 29. mája 2009 (podľa jej názoru preto, že „Sudca mi odňal možnosť konať pred súdom.“).

4. Skutočnosť,   že   rozsudky   konajúceho   sudcu   vo   veciach   sp.   zn.   6   Cb   8/2008 a sp. zn.   6 Cb 2/2008   boli   zrušené   odvolacím   súdom   údajne   z dôvodu   tvrdeného sťažovateľkou (body 2 a 3), iniciovala jej rozhodnutie domáhať sa nápravy namietaním zaujatosti sudcu Mgr. V. Z. v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 8/2008.

5. Sťažovateľka   po   citovaní   dotknutých   článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru odôvodňovala   porušenie   označených   práv   najmä   tým,   že „Sudca   mi   opakovane jednostranným   nezákonným   rozhodnutím   odňal   možnosť   konať   pred   súdom“,   čo   u nej vyvolalo „dôvodné obavy a oprávnené pochybnosti o nestrannosti a zaujatosti Sudcu“.

6. Sťažovateľka   postup   krajského   súdu,   ktorým „námietke   zaujatosti   nevyhovel“, považuje „za zjavne neodôvodnený, svojvoľný a arbitrárny...“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základných práv   zaručených   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   ústavy,   čl.   38   ods.   1   listiny   a práva „na spravodlivý   proces   a   na   prejednanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom   podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.., uznesením Krajského súdu... sp. zn. 21 Ncb 18/2012-700 zo dňa 19. 10. 2012“.   Súčasne   navrhla   toto   uznesenie   zrušiť   a vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie a priznať jej „trovy konania v sume 331,15 €...“.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

12. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom (body 1 a 7) postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 21 Ncb 18/2012 z 19. októbra 2012.

13. Podstatou sťažovateľkiných námietok bolo tvrdenie o zjavnej neopodstatnenosti právnych   záverov   (navyše   nedostatočne   odôvodnených)   napadnutého   uznesenia krajského súdu.   Podľa   názoru   sťažovateľky   dominantným   nedostatkom   rozhodnutia krajského súdu bola jeho „zjavná neopodstatnenosť, svojvoľnosť a arbitrárnosť“ (bod 6), ako aj nedostatočné   odôvodnenie   jeho   právneho   názoru   a   záveru,   čo   spôsobilo   jeho „nepreskúmateľnosť“. Tým podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu ňou označených práv (body 1 a 7).

14.   Z petitu   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   dožadovala ústavnoprávneho prieskumu postupu krajského súdu a jeho rozhodnutia o sťažovateľkinej námietke   zaujatosti   zákonného   sudcu   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod sp. zn. 6 Cb 8/2008 (krajský súd uznesením sp. zn. 21 Ncb 18/2012 z 19. októbra 2012 rozhodol: „Sudca okresného súdu... nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej Okresným súdom Piešťany pod č. k. 6 Cb/8/2008.“)

15. Keďže sťažovateľka, kvalifikovane právne zastúpená advokátom, sa dožadovala len posúdenia ústavnosti v petite sťažnosti označeného rozhodnutia (bod 7), ústavný súd viazaný ustanovením § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 11) sa ďalšími námietkami sťažovateľky uvedenými sťažnosti nezaoberal a považoval ich len za súčasť jej dôvodovej argumentácie majúcej preukázať neústavnosť namietaného uznesenia krajského súdu.

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov, ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

17.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (resp.   čl.   36   ods.   1   listiny)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o námietke sťažovateľky o zaujatosti sudcu uznesením sp. zn. 21 Ncb 18/2012 z 19. októbra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny, resp. dohovoru.

18.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

„V konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 86.469,33 eur s príslušenstvom žalovaný   podaním   doručeným   súdu   prvého   stupňa   dňa   19.   9.   2012   vzniesol   námietku zaujatosti   vec   prejednávajúceho   sudcu   Mgr.   V.   Z.   z   dôvodu,   že   mu   menovaný   sudca opakovane   jednostranným   nezákonným   rozhodnutím   odňal   možnosť   konať   pred   súdom. Porušenie   procesných   práv   žalovaného   v   predmetnom   konaní   bolo konštatované   v rozhodnutí odvolacieho súdu – Krajského súdu v Trnave, č. k. 21 Cob 16/2012 zo dňa 19. 7. 2012, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ako aj v konaní 6 Cb 2/2008 žalobca S., a. s.), v ktorom odvolací súd rozsudok Okresného súdu Piešťany zrušil uznesením č. k. 21 Cob 48/2009 zo dňa 29. 5. 2009.

Poukazoval   na   to,   že   nestrannosť   sudcu   musí   byť   posudzovaná   nielen zo subjektívneho   hľadiska   –   t.   j.   na   základe   osobného   presvedčenia   a   správania   sudcu v danej   veci,   ale   aj   z   hľadiska   objektívneho,   pri   ktorom   sa   skúma,   či   sudca   poskytuje dostatočné záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho nestrannosti. Sudca môže byť   subjektívne   nestranný,   ale   napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená oprávneným   pochybnostiam   vzhľadom   na   jeho   status,   rôzne   funkcie,   ktoré   vo   veci vykonával, vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod.

Rozhodujúce pritom nie je stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré   vzbudzujú   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti   v   očiach   strán   a   verejnosti.   Žalovaný má za to,   že rozhodovacia prax Ústavného súdu SR pamätá na prípad vylúčenia sudcu napriek nepreukázanej subjektívnej nestrannosti (III. ÚS 257/2011) a že v prejednávanej veci ide o obdobný skutkový stav ako v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Nc 72/03 zo dňa 11. 11. 2003, ktorým tento súd z prejednávania a rozhodovania veci vylúčil sudcov   odvolacieho   súdu   z   dôvodu   opakovaného   porušenia   procesného   práva   jednej zo strán sporu. V danom prípade sudca taktiež opakovane odňal možnosť konať pred súdom iba   žalovanému   nakoľko žalobcovia boli   so svojimi   žalobami úspešní,   nerešpektovaním požiadaviek na odôvodnenie rozsudku uvedených v § 157 ods. 2 O. s. p. mu znemožnil náležité   skutkovo   aj   právne   argumentovať   proti   obom   prvostupňovým   rozhodnutiam a docieliť tým zmenu napadnutých rozhodnutí, pričom skutočnosť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dvoch rozdielnych súdnych konaniach, nezávisle na konkrétnych skutkových okolnostiach a obtiažnosti sporov, eskaluje pochybnosti žalovaného o možnej zaujatosti sudcu voči nemu.

Sudca Okresného súdu v Piešťanoch Mgr. V. Z. ku vznesenej námietke uviedol, že námietku považuje za nedôvodnú nakoľko nemá žiadny pomer k prejednávanej veci, ani k účastníkom konania, či k ich právnym zástupcom.

Krajský súd v Trnave prejednal vec podľa § 16 ods. 1 O. s. p. ako súd nadriadený Okresnému   súdu   Piešťany   a   po   oboznámení   sa   s   obsahom   spisového   materiálu   dospel k záveru, že v tomto prípade neboli splnené zákonné podmienky pre vylúčenie sudcu Mgr. V. Z. z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Rozhodnutie   o   vylúčení   sudcu   podľa   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   predstavuje   výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, pričom vylúčiť   sudcu   z   prejednávania   a   rozhodovania   pridelenej   veci   možno   iba   na   základe výnimočných a závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.

V súlade so stanoviskom žalovaného dôvodom pre vznik pochybností o nezaujatosti sudcu   a   v   konečnom   dôsledku   aj   pre   rozhodnutie   o   jeho   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci za určitých podmienok nepochybne môžu byť aj procesné pochybenia sudcu zjavne znevýhodňujúce alebo naopak zvýhodňujúce jednu z procesných strán voči druhej procesnej strane.

Nestrannosť   sudcu   aj   v   takomto   prípade   nemožno   posudzovať   iba   na   základe subjektívneho   stanoviska   sudcu,   avšak   ani   iba   na   základe   subjektívneho   stanoviska dotknutého   účastníka   konania,   ale   aj   na   základe   konkrétnych   objektívnych   okolností, vrátane okolností týkajúcich sa flagrantnosti a závažnosti – intenzity porušenia procesného predpisu,   z   ktorých   by   bolo   prípadne   možné   usudzovať   priamo   na   zvýhodňujúci či poškodzujúci zámer sudcu.

V danom prípade sa sudca v konaní Okresného súdu Piešťany 6 Cb 2/2008, ktorého účastníkom bol žalovaný, dopustil v roku 2008, v predmetnej veci v roku 2011 výlučne v súvislosti s nedôsledným odôvodnením rozhodnutia (podľa zaužívanej súdnej praxe môžu byť   nedostatky   odôvodnenia   rozhodnutia   posudzované   ako   postup   súdu   odnímajúci účastníkovi možnosť konať pred súdom), ktoré aj s prihliadnutím na právnu a skutkovú obťažnosť   prejednávanej   veci,   skutočnosť,   že   žalovaným   je   obchodná   spoločnosť, a absenciu   akýchkoľvek   iných   okolností   nasvedčujúcich   možnej   zaujatosti   sudcu   voči tomuto účastníkovi,   bez snahy zľahčovať   nedostatky rozhodnutia,   neposkytujú vznesenej námietke objektívny základ.

Súd   preto   dospel   k   záveru,   že okolnosti   prípadu   vylúčenie   sudcu   JUDr.   V.   Z.   z prejednávania   a   rozhodovania   tohoto   sporu   neodôvodňujú   a   námietke   žalovaného nevyhovel tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohoto uznesenia.“

19.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

20. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

21.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

22.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 21 Ncb   18/2012   z   19.   októbra   2012   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený ani povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd   ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Ústavný súd v nadväznosti na právny záver prezentovaný v bode 23 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy pre nedostatok (absenciu) príčinnej súvislosti   medzi   namietaným   porušením   označeného   základného   práva   a predmetným rozhodnutím krajského súdu.

25. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013